Mučenie či nevyhnutné obmedzenie slobody? V poslednom čase sa ukazuje, že väzobné stíhanie obvinených na Slovensku nie je až taký neškodný prostriedok obsiahnutý v našom trestnom poriadku. Obvinenému človeku sa v sekunde zmení život od základov. Aj keď mu ešte nebola dokázaná vina, putuje za mreže a musí prijať podmienky režimu ústavu na výkon väzby.

Okrem toho, že je za mrežami, jeho osobný priestor sa zúži na 3,5 štvorcového metra. Nemá ani vlastnú spodnú bielizeň. Dostane erárnu. Ľahnúť si na posteľ v priebehu dňa môže len v čase na to vyhradenom. Má presne určený termín budíčka, svetlo sa v cele zhasne v presne stanovenom čase večierky. Ak obvinený niečo chce - napríklad okuliare či hodinky-, musí o to požiadať. A to písomne. Ak chce napísať rodine - môže, no list najprv prečíta vyšetrovateľ a ten rozhodne, či tento list jeho blízkym odošlú. Ak aj áno, môže to trvať aj mesiace. Vyšetrovateľ, respektíve dozorujúci prokurátor, rozhodne, či obvinenému dovolia zavolať najbližším. Jeho žiadosť môžu zamietnuť bez udania dôvodu a tak obvineného úplne odstrihnúť od okolitého sveta.

Neľudské? Áno. Tieto praktiky, ktoré v slovenskom ponímaní a trestnom poriadku ostali ešte z normalizačných 50. rokov, sa nepozdávajú ani Európe.

Štyri roky za mrežami bez odsúdenia

Dostať sa do „vyšetrovačky“ dnes nie je až také ťažké. Stačí obvinenie a podozrenie zo spáchania či už násilnej, alebo ekonomickej povahy. Návrh na vzatie do väzby podáva na súd dozorujúci prokurátor, a to na základe dôkazov, ktoré zhromažďuje vyšetrovateľ. Dôvody, pre ktoré vyšetrovateľ a prokurátor môžu žiadať vzatie obvineného do väzby, sú na Slovensku tri.

Je to úteková väzba, keď existuje obava, že by obvinený mohol ujsť a vyhol by sa spravodlivému trestu. Druhým dôvodom je obava, že by obvinený maril vyšetrovanie a ovplyvňoval vo svoj prospech svedkov či znalcov - ide o kolúznu väzbu. A tretí dôvod na uvalenie väzby je obava, že by obvinený pokračoval v páchaní trestnej činnosti.

Najprísnejšie podmienky má práve druhý dôvod - teda kolúzna väzba. Vtedy skutočne o živote obvineného a jeho možnosti dostať sa k bežným veciam, k telefonovaniu domov či doručeniu listov od mamy či manželky rozhoduje svojvôľa vyšetrovateľa. Takisto možnosť platenia účtov či nájomného. Ani ospravedlnenka pre zamestnávateľa, že zamestnanec je len obvinený a po skončení dôvodov na väzbu, keď sa mu vina nepreukáže, sa vráti do práce - neobstojí.

Trestný poriadok umožňuje obvineného nechať vo vyšetrovacej väzbe od niekoľkých mesiacov až po niekoľko rokov. „Celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom je štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin,“ objasňuje pravidlá stanovené trestným poriadkom Marica Pirošíková, advokátka a bývalá dlhoročná ochrankyňa Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu. Pritom v susednom Česku je táto lehota len tri mesiace.

Horšie ako so psom

Na to, že môže byť v mnohých prípadoch mučivé, poukazuje aj prípad obvineného advokáta Martina Ribára. Pred mesiacom spoza mreží takto opísal zaobchádzanie: „… Dvadsaťtri hodín denne som zavretý na cele - osem štvorcových metrov. Po odrátaní plochy ,nábytku‘, WC zostávajú tri štvorcové metre na pohyb. Hodinu denne môžem ísť na vychádzku na strechu väznice. Sú tam štyri steny, hore nebo. Vidím ho cez zamrežovanú sieť. Vychádzkový koridor má 16 až 24 štvorcových metrov. Ak by ste v takýchto podmienkach držali väčšieho psa, odsúdia vás za týranie zvierat. Trinásť mesiacov nemôžem telefonovať s manželkou a tromi malými deťmi či vlastnou mamou. Deti a manželku som neobjal 13 mesiacov. Manželku som videl dvakrát na hodinu na návšteve cez sklo. Deti som videl po 13 mesiacoch 20 minút cez videonávštevu na tablete 25 krát 15 cm.  Ak chcem odpoveď prostredníctvom listu, aby som vedel, čo sa deje doma, trvá to v lepšom prípade mesiac. V horšom dva mesiace.“   

Ministerstvo spravodlivosti pripúšťa, že evidujú takéto sťažnosti. „Najčastejším dôvodom podaní obvinených osôb je rôzne vnímanie podmienok výkonu väzby v „materskom“ ústave a v iných ústavoch počas dočasných premiestnení. Väčšinou ide o materiálne vybavenie ciel alebo oddielov. Ďalším častým dôvodom podaní obvinených je oblasť stravovania, to znamená požiadavka na rôzne druhy diét, námietky proti chuti jedla a množstvu poskytovanej stravnej jednotky,“ vysvetľuje hovorca ministerstva spravodlivosti Peter Bubla.

Neľudské podmienky, na ktoré sa väzobne stíhaní obvinení ponosujú verejne, teda vo väčšine sťažností, podľa kompetentných nie sú. Zbor väzenskej a justičnej stráže eviduje za posledný rok len 35 sťažností najmä na stravu a korešpondenciu. No hneď dodávajú, že v ústavoch na výkon väzby jednoducho iba plnia podmienky stanovené zákonom.

Mnohí väzni hodnotia podmienky vo vyšetrovacej väzbe ako omnoho horšie v porovnaní s tými, ktoré nasledovali po odsudzujúcom rozsudku. „Je to ako vojna, no 50-krát horšia. Doslova sa tam zastavil čas ešte v roku 1950. Chceš sanitku, lebo ti klesol cukor a je ti zle? Napíš si žiadosť písomne. A čakaj. Bolí ťa zub? Napíš žiadosť a čakaj. Nepáči sa ti, že dostaneš málo mydla? Napíš žiadosť a čakaj na jej vybavenie. A verte, že nie iba hodiny,“ spomína bývalý väzeň.

On sám napísal niekoľko sťažností, no bez úspechu a bez výraznejšej zmeny. „Sťažnosťou sa nikdy nič nevyriešilo. Zamestnanci väznice boli podráždenejší a moje práva sa stenčili. Ak mi nevedeli nijako inak znepríjemniť život, tak mi jednoducho vydali jedlo, ktoré okrem toho, že bolo bez chuti, bolo studené a vyfasoval som ho ako posledný. Alebo som sa mohol ísť sprchovať ako posledný, keď už išla len studená voda.“

Zdvihnutý prst z Európy

Na našu skostnatenosť a až prehnane tvrdý režim pre obvinených už vyše desať rokov poukazuje pri svojich návštevách aj Európsky výbor na zabránenie mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (European Committee for the Prevention of Torture and Inhuman or Degrading Treatment or Punishment, skrátene Committee for the Prevention of Torture - CPT). Na kontrole v našich väzniciach boli totiž opakovane.

A už od roku 1995 apelovali na to, že kontakt obvineného vo vyšetrovacej väzbe s okolitým svetom a blízkymi je žalostný. Prekvapilo ich, ako málo majú obvinení možnosť vidieť na návšteve svoju rodinu či s ňou byť aspoň v telefonickom kontakte. Preto CPT vyzval slovenské úrady, aby preskúmali možnosti ponúknuť obvineným, na ktorých sa stále v tomto štádiu vyšetrovania pozerá ako na nevinných, viac ústretovejších podmienok. Do dnešného dňa sa však tak nestalo. Už celých 25 rokov!

„Neľudské podmienky, ktoré sú evidentne v rozpore s našimi medzinárodnými záväzkami, určite neprispievajú k dobrému psychickému stavu osôb vo väzbe. Podobné skúsenosti mi sprostredkúvajú aj iné osoby vo väzbe či ich advokáti. Sťažujú sa na pobyt v cele 23 hodín denne, nočné budenie - vzhľadom na to trpia spánkovou depriváciou -, vychádzky bez priameho slnečného svetla, nemožnosť športovej a záujmovej činnosti, vzdelávania, nemožnosť prístupu ku knihám, nemožnosť pracovať, nemožnosť dostať poštu od rodiny, nemožnosť včasného doručenia listov blízkym, nedostatočnú frekvenciu návštev,“ prezrádza pre PLUS 7 DNÍ Marica Pirošíková. Podľa nej na Slovensku zatiaľ nik nebral výhrady CPT dostatočne vážne a ich odporúčania na súlad s európskymi podmienkami jednoducho neurobil.

„Počas poslednej návštevy v roku 2018 CPT zdôraznil, že zásada spolupráce sa neobmedzuje iba na uľahčenie práce navštevujúcich delegácií, ale vyžaduje, aby sa odporúčania CPT aj účinne vykonávali v praxi. V tomto ohľade CPT veľmi znepokojil nedostatok pokroku od návštevy spred piatich rokov v niekoľkých oblastiach vrátane ochudobneného režimu ponúkaného obvineným vo výkone väzby,“ vysvetľuje odborníčka. Výbor apeloval na Slovenskú republiku, aby sa všetkým väzňom povolilo prijímať návštevy bez deliaceho panelu, okrem individuálnych prípadov, v ktorých by mohli nepochybne existovať obavy o bezpečnosť.

„Je poľutovaniahodné, že v ústavoch v Banskej Bystrici a Leopoldove návštevné časy v prípade veľkej väčšiny väzňov nezahŕňali ani jeden víkendový deň. CPT vyzýva slovenské orgány, aby prijali opatrenia v ústavoch v Banskej Bystrici a Leopoldove, prípadne aj v iných ústavoch, aby mohli väzni prijímať aspoň niektoré z návštev počas víkendov. Pre mnohých príbuzných je to jediný možný čas, keď môžu do ústavu cestovať,“ dodáva Marica Pirošíková.

Kladivo na čarodejnice

Predseda Špecializovaného trestného súdu Ján Hrubala v Denníku N vysvetľoval,  že „väzbu nepovažujeme ani za mučiaci nástroj, ani za nástroj nútiaci priznať sa. Považujeme ju za výnimočné riešenie spôsobu trestného stíhania, ktoré musí byť podložené dôvodnosťou trestného stíhania aj existenciou konkrétnych skutočností zakladajúcich obavy z úteku, ovplyvňovania trestného stíhania či pokračovania v protiprávnych konaniach“.

Aj ďalší sudca pripúšťa, že kolúzna väzba je príliš tvrdá. Postavenie väzby na úplnej izolácii sa javí ako veľmi škodlivé pre človeka. „Možno je niekto rád sám so sebou 24 hodín denne bez možnosti akejkoľvek zmysluplnej činnosti. Možno je niekto rád, ak mu pošta cez vyšetrovateľa od blízkych prichádza so značným časovým oneskorením. Možno sa za svoju väzbu hanbí a je rád, že mu v prípade kolúznej väzby nie je aj tri mesiace povolená návšteva a telefonát s manželkou a deťmi (konkrétny prípad), a je rád, že môže rozmýšľať a opäť sám sa na jednu hodinu prejde napríklad na streche väznice. A možno to všetko niekto nechce a možno potom nie je všetko v poriadku,“ naznačuje Peter Pulman pôsobiaci na Špecializovanom trestnom súde, ako sa väzba pre niektorých obvinených mení na peklo.

Radikálne riešenie - smrť

Na zlé podmienky podľa Pirošíkovej poukazuje aj príliš vysoké číslo samovrážd väzňov za posledný rok. Podľa bývalého šéfa väzníc Milana Ivana si siahlo na život až 41 väzňov. „Ak zoberieme do úvahy neľudské podmienky väzby a to, že osoby musia tráviť 23 hodín v cele bez možnosti akýchkoľvek ďalších aktivít, treba sa tým vážne zaoberať. Takýto stav je úplne v rozpore s európskymi štandardmi a dlhodobo nás vyzývajú na zmeny v tejto oblasti.“

Podľa psychologičky Viery Truskovej zvládnutie vyšetrovacej väzby závisí od mnohých aspektov. „V kontexte stability človeka je dôležitý aj jej intelekt, teda to, akým spôsobom situáciu človek vyhodnocuje a následne spracuje, a potom sa k riešeniu situácie postaví. Ak je osobnosť neurolabilná, môžu nastúpiť psychické následky.

Aj podľa nej má výrazný vplyv na obvineného vo väzbe zadržiavanie súkromnej korešpondencie s najbližšími. „Väzby na rodinu, vzťahy, ktoré boli vonku funkčné a veľmi aktívne, môžu mať u neurolabilnej osobnosti za následok zhoršenie psychického stavu, zvýraznenie pocitu izolácie, strach a obavu, čo bude, neschopnosť koncentrácie na úkony súvisiace s kolúznou väzbou, pochybenie pri úkonoch, zhoršenie celkovej mentálnej a fyzickej výkonnosti, možné úvahy aj o suicídiu (samovražde),“ dodáva odborníčka.

Advokáti žiadajú, aby sa tento stav zmenil. Iniciatíva advokátov za právny štát žiada otvorenie celospoločenskej diskusie o inštitúte kolúznej väzby.

Mohlo by vás zaujímať: