Jana Čavojská

Je to ako riešenie problémov v&nbsp;zdravotníctve zákazom, aby ľudia ochoreli. Maďarsko 15. októbra zakázalo bezdomovstvo, a&nbsp;to dokonca ústavným zákonom. Za prespávanie na ulici hrozí až polročné väzenie. No maďarská vláda neurobila nijaké opatrenia, ktoré by bezdomovcom pomohli dostať sa z&nbsp;ulice a&nbsp;začať nový život alebo by zabránili tomu, aby ľudia prichádzali o&nbsp;domov. V&nbsp;Maďarsku je bez domova 15- až 50-tisíc ľudí, iné odhady hovoria o&nbsp;30-tisíc bezdomovcoch iba v&nbsp;Budapešti. Podľa prieskumu organizácie FEANTSA, ktorý robia každý rok 3. februára, desať percent&nbsp; z&nbsp;nich žije z&nbsp;menej ako tridsiatich centov na deň a&nbsp;za posledných päť rokov malo skúsenosť s&nbsp;prespávaním na ulici minimálne 50-tisíc Maďarov, 14 percent z&nbsp;nich sú ženy. Detské bezdomovstvo zákony zakazujú. Ak rodina príde o&nbsp;bývanie, úrady im deti odoberú a&nbsp;pošlú ich do detského domova.

Pred platnosťou nového zákona bolo centrum Budapešti, hlavne podchody na Námestí Blaha Lujza, Astoria a&nbsp;pri železničnej stanici Keleti, plné ľudí, ktorí tam prespávali na matracoch. Už tam nie sú. Zmizli aj z&nbsp;okolitých ulíc. Podľa sociálnych pracovníkov sa však nezvýšila obsadenosť útulkov ani denných centier. Kam sa teda podeli?

„Presunuli sa z&nbsp;centra mesta na predmestia a&nbsp;do lesov v&nbsp;okolí Budapešti,“ hovorí sociológ a&nbsp;aktivista za férovú politiku bývania Bálint Misetics. Varuje, že to so sebou prináša riziká. „Pre pomáhajúce organizácie je zložitejšie dostať sa k&nbsp;nim. Ani oni sa nedostanú v&nbsp;prípade kritickej situácie k&nbsp;pomoci. Takýmto zákonom reálne riskujeme životy ľudí. Môže byť napríklad príčinou zvýšenia počtu úmrtí na podchladenie.“

Tento krok maďarskej vlády vyzerá na prvý pohľad nevinne. Politici tvrdia, že zákonom chcú ľuďom pomôcť. Aby nemuseli prespávať vonku, ale pekne v&nbsp;teple v&nbsp;nocľahárňach a&nbsp;útulkoch, a&nbsp;dni aby trávili v&nbsp;denných centrách. Ľudia z&nbsp;mimovládnych organizácií, ktorí pomáhajú ľuďom bez domova, za ním však vidia v&nbsp;prvom rade snahu vyčistiť ulice bez hlbšieho záujmu o&nbsp;osud nešťastných ľudí.

Za chudobu do väzenia, zjednodušujú tento zákon niektorí do jednej vety. „Je zakázané zdržiavať sa na verejných priestranstvách s&nbsp;úmyslom žiť tam. Ak polícia nájde človeka na ulici, upozorní ho. Ak v&nbsp;priebehu deväťdesiatich dní dostane štvrté upozornenie, zadržia ho a&nbsp;predvedú na súd. Sudca ho môže napomenúť, nariadiť mu verejnoprospešné práce alebo ho poslať do väzenia až na šesť mesiacov,“ vysvetľuje fungovanie systému Michaela Kiripolszky, študentka práva, ktorá poskytuje právne poradenstvo pro bono v&nbsp;rámci&nbsp;organizácie Právnici z&nbsp;ulice. Partia právnikov a&nbsp;študentov práva čaká každý piatok medzi treťou a&nbsp;piatou popoludní na Námestí Blaha Lujza na svojich klientov spomedzi ľudí bez domova a&nbsp;ľudí, ktorým hrozí, že prídu o&nbsp;bývanie. Michaela je Slovenka z&nbsp;Dunajskej Stredy. Do Budapešti sa prisťahovala pred piatimi rokmi.

Právnici z&nbsp;ulice riešia najčastejšie prípady spojené s&nbsp;exekúciami a&nbsp;deložovaním z&nbsp;bytu. Michaela tvrdí, že maďarské zákony sú veľmi prísne a&nbsp;nie je ťažké prísť o&nbsp;bývanie. Veľa ľudí prišlo za posledných desať rokov o&nbsp;domov pre devízové hypotéky. Tie boli v&nbsp;móde do roku 2005. Banky poskytovali hypotéky vo&nbsp;švajčiarskych frankoch alebo v&nbsp;japonských jenoch s&nbsp;výhodnejším úrokom než hypotéky vo forintoch. Kurzy týchto mien boli dlhodobo stabilné. Ľudia chceli riešiť svoju bytovú situáciu a&nbsp;nepredpokladali, že by sa to mohlo zmeniť. No prišla ekonomická kríza, forint sa oslaboval, dlžná suma rástla a&nbsp;s&nbsp;ňou aj mesačné splátky hypotéky. Tí, ktorí ich nezvládli platiť, o&nbsp;nehnuteľnosť prišli.

V&nbsp;súvislosti s&nbsp;novým zákonom riešili Právnici z&nbsp;ulice v&nbsp;Budapešti tri prípady. V&nbsp;celom Maďarsku ich bolo minimálne osem. Dosť nízke číslo. „Máme skúsenosti, že policajti sú k&nbsp;ľuďom bez domova milí a&nbsp;veľmi sa im nechce nový zákon uplatňovať,“ hovorí Michaela. „Aj cestou na toto stretnutie som videla človeka na ulici a&nbsp;pri ňom dvoch policajtov. Kráčala som k&nbsp;nim. Vždy mám pri sebe splnomocnenia na zastupovanie obvineného, ak by som stretla niekoho, kto potrebuje právnu pomoc. Keď som prišla bližšie, počula som, ako sa policajti toho pána pýtajú, či sa necíti zle a&nbsp;či nepotrebuje zavolať sanitku.“

Súdne pojednávania s&nbsp;ľuďmi prichytenými, ako bývajú na ulici, prebiehajú tak, že ten človek je síce v&nbsp;budove súdu, ale nie v&nbsp;pojednávacej miestnosti. Sedí v&nbsp;niektorej z&nbsp;vedľajších miestností a&nbsp;jeho výpoveď prenášajú do súdnej siene prostredníctvom telekomunikačného zariadenia. Sociálna pracovníčka Judit Popovič z&nbsp;organizácie Menhely, v&nbsp;preklade Útulok, si myslí, že tým chcú človeka bez domova dehumanizovať.

Do väzenia za bezdomovstvo zatiaľ nešiel ni­kto. Súdne procesy sa skončili napomenutím. Vo&nbsp;dvoch prípadoch sudcovia odmietli rozhodovať. Obrátili sa na Ústavný súd, aby rozhodol, či je takýto zákon prípustný. Ústavný súd má na rozhodnutie trojmesačnú lehotu. Petície proti zákonu už vláde doručili právnici i&nbsp;lekári. Podľa prevládajúcej verejnej mienky treba ľuďom bez domova pomáhať, nie ich zatvárať do väzenia.

Organizácia Menhely prevádzkuje streetwork a&nbsp;nonstop&nbsp;call centrum pre celú župu Pešť, kam môžu zavolať ľudia, ktorí vidia bezdomovca a&nbsp;myslia si, že potrebuje pomoc. S&nbsp;Judit a&nbsp;jej kolegom Tiborom Marositsom ideme na večerný streetwork. Okrem výjazdov za volajúcimi sa zastavujeme u&nbsp;Juditiných klientov, ktorí prespávajú vonku na svojich stálych miestach. Lepšie povedané, hľadáme ich. Väčšina tam už nie je. Je to prvý Juditin street­work po platnosti nového zákona. Tí ľudia si zrejme našli nové miesta, na ktorých nie sú tak na očiach. Iba traja boli tam, kde ich Judit stretávala predtým. Jeden spal, druhého, vozičkára, práve špeciálna sanitka pre bezdomovcov odvážala proti jeho vôli do útulku. Tretia, staršia pani menom Silvia, sedela na svojom veľkom kufri na električkovej zastávke. „Policajti mi už párkrát povedali, aby som odišla na iné miesto. Vždy som ich poslúchla a&nbsp;nikdy som nemala problém,“ hovorí.

V&nbsp;dennom centre organizácie Menhely vydávajú 160 raňajok a&nbsp;250 obedov. Asi desať percent klientov, ktorí sem chodia na jedlo, nie sú na ulici. Majú bývanie, ale ich príjem je taký nízky, že si nemôžu dovoliť poriadne jedlo. Okrem stravy sa tu klienti môžu osprchovať, oprať si veci, využiť uzamykateľné skrinky, pomôžu im s&nbsp;vybavením dokladov a&nbsp;s&nbsp;ďalšími úradnými záležitosťami, pravidelne sem chodí kaderníčka. Sídli tu aj budapeštiansky streetpaper Fedél Nélkül, v&nbsp;preklade Bez strechy. V&nbsp;jeho výdajni pracujú traja ľudia bez domova prostredníctvom vládneho sociálneho programu podporovaného zamestnávania. Pracujú osem hodín denne a&nbsp;zarobia 48-tisíc forintov, čo je približne 160 eur mesačne. Ani minimálna mzda.

„Predajcovia nášho časopisu si dokážu zarobiť na ubytovanie, takže nový zákon ich neohrozuje. Asi 20 percent z&nbsp;nich prespáva v&nbsp;nocľahárňach, okolo 70 percent si prenajíma byt. Možno 10 percent našich predajcov je na ulici, ale žiadny nezostáva v&nbsp;centre na viditeľných miestach. Sú v&nbsp;jaskyniach na druhej strane Dunaja alebo si stavajú jednoduché búdy v&nbsp;lese na okraji mesta,“ vysvetľuje šéfredaktor časopisu Robert Kepe. Vyštudoval tibetológiu, ale viac sa našiel v&nbsp;sociálnej práci. „Nový zákon chceli iba politici. Väčšia časť verejnosti s&nbsp;ním nesúhlasí.“ Robert Kepe o&nbsp;vláde Viktora Orbána valnú mienku nemá. „My v&nbsp;mimovládnych organizáciách tvrdo pociťujeme jeho politiku, veď sme preňho Sorosovi zapredanci,“ usmeje sa.

Ráno si do výdajne prichádzajú predajcovia po časopisy. Kupujú si ich kus po 45 forintov, čo je približne 15 centov. Predajná cena stanovená nie je, výška príspevku je na kupujúcom. Tí, s&nbsp;ktorými hovorím, si predajom väčšinou dokážu zarobiť na nájomné a&nbsp;prenajímajú si lacné byty, ktoré obývajú s&nbsp;ďalšími predajcami časopisu Bez strechy. Zákon zakazujúci bezdomovstvo označujú ako príliš krutý. Máriu Szekeresovú otázka dokonca rozplakala. Očividne má psychické problémy. Považuje sa za neter Viktora Orbána a&nbsp;nechápe, ako jej to mohol urobiť.

Tibor Selmeci, šesťdesiatpäťročný muž s&nbsp;dlhou bradou, hovorí, že s&nbsp;ním súhlasí. „Desať rokov som cestoval po Európe. Taliansko, Španielsko, Francúzsko, Portugalsko a&nbsp;tak ďalej. V&nbsp;mnohých mestách som sa stretol so zákonmi, ktoré zakazovali prespávanie na ulici. V&nbsp;takom prípade som odišiel z&nbsp;mesta a&nbsp;prespal som mimo, v&nbsp;parku alebo v&nbsp;lese. Rešpektoval som to.“

Tibor si platí miesto vo štvorposteľovej izbe v&nbsp;ubytovni. „My, ktorí predávame časopis, musíme mať predsa nejakú úroveň, aby si ho ľudia od nás kupovali.“

Šesťdesiattriročná žena Istvanne Baloghová prespávala na ulici. „Bolo to veľmi nebezpečné,“ hovorí. „V ubytovni je oveľa lepšie.“ Lacné ubytovne so spoločnými izbami stoja od tridsiatich eur na mesiac, v&nbsp;nocľahárňach sa platí viac-menej symbolická čiastka. Istvanne si myslí, že to si môže dovoliť každý. „Ľudia z&nbsp;podchodov sú však takí zdevastovaní, že to jednoducho nedokážu. Nechcú ísť do nocľahárne. Nezvládnu sa prispôsobiť pravidlám, ako je napríklad povinná sprcha. Nechcú to. Hoci by mohli. Lebo keď človek niečo chce a&nbsp;vydá všetky sily, môže to dosiahnuť. Musí bojovať za svoje ciele.“

Podľa údajov organizácie Menhely je v&nbsp;Budapešti k&nbsp;dispozícii 1&nbsp;988 lôžok v&nbsp;nocľahárňach a&nbsp;11-tisíc postelí v&nbsp;útulkoch a&nbsp;ubytovniach pre ľudí bez domova. Kapacity sú plné približne na 75 percent. „Niekoľkokrát som v&nbsp;nocľahárni prespal,“ rozpráva Štváč, ďalší predajca časopisu. „Bola tam špina a&nbsp;vši. A&nbsp;kradlo sa tam. Spal som so všetkými svojimi vecami pod hlavou.“

Jeho slová potvrdzuje Zoltán Gurály z&nbsp;organizácie Menhely. „Niektoré nocľahárne sú také hrozné, že ľudia radšej prespia na ulici. No ich voľné lôžka sa do štatistiky započítavajú tiež.“

V&nbsp;Menhely si zatiaľ nevšimli, že by vláda zriadila nové ubytovacie kapacity pre ľudí bez domova a&nbsp;ďalšie služby, ktoré s&nbsp;splatnosťou kontroverzného zákona sľubovala. „Iba pridali postele do existujúcich nocľahární. Ale to sa robí každú zimu,“ tvrdí Judit Popovičová.

Bálint Misetics rozpráva o&nbsp;predchádzajúcich pokusoch kriminalizovať bezdomovstvo. Pretože to nie je prvýkrát, čo maďarská vláda stavia ľudí na ulici mimo zákona. Už v&nbsp;minulosti ho zákonom zakázala, no Ústavný súd rozhodol, že taký zákon je protiústavný. Preto v&nbsp;roku 2013 dostali mestá a&nbsp;obce kompetenciu zakázať prespávanie na verejných priestranstvách a&nbsp;v&nbsp;blízkosti kultúrnych pamiatok. Okrem toho hrozia pokuty za ďalšie priestupky, také nepríjemné pre okoloidúcich - pitie alkoholu na verejnosti, vykonávanie potreby na verejných priestranstvách alebo žobranie. Nový zákon však vyšiel ako siedmy dodatok ústavy, so silou ústavného zákona. Bálint Misetics nerozumie tejto nezmyselnej právnej regulácii. „Problém bezdomovstva sa predsa nerieši lôžkami v&nbsp;nocľahárňach,“ argumentuje. „Či človek pre­spáva na ulici alebo v&nbsp;nocľahárni, stále je bez domova. Skutočným riešením je len&nbsp;dostupné bývanie.“

Maďarský zákaz bezdomovstva: Je to ako zakázať ľuďom, aby ochoreli

Výber pre vás