Pri spomienke na krvavú drámu, ktorá sa odohrala v luxusnom byte na žilinskom sídlisku, aj po dvoch rokoch zostáva rozum stáť. Jedna z najsurovejších a najnepochopiteľnejších vrážd totiž nemá logiku, motív a pre mnohých stále ani vysvetlenie. Tragický príbeh tínedžerov Judity Konečnej a Tomáša Teličáka dodnes vyvoláva vášne, zlobu, otázky. A hoci nedávno odvolací súd potvrdil Juditinu vinu, žiadna zo strán nie je spokojná. Rodine nebohého Tomáša sa zdá vyše dvanásťročný trest príliš nízky, naopak, rodičia Judity vyšetrovanie i proces spochybňujú a sú presvedčení, že za mrežami mal namiesto ich dcéry skončiť niekto úplne iný.

Čo sa stalo?

Boli najlepší kamaráti. Len kamaráti. Tomáš sa o Juditu ako o ženu nezaujímal. Obaja športovci, obľúbení v kolektíve a vynikajúci študenti prestížneho gymnázia. Až do štvrtka 16. mája 2019. Spočiatku to bol celkom obyčajný deň. Keď im v škole odpadla hodina, vybrali sa do bytu, kde Judita žila s mamou, aby sa pripravili na spoločný výlet do Londýna. Skontrolovať letenky, batožinu a zabaviť sa. Doma si pozerali internetové stránky, Judita krájala Tomášovi jablká, pripravila čaj. Podľa fotografií, ktoré si robili, sa obaja bavili, susedia z bytu počuli buchot a smiech. Poslednú aktivitu na internete zdokumentovali kriminalisti krátko pred pol štvrtou a o ďalších asi dvanásť minút už Judita volala na linku 112, že Tomáš leží vedľa nej v kaluži krvi. Podľa jej verzie sa do bytu snažil dostať falošný odpočtár elektriny. Keď uvidel Tomáša, vytiahol nôž a zaútočil na neho. Snažila sa ho brániť, ale zranil aj ju a na niekoľko minút omdlela. Po nadobudnutí vedomia kamarátovi už nebolo pomoci. Kriminalisti to však videli inak. O tri dni obvinili práve Juditu z toho, že Tomáša ubodala takmer päťdesiatimi ranami nožom. Sprvu tomu nikto neveril, po čase sa však Žilina a vlastne celé Slovensko rozdelilo na dva tábory. Jedni ju virtuálne lynčujú, druhí odmietajú uveriť, že by sa bezproblémové dievča bez motívu dokázalo z chvíle na chvíľu zmeniť na vraždiace monštrum.

Prečo?

Juditini rodičia poukazujú na pochybenia kriminalistov i zaujatosť súdu. Na svojej internetovej stránke upozorňujú na nezaistenie množstva stôp, ignorovanie druhého vstupu do bytového domu, ktorý nie je monitorovaný, nevypočutie podozrivých osôb, neskúmanie prepojenia vtedajšieho Juditinho priateľa Jakuba na drogové prostredie. Spochybňujú aj zaistené nože ako vražedné zbrane, keďže sa na nich po 50 bodnutiach nena­šla izolovaná DNA obete, len zmiešaná Tomášova a Juditina krv a tvrdia, že ich rozmery sú výrazne väčšie ako rany. Rovnako sa im zdá zvláštne, že znalec určený súdom zásadne zmenil svoj posudok počas konania.

Pripomínajú, že zo psychologických a psychiatrických posudkov vyplýva, že Judita netrpela žiadnou psychickou chorobou, nemala násilné sklony ani tendencie klamať.

„Bola bezproblémové dieťa,“ hovorí nám pri stretnutí jej mama Katarína. „Nikdy nemala žiadne konflikty, okolie ju malo rado a v rámci celého súdneho procesu na ňu nikto nepovedal nič zlé. Tomáš bol ako jej najlepšia kamarátka. Navštevoval nás pravidelne, s dcérou spoločne pozerali filmy, počúvali hudbu, varili si, učili sa, chodili do kina. Predstava krvavého konfliktu medzi nimi je úplne šialená. Veď sme doslova nahí pred celým Slovenskom, rozpitvali nás zhora, zdola. Médiá riešili naše súkromie, súd aj vyšetrovatelia skúmali aktivity na sociálnej sieti, mali posudky zo školy, od psychológa, psychiatra, výpovede pedagógov, spolužiakov... a nič nenašli. To sa nikomu nezdá čudné? Nikomu nenapadne otázka, prečo by to spravila?“

Priali jej, aby zhnila v base

Katarína si vybavuje ten osudný májový deň, keď sa vracala zo služobnej cesty z Košíc. Telefonát dcéry ju šokoval. „Trval len pár desiatok sekúnd. V strese mi opisovala, čo sa stalo. Zastavila som ju a povedala, nech okamžite volá linku 112. Potom som volala priateľom, ktorí bývali v okolí, i susede, aby sa išli do bytu pozrieť. Hodiny vo vlaku na ceste domov boli strašné.“

Zo stanice išla rovno do nemocnice. Juditu našla v bolestiach, nebolo jasné, kedy ju budú operovať, ona sama sa nemala kam vrátiť. Tak jej poskytli ďalšie lôžko a zostala v špitáli. Štyri dni. Len sa trpko pousmeje, keď pripomenieme telefonát už z väzby medzi ňou a Juditou, v ktorom sa "akože" dohovárali. „Ak by sme sa chceli dohovárať, mali sme na to plno času v nemocnici a nie počas odpočúvaného telefonátu z väzenia!“ reaguje matka.

Pozastaví sa aj pri ďalšom z argumentov obžaloby, ktorým bol fakt, že Judita odmietla vypovedať. „V prvom rade je absurdné obracať proti nej využitie zákonného práva. Ale hlavne to nie je pravda. Nevypovedala len pred vyšetrovateľom v prípravnom konaní. A prečo? V priebehu krátkeho času čelila útoku, na vlastné oči videla smrť najlepšieho kamaráta, bola zranená, po ťažkej operácii mala obe ruky v dlahách, nevedela sa sama ani najesť a v tomto stave ju obvinili a zadržali, pričom policajti jej nadávali do beštií a priali jej, aby zhnila v base. Ja sama som nevedela ani artikulovať, nieto ona. Šestnásťročné dievča.“

Priamy dôkaz nie je

Juditin otec Miloš tvrdí, že proti nej neexistuje jediný dôkaz a pri vyšetrovaní nešlo o hľadanie vraha, ale o usvedčenie jeho dcéry. „Vyšetrovateľ si vyžiadal formou právnej pomoci z USA zaistenie facebookových správ, v ktorých je komunikácia vtedajšieho Juditinho priateľa Jakuba a jeho kamarátov,“ pokračuje. „Hovorí sa v nich o väzbách týchto chlapcov na žilinské drogové podsvetie - ,solinkárov‘, ktorí ,riešili‘ Tomáša, aj o strachu Jakuba, ktorý sa obáva, že možnou obeťou mal byť on. Tento dôkaz nebol pripustený.“

Miloš Konečný si myslí, že policajti buď marili vyšetrovanie, alebo ho jednoducho nezvládli. „My sme Juditin telefón odovzdali aj s prístupovými kódmi, ale k Tomášovmu žiadne neboli. Až na hlavnom pojednávaní sme sa dozvedeli, že znalec informoval vyšetrovateľa o možnosti prelomiť jeho zabezpečenie. Vyšetrovateľ to odmietol a vrátil telefón rodine. Rovnako im odovzdal Tomášovu bundu, na ktorej bol dvojcentimetrový priebod. Ten dokazoval, že žiadny zo zaistených nožov ho urobiť nemohol.“

Rozdielne posudky znalcov

Azda najvážnejšie výhrady majú obaja Juditini rodičia k znaleckému posudku MUDr. Jozefa Krajčoviča, podľa ktorého si Judita po útoku sama zranila ruky, aby sa prezentovala ako spoluobeť. „Neskôr však vyšlo najavo, že Tomáš mal na podrážkach Juditinu krv, čo znamenalo, že v čase, keď bola zranená, ešte žil a po jej krvi stúpal. Znalec teda urobil nový záver, podľa ktorého si vraj zranenia spôsobila pri bodaní, keď sa jej dlaň zošmykla z rukoväti na ostrie. Ale ani to nesedí! Musela by mať totiž ostrie obrátené nahor, aby to zodpovedalo rezom na prstoch, čo zas vyvracia pitevná správa obete. Nakoniec nezmyselne svoje tvrdenie obhajoval tým, že aj tupá strana noža dokáže rozrezať štyri prsty na ruke až na kosť!“

S tým sa rodičia ne­zmierili a požiadali o názor znalcov zo zahraničia. MUDr. Petra Lacinu z Ústavu súdneho lekárstva Fakultnej nemocnice v Hradci Králové a Dr. Lisu Mailänderovú, znalkyňu v odbore detskej úrazovej chirurgie v Rakúsku. Obaja sa zhodli, že Juditine zranenia boli s veľkou pravdepodobnosťou obranné.

Na základe zásadného rozporu teda rodičia žiadali posudok znaleckého ústavu, ale sudkyňa ho zamietla. Tak oslovili ďalšieho rakúskeho znalca z odboru súdneho lekárstva Dr. Maria Daroka. Ten dospel k záveru, že z pohľadu forenznej medicíny je vylúčené, aby nože zaistené políciou boli tie, ktorými bol čin spáchaný. Takis­to vyhodnotil Juditine zranenia ako obranné a nestotožnil sa ani s možnosťou, že k nim došlo pri Juditinom útoku. Podľa typu poškodenia ohýbačov boli podľa neho ruka a prsty v čase porezania vystreté, čo vylučuje, že by k nim došlo pri bodaní Tomáša. Zároveň uviedol, že realizácia daného množstva bodnutí, vedených veľkou silou naznačuje, že páchateľ mal dobre vyvinuté svalstvo a pravdepodobne bol ťažší, ako obeť. Judita v tom čase vážila 56 kilogramov, Tomáš 61.

„Napriek tomu súd vychádzal z posudku MUDr. Krajčoviča a stanovisko Dr. Daroka ani nepripustil!“ uzatvára Juditin otec. „Neverili sme, že sa niečo také môže stať v civilizovanej krajine. Ale nevzdáme sa, pretože Juditinu nevinu podporuje množstvo dôkazov.“

Zaistiť mali všetko

Aj v samotnom rozsudku sa uvádza, že kriminalisti nezaistili všetky stopy na mieste činu. Či už to bol koberec v kuchyni, rohožka, alebo krvavé šmuhy na vonkajšej strane dverí, o ktorých hovorili svedkovia. Sudkyňa to odôvodňuje tým, že nie je technicky možné ani potrebné, aby boli zaistené úplne všetky stopy. Bývalý elitný vyšetrovateľ a advokát Peter Vačok má iný názor. Ako uviedol v relácii RTVS Reportéri, je potrebné zaistiť všetky, aj keby ich bolo tisíc. V podobnom duchu sa pre televíziu vyjadril aj niekdajší kriminalista Matej Sopko.

„Čisto teoreticky je možné obžalovaného odsúdiť aj na základe nepriamych dôkazov, ale tie musia tvoriť logickú reťaz, ktorých súhrn vyvracia iný variant,“ vysvetľuje problematiku pre PLUS 7 DNÍ docent Eduard Burda z Katedry trestného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského. Aj keď do podrobností nechce zachádzať, keďže vec posudzuje len na zá­klade medializovaných informácií a spis nečítal, dodáva: „Práve v takých prípadoch je nevyhnutné, aby boli zaistené úplne všetky dôkazy a stopy. Len keď je z priamych dôkazov skutkový priebeh úplne jednoznačný, môže súd rozhodnúť, že je zbytočné vykonávať ďalšie úkony. Ak je pravda, že nevyhodnotili napríklad krvavé stopy na vonkajšej strane dverí, je to podľa mňa zásadná chyba.“

Mohol... ale bol?

Eduard Burda rovnako nepovažuje za bežnú prax, aby súdni znalci menili počas konania svoje posudky. „Samozrejme, nedá sa vylúčiť, že sa v priebehu vyšetrovania vyskytnú nové okolnosti, ak sa tým však vyvráti podstata znaleckého posudku, nepovažoval by som takýto posudok za dostatočne dôveryhodný a nemalo by sa naň prihliadať, respektíve jeho dôkazná hodnota je minimálna.“

Preto považuje za samozrejmé brať do úvahy posudky zahraničných expertov, hoci len ako odborné vyjadrenia či listinné dôkazy, za určitých okolností dokonca aj ako znalecké posudky. O to skôr, že tvrdia niečo zásadne iné než súdom určený znalec. „V takých prípadoch je obvyklé, že si súd vyžiada ďalší znalecký posudok vyššej autority, väčšinou znaleckého ústavu. Navyše, ak viacero odborných stanovísk hovorí v prospech obhajoby, existuje zásada, že by sa na ne mal klásť väčší dôraz, pretože v právnom štáte sa v pochybnostiach musí rozhodnúť v prospech obvineného.“

Toto pravidlo platí aj pri pochybnostiach o nožoch, ktoré Judita údajne ukryla v komode. „Je potrebné s vysokou mierou pravdepodobnosti určiť, či skutočne ide o vražedné zbrane. Ak to nie je možné, takýto dôkaz je takmer bez dôkaznej hodnoty a nemalo by sa naň zásadnejšie prihliadať.“ Formulácia v súdnom rozhodnutí však nie je jednoznačná: „Je teda zrejmé, že Tomáš Teličák mohol byť zavraždený aj nožmi, ktoré sú špecifikované vo výroku tohto rozsudku, kde tomu okrem metrických parametrov nasvedčujú výsledky DNA analýz zaistených stôp.“

Ťažko je bez neho

Tomáš patril k ľuďom, ktorí vyžarovali pozitívnu energiu. Spolužiaci ho vnímali ako večne usmiateho, veselého chlapca, plného optimizmu. Šikovného volejbalistu, ktorý si u dievčat získal mimoriadnu priazeň. O to ťažší bol jeho náh­ly a brutálny odchod pre rodinu. „Na základe všetkých vecí, ktoré sa diali pri vyšetrovaní, som presvedčený, že to bola ona,“ hovorí vo videoreportáži RTVS otec Vladimír Teličák. „Nikto by päťdesiatimi ranami nedobodal chlapca, ktorého vidí prvýkrát v živote. Dôkazov je veľa a jeden z najdôležitejších je, že tretiu osobu nezaznamenala žiadna kamera, nie je tam žiadna ďalšia DNA, odtlačky, stopy.“

Na adresu syna zronený otec hovorí: „Takých detí, ako bol on, by som chcel mať desať. Tešil sa zo života, z každého dňa a nikdy sa nenudil. Bol to pre mňa výborný človek. Ťažko je nám bez neho. Verím, že sa na nás pozerá.“

Advokát rodiny Ján Halagan je takisto presvedčený, že za mrežami skončila správna osoba. „Nikto nemal záujem ju akokoľvek poškodiť,“ hovorí pre PLUS 7 DNÍ. „Moji klienti chceli v prvom rade zistiť, kto je vrah. Keby tam bola iná stopa, určite by sa ňou vyšetrovatelia zaoberali. Konšpirácie o tom, že sudkyňa kryje kolegyňu a jej syna, považujem za absurdné. O veci rozhodovali dva nezávislé senáty.“

Ako pokračuje, Judita síce v prípravnom konaní nevypovedala, ale na prvom hlavnom pojednávaní hovorila takmer štyri hodiny. „Odpovedala na kvantum otázok a súd potom nerobil iné, len porovnával jej slová s dôkazmi, ktoré ich vyvracajú. Tvrdila napríklad, že neznámy muž útočil spredu, ale podľa znaleckého posudku prvá rana prišla zozadu, uviedla, že pri útoku omdlela, ale podľa jej mobilnej aplikácie práve v tom čase urobila takmer 400 krokov, alebo že útočník jej spôsobil jeden rez na ruke, vyšetrenie však ukazuje tri rezné rany.“

Už sa nevráti

Ján Halagan pripomína, že súd skúmal množstvo kamerových záznamov, ale neobjavila sa na nich žiadna osoba podľa Juditinho opisu. „Znalec z odboru trasológie dôkladne preskúmal stopy zaistené z miesta činu a vylúčil, že by v čase spáchania skutku okrem Tomáša a odsúdenej bol v byte niekto iný.“

Ďalej poukazuje na posudky, ktoré hovoria o tom, že útok sa odohral na troch rôznych miestach, nie na jednom, ako tvrdila odsúdená. „Je až vylúčené, aby pri takých rozsiahlych krvných stopách, ktoré sa na podlahe bytu nachádzali, vrah nezanechal za sebou žiadnu trasologickú stopu.“

Ako pokračuje, znalec z odvetvia súdneho lekárstva v posudku uviedol, že zranenia boli spôsobené nožom alebo viacerými nožmi, ktorých metrické parametre zodpovedajú uvedeným rozmerom. „Vzhľadom na parametre zistených poranení a bodných kanálov môžeme povedať, že mohli byť spôsobené tými, ktoré boli zaistené pri obhliadkach miesta činu.“ Zároveň sa pýta, prečo by odsúdená obidva nože umývala a skrývala v komode, ak by to neboli vražedné zbrane.

A motív? Halagan si myslí, že mohol byť úplne malicherný. „Nešlo o úklad­nú vraždu, ale o konanie v afekte. Možno ho chcela pichnúť len raz, ale potom sa už nedokázala zastaviť. Okrem toho messengerová komunikácia s kamarátkami zaistená z jej mobilného telefónu naznačuje, že ich priateľstvo zďaleka nebolo také vrúcne, ako Judita vyhlasuje.“

Viac FOTO v GALÉRII >>

Na záver dodáva, že trest v hornej hranici je v súlade s trestnou sadzbou uvedenou v Trestnom zákone, ale je otázkou, či môže byť nejakou satisfakciou pre Tomášových rodičov. „Judita raz z väzenia vyjde, ale im sa syn už nevráti nikdy.“

Mohlo by vás zaujímať: