Blízkosť smrti - aj to nám priniesla pandémia COVID-19. Denné správy o počte úmrtí sa stali akýmsi klišé. Akousi čiarkou v pribúdajúcom zozname obetí. Neosobná informácia sa stane príliš bolestnou až v okamihu, keď sa čiarkou v štatistike stane náš najbližší človek. Lucii a Lenke zomrela mama. S covidom bojovala šesť týždňov. Aj keď to vyzeralo nádejne, nakoniec ju zabil rozširujúci sa zápal v tele. „Smrť našej mamy sa stala kolektívnou smrťou. Jeden deň sme o ňu prišli a druhý deň ju tabuľka Národného centra zdravotníckych informácií vykázala ako jedno z úmrtí. Takto definovaná smrť najbližšieho je pre pozostalých neskutočne bolestivá,“ vysvetľuje Lenka Straková.

Spolu so svojou sestrou rozbehla výzvu Skutočné obete za zastavenie nehumánneho označovania obetí covidu za bezmenné úmrtia. Na sociálnej sieti vytvorili podpornú skupinu, kde sa zhromažďujú pozostalí obetí.

Neriskovala, aj tak to schytala

Lenkina mama Soňa Skupeňová bola veľmi obozretná. Po vypuknutí pandémie dodržiavala všetky opatrenia, nosila rúško, nechodila zbytočne von. Pracovala z domu, do obchodu nechodievala. Nákup jej objednávala najstaršia dcéra alebo nakupoval  manžel. „Jednoducho, všetci sme veľmi dbali na to, aby sa nenakazila. Svoje vnúčatá videla naživo pred pol rokom. Aj Vianoce sme prežili oddelene. Najmä deťom to veľmi chýbalo. Hovorili sme si, že to vydržíme, a keď covid odtiahne preč, vynahradíme si to,“ začína rozprávanie 36-ročná Lenka Straková, ktorá s manželom a dvoma dcérkami žije v Limbachu.

Lenkina mama bývala v Žiline. Napriek všetkým opatreniam sa nakazila. Podľa dcér je pravdepodobné, že covid chytila buď v spoločných priestoroch bytovky, alebo vonku na prechádzke so psom. „Zavolala mi, že má covid. Asi dva dni sa cítila slabá, akoby na ňu išla chrípka. Vybrala sa k obvodnej lekárke. Sestrička jej na schodoch  pred ambulanciou spravila  AG test a ten vyšiel pozitívny. Lekárka ju ani len nevyšetrila. Poslala ju domov a liečbu riešila telefonicky,“ opisuje Lenkina sestra Lucia Ďurajková začiatok maminho ochorenia koncom januára tohto roka.

Soňa Skupňová odišla domov, lekárka jej telefonicky naordinovala liečbu. Predpísala jej lieky proti horúčke a vitamíny. Neskôr aj Isoprinosin na imunitu. Lenže ona bola stále slabá. Teploty sa pohybovali okolo 38 stupňov a stále sa jej chcelo spať. Hoci necítila slabosť na pľúcach, o to väčšie mala problémy so zažívaním. Veľa vracala. A takýto stav sa na Slovensku stále lieči len cez telefón.

„Skoro nič nedokázala udržať v sebe. Báli sme sa, aby nebola dehydrovaná. Zavolali sme k nej covidovú sanitku. Prišiel lekár a záchranár, presne v stanovený deň a hodinu. Oblečení v ochranných oblekoch maminu skontrolovali, dali jej infúziu. Mamina ich návštevu privítala. Potešili ju ich povzbudivé slová, že je jej síce zle, ale že je na tom celkom dobre a nemusí sa obávať,“ spomína Lucia Ďurajková.

A skutočne. Jej mame sa polepšilo. No len na jeden deň. Potom to už doma nezvládala. Preto išla do nemocnice do covidovej ambulancie. Tam si ju prezreli a domov ju už nepustili. „Mamina zavolala, že ostáva v nemocnici. Urobili jej röntgen a ten ukázal, že má ťažký obojstranný zápal pľúc. Naordinovali jej štandardnú kortikoidnú liečbu,“ dopĺňa svoju sestru Lenka Straková. 

Aj keď sa Soňa tvárila, že je všetko v poriadku a ona to predsa zvládne, optimizmus ju pri pobyte v nemocnici často rýchlo opúšťal. „Samota pacientov odrezaných od sveta je príšerná. Telefonovali sme si každý deň. Spájali sme sa cez videočet. Rozprávala sa s vnúčatami, ukazovala im, ako cez slamku nafukuje chirurgickú rukavicu v rámci cvičenia pľúc. Aj v tej zlej situácii sa jednoducho snažila ukázať, že to nie je až také zlé a zvládne to,“ dodáva Lenka Straková. 

Zohnali ivermektín

No zdravotný stav jej mamy sa veľmi nelepšil. Presuny z bežného kovidového oddelenia na JIS, kde jej dávali kyslík, boli časté. Sestry horúčkovito rozmýšľali a rozoberali, ako mame pomôcť. „Boli sme za každú alternatívu, ktorá by mamu vyliečila. Áno, zháňali sme aj ivermektín. V lekárňach ani nemocniciach napriek medializovaným vyjadreniam politikov nebol, a tak sme siahli po možnosti, že ho cez pendlerov nejako získame z Rakúska. Aj sa tak stalo. Zaplatili sme zaň stovky eur a rýchlo doručili mame,“ opisuje boj so smrteľným vírusom Lenka.

Prišiel však ďalší problém. A to - kto mame liek podá. Pretože každý lekár, ktorý nastúpil do služby na oddelení, kde ležala ich mama, mal iný názor. Niektorí boli za, iní zas zásadne proti.

„Konzultovala som podanie ivermektínu s odborníkmi na pneumológiu. Tí mi povedali, že aj keď nie je stopercentne zaručené, že zaberie a pomôže, jeho vedľajšie účinky nie sú strašné a oni by to na našom mieste skúsili. Po týždni naťahovačiek sa nám podarilo dosiahnuť, že ivermektín mame v nemocnici nasadili. Či skutočne nezabral preto, že nefunguje na túto chorobu, alebo preto, že jej bol podaný už príliš neskoro, to skutočne posúdiť neviem,“ povzdychne si Lenka.

Vo februári na lôžku s kyslíkom jej mama oslávila narodeniny. Povedali si, že keď sa dostane z nemocnice, poriadne to oslávia na chate, ktorú milovala a odkiaľ videla na svoje obľúbené hory.

Obklopená smrťou

„Aj keď mama sa snažila ukázať svoj optimizmus, na kolená ju zrážala bezprostredná blízkosť smrti. Na oddelení aj priamo na izbe, kde ležala, ľudia na covid zomierali. V jeden večer zomreli naraz traja ľudia,“ smutne konštatuje Lucia.

Vtedy už ich mama začala reagovať rezignovane. Už sa nepýtala len na vnučky a nebavila sa o bežných veciach, ale akosi začala upratovať svoj život. „O smrti priamo nehovorila. Len vyratúvala, čo všetko treba dať ešte do poriadku, ako sa o čo postarať,“ vysvetľuje Lenka. Aj hovory s dcérami začali byť zriedkavejšie. Už nevládala hovoriť bez silného zadýchania. „Keď sa nám ozvala, povedala, že ju vezú na áro, kde ju zaintubujú. To bolo naposledy, čo som ju naživo počula,“ spomína na posledné mamine slová Lenka.

Odvtedy už komunikovala len s lekármi. Každý deň krátko po druhej s nimi preberala, v akom stave je mama. „Stále vraveli, že je stabilizovaná, potom že jej stav je vážny, neskôr bol kritický a nakoniec ma už pripravovali na jej smrť. Boli akísi milší a súcitnejší. Už si nepamätám, ako sa volala lekárka, ktorá mi cez telefón povedala, že ju to veľmi mrzí, no že moja mamina zomiera. Že to môže prísť hocikedy. Bolo strašné, také neskutočne ťažké cítiť obrovskú bezmocnosť, aj keď človek v kútiku duše verí v zázrak, že sa mamina predsa len ozve. O dva dni večer o desiatej zazvonil telefón. Zavolali mi z nemocnice, že moja mama pred hodinou zomrela. Či veríte, alebo nie, bolo to práve v čase, keď som dala spať svoje dcéry, sedela som v kresle a intenzívne na maminu myslela. Zomrela 8. marca. Na Medzinárodný deň žien. Bola a je to svetová žena,“ potíšku prezrádza Lenka.

Čísla, grafy

Žehlenie blúzky a nohavíc do truhly, organizovanie pohrebu a následné pochovanie mamy. To sestry zorganizovali akosi rýchlo a pragmaticky. „Nemohli sme sa s ňou osobne rozlúčiť. Nemali sme šancu ani možnosť povedať jej, ako ju ľúbime, ako nám chýba a že je pre nás jediná. Na áre už zlyhali jej orgány a infekcia, ktorá napadla pľúca, sa rozšírila do celého tela. Rozlúčili sme sa s ňou aspoň na pohrebe. Pri truhle sme boli len najbližší - jej dcéry s partnermi a vnučkami. Našťastie, už dnes nemusíte zomretého na covid pochovávať v uzatvorenej rakve v patologickom vaku. Mohli sme mamu obliecť do pekných šiat. Jediné obmedzenie bolo, že sme sa jej nemohli dotknúť... Zrazu nie je nič. Prázdno. Odišla príliš skoro a otázky, či sa s liečbou nezačalo neskoro, či by bola žila, keby išla do nemocnice skôr, ostanú,“ uzatvára rozprávanie o mame Lenka.

„Covidová smrť je stále téma číslo jeden. Porovnávajú sa kraje, počty úmrtí. Smrť je akési číslo. Nedotýka sa nás. Spoločnosť sa odosobnila. Zvykla si. Ale komu pomôže, keď každé ráno cinkne v mobile informácia, koľko ľudí bolo včera napojených na umelú pľúcnu ventiláciu, koľko máme za ten deň úmrtí? Spraví to s verejnosťou niečo? Rozumejú tej informácii?“ pýtajú sa sestry Lenka a Lucia.

Viac FOTO v GALÉRII >>

Kritizujú najmä fakt, že smrť sa berie len ako súčasť krivky. Aby to zmenili, spísali výzvu na zastavenie nehumánneho označovania obetí covidu za bezmenné úmrtia. Pripomínajú: „Mŕtvi sú mamy, otcovia, dcéry, babky, dedkovia, sestry. Nie sú to len čísla. Sú to osoby so svojimi príbehmi a snami, ktoré už nikdy nenaplnia.“