Tip na článok
Vianočná nálada: Väzni si môžu vyzdobiť stromček, užiť si uvoľnenejší režim a lepšiu stravu.

Aj väzni si dávajú darčeky

Jedlo a uvoľnený režim sú len chabou náplasťou pre odsúdených, ktorí trávia sviatky bez rodiny.

Galéria k článku (5 fotografií )
Nádvorie: Miesto na kontrolu väzňov. V reči odsúdených „buzerák“.
Bratislavský Justičný palác: Väzni z otvoreného oddelenia majú to šťastie, že dochádzajú sami do práce a „opušťák“ na Vianoce nie je výnimkou.
Vianočná nálada: Väzni si môžu vyzdobiť stromček, užiť si uvoľnenejší režim a lepšiu stravu.

Vianočný stromček na chodbe nesvieti, papierový na stene by neoklamal ani malé deti. Namiesto poctivej kapustnice s údeným mäsom rozvoniava lacný bujón. Ani štedrovečerný stôl sa neprehýba od všakovakých dobrôt. Vianočnú atmosféru však cítiť aj medzi ľuďmi, ktorí sa na svet pozerajú cez zamrežované okno.

Bez rodiny horšie

Sviatky ťažko doliehajú najmä na väzňov, ktorí sú pre svoj predchádzajúci život už dlhšie odlúčení od detí či manželky. Ak sa však tešia aspoň z drobných darčekov v balíkoch od najbližších, patria k privilegovanej vrstve v lágri. Oveľa horšie prežívajú Vianoce tí, ktorých rodina pre ich hriechy minulosti už zatratila a nemyslí na nich ani počas sviatkov.

„Zvieralo mi srdce, keď som videl, ako sa tešia moji spoluväzni, na ktorých si cez Vianoce spomenula rodina. Ja som mal radosť s nimi, no v duši som plakal. V takýto deň na mňa samota za mrežami vplývala najviac. Nemal som nikoho, kto by si na mňa spomenul, a nemohol som precítiť ani atmosféru Vianoc v meste. Niekedy, keď ma ostatní spoluväzni nevideli, som si poplakal nad pokazeným životom, za ktorý si môžem sám,“ spomína tridsaťštyriročný bratislavský recidivista Emil Ševčík.

V base sedel už deväťkrát a počas šiestich pobytov okúsil atmosféru väzenských Vianoc. Je takpovediac internacionálom jeden Štedrý večer totiž strávil za mrežami aj za hranicami, v rakúskom Eisenstadte, po tom, čo tam vykradol auto. Na Slovensku bol opakovane odsúdený za drobné krádeže a vlámania do obchodov.

Emil Ševčík tohtoročné Vianoce strávi na slobode. Foto: Norbert Grosz

Zamrežované Vianoce

Samotný Štedrý deň za mrežami sa príliš nelíši od bežného víkendu odsúdených. Sú však dve veci, ktoré dávajú pocítiť výnimočnosť tohto dňa jedlo a o poznanie tolerantnejší dozorcovia. Na Štedrý deň i počas oboch vianočných sviatkov majú pracujúci väzni voľno.

„Rozdiel vidno hneď zrána. Budíček máme klasicky o šiestej ráno, no bachari sú k nám akísi príjemnejší. Aj raňajky máme lepšie. Okrem paštéty, prípadne nátierky alebo trojuholníkového syra a štvrtky chleba na celý deň dostaneme aj nejakú sladkosť,“ spomína Ševčík.

Práve kvalitnejšia strava a uvoľnenejší režim fungujú ako chabá náplasť na depresiu zo samoty. „Po raňajkách prišiel veliteľ zmeny a nastúpili sme na ‚sčítak‘, či sedí počet väzňov. V celách sme si upravili stoly aj s darčekmi od našich blízkych. To bolo najmä jedlo, napríklad klobásky a rôzne sladkosti. Televíziu sme mohli pozerať až do polnoci, na Silvestra až do druhej ráno. Normálne je povolená televízia maximálne do desiatej, aj to len so súhlasom bachara,“ pripomína Ševčík.

Cely si väzni vyzdobili ako deti z papiera si vyrobili vianočný stromček, vystrihli snehuliaka či snehové vločky. Predpisy im umožňujú dostať len jeden päťkilový balík raz za tri mesiace, preto si to všetci načasujú tak, aby ho dostali krátko pred Vianocami. „Posielajú nám klobásku, sladkosti, domáce koláčiky, aby sme aspoň raz za rok jedli niečo normálne,“ vysvetľuje recidivista.

Zdobenie stromčeka: Jedna z mála radostí. Foto: TASR

Stupne ostrahy, stupne kvality

Pre väzňa je veľmi dôležité, aký stupeň ostrahy má jeho zariadenie. Keď sedel Ševčík pred desiatimi rokmi v jednotke v Hrnčiarovciach pri Trnave, mohol sa cez deň voľne pohybovať, pretože cely boli odomknuté. Tú istú možnosť zažil aj vo dvojke v Želiezovciach, čo bola vraj jediná, ale dôležitá výhoda oproti iným väzniciam dvojkám. Cely v Želiezovciach nie sú cez deň zamknuté preto, lebo toalety sa nachádzajú na chodbe. Recidivista si vyskúšal aj väzenie v Leopoldove, kde mal cez Vianoce celu otvorenú od deviatej do jedenástej, poobede od druhej do štvrtej a po „sčítaku“ do jedenástej večer.

Na obed delikventom servírujú zemiakový šalát s rezňom, vítanú zmenu oproti bežnej zemiakovej kaši v prášku. Poobede dostanú voľno, hrajú na gitare, prípadne pozerajú televíziu. Veriaci si môžu pripomenúť svoje viny a pomodliť sa vo väzenskej kaplnke. Katolícky kňaz slúži na Vianoce i na Nový rok omšu. Odsúdení potichu závidia šťastlivcom, ktorí napríklad v trnavskej jednotke výnimočne dostali „opušťák“ domov. Bol to najkrajší darček, aký za mrežami mohli dostať.

„Na večeru sme mávali kapustovú polievku a v niektorých väzniciach aj druhý chod. V Želiezovciach nám dali rybu so šalátom, tú sme mali aj v Trnave. Keď som sedel v Justičnom paláci v Bratislave, bola len kapustová polievka a k nej sladkosť,“ vyratúva Ševčík. Niektorí väzni, ktorí sa poznali už na slobode, si dokonca dávali drobné darčeky. „Boli to maličkosti, ktoré človeka potešia, cigarety, káva.“

Neporovnateľné Rakúsko

Vzhľadom na pobyt vo viacerých zariadeniach môže porovnávať „kvalitu“. „Najkrajšie Vianoce v slovenskom väzení som zažil v jednotke v Hrnčiarovciach. Vtedy ma ešte manželka prišla dva razy pozrieť. Ale s rakúskou basou sa to nedá vôbec porovnávať. Čistotou a komfortom. Tam sme mali krásnu výzdobu. Vianočný stromček som mohol mať aj v cele.

Každý väzeň dostal dokonca veľký balík s darčekmi. Kávu, sladkosti, ponožky a podobne. Basu to pripomínalo len mrežami na okne, inak to bolo skôr hotelové ubytovanie. V izbe som mal okrem vlastného hygienického zariadenia aj erárne spotrebiče - televízor, chladničku a playstation. Dvakrát denne som sa mohol prejsť po dvore, keď som chcel ísť do posilňovne, stačilo zazvoniť na dozorcu. Napriek tomu, že som nemohol zo zdravotných dôvodov pracovať, dostával som mesačne tridsať eur sociálne dávky a ďalších tridsať mi ukladali. Tie mi dali po odpykaní trestu,“ pochvaľuje si recidivista.

Velebenie skutočného zemiakového šalátu či „ozajstnej“ zeleninovej polievky má podľa Ševčíka svoje príčiny. Jedlo počas roka je totiž príšerné. „Namiesto avizovaného maslového rezňa so zemiakmi sme dostali cestoviny s omáčkou. Ak neboli cestoviny, dali nám lacnú opečenú salámu alebo sekanú s viditeľne menšou gramážou, ako je napísaná. Alebo na lístku stojí, že na obed bude šošovicový prívarok s klobásou, hoci klobása ani len okolo toho kotla neutekala,“ hnevá sa bývalý väzeň.

Drogy a krádeže

Zo Ševčíka sa stal zlodej krátko po tom, ako začal fetovať. Písal sa rok 1998, keď si začal pichať do žily heroín a pervitín. Závislosť od tvrdých drog si vybudoval pomerne rýchlo. Jeho nové hoby však bolo finančne pomerne náročné, preto začal kradnúť. Prvýkrát sa ocitol za mrežami v roku 2000. Po väzbe nasledovala v roku 2002 prvá ostrá basa. S drobnými prestávkami sedel v rôznych zariadeniach doteraz. Fetovať nakoniec prestal, trpí totiž epileptickými záchvatmi a psoriázou, nepríjemnou kožnou chorobou. „Basa mi aspoň pomohla odvyknúť si od drog,“ priznáva Ševčík.

Navrátilec už nemá nikoho okrem pár kamarátov, u ktorých aj býva. Živí sa príležitostnými brigádami. Vlastnú strechu nad hlavou nemá a normálnu prácu ako deväťnásobne odsúdený len tak ľahko nezíska. Rodičia sa k nemu nepriznávajú a manželka ho opustila. Kde strávi tohtoročné Vianoce, netuší. Zrejme s kamarátmi. No predovšetkým na slobode. „Budem nasávať atmosféru Vianoc v meste. Páči sa mi, keď je všetko rozsvietené a vyzdobené, ľudia sú k sebe lepší, na vianočných trhoch rozvoniava varené vínko. Vianoce v base už nikdy nechcem prežiť, nebudem kradnúť,“ presviedča nás bratislavský recidivista.

Podmienky len pre ostrieľaných

Do basy sa Ševčík vrátiť nechce. Podmienky napríklad v Želiezovciach považuje za otrasné. „Toalety sú v katastrofálnom stave, po práci sa môže človek osprchovať len v studenej vode, teplá netečie. Zdravotný personál väzňov úplne ignoruje. Keď je človek chorý, predpíšu mu antibiotiká, absenciu má jeden deň a na druhý musí ísť do roboty. Ľudia sú tam sústavne chorí. Jeden, vyliečený hepatitik, nedávno dokonca zomrel. Stále sa sťažoval, prosil lekára o pomoc. Volal sa Ľuboš H., mal tridsaťšesť rokov. Poslali ho na desať dní do diery (samoväzba, pozn. red.), cez deň mohol ležať len na fošni, až večer dostal matrac. Keď sa z nej vrátil, ochorel a zomrel. Lekár vraj konštatoval, že zomrel na infarkt. Ak by však dostal normálnu lekársku starostlivosť, mohol ešte žiť,“ myslí si Ševčík.

Zbor väzenskej a justičnej stráže (ZVJS) nám úmrtie väzňa potvrdil. Neprezradil však jeho identitu, keďže takéto informácie možno podávať len so súhlasom rodiny zosnulého. „Dňa 24. 10. 2012 v ÚVTOS Želiezovce došlo k úmrtiu odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody. Na základe výsledkov súdnolekárskej pitvy bolo bezprostrednou príčinou úmrtia zlyhanie činnosti srdca a krvného obehu,“ uviedol pre náš týždenník Adrián Baláž, vedúci sekretariátu generálneho riaditeľa ZVJS.

„Následným vyšetrovaním príslušníkov Okresného riaditeľstva Policajného zboru Levice bolo vylúčené cudzie zavinenie,“ odpovedal Baláž na našu otázku, či neprispelo k úmrtiu väzňa aj zanedbanie zdravotnej starostlivosti zo strany ústavu.

Ševčík nám do redakcie priniesol aj výplatné pásky väzňov, kde mesačná hrubá pracovná odmena predstavuje približne dvadsaťpäť eur. Po zaplatení všetkých poplatkov im ostanú dve eurá. Ručne šijú značkové topánky pre firmu, ktorej výrobky nepatria v obchodoch medzi najlacnejšie.

VIDEO Plus 7 Dní