Najviac si ju pamätáme zo slávneho seriálu Nemocnica na okraji mesta, kde stvárnila doktorku Královú. Obľúbená česká herečka Jana Štěpánková (†84) však bola so Slovenskom mimoriadne úzko prepojená viac, než sme si mysleli. Vysvitlo to, až keď na sklonku roka skonala. Rovnako ako jej mama sa narodila v Žiline - v nemocnici, ktorú vybudoval jej starý otec Ivan Hálek. A keď tento významný český lekár a politik v službách Slovenska zomrel, vdovu Hálkovú si vzal jeho najlepší kamarát. A tým bol „živel“ Vavro Šrobár, ktorý po vzniku Československa spravoval Slovensko ako poverený minister a v politike zotrval až do svojej smrti v roku 1950. Medzitým sa stal nevlastným starým otcom legendárnej herečky.

Fenomenálna: Herečka Jana Štěpánková stvárnila mnoho náročných postáv,no najviac si ju budeme pamätať zo seriálu
Nemocnica na okraji mesta.
Fenomenálna: Herečka Jana Štěpánková stvárnila mnoho náročných postáv,no najviac si ju budeme pamätať zo seriálu Nemocnica na okraji mesta.
Zdroj: profimedia.sk

Hlasná generácia

Čech Hálek a Slovák Šrobár sa poznali od mladosti. Spriatelili sa už počas štúdií na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Spojil ich nielen záujem o medicínu, ale aj politiku, a rovnaký vkus mali aj na dievčatá. Ivan Hálek a Vavro Šrobár zásadným spôsobom ovplyvnili vznik samostatného československého štátu. Ich životné peripetie, a nielen tie pracovné, by mohli byť námetom na niekoľko filmov. Napriek tomu, že Šrobár bol pravičiar a Hálek, starší o päť rokov, ľavičiar, stali sa najlepšími priateľmi, ktorí sa často navštevovali a v krušných časoch si boli veľkou oporou. Nerozdelila ich ani spoločná láska k jednej žene, Louise Klicperovej.  S českou krásavicou sa zoznámili ešte počas štúdií v Prahe. Neraz ju vzali na proslovenské akcie či večierky študentského spolku Detvan, kde sa stretávali s Martinom Kukučínom, Ladislavom Nádašim-Jégém, Jozefom Gregorom Tajovským, Ivanom Kraskom, Mikulášom Schneiderom-Trnavským či Milanom Rastislavom Štefánikom. Na popud jedného z profesorov, Tomáša Garriqua Masaryka, začali v roku 1898 vydávať časopis Hlas, ktorým burcovali Slovákov k jednote a kritizovali pasivitu Slovenskej národnej strany. Nazývali sa hlásnou generáciou a činní v tomto smere boli aj po tom, čo opustili Prahu.

Schôdzka hlasistov: Na vzácnom zábere Ivan Hálek, vľavo, a Vavro Šrobár, druhý sprava.
Schôdzka hlasistov: Na vzácnom zábere Ivan Hálek, vľavo, a Vavro Šrobár, druhý sprava.
Zdroj: Archív Peter Štanský

Liečil aj zadarmo

Krásna Louisa Klicperová napokon dala pred Šrobárom prednosť rodákovi z Prahy Ivanovi Hálkovi. V roku 1903 sa zosobášili. Krátko nato sa oženil aj Vavro s istou Bertou Kučovou. Obaja sa po štúdiách vybrali vykonávať svoju lekársku prax na Slovensko. Šrobár skončil v rodnom kraji, v Ružomberku, a Hálek zas ordinoval v Čadci. „Môj dedko bol obrovský ľudomil. Zdedil to pravdepodobne po svojom otcovi, básnikovi Vítězslavovi Hálkovi. Po promócii nešiel na českú kliniku, ale do najchudobnejšieho kraja monarchie na Kysuce, do Čadce, kde liečil často zadarmo alebo za vajíčka. Po štyroch rokoch, v roku 1905, prešiel do Žiliny, kde v časti Bytčica prevzal ordináciu po Dušanovi Makovickom. Na podnet Masarykovej dcéry Alice sa tam potom stal primárom detského oddelenia. Na nemocnicu prerobili krásny barokový kaštieľ. V tom čase tam z tisíc detí do jedného roka takmer polovica zomrela,“ odkryla rodinné tajomstvá ešte počas života herečka Jana Štěpánková.


Do Žiliny pricestoval Ivan Hálek po vyslovenej prosbe Dušana Makovického, aby po ňom prebral ordináciu, pretože on odchádzal do Ruska za svojím priateľom Levom Nikolajevičom Tolstým do Jasnej Poľany. V žilinskej nemocnici sa Hálkovi a jeho manželke Louise narodili postupne dve dcéry, Katarína a Elena. V novom prostredí si česká rodina rýchlo našla nových priateľov. Veľké puto vzniklo najmä medzi Louisou a Hanou Gregorovou, manželkou učiteľa a prozaika Jozefa Gregora Tajovského. Počas vojny venovala Hana tehotnej Louise detskú výbavičku po svojej dcére Dag­mar, ktorú potom nosila malá Elenka, budúca matka Jany Štěpánkovej. Zatiaľ čo kamošky sa zasadzovali za emancipáciu žien, Ivan Hálek sa najmä vďaka nabádaniu Vavra Šrobára venoval čoraz intenzívnejšie politickej a osvetovej činnosti.

Ako sa burič Šrobár ministrom stal

Vavrovi Šrobárovi sa v Ružomberku v manželstve s Bertou narodili dve dcéry a syn. V roku 1906 kandidoval za výdatnej podpory farára Andreja Hlinku či básnika Pavla Országa Hviezdoslava do uhorského snemu za Slovenskú národnú stranu, no neúspešne. Svoje národnostné zmýšľanie teda presadzoval na vlastnú päsť. Počas osláv 1. mája v Liptovskom Mikuláši v roku 1918 vo svojom prejave odvážne rečnil o práve na vlastnú identitu slovenského národa a spoločný štát s Čechmi. Vo svojich „buričských“ rečiach priostroval, takže ho 14. augusta 1918 zatkli a do polovice októbra väznili v maďarskom meste Cegléde za protištátnu činnosť.

Zakrátko po návrate sa dočkal obrovskej satisfakcie. Keď sa Vavro Šrobár 28. októbra 1918 vybral súkromne do Prahy na svadbu svojej netere, po vystúpení z vlaku šokovaný zistil, že sa ocitol uprostred štátneho prevratu. Namiesto svadby si to teda slovenský lekár rýchlo namieril do sídla Národného výboru v Obecnom dome, aby od českých politikov zistil, čo sa deje. Vzápätí šikovne využil situáciu a ako jediný zástupca Slovákov sa podpísal pod dokument o založení štátu a nezávislosti Československa. Stal sa predsedom dočasnej vlády pre Slovensko, ktorá trvala necelý mesiac. Počas ďalších rokov však v politike zotrval. Bol niekoľkonásobným ministrom i poslancom a keď ako osemdesiattriročný zomrel, bol stále ministrom pre zjednocovanie zákonov vo vláde Klementa Gottwalda.

Funkcie pre kamaráta

Ale poďme späť k Ivanovi Hálkovi a jeho rodine. Podľa žilinského historika Petra Štanského sa na udalostiach, ktoré po rozpade monarchie smerovali k vzniku Československa, aktívne zúčastňoval aj on. Nemal na ružiach ustlané. „Strieľali na neho maďarské vojská, rozstrieľali mu auto alebo mu v čase, keď nebol doma, robili násilné domové prehliadky. Tŕňom v oku bol aj preto, že lekárske recepty písal po latinsky alebo po česky a nepoužíval nariadený úradný jazyk, maďarčinu. Vypovedali ho z Uhorska, no Žilinčania sa ho zastali, pretože si pamätali, že im ako lekár veľmi pomohol,“ dozvedáme sa málo známe fakty. Mimochodom, vypisovať lekárske recepty v maďarčine odmietal aj Šrobár.

Pád Rakúsko-Uhorska Ivan Hálek a Vavro Šrobár, dávni priatelia a bojovníci za spoločnú republiku, poriadne oslávili. Šrobár už ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska pricestoval do Žiliny 12. decembra 1918 a niekoľko dní býval vo vile u Hálkovcov na Bottovej ulici. Dnes tieto priestory slúžia ako krajské kultúrne a osvetové stredisko. Hneď po Vianociach Šrobár vymenoval svojho českého priateľa Ivana Hálka za šéfa odboru zdravotníctva na Slovensku aj prvého predsedu Československého Červeného kríža. Neskôr ho zvolili za poslanca Československého národného zhromaždenia. Lekársku prax v Bytčici však Hálek neopustil. Zaujímavé je, že poberal len plat primára. Všetky financie za politickú činnosť odmietol, pretože sa mu to podľa vlastných slov zdalo neetické.

Prefajčil sa na smrť

V roku 1939 Hálkovcov napriek zásluhám vyštvali a deportovali do Prahy. Pre českých občanov nebolo vo vojnovom slovenskom štáte miesto. Ivan Hálek tri mesiace pred skončením vojny v roku 1945 zomrel a Louisa si liečila smútok za partnerom svojským spôsobom. Pre milovanú, vtedy už dvanásťročnú vnučku Janu napísala knihu rozprávok s názvom Jak sýkorka přišla o ocásek. Stará mama tu zapísala skutočné príbehy, ktoré s vnučkou v Žiline-Bytčici zažili. Na obálke knihy svieti obrázok štvorročnej Janky v parku kaštieľa, v ktorom ordinoval jej dedko Hálek. Netrvalo dlho a Jana mala nového starého otca. Nebol ním nik iný ako Vavro Šrobár. 

„On tú moju babičku po celý čas platonicky miloval. Vo februári 1945 zomrel starý otec a v máji prišiel do Prahy za svojou láskou Vavro Šrobár ako čerstvý minister financií povojnového Československa, vtedy už tiež vdovec. Tvrdil, že nemá kde bývať, tak sa nasťahoval k nej. Mal sedemdesiatsedem rokov, ona o dva roky menej, keď ju požiadal o ruku. Nástojil, že si ho musí vziať. Chvíľu robila fóry, ale nakoniec bola svadba,“ zaspomínala si slávna herečka Jana. Babke to nemala za zlé a nespútaného Vavra si rýchlo obľúbila. „Neskutočne veľa fajčil. To boli doslova mraky cigár. Keď sa ho doktor pýtal, koľko ich denne vyfajčí, ohradil sa: ‚Čo vás do toho? Ja som tiež doktor.‘ Aj ja som mu ich musela zapaľovať. Nepomohli žiadne argumenty, že to má zakázané od lekára. Nakoniec na to doplatil nádorom na pľúcach,“ povedala a vzápätí vytiahla spomienku ako obraz Šrobárovho postavenia vo vtedajšej, už komunistickej dobe.


„Keď ho v roku 1950 operovali, na chodbe stáli dvaja dôstojníci Štátnej bezpečnosti. Chirurgovia sa triasli, že im dajú príkaz, že sa operácia musí skončiť jeho smrťou. Pre svoje názory a povahu bol nepohodlný, no stále silný minister, a hoci nikdy nevstúpil do Komunistickej strany Československla, veľký priateľ Stalina. Lekárov teda zrejme zo strachu nechali ich prácu dokončiť, no o pár mesiacov aj tak zomrel.“ Zaujímavé je, že Vavra Šrobára pochovali k prvej žene Berte na Ondrejskom cintoríne v Bratislave. Zatiaľ čo jeho druhá žena Louisa leží s Ivanom Hálkom a ich dcérou Elenou na Vinohradskom cintoríne v Prahe.  

Previazané so Slovenskom

Podľa spomienok Jany Štěpánkovej aj jej mama, herečka Elena, bola vychýrená krásavica. Vydala sa za herca Zdeňka Štěpánka. Koncom tridsiatych rokov sa do nej zamiloval aj Július Fučík. Ako to už býva, raz sa Štěpánek vrátil skôr domov a záletníka pristihol v náručí svojej manželky. Došlo k potýčke, pri ktorej Fučík letel zo schodov. Milostných listov, ktoré Elene písal, sa však odmietla vzdať. Zakopala ich v záhrade domu, no viac ich nena­šla.

Ďalším jej milencom bol vtedy začínajúci režisér Otakar Vávra, ktorý na staré kolená o Elene vyhlásil, že bola najpôvabnejšia žena jeho života. Janu Elena Štěpánková čakala už v čase, keď žila v Prahe. Z nostalgie išla rodiť do nemocnice, ktorú vybudoval v priestoroch žilinského kaštieľa jej otec. „Takže som sa narodila na Slovensku, preto mám aj slovenský krstný list. Celý život s tým mám pri rôznych vybavovačkách problémy, pretože som vedená ako Slovenka,“ ponosovala sa herečka, ešte keď žila.

Pamiatka na babku: Hálkova manželka Louisa spísala zážitky, ktoré
počas prázdnin zažila s vnučkou, a vydala knihu rozprávok. Na obálke je obrázok budúcej herečky Jany Štěpánkovej v záhrade žilinského kaštieľa.
Pamiatka na babku: Hálkova manželka Louisa spísala zážitky, ktoré počas prázdnin zažila s vnučkou, a vydala knihu rozprávok. Na obálke je obrázok budúcej herečky Jany Štěpánkovej v záhrade žilinského kaštieľa.
Zdroj: Archív Peter Štanský

Od roku 1966 zdobí park nemocnice busta jej dedka Ivana Hálka a Žilinčania si ho uctili aj tým, že po ňom pomenovali jednu z ulíc. Vo svojom rodisku bola herečka naposledy v roku 1982 s mamou a nevlastnou sestrou Katarínou, keď ich pozvali na oslavy výročia nemocnice. „Lenže práve umrel Leonid Brežnev. Na začiatku slávnosti organizátori povedali, že všetci vstanú a uctia si ho minútou ticha, no mama nevstala,“ zaspomínala si umelkyňa. Rodičia Jany Štěpánkovej sa napokon rozviedli, no ich dcéra žila po celý život v jednom vzťahu. Harmonické manželstvo s režisérom Jaroslavom Dudkom, ktorý svoju ženu obsadil do jej dvoch najväčších televíznych postáv v seriáloch Taká normálna rodinka a Nemocnica na okraji mesta, trvalo štyridsať rokov. Hoci sa herečka nikdy nenaučila po slovensky, k Slovákom mala nesmierne blízko. „Ale moja mama mala krásnu slovenčinu. A ako spievala slovenské pesničky. Tým bola vychýrená,“ povedala raz Jana Štěpánková. Charizmatická herečka zomrela ako osemdesiatštyriročná krátko pred Vianocami, takmer po mesačnej hospitalizácii v nemocnici na pľúcnu embóliu a krvnú zrazeninu.

Kto je priamym potomkom Vavra Šrobára, dozviete sa vo fotogalérii.