Jana Šimíčková

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/ako-chalan-petrzalky-mal-problemy-drogami-dnes-ponuka-poklady-garazovom-vypredaji">Čo všetko ponúka Juraj Vengrin vo svojom garážovom výpredaji? Pozrite si našu GALÉRIU</a>

Mali ste zavolať vopred, aby som sa ostrihal, upravil, však ako budem ​vyzerať? - prerušil vykladanie tovaru z&nbsp;garáže na ulicu Juraj Vengrin. Rozmerný obraz s&nbsp;náboženskou tematikou, ktorý plánoval umiestniť medzi debničky s&nbsp;porcelánovými pohárikmi a&nbsp;kuchynským náradím, na chvíľu zložil k&nbsp;nohe, aby sa zvítal. Tak, ako káže slušnosť. Aj v&nbsp;prípade nečakanej návštevy. A&nbsp;on vie, čo sa patrí, hoci... „Ale nebudete mať problémy?“ zarazí nás vzápätí otázkou. Nastáva okamih ticha. Keď Juraj zistí, že odpovede sa nedočká, kým nevysvetlí, o&nbsp;akom probléme hovorí, jednou rukou si prejde po brade, druhú zloží v&nbsp;bok a&nbsp;stručne riekne: „No viete, ja som zločinec.“

Sleduje našu reakciu. Moment prekvapenia si vychutnal, aby nás následne upokojil, že nikoho nezavraždil, aby prenajaté garáže naplnil všakovakým, aj vzácnym zberateľským tovarom. To len s&nbsp;drogami mal v&nbsp;minulosti problémy ako chlapec z&nbsp;Petržalky. Aj s&nbsp;nejakou hmotou, čo vyzerala ako trhavina. Napokon to však trhavina asi nebola, lebo keď ho na jednom bratislavskom parkovisku lapila elita z&nbsp;NAKA ako nejakého teroristu, dostal len podmienku. Predtým ho síce povláčili po polovičke Slovenska, dostal sa až do Čadce, kde vypovedal, napokon mu však „našili“ len nepovolenú držbu niekoľkých, presne trinástich nábojov. Ostrých, samozrejme, preto vyfasoval trest. „Ale čo som mal s&nbsp;nimi robiť, keď som ich našiel pri vypratávaní bytu? Aj príslušníkov som sa na to pýtal a&nbsp;dohovárali mi, že som sa ich nemal ani dotknúť a&nbsp;mal som rovno volať políciu,“ približuje priebeh svojho stretnutia so zákonom Juraj. Nespokojne pri tom pokrúti hlavou. Ešte aj dnes ho táto spomienka dokáže zaraziť. Nie preto, že sa snažil nelegálne speňažiť za hrsť nábojov, ale pre hlúpu reakciu príslušníkov. Veď to hádam ani nemohli myslieť vážne, že mal po náleze munície volať políciu! To si ako predstavovali? Do cudzieho bytu?! „To som im aj povedal. Ako by to vyzeralo, že si ma niekto najme, aby som mu vypratal byt, a&nbsp;ja tam zavolám políciu! Vám by sa to páčilo?“ obrátil sa na nás s&nbsp;ďalšou zaujímavou otázkou. Vzápätí sa zháčil a&nbsp;zdvihol ruky v&nbsp;akomsi ospravedlňujúcom geste. Uvedomil si, že pýtať sme sa prišli my.

Ale nenechá to tak. Tú vec s&nbsp;nábojmi. Musí nám ju jednoducho dovysvetľovať. Pretože napokon sa s&nbsp;mužmi zákona dohodol, čo urobí, ak pri svojej práci nedajbože ešte niekedy naďabí na ostré strelivo. Zavolá majiteľom bytu a&nbsp;nech oni rozhodnú, ako s&nbsp;danou situáciou naložia. Bodka. Až teraz sa môže konečne pustiť do debaty o&nbsp;tom, ako vznikla myšlienka rozložiť si pri frekventovanej ulici v&nbsp;blízkosti sídla ministerstva obrany vlastný garážový výpredaj. Za všetko môže COVID-19. Táto pliaga, ktorá sa na jar 2020 postarala o&nbsp;zatvorenie tradičnej burzy. V&nbsp;Bratislave sa pravidelne konala na Interi. „Tam som chodil predávať. Garáže som využíval len ako sklad. Ale prišla korona, burza padla, nájom bolo potrebné platiť, veď tie veci som vyhodiť nechcel, tak som si to tu prerobil na takýto bazár,“ ukazuje a&nbsp;vedie nás z&nbsp;vonkajších predajných priestorov, čiže spred garáže, do jej útrob zahalených šerom.

Keď si oči privyknú, človek od úžasu ani nevie, kam sa má skôr pozrieť. Nachádzajú sa tam regály preplnené tovarom od výmyslu sveta. Celé súpravy porcelánu rôzneho druhu, staré slúchadlové telefóny, televízor či rádiá, ktoré vídať už len vo filmoch pre pamätníkov, stovky kníh, desiatky obrazov, sošiek, gramofónové platne aj kazety. Také do magnetofónu. Keby ich do rúk dostala dnešná mládež, zrejme by v&nbsp;prvej chvíli ani netušila, na aké účely tieto predmety v&nbsp;minulosti slúžili. „Povedzte, mohol som z&nbsp;tohto niečo vyhodiť?“ kladie viac-menej rečnícku otázku Juraj. Už vchádzame do zadnej časti miestnosti, kde má i&nbsp;pomyselnú kanceláriu. Vďaka prenosnému ohrievaču stojacemu na zemi je v&nbsp;nej príjemne teplo. Obďaleč zbadáme ďalšiu pec. Značne rozmernú. Vyzerá ako filmová replika z&nbsp;westernových filmov. „Ale kdeže, žiadna replika! To je naozajstná. Má vyše sto rokov, vyrobili ju v&nbsp;Amerike,“ vysvetľuje hrdo Juraj Vengrin. Našiel ju v&nbsp;jednom z&nbsp;domov, ktoré vypratával. Vraj kedysi patrila ktorémusi komunistickému papalášovi. Nuž, ako k&nbsp;nej prišiel, vraj fakt netuší. Doteraz sa však na túto vzácnosť žiadny zákazník nepýtal. Zrejme preto, že naozaj vyzerá ako nejaká dekorácia.

O&nbsp;čo sa zákazníci v&nbsp;Jurajovom garážovom výpredaji najviac zaujímajú? Aká je skladba jeho klientely? Je to vraj rôzne. Ide o&nbsp;obyčajných ľudí, ktorí iba prechádzajú okolo, ale i&nbsp;zvedavcov z&nbsp;mercedesov. Takí by chceli kúpiť aj všetko, no za päť korún. Muži sa väčšinou pýtajú na modely a&nbsp;knihy o&nbsp;autách alebo na tie s&nbsp;vojenskou tematikou. Hľadajú aj odznaky a&nbsp;platne. Ženy zas zbierajú poháriky, dopĺňajú si kolekcie. „Ale čudovali by ste sa, aj chlapi zbierajú napríklad hutné sklo, to je také farebné hrubé. Bol som fakt prekvapený, že to chlapi zbierajú,“ priznáva Juraj Vengrin.&nbsp; Predávať sa však darí aj staré drevené rádiá či televízory. Raz vošiel do garáže istý pán, taký z&nbsp;honosnejšieho auta, ktorý pri pohľade na tunajšie poklady len stručne zvolal: „Ježišmária!“ Vzápätí si rozkázal „nabaliť“ päť starých rádií, aj štyridsať platní si zobral. „Za to všetko tu nechal dvesto eur,“ ťažká si Juraj. Jedným dychom však dodáva, že je to v&nbsp;poriadku, aspoň sa mu uvoľnil priestor v&nbsp;regáloch.

Najväčší doterajší jednorazový zárobok ráta v&nbsp;tisíckach eur. Získať sa mu ho podarilo na knihách, ktoré mu dohodili kamaráti zo zberného dvora v&nbsp;Petržalke. „Dali mi vedieť vždy, keď im do zberu doniesli niečo zaujímavé. Raz tam ľudia dotlačili za dva nákupné vozíky kníh od výmyslu sveta. Boli v&nbsp;piatich čiernych igelitových vreciach. Ošíval som sa, ale nakoniec som za tú literatúru zaplatil šesťdesiat eur,“ opisuje Juraj, ktorému vzápätí zaiskria oči. To pri spomienke na sumu, ktorú on sám napokon za tieto knihy zinkasoval. „No skúste hádať,“ nabáda nás. Nedočkavosť je však silnejšia. Hrdo sa ponáhľa prezradiť úctyhodnú výšku finančnej čiastky, za ktorú vzácny tovar predal. „Bolo to 3&nbsp;500 eur!“ vyriekne spokojne. Medzi knihami sa totiž nachádzali i&nbsp;vzácne kusy ešte z&nbsp;čias Slovenského štátu. „Niekedy normálne rozmýšľam, že tým ľuďom ani nenapadne preskúmať veci, ktoré vyhadzujú,“ krúti hlavou.

Veľmi dobre vie, o&nbsp;čom hovorí. Vypratávaním bytov sa živí už nejaký ten rôčik. Z&nbsp;tejto činnosti pochádza i&nbsp;všetok tovar v&nbsp;jeho garážovom výpredaji. „Ľudia si kúpia nehnuteľnosť, v&nbsp;ktorej zostalo vybavenie po pôvodnom majiteľovi. Zavolajú ma, nech ich toho zbavím. Väčšina chce vyhodiť úplne všetko, čo je logické. Svoje zohráva aj poverčivosť. Veď kto by si nechal veci po niekom, kto v&nbsp;byte umrel? Na druhej strane, často mi napadne, akých vzácností, o&nbsp;ktorých ani netušia, sa len tak vzdávajú. Ale nevadí, pre mňa dobre,“ lúči sa s&nbsp;nami Juraj Vengrin, ktorý si na rozlúčku neodpustí logickú otázku, či si niečo nekúpime, lebo v&nbsp;poslednom čase je to s&nbsp;biznisom bieda.