Takéto prekvapenie sme na veľtrhu pre cirkevníkov nečakali! Pamätáte si na túto krásnu ženu?

Ako sa dá zatočiť s vlhkosťou v kostoloch? Vedeli ste, že aj kňazské ornáty podliehajú trendom a ručná výroba niektorých rúch trvá aj tristo hodín? Vyskúšali sme si pohodlnosť patentovanej slovenskej stoličky do kostolov, ktorá má rôzne vychytávky, napríklad sklápací pult na spevník či magnety na boku, ktorými sa zo stoličiek dajú urobiť lavice.

Na novom unikátnom veľtrhu Sacroexpo v priestoroch bratislavského výstaviska, ktorý sa na Slovensku konal prvý raz, sa zišli predajcovia najrozmanitejších produktov pre farnosť a kostoly, ale aj umelci. Ako anjelské zjavenie postávala pri svojich výtvarných dielach inšpirovaných vierou v Boha aj víťazka súťaže Miss Slovensko 2010 Marína Erceg.

Hoci mali návštevníci vstup zadarmo, žiadna tlačenica sa nekonala. Chvíľami priestor zaplnil zvuk zvonov z dielne renomovaných majstrov, potom ho zase vystriedali tóny podmanivého organu. Nechýbali sošky a obrazy Ježiša, Márie a svätcov, či už v podobe umeleckých diel, alebo gýčov za pár eur.

„Jeden kamarát farár, ale nie z tých úchylných, ale pravoslávny, mi povedal, že sa o tejto výstave dozvedel z televízie a poslal ma sem. On je zo Sniny, tak som mu mal niečo odfotiť,“ okomentuje svoju prítomnosť v Inchebe muž, ktorý si z recesie skúša biskupskú čiapku. „Viete, ja som taký kresťan komunista,“ usmeje sa. „Rodičia boli luteráni.“ Bratislavčan Vladimír Húska je zhovorčivý a dozvieme sa, že ako fanúšik vysokohorskej turistiky precestoval kus sveta. „Tak vám poviem, nesmiete nikoho prehovárať na inú vieru,“ hovorí čiperný sedemdesiatnik, ktorý v zahraničí navštívil moslimské mešity aj budhistické chrámy. „Keď ideme do rôznych krajín, nechodíme len po kopcoch, pozrieme si aj mestá,“ vysvetlí.

Ľubica Slováková, majiteľka obchodu s devocionáliami, teda vecami, ktoré kňaz potrebuje na výkon svojej služby, nám ochotne rozpráva o rúchach a ich využití. „Liturgické farby sú ružová, zelená, červená a fialová a potom ešte krémová. Dopĺňajú sa zlatou. Ornát si kňaz oblieka podľa obdobia a udalosti. Počas pôstu má na sebe fialový, mariánske rúcha bývajú označené písmenom M.“ Zriedkavejšie sa používajú bohato zdobené husličkové ornáty, ktoré bývajú podšité hodvábom. Laikom tak trochu pripomínajú obrovský podbradník.

Aj kňazi sa snažia byť trendoví, lepšie sa im nosia prírodné materiály. „Vracajú sa bohaté výšivky na ornáte, uprednostňujú ich mladší, starší majú radšej minimalistické. Záleží však aj na kostole, čím strohejší, tým volia jednoduchšie rúcho,“ opisuje.

Zaujíma nás aj biskupská čiapka, ktorú si pred pár minútami skúšal Bratislavčan Vladimír Húska. „Môže si ju kúpiť hocikto, ale kam ju bude nosiť?“ usmeje sa obchodníčka nad kusom, ktorý stojí 279 eur.

Pri rúchach ešte chvíľu zostaneme, ale presunieme sa k miestu, kde zopár ľudí nadšene počúva rozprávanie rádových aj pokrvných sestier Maddaleny a Faustíny Oreškových. Pred pätnástimi rokmi ich predstavení rádu Rodiny Panny Márie požiadali, aby sa naučili vyšívať. „Dovtedy som robila v kancelárii a venovala sa prekladom zo slovenčiny do nemčiny aj grafickej úprave. K takýmto ručným prácam som vôbec nemala vzťah. Myslela som si, že sú pre staršie ženy, keď večer nemajú čo robiť. Ale potom som navštívila zopár kláštorov, kde som sa naučila starobylé techniky, a začalo ma to veľmi baviť. Máme dielňu pri Lučenci v Starej Haliči,“ upresní staršia z nich, Maddalena Lucia.

Práca zručných sestier si vyžadovala veľa trpezlivosti. „Jedno rúcho sme vyrábali a zdobili dvesto až tristo hodín. V našom spoločenstve máme okolo šesťdesiat kňazov. Vždy keď mal byť niekto vysvätený, mohol si určiť, aké rúcho chce, a my sme mu ho zhotovili na mieru. Vytvorili sme ich asi tridsať, ale keďže sme medzinárodné spoločenstvo, všetky sú v zahraničí od Južnej a Severnej Ameriky až po Írsko, Francúzsko, Taliansko či Nemecko. Boli to dary,“ opisujú.

Pred polrokom sa rozhodli sestry, ktoré sú v kláštore skoro tridsať rokov, doplniť ručnú výrobu strojovou a od júna svoje výrobky ponúkajú verejnosti.

Už po niekoľkýkrát sa rozozvučí organ. Opäť niekto skúša, ako znie jeho digitálna verzia. Do jej výhod nás zasvätí organista a vystavovateľ Pavol Varga. V starších kostoloch je väčšinou vysoká vlhkosť. S tou si síce dokáže poradiť firma, ktorá ponúkala na veľtrhu svoje služby, ale nie každý svätostánok zvolí túto možnosť. „Trpia najmä organy, ktorých drevo tú vlhkosť vpíja, a potom zase príde leto a píšťaly sa všelijako zvlnia. Preto je digitálny organ ideálna náhrada,“ hovorí muž, ktorý hrával na tomto nástroji v kostole v Devínskej Novej Vsi. „Teraz pán farár Karol Moravčík pôsobí v Borinke, tak som šiel s ním tam,“ doplní hudobník telom aj dušou.

Dokonca nám prezradí, že hral s Fedorom Frešom a v roku 1987 ako basgitarista na Bratislavskej lýre aj s Marikou Gombitovou. Po Nežnej revolúcii však odišiel do zahraničia a na viacerých nástrojoch koncertoval v rôznych štátoch. Do Rakúska chodí dodnes. Nie je len organista, ale aj harmonikár a u našich susedov robí producenta. „Žijem v Devínskej Novej Vsi, mám štyri deti, všetky sú hudobníci a zdupkali odtiaľto,“ dodá.

Nuž, hudbou sa u nás veľmi uživiť nedá a už vôbec nie cirkevnou. Aspoň tak nám to tvrdil ďalší organista, na ktorého sme na veľtrhu narazili. Nemohli sme si ho nevšimnúť. Len čo Filip Blaškovič prišiel k vystavenému organu, sadol si a hral, a to tak oduševnene, že ani nevnímal svet okolo seba. Jeho spoločník, mních Adam Sýkora ho ticho počúval. Talentovaný dvadsiatnik však pred digitálnym organom uprednostňuje mechanický.

Kedy sa zrodila jeho láska k najväčšiemu a najzložitejšiemu hudobnému nástroju? „Moja krstná mama bola organistka, hrala u kapucínov. Páčilo sa mi, aké je to velikánske, hučí to a dá sa na tom hrať rukami aj nohami,“ smeje sa náš spoločník. Navštevoval základnú umeleckú školu a potom súbežne študoval na gymnáziu a konzervatóriu. „Cirkevnou hudbou sa však veľmi na Slovensku uživiť nedá. Bavila ma aj fyzika, tak som si vybral tento smer.“ So svojím vzdelaním sa uplatnil v zahraničnej firme, pre ktorú teraz pracuje, a vo voľnom čase sa venuje umeniu, okrem hrania na organe spevu v Lúčnici.

Nečakala som, že okrem noviniek a zaujímavých cirkevných predmetov na Sacroexpo objavím pútavé ľudské príbehy. Mladá, len devätnásťročná výtvarníčka Andrea Hellová už od základnej školy písala básne. Keďže sa rada vyjadrovala aj vizuálne, začala maľovať a poéziu pretavila do obrazov. Pred rokom už mala prvú výstavu na hrade Strečno a nedávno v Dome umenia v Piešťanoch. „Dnes sú ľudia dosť uzavretí, viac konzumní a menej vnímajú podstatu, ktorá je v nás. Zabúdajú na vieru. Nie je len o chodení do kostola, ale o našom osobitom vzťahu k Bohu,“ hovorí mladá Žilinčanka, ktorá teraz študuje v prvom ročníku na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Stojí pri obraze s názvom Jedného dňa, keď sa zrýchli tvoj čas, na ktorom sa žena s dieťaťom na ňu nápadne podobajú. „Oboje som ja, aj to dieťa,“ reaguje naša spoločníčka. Autoportrétom chcela vyjadriť plynutie času, ktoré deti neriešia, ale dospelým ubieha čoraz rýchlejšie.

Čerešnička na torte na nás ešte len čaká. Kým mi Ladislav Skrak, predseda Výtvarného odboru Matice slovenskej aj Klubu výtvarných umelcov a teoretikov, ukazuje diela renomovaných slovenských tvorcov, neďaleko postáva pôvabná mladá žena. Aj ona tam má svoje diela. „O chvíľu príde Oklamčák,“ zašpásuje kurátor, pretože štíhlou umelkyňou je víťazka súťaže Miss Slovensko 2010 Marína Erceg, v tom čase Georgievová. Nezískala len titul kráľovnej krásy, ale skvele nás reprezentovala aj na svetovej súťaži. A dnes? Rodáčka z Banskej Bystrice sa vydala, porodila tri deti a žije a tvorí v Modre.

Prezerám si Marínin autorský obraz, ktorý vyjadruje cyklus života. „Maľovala som ho v čase, keď som sa zaoberala myšlienkami, kto sme, prečo sme tu a kam smerujeme,“ reaguje a z každého slova cítim, že viera tvorí v živote tejto ženy pevný základ. A ešte rodina. Keď o nej hovorí, celá sa rozžiari. „Maľovať som začala po narodení syna. Mala som veľkú túžbu zachytiť na plátne matku s dieťaťom. Takto som sa dostala k ikonám, ktoré sú vo svojej podstate modlitbou a píšu sa podľa kánonov, teda pravidiel. Sú to sak­rálne obrazy, v ktorých je prepojené umenie s duchovnom. Ikona predstavuje Sväté písmo vyjadrené v obraze. Po čase som postupne zisťovala, že ikonografia je celá veda a má predovšetkým symbolický charakter. To znamená, že žiadne gesto ani farba nie sú náhodné a človeka majú priviesť k modlitbe,“ zasväcuje nás 31-ročná žena.

Nebila sa jej viera so svetskou súťažou krásy Miss Slovensko? „Naopak, považujem to za výbornú skúsenosť, keďže som pochopila, že toto nie je tá správna cesta pre mňa a život, aký by som chcela viesť. Za túto skúsenosť som nesmierne vďačná, no túžila som po vnútornom, duchovnom a osobnostnom rozvoji. Mala som strach, že vo svete šoubiznisu by sa moja duša degradovala, nerozvíjala sa. Mám rada, keď veci majú zmysel, hodnotu, hlbšiu myšlienku, a preto bola pre mňa rodina to najkrajšie, čo sa mi mohlo stať. Keď sa žena stane matkou, rozkvitne ako kvet, predovšetkým citovo.“ V Maríninom prípade to rozhodne platí.

Ako teda dokázala nepodľahnúť lákadlám veľkého sveta? „Keď máte v živote správne nastavené hodnoty, chcete si zachovať čistú dušu, veríte v Stvoriteľa a žijete s ním v srdci, tak si pritiahnete aj podobných ľudí do života. Povrchné veci mi nik­dy neimponovali. Každý jeden z nás je v živote vystavený pokušeniam a je len na nás, či podľahneme alebo máme pevný charakter. Musíme vedieť, čo chceme, ale rovnako aj to, čo nechceme,“ dodáva manželka 62-ročného podnikateľa Slobodana Ercega.