S  Danielou sme pôvodne chceli tajnú svadbu len so svedkami, realita bude iná. Začali sme robiť zoznam pozvaných a už teraz sme prekročili tisíc ľudí. Veľkolepá svadba bude trvať tri dni. V každom kraji postavím obrovskú halu a s Danielou sa budeme medzi nimi presúvať vrtuľníkom, - začal Vareha fantazírovať, len čo ho podmienečne pustili z väzenia domov a nasadili mu na nohu monitorovací náramok.

 

Slovenský barón Prášil schudol za mrežami dvadsaťpäť kíl, ale jeho nutkanie balamutiť ľudí sa tam zjavne neoslabilo. Aj keď prekonať táranie o superbiznise so stámiliónmi chrobákov nachytaných v lese sa mu podarí ťažko.

V helikoptére za peniaze vycicané z daňového systému

Prvé kroky Mikuláša Varehu z basy viedli do reštaurácie, kde sa dosýta najedol, a potom šiel rovno do ringu. „Z boxerského ringu ma odviedli do basy. V boxe budem pokračovať. Najmä mladým dám príležitosť ukázať, čo v nich je,“ jasne linajkuje svoje najbližšie ciele, hovorí o opätovnom budovaní impéria a zháňaní svojej „armády“. V koženom kresle doma v Borši v okrese Trebišov pôsobí stále ako obrovský chlap a z jeho rečí je jasné, že je to ten istý Vareha, ktorý sa dával titulovať slovom sir, akoby bol anglický šľachtic.

Kedysi na svoje historky nachytal kdekoho vrátane vtedajšieho prezidenta Ivana Gašparoviča s manželkou, ale dnes už vieme, že tento bývalý policajt žil vysoko nad pomery. Bol síce vlastníkom sedemdesiatich siedmich firiem alebo konateľom v nich, ale tieto spoločnosti dlhodobo vykazovali stratu. Nie nejakých pár tisíc eur. Mínusové čísla boli gigantické a prepadávali sa závratnou rýchlosťou. V roku 2007 Varehove firmy vygenerovali stratu sedem miliónov eur, v roku 2008 už dvanásť miliónov a v roku 2009 až mínus osemdesiatdeväť miliónov eur! Iný by sa za takých okolností objednával na psychiatrii s ťažkou depresiou, ale Vareha lietal súkromnou helikoptérou, akoby sa nechumelilo.

Nenadával na štát a daňový systém ako väčšina podnikateľov. Vareha si veľkopanský život užíval vďaka peniazom vytiahnutým zo štátneho rozpočtu. Z vlastných firiem vytvoril karusel, reťazce vzájomne prepojených a obchodujúcich spoločností, a zneužíval systém vratiek dane z pridanej hodnoty. K peniazom od štátu sa nedopracoval nejakým sofistikovaným spôsobom. Jednoducho, takpovediac na kolene, vyhotovil doma fiktívne účtovné doklady, ktoré sa mali týkať obchodu s lykožrútom smrekovým.

Utajený génius?

Lykožrút je chrobák s valcovitým čiernohnedým telom veľkým zhruba pol centimetra. Považuje sa za škodcu, ktorý pri premnožení ničí zdravé lesy. Lesníci skúšajú kadejaké spôsoby, ako sa lykožrúta zbaviť. Zamestnanec Štátnych lesov TANAP-u hovoril, že lykožrúty zvyčajne pália alebo zalievajú vriacou vodou. Vareha sa tváril, že tento chrobák je komodita vhodná na predaj. Lebo vraj lykožrútom možno chovať zver. Napríklad bažanty či ryby. A tiež, že ide o takú výživnú pochúťku, za ktorú sa oplatí vysoliť astronomické sumy. Takže on sa rozhodol lykožrúta lapať. Podľa dokladov Varehova firma dodala 1. decembra 2009 1 815 723, čiže takmer dva milióny kusov chrobákov. Nasledujúci deň sa lovcom lykožrúta až tak nedarilo, vyzbierali len pol milióna kusov, tretieho decembra však mali úlovok 1 628 300 lykožrútov, štvrtého 1 735 690 kusov a každý ďalší deň podobný počet. Zberači chrobákov sa vo svojich zručnostiach výrazne zlepšovali, lebo vo februári 2010 sa denný objem zvýšil.

SEBAPREZENTÁCIA MU IDE „Z ringu ma vzali, do ringu sa vraciam,“ tvrdí Mikuláš Vareha.
Zdroj: RUDOLF FELSOCI

Počet „predaných chrobákov“ sa hýbe výrazne nad dvomi miliónmi kusov. Na konci roka 2010 už Vareha obchodoval aj so zmrazenými lykožrútmi. V klasickom lesníctve sa lykožrút chytá do lapačov, čo je podľa Varehu nákladné. Keby štátne Lesy SR vedeli, ako to robí on, určite by mu know-how vyfúkli. Ale keď už sedel na lavici obžalovaných, láskavo sa podujal veľké tajomstvo prezradiť. Na lapanie lykožrúta používal metrový peň, ktorého drevo pôsobilo ako vábnik. Na peň pribil lievik, na ktorý naukladal ako ďalšiu návnadu čerstvo narezané drevo a ešte tam upevnil klasický feromónový lapač.

Pod lievik umiestnil päťlitrovú nádobu. Keď lykožrút nalietaval na lievik, padol rovno do pripravenej nádoby. Lykožrúty, ktoré sa usadili na peň, Varehov zamestnanec pozhŕňal škrabkou a zvyšok pozmetal zmetákom. Vareha používal okolo štyristo takých lapačov. Lykožrúty zbierali vždy aj pri manipulácii s guľatinou, vtedy chrobáky samy padali na zem. Vareha tiež každý mesiac objednal tri kamióny čerstvo spílených kmeňov stromov, tie rozrezali na desaťcentimetrové kusy, poskladali ich do radov a na každý meter naukladali feromónové lapače. Lykožrút vraj na čerstvo narezané drevo letel ako divý, stačilo ho len zbierať. Metličkou, lopatkou a škrabkou.

Papierové lykožrúty

Odborníci už po prvom vypočutí Varehových metód uviedli, že sú výsmechom lesníctvu a lesníckej vede. Lenže aby nebolo pochýb, či Vareha náhodou nie je zaznávaný génius, nestačilo obyčajné tvrdenie. Vo výskumnom ústave Národného lesníckeho centra museli Varehove metódy vyskúšať v praxi. Na súde potom podrobne vysvetľovali, že ani jednou nebolo možné podľa opísaných metód chrobáky zbierať. Lykožrút totiž nalietava na kôru, neláka ho vôňa čerstvého dreva, ako si to vymyslel veci neznalý Vareha. Zhrnúť lykožrúty z kôry na lopatku nie je ľahké, lebo chrobáky bývajú zavŕtané v chodbičkách v kôre, nepobehujú len tak voľne. Ak drevo priviezli na sklad bez kôry, ako je to zachytené na fotodokumentácii k prípadu, v tej fáze už musel byť lykožrút dávno preč. Chytať nebolo čo. Pri husto nau­kladaných lapačoch je zase feromónom zamorený celý priestor a lykožrút sa nedokáže koncentrovať len na vymedzené miesto. Rozhodne padá kdekade, nie do lievika.

V máji 2012 dokonca vykonali vyšetrovací pokus a odchytávali lykožrúta Varehovou metódou za jeho prítomnosti. Chytiť sa podarilo dva - číslicou 2 kusy chrobákov! Zhodou náhod sa mimo súdneho procesu uskutočnil na Slovensku aj pokus o rekord pri zbieraní lykožrúta. Chrobáky zbieralo 1 539 nadšencov s maximálnym nasadením v snahe o čo najväčší úlovok. Podľa prepočtov vtedy jeden zberač vyzbieral len sto kusov chrobákov. Za dva a pol dňa! Vareha nevedel povedať, kto boli tí neuveriteľne šikovní zberači, ktorí pre neho lykožrúty zabezpečovali, hoci milióny kusov chrobákov by museli zbierať ručne tisícky ľudí. Na súde sa hovorilo len o Dénešovi Kasašovi, v čase procesu už nebohom, a troch brigádnikoch, ktorí pre Varehu pracovali v Strede nad Bodrogom. Aj tí traja však lykožrúty zbierali len mesiac a pol. Odchytávanie veľkého množstva chrobákov nemalo podporu ani v účtovníctve.

Neboli v ňom záznamy o materiálnych vstupoch týkajúcich sa prípravy lokalít, prepravy pracovnej sily, prepravy odchytených lykožrútov, ich skladovania. Podľa súdnych znalcov lykožrúty akoby sa „účtovne vyliahli“ v spoločnosti Global-Mix a tá ich posúvala cez ďalšie spoločnosti. Na všetečnú otázku daniarov, prečo lykožrút putoval z jednej jeho firmy do druhej a odtiaľ do tretej, mal sir Vareha jediné vysvetlenie: „Lebo sa to môže.“

Na konci celého reťazca dokladov ostal lykožrút v mnohomiliónovom množstve vo firme Venikom, čiže mal by sa nachádzať v jeho sklade. Lenže potvrdiť existenciu obchodovaných lykožrútov nemal kto. Ešte aj Varehovi dôverčiví a jemu neskonale oddaní zamestnanci hovorili len o pár vedrách naplnených chrobákmi, ktoré sa vo firme objavili v čase daňových kontrol. Napokon aj o lykožrútoch v tých vedrách možno pochybovať, že boli vyzbierané spôsobom, ktorý deklaroval Vareha

Lebo pri oškrabávaní chrobákov z kôry či pri ich zametaní zo zeme by vedierka museli obsahovať aj rôzne nečistoty ako iný hmyz, kúsky dreva či zem. Lenže v nádobách sa nachádzali homogénne vzorky lykožrútov nasiaknutých nejakou chemikáliou. S veľkou pravdepodobnosťou šlo o lykožrúty uviaznuté v lapačoch, aké používajú aj lesníci.

Kaviár pre bažanty

O lykožrútoch hovoril Vareha s nadšením ako o biologickom krmive, ktoré má v budúcnosti veľkú perspektívu. On ich vraj podával bažantom ako športovcovi proteíny, rovnako „vzorne“ sa staral o pštrosy a ryby vo svojich firmách. Odborníci sa o desiatkach miliónov zmrazených chrobákov ani nechceli baviť, pretože po rozmrazení sa lykožrút rozpadne a zostane z neho len slizovitá hmota. A pri tých čerstvých bola debata tiež rýchlo na konci. Lykožrút nemá praktické využitie, v zahraničnej literatúre nie je o ňom ako o krmive pre zvieratá žiadna zmienka. Ľudia v podhorských dedinách skúšali kŕmiť lykožrútmi sliepky, ale sliepky ich nezožrali. Zrejme mali viac rozumu ako Vareha. Krovky lykožrútov totiž obsahujú chinín. Dlhodobé kŕmenie lykožrútom by spôsobilo degeneráciu pečene, edém pľúc a krvácanie.

V LEPŠÍCH ČASOCH Dlhé vlasy a fúzy sú minulosťou, ostala len čierna farba oblečenia.
Zdroj: RUDOLF FELSOCI

Z pohľadu ekonómov je lykožrút, aspoň ten zabezpečený Varehom, extrémne neekonomické krmivo. Daňoví pracovníci porovnali ceny Varehovho lykožrúta s cenami iných komodít na trhu a zistili, že z pohľadu gramáže nemá Varehov lykožrút konkurenciu. Vyhrával v porovnaní so zlatom aj s najdrahším kaviárom. Takže keby vo Varehových firmách bažanty chovali kaviárom, ešte by ušetrili.

Obchody s mŕtvou ženou

Podobným spôsobom ako s lykožrútom obchodoval Vareha s vrúbľami jablone. Opäť v daňových dokladoch uvádzal abnormálne množstvá. Pestovateľ svedčiaci na súde uviedol, že množstvo vrúbľov uvádzané Varehom by stačilo pre všetky slovenské ovocné škôlky na päťdesiat rokov alebo by pokrylo ročnú produkciu očiek v celej Európskej únii. „Preto si myslím, že uvedenými spôsobmi zobchodované očká na žiadnych stromoch nenarástli, ale vznikli na faktúrach uvedených spoločností.“ Vareha tvrdil, že jeho vrúble skončili v Číne a Indii, ale žiadny dôkaz o tom predložiť nevedel. Varehov podvodný biznis dokazovali aj iné fakty. Väčšina jeho firiem nemala náklady na pohonné hmoty, žiadnu spotrebu vody, minimálnu spotrebu energie a všetky práce vykonávali pracovníci jedinej spoločnosti. Čím ďalej, tým viac Varehových spoločností obchodovalo medzi sebou bez toho, aby tovar opustil sklad. Menil iba vlastníka a množstvo predaného tovaru neustále narastalo. Zmluvy mal dohodnuté iba ústne, platba za tovar prebiehala v hotovosti ešte aj vtedy, keď Vareha platil sám sebe. Varehove firmy nemali bankové účty.

Teda okrem jedného, používaného na príjem vratiek z DPH. Znalec Ľubomír Gdovin uviedol, že pokladnice Varehových firiem vykazovali enormne vysoké stavy prostriedkov. Niekde vo Varehovej kancelárii, možno vo veľkej kovovej skrini nazvanej pokladnica, mali byť naukladané stámilióny, až miliardy slovenských korún. Posledný deň roku 2008 vykazovala Varehova spoločnosť v po­kladnici, čiže v hotovosti, vyše dvoch miliárd slovenských korún a januárový stav v roku 2009 bol nula. V priebehu jedného dňa, keď v bankách koruny na účtoch konvertovali na eurá, sa z pokladnice podľa účtovnej evidencie „stratili“ dve miliardy slovenských korún. Vareha obchodoval aj s mŕtvymi dušami. Významná dodávateľka vrúbľov Helena Pačesová mala začať s dodávaním vrúbľov trištvrte roka po smrti.

S náramkom na nohe

Za daňové trestné činy Varehu odsúdili na jedenásť rokov väzenia plus finančný trest. Zaplatiť stotisíc eur však Vareha odmietol, radšej si vybral jeden rok v base navyše. Napokon si za mrežami reálne odsedel necelých deväť rokov. „Bol som presvedčený, že ma skôr, než si trest neodsedím, jednoducho nepustia. Ale som rád, že som na slobode. Aj keď s monitorovacím náramkom. Nepovažujem ho za príťaž, je to moje alibi. Ja som pred sudcom chcel, aby mi dali štyri, nech vedia presne, kde som. Ja som väzeň naďalej, len teraz doma,“ pousmeje sa.

Vraj sa nikde nechystá, roboty má doma dosť. „Jediný problém je so signálom GPS. Žijem na hranici s Maďarskom, a tak signál GPS často vyhodnocuje moju polohu ako hraničnú.“  Väzenie označuje za džungľu, kde silnejší prežije. Spomína na prípady, keď väzni nezniesli trest, ktorý dostali, a jednoducho sa obesili. „Bola to nenormálna skúška. Hodili ťa medzi vlkov ako statného barana a keď ťa vyzliekli dohola, prišli na to, že vyzliekli medveďa. Jednoducho sa musíš prispôsobiť každému jednému poníženiu. Musíš si vytvoriť podmienky, ako v tej džungli prežiť. Ja som mal v base dvadsaťjeden komorníkov, ktorí mi pomáhali,“ snaží sa nás Vareha presvedčiť, že on patril medzi tých silnejších. Že aj vo väzení bol mocipán.

V PUTÁCH Vareha si neodsedel celý trest. Aktuálne už nosí monitorovací náramok.
Zdroj: RUDOLF FELSOCI

Poriadny chlap. On sa neoddával homosexuálnym praktikám, ako to videl u iných, najmä mladších väzňov s dlhými trestmi. „Nie je nič výnimočné vidieť tam chlapov vodiť sa za ručičky, ale aj vášnivo sa bozkávať.“ Podľa Varehu je taký pohľad pre normálneho chlapa strašný a neprijateľný. Aj preto je rozhodnutý za mreže sa už v žiadnom prípade nevrátiť

Strana s dvomi členm

„Učím sa nanovo dýchať čerstvý vzduch, pozerať na polia, ktoré som roky nevidel,“ vysvetľuje. „Chcem ísť na hroby svojich blízkych, položiť veniec s ružami tým, ktorým som nemohol ísť na pohreb. Hlavne svojmu bratovi.“ Po návrate z dlhého pobytu vo väznici mnohých ľudí ani nespoznáva, najmä tých, ktorých zamestnával ako mladých. „Už majú deti a pýtajú sa ma, či bude robota,“ poukazuje na mizivú situáciu v regióne a opäť sa on cíti tým, kto chudákov spasí. Aj keď ho momentálne zamestnáva hlavne fantazírovanie o rozprávkovej svadbe s družkou, ktorá pri ňom stála počas celého výkonu trestu, nezabúda ani na vlastnú politickú stranu nazvanú Agent 777. „Do týchto volieb som kandidátku postaviť nemohol. Bol som vo väzení. Keby ma pustili o dva týž­dne skôr, kandidujem do parlamentu aj ja,“ vysvetľuje.

K svojmu imidžu dlhých fúzov a dlhých vlasov sa už nevráti. Vraj dozrel čas na to, aby ostali krátke, lebo sa budú lepšie vynímať na jeho politických portrétoch. „Svojej strany a kandidatúry v najbližších voľbách sa nevzdám. To si nenechám ujsť. Strana má aktuálne jedného predsedu - mňa, jedného podpredsedu a tisícky sympatizantov, z ktorých budú čochvíľa členovia. Ja som super žiadaný človek. Ľudia sa so mnou fotia, volajú mi, žiadajú o osobné stretnutie. Chcú, aby som im poradil, ako podnikať. Možno urobím každú sobotu videoreláciu - Podnikateľ radí. Jednoducho opäť budem kráľom. A hlavne nikdy som ním neprestal byť.“ Barón Prášil zo Zemplína je späť v plnej sile. Koľkí mu naletia tentoraz?

Mohlo by vás zaujímať: