Tip na článok
Streetworkerky: Daniela a Natália sa prihovárajú pánovi na ulici.

Bez budúcnosti: Ako sa žije ľuďom na ulici? Len v Bratislave je ich štyri a pol tisíca

Pôvodne sme mali ísť do bratislavských častí Polianky a Devínska Nová Ves. Telefonát na SOS linku nás však otočil. Vo Vlčom hrdle na autobusovej zastávke leží človek.

Galéria k článku (3 fotografie )
Kaviareň ako pomoc: Štatutári občianskeho združenia Vagus Sergej Kára, vpravo, a Peter Adam pred kaviarňou Dobre & Dobré.
Pani Marta: Niekoľkokrát do týždňa hrá v Dobre & Dobré na klavíri. Rada si aj poklebetí s návštevníkmi.
Pani Marta: Niekoľkokrát do týždňa hrá v Dobre & Dobré na klavíri. Rada si aj poklebetí s návštevníkmi.

V pravidelných podvečerných bratislavských zápchach to znamená zdĺhavú cestu a Daniela Strýčková s Natáliou Polákovou, streetworkerky občianskeho združenia Vagus, sa ku klientom, ktorých dnes plánovali navštíviť na druhom konci Bratislavy, už nedostanú. Kvôli človeku v kríze musia zmeniť plány.

  • Netradičná cestovka: Bezdomovci, bývalí narkomani a prostitútky vám 
ukážu, ako vyzerá „ich“ Praha

Čo zostalo z nôh

Dievčatá odparkujú auto nabalené oblečením, topánkami, spacími vakmi a prikrývkami a kráčame k zastávke. Spoznáme ho okamžite. Sedí na lavičke. Cítiť z neho pachy rôznych telesných tekutín. Je strašne zúbožený. Z topánok mu trčia obväzy.

Streetworkerky ho pozdravia a predstavia sa mu. Nie je mu veľmi do reči. Drobnú hlavu mu zakrýva kapucňa. Keď si ju dá dole, odhalí fúzy, bradu a malé belasé oči. Dievčatá sa snažia nadviazať rozhovor. Pýtajú sa, či niečo nepotrebuje. Nakoniec sa predstaví. Pán Jožko.

Hovorí s námahou. Daniela s Natáliou mu ponúknu teplý nápoj. Vyberie si kávu. Prezradí, že spáva kúsok ďalej v kríkoch. Dievčatá zamerajú pozornosť na jeho nohy. Nerozhodujú zaňho. Pýtajú sa, či nechce, aby sa mu na ne pozreli. „Zomreli by ste,“ mávne rukou. „Videli sme už všeličo,“ oponujú. Nakoniec súhlasí. Daniela a Natália mu opatrne vyzúvajú topánky a odmotávajú obväzy. Tvrdí, že mu ich preväzovali pred tromi dňami. Ťažko povedať. Posledný kus obväzu je dole a ukáže sa pravá noha. Teda to, čo z nej zostalo. Pán Jožko nemá prsty a časť chodidla. Jeho druhá noha vyzerá podobne. Zrejme amputácie po omrzlinách. Je na ulici už roky. Streetworkerky mu rany čistia, dezinfikujú a preväzujú čistými obväzmi.

Nohy mu černejú. Vytvára sa nekrotické tkanivo. Potrebuje chirurga, ktorý by ho odstránil. Neplatí si však zdravotné poistenie. Ľudia ako on majú nárok iba na neodkladnú zdravotnú starostlivosť v ohrození života. To je v tomto prípade diskutabilné. Jeho zranenia ho v konečnom dôsledku môžu ohroziť na živote.

„Nevezmú ho do nemocnice? Na takých ako on nemá štát fondy?“ pýta sa jeden z okoloidúcich.

  • Nefňuká. Invalidná dôchodkyňa zo Zvolena už pol roka varí nedeľné obedy pre bezdomovcov
Doma: Aj takto vyzerá príbytok ľudí na ulici.
Doma: Aj takto vyzerá príbytok ľudí na ulici.
Jana Čavojská

Na návštevu

Po preväze a šálke kávy pán Jožko očividne pookreje. Dostáva ešte suché topánky a spací vak, aby mu v noci bolo teplejšie. Streetworkerky vedia, že ho musia zobrať k lekárovi. On však opäť mávne rukou. Bol v nemocnici, predvčerom. Lekár ho vraj hneď odpísal. Streetworkerky navrhujú, že pôjdu s ním. Ľudia v jeho stave často nedokážu komunikovať, mnohí majú strach navštíviť inštitúcie. Nakoniec sa dohodnú, že o deviatej ráno poňho prídu, prinesú mu čisté veci na prezlečenie a vezmú ho do ambulancie. Dostáva ďalší pohár kávy a odchádzame.

Navštívime ešte prístrešok v lese a dvoch mladých mužov, ktorí spávajú pod paplónmi uprostred sídliska. Street-workerky vždy najprv kričia z diaľky. Pozdrav a otázku, či smú prísť bližšie. „Ideš predsa k niekomu na návštevu,“ vysvetlili mi streetworkerky.

Streetwork. Hoci je to návšteva lavičky, výklenku budovy alebo stanu pod stromami, niekto ich momentálne považuje za svoje útočisko. Úcta k človeku káže nevtrhnúť tam len tak. Streetworkerky strach nemajú. „Ľudia bez domova sú presne takí ako všetci ostatní. Ohlásiš sa a ideš na návštevu.“

Večerný streetwork občianskeho združenia Vagus slúži na udržiavanie kontaktu s ľuďmi na ulici, vyhľadávanie nových a poskytovanie akútnej pomoci. V súrnych prípadoch prevezú človeka na centrálny príjem do nemocnice. Ak by noc vonku mohla znamenať ohrozenie života, ponúknu Depaul, jedinú nízkoprahovú nocľaháreň v Bratislave. Pri horúcom čaji či káve ľudia v zime pookrejú a zároveň sa lepšie debatuje.

Sedem mŕtvych

Vagus pôsobí v Bratislave šesť rokov. Akútna pomoc v uliciach je jednou časťou jeho aktivít. Na Mýtnej ulici v Bratislave prevádzkujú denné centrum Domec. Ľudia bez domova a tí, ktorým hrozí, že prídu o bývanie, tu nájdu sociálne poradenstvo, jedlo, sprchy, čisté oblečenie. Na internete si môžu vyhľadať pracovné ponuky, obvolať ich, napísať na počítači životopis.

  • Šokovaní policajti: Pri kontrole tábora pre bezdomovcov im pukali srdcia! Pozrite sa, čo ich tak rozcítilo

Vagus sám vytvára pracovné príležitosti. Klienti upratujú ulice a obsluhujú v kaviarni Dobre & Dobré. Pomoc tu nájdu aj mladí, ktorí vyšli z detských domovov, a ľudia prepustení z výkonu trestu. Najnovšie je projekt zamestnávania v kaviarni otvorený aj pre nich. Práve z nich sa totiž najčastejšie stávajú ľudia bez domova. Na ulici sa človeku rýchlo hromadia dlhy. Klbko problémov sa neustále zväčšuje.

Okrem Domca je v Bratislave iba jedno denné centrum, na Hattalovej. Podľa mimovládnych organizácií tu na ulici žije okolo 4 500 ľudí bez domova. Vrátane detí. Len v prvých dňoch zimy zomrelo sedem ľudí.

Práca čašníka: S čašníckou praxou je podľa Káru dobrá šanca, že sa v Bratislave uchytíte.
Práca čašníka: S čašníckou praxou je podľa Káru dobrá šanca, že sa v Bratislave uchytíte.
Jana Čavojská

Politici zodpovednosť neprevzali

Časť rozpočtu Vagusu tvoria príspevky od štátu a samospráv na zabezpečovanie služieb pre ľudí bez domova. Zákon im ukladá povinnosť tieto služby prevádzkovať. No tieto peniaze zďaleka nestačia. Zvyšok zháňa Vagus od sponzorov a z darov ľudí. Na túto zimu však chýbalo 30-tisíc eur.

„Ochota firemného a nadačného sektora podporovať našu činnosť klesá,“ konštatuje štatutár Vagusu Sergej Kára. „Majú oprávnený pocit, že je to zodpovednosť štátu a miest. Štát ani mestá svoju zodpovednosť úplne neprevzali.“ Podľa Sergeja Káru neurobil štát nič pre to, aby ľudia neprichádzali o domov, a pre tých, ktorí oň predsa len prídu, neponúka dostupnú pomoc. „Táto téma je pre vládu na chvoste priorít. Tento rok pripravilo ministerstvo práce a sociálnych vecí veľkú novelu zákona o sociálnych službách. Boli sme v pracovných skupinách a dávali sme pripomienky. Nič z našich podnetov ministerstvo do návrhu nezapracovalo. Štátny tajomník priznal, že vedia, že zákon je nepostačujúci a táto téma sa vôbec nepohla vpred. No nič s tým neurobili.“

Sergej Kára má ťažké srdce aj na hlavné mesto. Súčasný primátor Ivo Nesrovnal počas svojho úradu nevytvoril nijakú signifikantnú službu pre ľudí bez domova ani v rozpočte na budúci rok žiadna nie je. „Zákon ukladá mestám povinnosť prevádzkovať nocľaháreň a denné centrum. Na to teda prispievajú. Podľa nového zákona však hrozí, že tieto príspevky budú také nízke, že to bude pre nás likvidačné.“

Bolo to peklo

V kaviarni Dobre & Dobré je najrušnejšie sobotné dopoludnie. V tej istej budove sa totiž koná pravidelný sobotný trh v Starej tržnici. Prichádza množstvo ľudí. Čašníci kmitajú. Pani Marta hrá na klavíri. Má vyše osemdesiat rokov, obviazané zápästia a hráva tu niekoľkokrát do týždňa. Celý život bola klaviristka. Hrávala v hoteloch na Slovensku aj v Nemecku. Na staré kolená si takto privyrába k dôchodku.

V kaviarni upratuje a pomáha Jana. Keď kvitnú kvety, nosí ich každé ráno zo záhrady. Má 55 rokov. Momentálne obýva záhradnú chatku. Majiteľ jej ju dovolil užívať len za ročný poplatok rovnajúci sa dani z nehnuteľnosti. Stará sa o záhradu, pestuje zeleninu a kvety. Záhradníči veľmi rada. Rada aj číta, z knižnice v Domci odchádza vždy nabalená knihami. Najradšej má detektívky. V chatke nie je voda, toaleta ani elektrina. Kúri v piecke drevom, po vodu si chodí do studne. Aj v iných chatkách v tejto lokalite žijú ľudia bez domova. Niekde je to už tretia generácia. Starí rodičia, ktorí sa z nejakého dôvodu ocitli na ulici, ich deti, ktoré na ulici vyrástli, a vnúčatá.

Janin otec bol alkoholik. Násilník. Jej mama od neho často utekala - s Janou a jej tromi súrodencami. Keď ho nakoniec opustila, mali sa o niečo lepšie. Strednú školu nechala Jana po dvoch rokoch. Dostala sa do partie hipíkov. Dala sa potetovať. Za socializmu však bola práca povinná, takže sa zamestnala ako záhradníčka. Bola ledva dospelá, keď ju zavreli. Hovorí, že ju napadli štyria policajti a neskôr tvrdili, že ich ohrozovala zbraňou. Pri zásahu jej zlomili ruku v lakti. Odvtedy ju nedokáže celkom vystrieť.

Odsúdili ju za útok na verejných činiteľov na štyri roky za mrežami. Pracovala vo väzení, aj keď si odsedela trest. Keď sa presťahovala do Trnavy, nemohla si nájsť prácu. Odi-šla tam s manželom. „Život s ním bol hrozný. Bolo to peklo,“ hovorí. „Moja mama to vedela od začiatku. Povedala mi - Jana, nevydávaj sa zaňho, budeš trpieť tak, ako som ja trpela s tvojím otcom.“

Žiadne sny

Z Janinho manžela sa vykľul násilník. Žili spolu šesť rokov. Boli to roky na sociálnych dávkach, roky Janiných útekov k mame a jeho prosieb, aby sa vrátila, že to už nikdy neurobí. No nikdy to netrvalo dlho, kým ju znovu zmlátil.

Raz ju napadol nožom a bodol do hrude. Odviezli ju do nemocnice. V ten istý deň, ako ju prepustili, ju zbil tak veľmi, že ju museli hospitalizovať znova. Potom ho konečne opustila.

Prišla do Bratislavy. Našla si prácu na Miletičke, predávala tam zeleninu. Žila v podnájme v jednej izbe. Nepovedala mi, ako sa z nej dostala do záhradnej chatky. Medzitým ju zrazilo auto, štyri mesiace bola v nemocnici. V chatke býva už pätnásť rokov. Istý čas mala aj priateľa, Džeryho. Rozišli sa, ale stále sú dobrí kamaráti. Obýva vedľajšiu chatku. Každé ráno si spolu dajú kávu a každú nedeľu Jana pre oboch navarí obed. Po iné dni si obedy kupuje v Domci za lacný peniaz. V Domci sa aj sprchuje a zo šatníka dostáva oblečenie. Len občas si niečo prikúpi v sekáči. Veľa si nemôže dovoliť. V kaviarni si privyrobí okolo 35 eur týždenne. Na komerčný nájom by to nestačilo. Ledva si našetrí na chatku a drevo na zimu. A to využíva každú možnosť brigády vo Vaguse, ktorá sa naskytne. Kupuje len jedlo pre seba a svojho malého psa.

„Do budúcnosti nemám žiadne sny,“ odpovedá na moju poslednú otázku. „Len žiť pokojný život.“

Jana: Upratuje a pomáha v kaviarni Dobre & Dobré.
Jana: Upratuje a pomáha v kaviarni Dobre & Dobré.
Jana Čavojská

Trinásťtisíc spŕch

Podľa Sergeja Káru potrebujú ľudia na ulici pri hľadaní zamestnania niečo ako chránené dielne. Podporované zamestnávanie so službami sociálneho pracovníka. Nič také na Slovensku neexistuje. Okrem pár projektov mimovládnych organizácií. Aby klienta zamestnali v Dobre & Dobré, predchádza tomu výberové konanie medzi ľuďmi, ktorí sa prihlásia, a tri mesiace intenzívneho tréningu. Vybraným uchádzačom o prácu poskytne Vagus ubytovanie. Nedá sa chodiť do zamestnania a bývať na ulici. V kaviarni pracujú dvanásť mesiacov. Získajú potrebnú prax a kolónku do životopisu.

Cieľom projektu je, aby si po roku našli klasické zamestnanie a splatili svoje dlhy alebo aspoň ich časť. Najčastejšie sú to dlhy na zdravotnom poistení - niekoľko rokov bezdomovectva pokojne urobí aj pár tisíc eur - a na pokutách pre bratislavský dopravný podnik. „Kaviarňou zatiaľ prešlo desať ľudí. Zlyhal jeden. Dlhodobo mal problémy s alkoholom a psychiatrickú diagnózu. Ostatní sa zamestnali a pracujú na rôznych pozíciách. Ako pokladníci, skladníci, stavební robotníci, jeden pomáha v ateliéri v Novej Cvernovke,“ vypočítava Sergej Kára. „Bývajú v ubytovniach alebo v podnájme a majú splatenú väčšinu starých dlhov.“

To sú pozitívne správy. No predsa len - nie je desať ľudí iba kvapkou v mori medzi bratislavskými bezdomovcami? Sergej Kára súhlasí. „V našej činnosti primárne ide o záchranu života. Aby ľudia na ulici vôbec prežili.“ Ako v prípade pána Jožka. Možno práve vďaka návšteve streetworkeriek v ten chladný zimný večer, poháru kávy, ošetreniu rán a jednoduchému ľudskému kontaktu prežil na ulici ďalšiu noc.

„Podávame pomocnú ruku v situácii, keď človek prichádza o domov. Kto je na ulici niekoľko rokov, má také zásadné problémy, že na rozpletenie ich klbka potrebuje sociálny pracovník hodiny a hodiny. Tieto služby rátame na tisícky. Tisíce raňajok, tisícky hodín sociálneho poradenstva. Trinásťtisíc spŕch ročne. Na chránené zamestnávanie, o ktoré by sa mal v prvom rade starať štát, musíme nájsť dodatočné zdroje. A tie nám málokto dá.“

Štartovacie byty

Keď sa Vagus začiatkom zimy ocitol v problémoch a na streetwork, ktorý zachraňuje ľudské životy, chýbalo tridsaťtisíc eur, pustil do sveta výzvu volamesos.sk. Verejnosť zareagovala.

„Neverili sme vlastným očiam. Tridsaťtisíc eur sa podarilo vyzbierať za 48 hodín! Zbierka pokračuje. Z ďalších prostriedkov zaplatíme veci, ktoré sme si doteraz nemohli dovoliť. Nevyhnutné opravy v Domci, ďalšie služby streetworku. A otvorenie troch štartovacích bytov v Novej Cvernovke.“

Klienti v nich budú bývať a dochádzať do zamestnania s podporou sociálnych pracovníkov. Je nevyhnutná na to, aby sa človek z ulice zaradil do bežného života.

VIDEO Plus 7 Dní