Príbeh ako z filmu. Oblátky a cukríky ho vyniesli na rebríček najbohatších Slovákov. A to rovno na 22. miesto. Predbehol aj svoje podnikateľské vzory. Ako hovorí, stačilo udržať pôvodné receptúry a veriť slovenským zákazníkom. Výrobky firmy, ktorej je spoluvlastníkom, pozná každý Slovák. Pavol Jakubec (61) začal s podnikaním po revolúcii, pôvodne s partnerom písali privatizačné projekty pre anglických investorov. Až kým sa nenahnevali.

Sochár biznismenom

Pavol Jakubec je štíhly džentlmen, ktorý nás privítal so širokým úsmevom vo svojej kancelárii. V perfektne padnúcom obleku najskôr zapózoval pred výhľadom na pokojné Štrkovecké jazero a potom ukázal na plastiky pri vchode do kancelárie. „To sú moje diela,“ povedal. Dvadsiaty druhý najbohatší Slovák, ktorého majetok odhadol časopis Forbes na 150 miliónov eur, je totiž pôvodne sochár. „Som vyštudovaný architekt, ale pôvodne som sochár. Trikrát som chcel ísť študovať umeleckú, ale nevzali ma, tak som šiel na architektúru,“hovorí a dodáva, že sochárstvo je stále jeho koníčkom.

Viac FOTO horalkového kráľa a luxusu, ktorý navrhuje, v GALÉRII.

Nahnevaný na „investorov“

Po revolúcii využil svoju znalosť angličtiny. „Otec bol prezieravý a dal ma na rusko-anglickú školu dávno predtým. Dostal som sa do jednej firmy so Štefanom Kassayom. Bola to britská firma, ktorá tu chcela privatizovať rôzne typy podnikov. My sme pripravovali privatizačné projekty, aby sem mohli priniesť kapitál a investovať. Potom sa však ukázalo, že žiadne peniaze nemali a boli to len sprostredkovatelia,“ opisuje začiatky Jakubec. „Veľmi nás to ranilo, cítili sme sa podvedení. Úplný vrchol bol, keď od nás chceli, aby sme v bankách vybavili aj úvery. Povedali sme si, že ich nepotrebujeme. Boli sme zbehlí v projektoch, mali sme skúsenosti aj databázu a skúsili sme to sami. Ako prvý privatizačný projekt sme kúpili Pečivárne Sereď a rok nato, za inej vlády, sme sprivatizovali Figaro Trnava,“ pokračuje.

Pečivárne Sereď sa profilovali na oblátky a sušienky a Figaro Trnava malo zas čokoládový program a cukríky. Podľa Jakubca chceli vytvoriť synergický efekt kvôli distribúcii a poskytnúť veľkoobchodom portfólio, aby ľahšie komunikovali s obchodníkmi. Peniaze na privatizáciu získali od banky. „Nikto vtedy nemal 300-500 miliónov. Nemali sme úľavy, ako bol odklad splátok alebo započítanie investícií, ktoré mali iní. Ale všetko sme posplácali, čím sme si získali u bánk renomé,“ chváli sa

PAVOL JAKUBEC V rebríčku najbohatších Slovákov je nováčikom a hneď vyskočil na 22. miesto.
PAVOL JAKUBEC V rebríčku najbohatších Slovákov je nováčikom a hneď vyskočil na 22. miesto.
Zdroj: Matej Remmy Jankovic

Žiadna politika

Odklady a započítania sa im vyhli aj pre politickú neangažovanosť. „I keď sa o to niektorí politici snažili. Dokonca boli aj také tlaky, že nám ponúkali veľké podniky, ale pýtali za to každý mesiac tretinu zisku. To nás tak znechutilo, že sme radšej tieto príležitosti oželeli. Iní sa ich chytili a dnes sú v rebríčku Forbesu na popredných miestach,“ usmieva sa Jakubec. Ako dodáva, podnikanie nebolo od začiatku bez problémov. „Figaro bolo kopa šrotu, malo staré budovy a museli sme do nich investovať. Pečivárne na tom boli lepšie, ale aj to boli technológie zo socialistických čias, 15-20-ročné východonemecké stroje. Ale vtedy, keď sme tam vstupovali, bola objednaná kvalitná linka od špičkovej firmy z Rakúska, ktorú sme, samozrejme, museli zaplatiť,“ opisuje Jakubec. A dopĺňa, že keď do biznisu prišli, celé Pečivárne mali obrat asi miliardu korún. „Čo je teraz asi 33 miliónov eur. Dnes máme obrat štyrikrát toľko,“ chváli sa.

Valec zahraničných sladkostí

Nebolo to však len tak. Otvorenie trhu znamenalo, že sa naň vrhli zahraniční výrobcovia sladkostí, ktorí dokázali ľudí zaujať nielen tým, že ich výrobky boli nové, ale aj peknými obalmi. „Boli sme si vedomí, že máme dobrý produkt, a začali sme pracovať aj s obalmi. Ale pravda je, že 90. roky boli veľmi komplikované. Nielen preto, že sa v tom čase dávali granáty pod autá a strieľalo sa samopalmi, čomu sme sa, našťastie, vyhli, ale odtrpeli sme si to cez fakturantov, podvodníkov a zlodejov,“ hovorí Jakubec. Cudzinci, ktorí vtrhli na trh, mali podľa neho obrovskú výhodu. „Boli to firmy, ktoré mali marketing v malíčku. Spustili masívne reklamy, do ktorých dávali obrovské peniaze. Podporovali produkty, ktoré sú v zahraničí bežné, napríklad známe čokoládové tyčinky,“ vysvetľuje dvadsiaty druhý najbohatší Slovák.

Hovorí, že sa báli, že naučia na svoje výrobky mladú generáciu konzumentov, ktorým návyky ostanú. „Lenže slovenské mamičky nie sú hlúpe a tak ako sebe kupovali naše výrobky aj pre deti. Takže návyky sa nezotreli. Ľudia zistili, že naše výrobky sú pre naše jazýčky chutnejšie a naozaj sa stalo, že konkrétne jedna svetoznáma tyčinka na našom trhu úplne pohorela a musela sa stiahnuť z trhu. To bola pre nás veľká vzpruha,“ spomína s radosťou.

Nezmenili receptúry

Ľudia dnes oveľa dôslednejšie čítajú etikety a všímajú si, čo jedlá obsahujú. Podľa Jakubca nevznikol pre I.D.C. Holding žiaden problém, lebo receptúry nemuseli modifikovať a ostali rovnaké ako kedysi. „Naši konkurenti, napríklad z Česka, chceli dosiahnuť dlhšiu trvanlivosť. Ale tým sa zmenia chute a zákazník to rozpozná. Našou zásadnou stratégiou bolo udržať receptúru a zlepšiť len to, čo pomôže. Napríklad pláty vaflí sme zlepšili, lebo sme ich robili inými technológiami. Sú chrumkavejšie, nadýchanejšie, viac chutia. Ale plnky sú rovnaké,“ tvrdí. Mnohí pokladajú za problém aj palmový tuk a množstvo cukru, ktoré dnes jeme. „Sú to módne záležitosti, raz sa hovorilo maslo áno, potom maslo nie. Raz sa malo jesť vajce denne, potom máte vysoký cholesterol. Tak je to aj s cukrom. Potrebujeme ho? Potrebujeme. Palmový olej nehovorím, že má všade byť, ale v zásade je oveľa menej škodlivý v niektorých kombináciách ako normálny olej. Záleží teda na tom, koľko ho má ktorý výrobok a v akej kombinácii s inými sa použije,“ vysvetľuje.

Dvadsiaty druhý najbohatší Slovák, ktorého majetok odhadol časopis Forbes na 150 miliónov eur, je totiž pôvodne sochár.
Dvadsiaty druhý najbohatší Slovák, ktorého majetok odhadol časopis Forbes na 150 miliónov eur, je totiž pôvodne sochár.
Zdroj: Archív P.J.

Vzory ostali za ním

Hoci z kancelárie aj obleku Pavla Jakubca, nehovoriac o jeho vozovom parku, je jasné, že s peniazmi problém nemá, hovorí, že po umiestnení v rebríčkoch netúžil. „Necítim sa taký bohatý, ako to tam píšu. My s mojím obchodným partnerom profesorom Štefanom Kassayom sme skôr v úzadí. Ak sme boli nominovaní, pánboh zaplať. Bol som prekvapený, kde som sa umiestnil a ktorí ľudia ostali za mnou. Takí, ktorých som kedysi pokladal za vzory. A možno je to teraz výzva, aby som ešte viac zamakal, a posuniem sa na rebríčku vyššie,“smeje sa.

Viac FOTO horalkového kráľa a luxusu, ktorý navrhuje, v GALÉRII.

Pokračovanie na ďalšej strane.