Otýždeň bude známy kompletný zoznam kandidátov na hlavu štátu. Mnohých sklamalo, že prezident Andrej Kiska či minister zahraničia Miroslav Lajčák o kreslo prezidenta nezabojujú. Iných zas prekvapili nominácie ľudí ako Zábojník, Drobová či Chmelár. A je vôbec vhodné, aby ľudia volili priamo? Nebola by lepšia voľba prezidenta na pôde parlamentu? Na tieto aj iné témy sa s politologičkou profesorkou SOŇOU SZOMOLÁNYI (72) rozprávala KATARÍNA ŠELESTIAKOVÁ.
Čím budú nadchádzajúce prezidentské voľby iné ako tie predchádzajúce?
Iné budú v prvom rade v tom, že celková atmosféra v spoločnosti je iná, ako bola pred piatimi rokmi. Sociálne siete ešte nezohrávali takú významnú rolu ako dnes. To množstvo, poviem to eufemisticky, podivných kandidátov, ktorí sa zapojili do týchto volieb, tu predtým nebolo. Hoci tiež boli exoti, ale nemali šance a nikto ani neuvažoval, že by sa dostali do druhého kola.
Mnohí vedú kampaň skôr cez sociálne siete a bilbordy ignorujú. Myslíte si, že im to pomôže?
Závisí to od vekovej kategórie, u tých mladší áno. U starších nie, lebo staršia generácia, ktorá pomerne disciplinovane chodieva voliť, nie je tak masovo zastúpená na sociálnych sieťach. Práve na týchto voličov bilbordy zapôsobia, pretože mnohí z kandidátov nie sú pre veľkú časť obyvateľstva známi. Bilbordy ich uvedú do povedomia. Nie som odborník na kampane, ale asi najúčinnejšia bude kampaň, ktorá kombinuje bilbordy, aktivity na sociálnych sieťach a v konečnej fáze televízne debaty. Tie bývajú sledované. Keďže veľká časť voličov sa rozhoduje na poslednú chvíľu, debaty môžu byť rozhodujúce, kto z kandidátov sa dostane do druhého kola. Vieme, že druhé kolo je zas špecifické.
Priznali ste, že aj vás ako odborníčku prekvapilo zoskupenie kandidátov. Viete si predstaviť, že voľby hlavy štátu vyhrá Štefan Harabin?
To by som považovala pre Slovensko za katastrofálny výsledok. Má vraj dosť úspešnú kampaň na sociálnych sieťach aj na priamych stretnutiach po celom Slovensku. To všetko robí stále z pozície sudcu Najvyššieho súdu SR. Podporu získava u ľudí, ktorí za svoje objektívne či subjektívne spôsobené ťažkosti odmietajú nielen túto vládu, ale i politický systém ako taký. Ovplyvňovaní alternatívnymi zdrojmi informácií veria, že taký antisystémový kandidát Harabin ich zastupuje. Nie sú asi takí radikálni ako Kotlebovi voliči, ale majú s nimi veľa spoločného. Harabin svojím štýlom kampane pripomína Trumpa. Apeluje na nižšie pudy, na frustrovaných voličov, jeho message je vyslovene antisystémová, sľubuje veci, ktoré nemôže splniť, ale jeho voliči nepoznajú kompetencie prezidenta a nakoniec nevedia rozlíšiť medzi kompetenciami vlády, parlamentu a prezidenta. Preto za hrozbu týchto volieb považujem vstup takéhoto kandidáta do druhého kola. To by aj značne zvulgarizovalo celú kampaň.
Takže si asi nemyslíte, že Slovensko obíde vlna populizmu a trumpizmu, ktorá sa prehnala Európou a USA, a zvolíme si prezidenta, ktorý nebude búrať, ale tvoriť?
Tá vlna nás neobišla, naopak, ja by som povedala, že my sme boli v predvoji. Možno zápas mečiarizmu v 90. rokoch trochu imunizoval spoločnosť. Mali sme skúsenosť s populizmom značne skôr, ako jeho vlna zaskočila Západ. Veď Mečiar používal lož ako pracovnú metódu skôr, ako sa stal termín „fake“ globálne známym. Ako silne to imunizovalo spoločnosť, to sa ukáže teraz. Čakajú nás nielen prezidentské voľby, ale aj voľby do Európskeho parlamentu a o rok parlamentné voľby. Mnohé témy sa už na Slovensku obohrali, v roku 2016 dominantná vládna strana Smer presadila ako hlavnú tému hrozbu imigrácie. Táto rétorika strachu nakoniec prospela viac Kotlebovej strane. To, čo robí Harabin, že apeluje na konštantné rysy ľudskej prirodzenosti ako vystrašenosť, hyperemocionalita, mýtofília aj potreba niekam patriť, identifikovať sa, to je veľmi pôsobivé. Lebo vo voľbách nejde o to, čo si ľudia myslia, ale čo cítia. To s ratiom nemá veľa spoločného. Takže nevyhneme sa vlne populizmu, to by sme museli byť nejaký ostrov, aj politici sa riadia tým, čo je pri získaní moci úspešné u susedov. Predseda parlamentu sa už úplne bez hanby priznáva, že jeho vzor okrem Gustáva Husáka je Viktor Orbán. Politik, ktorý je prototyp stredoeurópskeho populizmu.
Má podľa vás opozícia alebo koalícia z týchto už známych mien silného kandidáta?
Ťažko menovať jedného silného, je ich viac. Napríklad Čaputová, Mistrík a Mikloško spolu reprezentujú tú časť spoločnosti, ktorá odmieta súčasnú vládnu koalíciu. Je tu veľké riziko rozdrobenia podpory a trieštenia síl, z čoho môže ťažiť antisystémový kandidát. Zatiaľ pokusy o spojenie síl už v prvom kole neboli úspešné. Nešťastne do toho vstúpil Mistrík, keď z prvých prieskumov vyšiel ako najúspešnejší kandidát a sebavedomo odmietal dohodu. To, samozrejme, rozdráždilo ďalších dvoch. Takže pani Čaputová zatiaľ čaká na posledný prieskum a sľubuje, že o svojej účasti rozhodne zodpovedne. František Mikloško zatiaľ nepripúšťa, že by pred prvým kolom odstúpil.
Voľby sú však onedlho.
Je pravda, že voľby budú o necelé dva mesiace. Súčasný prezident Kiska už rok pred voľbami robil silnú kampaň aj cez bilbordy, ale všetko sa zrýchľuje a zrejme nás čaká v záverečnej fáze ostrá a dynamická kampaň. Navyše nástupom pána Šefčoviča ako kandidáta za Smer rastie riziko, že ani jeden z troch spomínaných kandidátov sa nedostane do druhého kola.
Nezariskoval Smer jeho voľbou, keďže naozaj nie je na Slovensku až taký známy?
Áno, pre ľudí, ktorí až tak nesledujú politiku, je úplne neznámy a pre ľudí, ktorí politiku sledujú, môže byť síce známy ako diplomat, ale nepoznajú jeho názory na domácu politiku. Málo sa vie, aké sú jeho postoje ku korupčným kauzám spojeným so stranou Smer, lebo mal ten luxus, že sa nemusel k slovenskej politike vyjadrovať, vstupovať do domácich sporov, keďže pôsobil v Bruseli. Som zvedavá, akú kampaň bude robiť on sám a strana, ktorá ho nominuje. Inak si viem predstaviť, že by bol prijateľný kandidát aj pre voličov opozície.
Ako by bol trebárs Miroslav Lajčák?
Áno, aj keď Lajčák by mal vyššie šance, že by bol zvolený.
Odborníci čakali, že Lajčák bude kandidovať alebo sa vedelo, že ponuku neprijme?
Skôr sa čakalo, že ponuku neprijme, ale okolo Vianoc, keď sa začal viac medializovať, aj u vás v PLUS 7 DNÍ, to trochu vyzeralo, akoby začal kampaň. Ale keď prebral funkciu predsedu OBSE, opäť sa ukázalo, že pre neho je to predsa len istejšie pole, v ktorom sa cíti doma. Inak je dosť prekvapujúce, že pán Šefčovič sa na to dal. Možno počíta s tým, že ak uspeje, môže sa neskôr dostať ešte na vyššiu pozíciu v Európskej únii (EÚ). Lebo na tie najvyššie pozície sa dostávajú práve bývalí premiéri a prezidenti.
Ako vnímate to, že Kiska či Lajčák odmietli kandidovať na hlavu štátu. Nie je u nás tento post tak trochu dehonestovaný?
Nie, to by som nepovedala. Ale povedzme pre človeka diplomata, ako je Lajčák, je to v istom zmysle nová situácia byť konfrontovaný s negatívnymi reakciami na sociálnych sieťach a chodiť na stretnutia s ľuďmi po Slovensku. Lajčák je človek, ktorý sa pohybuje v diplomacii a nemá potrebu chodiť trebárs na východ Slovenska a debatovať s obyčajnými ľuďmi. Kiska sa tejto úlohy, naopak, zhostil veľmi dobre.
Ako by ste zhodnotili pôsobenie prezidenta Andreja Kisku? Jeho pozitíva a negatíva?
Na prvé miesto by som dala, že tak ako za svoje nesolidárne stanoviská a neliberálne zmeny presadené Orbánom a Kaczynským získala V4 negatívny imidž v rámci EÚ, tak pán prezident Kiska bol akousi poistkou, že Slovensko neskĺzne do neliberálnej demokracie. Hoci je to tiež už eufemizmus, pretože v Maďarsku je už istá forma autokracie. Ďalšou poistkou je, že sme v eurozóne, a teda sme spojení aj cez spoločnú menu. Cením si pána Kisku za to, že v čase, keď vládna strana apelovala na strach ľudí z utečencov a migrantov, pričom nerozlišovala medzi nimi, nebál sa a artikuloval rozvážne postoje k týmto nesolidárnym, až nehumánnym stanoviskám. Napriek tomu bol veľmi populárny a to je pre mňa ďalší dôkaz, že politický líder má veľký vplyv na formovanie verejnej mienky a postojov voličov. Za vysokú mieru nenávisti na sociálnych sieťach nesú najväčšiu zodpovednosť politici. Na to máme empirickú evidenciu napríklad práve z Maďarska. Za roky vlády Fideszu významne narástli xenofóbne postoje.
A k jeho chybám či negatívam?
Považujem za politicky nezodpovedné, že nejde druhýkrát kandidovať. Ľudsky to dokážem pochopiť. Ale rezignáciou na pokračovanie protirečí aj tomu poslaniu, ako ho neraz v prejavoch prezentoval. Obzvlášť v situácii mnohých zmien a neistôt, v dôsledku dramatického domáceho vývoja po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice aj geopolitického vývoja by istá kontinuita krajine veľmi prospela. Tým, že Kiska nekandiduje, otvoril priestor pre všelijakých exotov, ktorí v tom priestore vidia šance pre seba. Ak by kandidoval, tak predpokladám, že mnohí z tých, ktorí sa dnes do toho púšťajú, by sa do kampane ani nepustili. Celkovo by kampaň mala civilizovanejšiu úroveň.
Dobre, ale nepoškodili Kiskovi aj jeho kauzy ohľadom pozemkového sporu či daňové kauzy?
U časti áno. Hlavne silná antipropaganda, kde ho dávali na úroveň daňových podvodníkov typu Bašternáka. Iste, spravil chybu, aj si ju priznal, ale je konsenzus medzi právnikmi, že to nie je podvod ako u Bašternáka. Pre voličov vládnych strán bolo veľmi ľahké prijať taký negatívny obraz, ale u tých, ktorí mu dôverovali aj ho podporovali, viac stratil dôveru tým, že odmietol opätovne kandidovať. A myslím si, že postupne stráca, lebo boli očakávania, že príde s nejakým projektom, ako bol sľúbil. Zrejme, aby zmiernil sklamanie zo svojej rezignácie. Objektívne však treba povedať, že má zviazané ruky, lebo budovať stranu z pozície prezidenta nemôže.
To je pravda, ale váhaním a zahmlievaním a potom vyjadrením, že sa chce venovať rodine, nebol práve konzistentný. Predsa, ak chce ísť do straníckej politiky, tej sa musí venovať ešte viac.
Nemyslím si, že Kiska bude zakladať novú stranu, na to veľa času niet. Skôr si myslím, že uvažuje o spájaní strán. Ak si spomenieme na rok 1998, vtedy došlo k spojeniu piatich strán a vytvoreniu Slovenskej demokratickej koalície. Ak si pamätáte, Mikuláš Dzurinda začínal ako hovorca. Takže nie je vylúčený variant, že by dve nové strany Progresívne Slovensko a Spolu našli nejakú platformu, na ktorej by spojili svoje sily. Len sa obávam, že jeho váhaním a odmietnutím kandidovať za hlavu štátu jeho dôveryhodnosť môže klesať.
Ľudia v jeho blízkosti sú presvedčení, že má ťah na bránu až 20 percent. Myslíte si, že je to reálne?
Ako ambícia je to dobré, ale nie veľmi pravdepodobné. Odhadovala by som, že ak by tie strany našli spoločnú platformu, tak by to dotiahli na pätnásť percent. Stále je tu ešte skupina voličov Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie, ale nielen tých, tá nemá koho voliť. Spoločenská objednávka po spájaní síl je veľká. Samozrejme, Kiska by mohol byť tou pridanou hodnotou pri spojení nových strán, ktorých lídrov ľudia veľmi nepoznajú. Kiska má šance byť lídrom, vie spájať a má aj prirodzenú, nepredstieranú sociálnu empatiu. Keď ho porovnávali s Václavom Havlom a oponovali, že Kiska nie je taký intelektuál ako Havel, vravela som, že chvalabohu. Pre Slovensko je omnoho vhodnejší typ lídra so sociálnou empatiou. K jeho negatívam však patrí, že v istých obdobiach bol viac pasívny, ako sa žiadalo. A tiež to, že mal rodinu v Poprade, čo bola dosť neštandardná situácia. Politika sa robí v hlavnom meste, možno má tak kontakt s vidiekom, ale pre politika je dôležité byť v centre diania.
Ktorý slovenský prezident bol najlepší? Schuster, Kováč, Gašparovič či Kiska?
Najväčší rešpekt doma aj v zahraničí mal Kiska. Dôležité je, že mal vysokú dôveryhodnosť nielen doma. Nebýva často, aby občania okolitých krajín závideli Slovensku politického lídra. Dobre, nemusíme to brať ako určujúce, ale je fakt, že opakovane artikuloval a jednoznačne zastáva princípy liberálnej demokracie a našu euroatlantickú orientáciu. Čo v situácii, keď slovenské obyvateľstvo je stále dedične geopoliticky zmätené a súčasná vládna koalícia, až na stranu Most-Híd, ten zmätok ešte posilňuje svojimi proruskými vyhláseniami. Pritom sa žiada presne pomenovať fakt, aby to aj ľudia vedeli, že sme spolu s našimi susedmi v hybridnej vojne s Ruskom, ktorému by vyhovoval rozvrat v EÚ.
Stretávam sa s tým, že mnohí s nostalgiou spomínajú na prezidenta Schustera, vraj mal najlepšiu zahraničnú politiku.
Áno, dá sa povedať, že jeho kroky v otázke trebárs Izraela boli správne, a iste celkovo pán Schuster, najmä v porovnaní s pánom Gašparovičom vyznieva lepšie. V prípade pána Kisku je škoda, že oznámením o nepokračovaní na poste hlavy štátu už celkom prirodzene aj v zahraničnej politike stráca vplyv, ktorý mal predtým.
Mnohí hovoria, že voliť nepôjdu, lebo vraj zoskupenie kandidátov vyzerá ako fraška. Súhlasíte?
Rozhodne nie, to vidno, ako sú ľudia ovplyvnení antikampaňou. Lebo napríklad trom kandidátom, Mistríkovi, Čaputovej či Mikloškovi, nemožno nič vytýkať. Čo sa týka osobnej integrity a postojov, predstavujú tradičné prúdy európskej politiky, takže títo traja by boli v normálnej situácii reprezentantmi, z ktorých by si ľudia mohli zvoliť. A to, že je to fraška? Frašku z toho robia kandidáti ako Chmelár či Harabin. Veď väčšina ľudí, ba aj tých frustrovaných, kritizuje, že tento štát nie je spravodlivý. Ale kto sa na tom podieľal najviac, že tu právo neplatilo pre každého? Kto tak zhumpľoval náš právny systém ako Harabin? Samozrejme, nespravil to sám. Za to môže aj priskoro udelená autonómnosť súdnictvu, skôr než bolo súdnictvo reštrukturalizované, ako sa kedysi reštrukturalizovali banky. Toto je jeden z ťaživých problémov Slovenska, slabosť právneho štátu. A ľudia frustrovaní z nespravodlivosti, že zákon neplatí rovnako na každého, sú stále schopní podporovať Harabina. Ale to nie je špecifikom Slovenska, ľudia sú nekonzistentní v názoroch, pretože sa rozhodujú na základe emócií. Nesúhlasím s tým, že ako celok je to fraška, to isto nie, fraškou je skôr to, že kandidujú ľudia ako Zábojník, Chmelár či Drobová.
Prečo vôbec kandiduje človek ako Zábojník?
Možno za tým nemusí byť nič konšpiračné, nič v zmysle, kto mu to platí, a že chce rozbiť hlasy. Možno je za tým naozaj len nesebakritické ego a to, že si takí ľudia pod vplyvom sebaklamu veria. Veď v minulosti si veril aj Čarnogurský, hoci aj jeho okolie mu dávalo najavo, že nemá šance.
A prekvapila vás trebárs kandidatúra Bélu Bugára?
Najprv prekvapila, ale potom som pochopila, že v jeho prípade ide o zviditeľnenie strany. Most-Híd je na hranici zvoliteľnosti, však preto jeho kampaň je zatiaľ taká pro forma. Hoci ak bol jediný kandidát z vládnych strán, mal v prieskume slušnú podporu. Takisto Krajňák má malé šance dostať sa do druhého kola, ale tiež zviditeľňuje stranu a seba. Pre mnohých je to aj o tom, aby mali možnosť prezentovať svoje postoje, isté stanoviská a nejako formovať verejnú mienku. Pre Františka Mikloška je to jednoznačná prezentácia jeho kresťanských hodnôt, preto aj povedal, že on určite neodstúpi. Hoci už dvakrát prispel k porážke lepšieho kandidáta (Kukana a Radičovej) v prospech Gašparoviča.
Myslíte si, že predseda SNS Andrej Danko ohlási prezidentskú kandidatúru?
Nemyslím. Ak za Smer kandiduje Šefčovič, tak to nevidím reálne. Po škandále s plagiátorstvom, ktoré hlúpo zatĺka a zatĺka, ak by Danko kandidoval, to by už len bola fraška. Nikto ho nemôže donútiť, aby rezignoval z funkcie predsedu parlamentu, ale jeho prípadná kandidatúra na hlavu štátu by sa stretla s takým výsmechom, že to by nevydržala ani jeho hrošia koža. Možno si to v SNS zdôvodnia tým, že nebudú drobiť sily, veď koalícia tam má Bugára a Šefčoviča. Danko spočiatku hovoril aj o žene kandidátke a predpokladalo sa, že to bude Lubyová, ale dnes si to už neviem predstaviť.
Masarykovo krédo bolo nebáť sa a nekradnúť. Aké by malo byť krédo budúceho slovenského prezidenta?
Nebáť sa. Nebáť sa formulovať aj nepopulárne postoje a stanoviská v mene vyššieho princípu a stáť nad rivalizujúcimi skupinami. Pokúsiť sa čo najviac spájať rozdelenú spoločnosť a usilovať sa, aby nedošlo k jej polarizácii. Či tento dar bude mať niektorý zo súčasných kandidátov, dnes ešte neviem povedať, ale štátnici sa rodia v procese. Vezmime si trebárs Angelu Merkelovú, ktorá začínala ako Kohlovo dievčatko a stala sa z nej líderka EÚ.
Ak by ste vy boli prezidentka, s ktorým zo súčasných prezidentov by ste rozvíjali vzťahy?
Rozhodne s nemeckým prezidentom, lebo Nemecko je najstabilnejším pilierom EÚ. Samozrejme, s Českom a ostatnými susedmi. Tak napríklad pán Kiska napriek turbulenciám v Poľsku a Maďarsku sa správne usiloval o dobré kontakty aj s týmito prezidentmi. Takže iste s najbližšími susedmi, do toho sa počíta aj Ukrajina. Vôbec je dôležité usilovať sa o to, aby na Slovensku neprevládol duch izolacionizmu, ktorý tu vnáša vo vláde SNS. A nielen preto, že ako malá krajina orientovaná na export si to nemôžeme dovoliť.
Nie je zoznam kandidátov na hlavu štátu dôvod na otázku, či je lepšia priama voľba, alebo, naopak, hlasovanie v parlamente?
Keď sa rozhodovalo o zmene spôsobu voľby prezidenta, tak som nezastávala vo všeobecnosti priamu voľbu. Ale v situácii, v akej Slovensko za vlády Mečiara bolo, to bolo riešenie. V posledných voľbách sa ukázalo, že Slovensko si dokázalo zvoliť naozaj dobrého prezidenta. Pri dnešnom parlamente si to neviem predstaviť. Tak, ako je problém s voľbami ústavných sudcov, v tomto prípade by to bolo rovnaké. Som silný odporca širokého využívania referenda aj priamej voľby, ale v tomto prípade, v stave, v akom parlament je, vidím riziká priamej voľby menšie. Zároveň som si vedomá, že priama voľba a plebiscit v súčasnosti so sebou prinášajú ešte väčšie riziká ako v minulosti, pretože cez sociálne siete sa dá v oveľa väčšej miere manipulovať a cielene formovať rozhodnutie voličov. To sme videli pri referende o brexite v Spojenom kráľovstve alebo pri voľbe prezidenta v USA. Na strane politických elít badáme stratu zodpovednosti.
Prečo to tak je?
Áno, treba sa zamyslieť, prečo nevyberáme tých najlepších. Stále badáme dedičstvo rurálnej, tradičnej spoločnosti, kde viac ako kompetentnosť a mravná integrita zaváži, či ide o nášho človeka. Z našej strany, našej záujmovej skupiny, ktorý bude k svojmu „kmeňu“ lojálny. Máme schopných lídrov v podnikaní, kultúre a vede, ale nemajú záujem vstúpiť do politiky a nechávajú tak priestor tým, ktorí sa v nej správajú ako politickí podnikatelia s verejnými zdrojmi. Teda dochádza tu k negatívnej selekcii a strácajú sa nám lídri s pozitívnym programom pre krajinu. Žiaľ, to vyprázdňovanie priestoru začal práve prezident Kiska.
Otázka dňa je aj to, či má politik kandidovať na Ústavný súd. V prípade pána Fica je vhodné, aby kandidoval?
Otázka nestojí tak, či môže politik v princípe kandidovať. Prečo nie? Ale ak ide o konkrétneho politika Fica, moja odpoveď je nie. Integrita ústavného sudcu sa prejavuje v tom, ako sa správal v minulosti. Napríklad v Holandsku majú komisiu, ktorá pri výbere kandidátov na sudcov hodnotí, skúma a hodnotí ich činy a postoje veľmi dôkladne. U pána Fica je tých zlyhaní v role trojnásobného premiéra veľmi veľa. Kým napríklad v prípade poslanca Petra Kresáka niet výhrad, čo do kompetentnosti ako ústavného právnika. To, že ako poslanec za vládnu stranu Most-Híd robil občas kompromisy, je fakt, ale nediskredituje ho to na post ústavného sudcu. Takže treba rozlišovať. V každej civilizovanej krajine by politik ako Fico nemal šancu uchádzať sa o tento post. On je na tom veľmi silne zainteresovaný nielen preto, že by to bol pre neho vhodný exit z politiky, ale aj pre zabezpečenie právnej istoty pre seba a svojich spolustraníkov. Hoci aj na úkor princípov právneho štátu, a teda rovnosti pred zákonom. Aj preto je také podstatné, aký prezident vymenovanie vykoná.
