Vanda Rusnáková

Donedávna to bola úplne pokojná dedina, dnes o nej počuť všade. Obrovskú popularitu jej priniesol film Čiara i hudobník Ondrej Kandráč, ktorý priznal, že práve vďaka Ubľanom sa stal hviezdou. No a rád ju spomína aj bývalý šéf Najvyššieho súdu SR Štefan Harabin. Nedávno napríklad vyhlásil, že generálny prokurátor „Čižnár by nemohol riadiť ani miestnu prokuratúru v Ubli, ak by tam nejaká bola“, inokedy zas komusi odkázal, že by jeho prácu „urobil lepšie aj predseda JRD v Ubli“.

Niečo na tej Ubli teda rozhodne je, povedali sme si a išli sme sa o tom presvedčiť na vlastné oči.

Ubľa leží na samom konci Slovenska, hneď na hranici s Ukrajinou. Je roztiahnutá medzi kopcami. Na prvý pohľad čistá, vyzametaná a vykosená, s peknými opravenými domami. To, že nablízku je hranica, okamžite zaznamenáte vďaka množstvu hraničiarov a policajných áut, ktoré monitorujú situáciu.

Na konci obce je hraničný priechod, ktorý otvoril možnosť cestovať východným susedom do Európy už v roku 1995. A nielen to. Slováci na revanš zas chodia na nákupy na Ukrajinu. Či už za lacnou naftou, potravinami, cukríkmi, často i kvôli škatuľke cigariet či kvalitnej ukrajinskej vodke. Každý si nájde to svoje. „Vďaka hraničnému priechodu sme sa nestali koncovou dedinou, ktorá by pre zvyšok Slovenska ostala úplne zabudnutá. Áno, prechádzajú tadiaľto ľudia, turisti - peši aj na bicykloch. Miestni si už na to zvykli. Žije tu mnoho Rusínov aj Ukrajincov. Sme, takpovediac, multinárodná dedinka,“ vysvetľuje starostka Uble Nadežda Sirková.

Ubľa má 788 obyvateľov, najstaršia obyvateľka má sto rokov, najstarší chlap o desať menej. Hoci v minulosti mladí z kraja odchádzali, dnes je to podľa starostky presne naopak. „Snina je odtiaľto vzdialená asi dvadsať minút jazdy autom. Mladí pochopili, že výhodnejšie je mať vlastný dom s dvorom a so záhradou, ako žiť v bytovke. Opravujú si podedené alebo kúpené domy a žijú tu,“ vraví Nadežda Sirková. Dodáva, že z dediny za robotou odchádzajú skôr chlapi. „Sú zruční a šikovní stavbári. Preto chodia na týždňovky za prácou na západné Slovensko. No aj do Česka či Rakúska. Ich ženy s deťmi ostávajú tu,“ vysvetľuje ďalej starostka.

Obec bola podľa miestnych vždy akousi „strediskovou“. Za socializmu to fungovalo jasne. Spádová obec mala všetko, čo potrebovali obyvatelia okolia. Bolo tu vtedy aj spomínané JRD, Jednotné roľnícke družstvo, ktoré zastrešovalo pozemky v okolí. „Po revolúcii sa však rozpadlo a poľnohospodárstvo akosi upadlo. Dnes máme jediného samostatne hospodáriaceho roľníka a vo dvoch dvoroch chovajú niekoľko kôz. Už to nie je tak ako v minulosti, že v každom dome sa chovali sliepky, kravy i prasiatka. Ľudia skôr dopestujú zeleninu ako paradajky, uhorky či mrkvu a zemiaky. Iba toľko, čo potrebujú. Zvyšné polia nechávajú ladom. Keď tu boli na návšteve priatelia zo Srbska, boli prekvapení, koľko pôdy tu leží úhorom. Pýtali sa, z čoho žijú naši ľudia, keď je tu toľko nevyužitej pôdy,“ prezrádza ďalej starostka Sirková.

V dedine majú zdravotné stredisko s detským i so všeobecným lekárom, dokonca dvoch zubárov. Nechýba záchranná služba, lekáreň, pošta, niekoľko predajní potravín. „V podstate od nepamäti sme akousi spádovou dedinou pre deväť okolitých obcí, v ktorých žije do dvesto poväčšine starých obyvateľov,“ vraví starostka. „Máme základnú aj materskú školu. Keď už do Uble dôjde človek, napríklad z Brezovca, Ruskej Volovej či zo Šmigovca, snažíme sa, aby vybavil všetko, čo potrebuje. Nákup, lekára, kaderníčku, kozmetičku, poštu. A keď je človeku smutno, aby si mohol v krčme posmútiť,“ zasmeje sa starostka.

Ako jedna z mála dedín sa môžu pochváliť miestnou fungujúcou reštauráciou a hlavne - vlastnou pekárňou. V storočnej budove bývalej základnej školy si ju zriadil bývalý zámočník s manželkou. „Mali sme výhodu v tom, že dlhé roky tu bola tradícia kvalitného ublianskeho chleba. Manželka - účtovníčka - niekoľko rokov robila v pekárni, ja som tam zas robil údržbára. Tak sme si povedali, že to skúsime aj doma, v Ubli. Ľudia si už zvykli na vôňu čerstvého chleba a pečiva. Často sa cez leto zastavia aj českí turisti na bicykloch a pýtajú si náš chlieb,“ prezrádza Miroslav Holub.

Z pekárne by rád urobil viacgeneračný podnik s tradíciou kvalitného chleba. „Začiatky neboli ľahké. Budovu sme kúpili v dražbe, aby sme mohli začať a nakúpiť pece a technológie, s manželkou sme sa poriadne zadlžili. Vedeli sme, že sa tomu budeme musieť venovať asi až do konca života,“ kýve hlavou Miroslav Holub.

Neďaleko, hneď na hlavnom ťahu, nájdete slávnu krčmu Ubľanka. Stojí vedľa potravín. Aj keď nie je jediným pohostinstvom v dedine, o priazeň miestnych ani pocestných núdzu nemá. Nájdete tu mladých, ako sedia pri pivku a debatujú.

To, že ich hudobník Ondro Kandráč označil za meradlo jeho slávy, ich veľmi teší. „Že skladba A čija to chyža je hit, som uveril až vtedy, keď sa kolegovia vracali zo služobky a zažili, ako v krčme v Ubli vstali chlapi o polnoci a namiesto hymny zaspievali práve túto pesničku,“ spomínal totiž nedávno v rozhovore v PLUS 7 DNÍ. Na východniarske publikum vraj nikdy nezabudne a bude mu vždy vďačný. „Oni počúvali naše prvé koncerty, oni si kupovali naše prvé cédečká. Vďaka nim sme sa stali slávnymi a písali sme ďalšie pesničky,“ tvrdí Kandráč.

Nečudo, že miestni ľudia ho doslova milujú a jeho pesničky dôverne poznajú. „Áno, aj radi spievajú,“ prezrádza miestna krčmárka pani Eva.

Nemenej populárny je tu film Čiara, ktorý sa nakrúcal aj v Ubli. Z Uble pochádzajú scény na opustenej benzínovej pumpe, ale aj v jednom z domov, kde žije rómska rodina Kelemanovcov. Skromný domček na úpätí hôr vraj filmárov oslovil na prvý pohľad. „Áno, presne tu stál ten ružový Mercedes. A to rómske dievčatko, čo tu chodilo a tak fajčilo, si doviezli až z Česka,“ prezrádza detaily filmovačky Oľga Kelemanová.

Aj keď sa spočiatku báli, že nakrúcanie bude dlhé, opak bol pravda. „Aj s prípravami to trvalo dokopy maximálne päť dní. Dvor nám rozryli, no dali do poriadku. Aj v dome urobili neporiadok, no tiež všetko dali do poriadku. Keď nakrúcali, sedeli sme vonku a pozerali sme sa. Bol to naozaj zážitok,“ prezrádza Miroslav Keleman. Rodina film ešte nevidela. Počuli, že je to trhák, no keď bola premiéra, nemali auto a ísť do Sniny a každý zaplatiť po štyri eurá si nemôžu dovoliť.

„Máme päť detí, sú šikovné, každé si našlo uplatnenie. Jedna dcéra študuje na strednej zdravotnej škole. Ak mám dať štyri eurá za pozretie filmu, dám radšej peniaze dcére, nech si kúpi veci do školy a na prax,“ vysvetľuje Oľga Kelemanová. Po uvedení filmu vraj dostali ponuku na predaj domu. „Chceli ho kúpiť, no málo núkali. Navyše, nám sa tu býva dobre. Sme na samote, obklopení horami a to nám vyhovuje,“ dodáva Miroslav Keleman.

Ubľania sa však zhodujú v jednom. Štefana Harabina vo svojej dedine nevideli. A tak nechápu, prečo vo svojich výrokoch tak často spomína práve Ubľu. „Možno si ju pamätá z televízneho programu Naj dedinka alebo z filmu Čiara,“ krčí plecami starostka. A pekár Holub mu odkazuje: „Nech pokojne príde robiť ku mne. Ako radový robotník. Spozná ľudí aj mentalitu - a potom nech o nás hovorí!“

Ako sa žije v dedine, ktorá je obľúbeným terčom posmechu sudcu Harabina?

Plus TV

Oskar Rózsa nielen o hymne: Ako tvorí so Zdenkou a prečo nezabúda na Mareka Brezovského?

Relácia Dôverne: Je život hudobníka jeden veľký flám?

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

Výber pre vás