Tip na článok
Unikát: Kroj z Dlhého Klčova. Ženská košeľa bola bohato vyšívaná. Aj táto vznikla podľa už storočnej košele.

Aj slovenské kroje podliehali módnym trendom

Ľudové kroje prechádzajú tiež svojím vývojom. Niekedy sa menia farby, inokedy sa upraví strih. Najväčší boom vo farebnosti nastal, keď ľudia odchádzali za prácou do Ameriky.

Galéria k článku (5 fotografií )
Dobové: Mnoho o kroji vypovedia fotky zo začiatku 20. storočia.
Verné kópie: „Toto sú nové sukne urobené podľa predlohy z fotiek.
Prvá výšivka: „Tento obrus som vyšil ako prvý. Na ňom som si odskúšal, či to vlastne zvládnem,“ hrdo ukazuje Vranovčan.

Živí sa ihlou. Miroslav Jenčo z Vranova nad Topľou už dvadsať rokov šije a vyšíva ľudové kroje. Zhasne všetky svetlá v dome, sadne si na gauč, nasadí „čelovku“ a vyšíva. Nemusí rátať krížiky vzoru, všetko už má v hlave i v ruke. Drobné stehy ukladá presne jeden vedľa druhého, pracovať vydrží aj niekoľko hodín. Cez deň i v noci. Roboty má viac než dosť. Objednávkový diár má neustále plný.

Z mechanika krajčír

So šitím krojov začal hneď po páde socializmu. Mechanik pletacích strojov si prácu nájsť nevedel a, ako sám hovorí, spolu s manželkou vždy milovali folklór. Spoločne tancovali v miestnom súbore, a tak mu napadlo, že začne šiť kroje. Najprv ľuďom zo súboru, potom novým a novým záujemcom.

„Vziať ihlu do ruky som nebral ako hanbu, je to práca ako každá iná. Zo začiatku to bolo ťažšie, ale človek chytí grif a už to ide. Neraz som páral a opravoval výšivky, keď som sa pomýlil. Nerozlišoval som, čo je mužská a čo ženská práca. Prvýkrát som pichol ihlu do domáceho plátna v roku 1992,“ pousmeje sa pri spomienkach na svoje začiatky. Práce majú vyše hlavy.

„Tak ako každý podnikateľ. Ráno povybavujem v meste všetko, čo treba, a potom sa venujem krojom. Často vyšívam aj v noci. Vždy sa prispôsobujem zákazníkovi. Ak ich potrebuje do týždňa, sú hotové, ak za dva dni - tiež. S manželkou si oddýchneme potom. Kedy? Až tam,“ ukazuje prstom hore k nebu pán Miroslav.

Kreatívni predkovia

Ušiť originálny kroj nie je jednoduché. „Vždy sa snažíme dodržať autenticitu. Keď máme vytvoriť úplne nový kroj z lokality, ktorú nepoznáme, ideme do tej dediny, rozprávame sa so starými babkami, lákame od nich dobové fotky. Často nám ich ukážu a dovolia prefotiť. Ak nájdeme niekde úplne pôvodný kroj, odfotíme ho, aby sme dokázali vytvoriť jeho vernú kópiu,“ rozhovorí sa. Každá dedina mala podľa neho svoj vlastný štýl a vzor.

„V minulosti nebol ani jeden kroj kópia. Každý bol originál. Bolo to oblečenie, ktoré šili ľudia sami doma. Pridávali výšivky a stužky podľa toho, akí boli bohatí či zruční. Každá dievčina si tam pridala niečo svoje. Navyše dediny mali kroje trošku odlišné, aby sa vedeli rozoznať, keď k nim do obce prišli záletníci z inej oblasti. Napríklad ženy si v každej dedine inak viazali šatky. Jedny robili uzol pod krkom, inde mali konce šatky len voľne spustené,“ vysvetľuje. Takisto ako dnes aj v minulosti boli u nás v krojoch módne trendy, ktoré sa časom menili.

„Napríklad v Parchovanoch boli prvotné kroje vyšívané len čierno-bielo, potom prišla éra čierno-modrých výšiviek a nakoniec plnofarebných. Alebo na začiatku dvadsiateho storočia, teda pred vojnou, boli sukne takmer po zem. Končili sa tesne nad členkami. Ženám zakrývali nohy a boli menej farebné. V medzivojnovom období už boli kratšie a v päťdesiatych rokoch boli sukne aj nad kolená. Navyše, vtedy boli kroje aj najfarebnejšie, a to najmä vďaka dostatku potrebných doplnkov, ktoré sa mohli do kroja všívať,“ vysvetľuje pani Anna. A tak sa stalo, že nielen v jednej dedine, ale aj v každej chalupe našli hneď niekoľko rôznych druhov šatstva, napríklad sukní.

„Z päťdesiatych až šesťdesiatych rokov minulého storočia sa zachovala fialová, na tú istú príležitosť však predtým používali ženy vyšívané žlté sukne, ešte skôr atlasové.“ Šaty na robotu boli jednoduchšie, šité z ľanu natkaného doma, sviatočné boli farebnejšie a šité aj z prepychovejších, už kúpených materiálov. Nič výnimočné nebola ani kašmírová vestička, aj keď táto látka bola mimoriadne drahá. Významným medzníkom vo farebnosti krojov bolo aj cestovanie chudobných ľudí za prácou. „Často muži alebo aj celé rodiny odchádzali v medzivojnovom období do Ameriky a odtiaľ svojim príbuzným posielali farebné nitky. Tie si tu doma okamžite vkladali do krojov a hneď boli farebnejšie.“

Nové trendy

Ľudové zvyky na našich dedinách počas socializmu pomaly zanikali. „Bolo to obdobie, keď sa snažili páni zhora všetko uniformovať, a tak aj folklór a kroje boli jednotné. Fungovala Lúčnica a to, čo mali oblečené a čo tancovali, sa bralo za celoslovenský trend prezentujúci sa aj v zahraničí. A pritom nielen oblečenie, ale aj zvyky boli od dediny k dedine úplne odlišné,“ vraví Miroslav. Spomína, ako ho otec ešte v šesťdesiatych rokoch ako pätnásťročného bral prvýkrát na muziku. „Bolo to na Štefana. Išlo o zvolenie parobka. Otec vzal fľašu pálenky a išlo sa do krčmy. Tam už sedeli v kruhu staré babky z dediny a hodnotili mladých. Po tomto obrade som už mohol chodiť do krčmy aj na zábavy a brali ma už za chlapa. Dnes na takéto niečo už nik ani nepomyslí.“

Po revolúcii sa vo veľkom dediny vracali k svojim zvykom a ku koreňom. Oprašovali zachované kroje a takmer v každej sa založila nejaká folklórna skupina. „Dnes tanečníkom šijeme kroje z modernejších a najmä vzdušných a pohodlných materiálov. Tvar a vzhľad sa zachovávajú, len kvalita látok je iná. Muži chcú napríklad elastické nohavice, aby sa im v tom dobre tancovalo, dievčatá zas vzdušné blúzky, aby sa v nich pri tanci veľmi nepotili,“ vysvetľuje Anna. A najoriginálnejšia požiadavka? Podľa Anny to bola tá, keď za nimi prišla pani a pýtala pre dcéru kroj, aký sa „teraz nosí“.

Japonský hit

No o ľudové kroje nemajú záujem len domáci. Často si ich objednávajú zahraniční Slováci, ktorí si ich berú do nových domovov ako spomienku alebo ako dar. Už však šili aj pre jedného Japonca, a to rovno dvanásť ženských parchovianskych krojov.

„Ten pán miluje slovenský folklór. Chodí na každý väčší folklórny festival už niekoľko rokov. Všetko si nakrúca. Chcel niečo parádne pre svojich zverencov v Japonsku. Vybral si parchovianske kroje, ktoré sú mimoriadne bohato zdobené,“ prezrádza Miroslav Jenčo. Japonci boli i u neho doma. Dokonca ich videl tancovať naše ľudové tance. „Majú bohovskú disciplínu. U nich sa nestane, že by si niekto dovolil meškať.“

Kroje, ktoré vytvorili, rátajú na stovky. Tie, čo ušili sebe, však doma nemajú. „Chodí k nám mnoho ľudí, najmä mladí, a skúšajú si kroje na svadby. Často sa stane, že im padne práve ten, ktorý sme si ušili pre seba. A tak ho predáme,“ smeje sa krajčír. A koľko stojí taký kroj?

„Suma je individuálna, ženský od dvesto až po šesťsto eur. Vždy to závisí od náročnosti výšiviek i kvality materiálu. Teraz napríklad vyšívam pánsku košeľu už štyristo hodín! Ak si vezmete, že normohodina vyšívania je ocenená na desať eur, je v podstate nepredajná. Budem ju nosiť ja a presne takú istú vyšijem aj synovi,“ ukazuje svoje umelecké dielo Miroslav Jenčo.

VIDEO Plus 7 Dní