Tip na článok

Biskupi vyzvali ľudí, aby nedávali na hroby umeliny. Tí na to kašlú

Cintoríny kvitnú aj v zime. Počet predajcov, ktorí núkajú umelohmotné kvety, rastie doslova astronomicky.

Galéria k článku (6 fotografií )

Kvietky z ropy. Ako živé. Ako v rozprávke - ani nahá, ani oblečená, plastová napodobenina života. Človek si ju občas aj pomýli: keď sa vám napríklad zarosia okuliare a večer kúpite v stánku niekomu k sviatku päť červených plastových ruží a k nim - živý asparágus... Obdarovaná môže zaváhať, ale aj sa potešiť. Je to len vec vkusu!

Živé kvety živým, mŕtve mŕtvym?

Môžu prípadne slúžiť tiež ako vábnička. „Tie umelé tu máme vystavené len preto, aby si kupujúci všimli, že vnútri máme živé kvety,“ vysvetľuje predavačka na bratislavskom trhovisku. Tvrdí, že záujem je o jedny aj o druhé, z umelohmotných idú skôr na odbyt tie drahšie, dokonalejšie napodobeniny života.

„Trh sa nimi nenasýtil a zrejme ani nikdy nenasýti - výrobcovia vždy prichádzajú s niečím novým, čo udrie na city kupujúceho. Vianočný stromček by vydržal desaťročia, ale nový je zaujímavejší, krajší, tak ho ľudia kúpia. A ten starý vyhodia,“ dodáva.

„Kým budú živé kvety také drahé, budú ľudia kupovať umelé,“ vysvetľuje predavačka Zuzka. Veniec z prirodzených ruží by smútiaceho mohol zruinovať.„Ani kvetináč na hrobe nemá zmysel - v lete kvetinka zahynie od sucha a v zime ju spáli mráz. Umelá vydrží.“

Jej kolegyňa Janka spresňuje: „Letia živé kvety, ale neklesá ani predaj umelých. Tie ľudia berú najmä na cintoríny.“ Keď však počuje obľúbené motto: Živé kvety živým, mŕtve mŕtvym, povie, že je to úplná hlúposť. „Ľudia kupujú, čo sa im páči a na čo im stačí peňaženka.“

Jediný nepriateľ - slnko

Celoročný tovar - tak nazval Filip Barcaj, vedúci prevádzky bratislavskej firmy, ktorá sa zaoberá nákupom a distribúciou umelých kvetov, oddelenie kytíc. Ruže, dálie, ľalie, margaréty, gerbery. Niektoré s povrchovou úpravou pripomínajúcou kvapky rosy.

„Momentálne sú najpredávanejšie kytice v cene od 2,40 eura do 5 eur,“ hovorí. Môžete siahnuť po celej bukréte, po jednotlivých kvietkoch alebo si ten jeden kvietok poskladáte sami podľa svojich predstáv. Vyberiete si stonku, nájdete kvetinu, ktorá sa vám páči, a len ju do tej stonky zastrčíte.

Výhoda? Vy rozhodujete o tom, akú farbu kvetina bude mať. Či si vyberiete všetky rovnaké, alebo každú inú z nepreberného množstva farieb. Niektoré imitujú prirodzené farby, iné, naopak, idú do extrémov.

„Dnes sú moderné neprirodzené farby, napríklad oceľovosivá, o ďalších je aj ťažké povedať, aká farba to vlastne je,“ hovorí Filip Barcaj a vysvetľuje, že vždy ide o skúšanie, čo sa zákazníkom bude páčiť. „Niektoré farby idú, niektoré nie.“

To isté platí o črepníkových rastlinách. Túžite po tropickom strome? Umelé lístky fikusu benjamín na pravom dreve za 57 eur, palma za 94 eur... Tá má skutočné iba kokosové vlákno pod korunou. Drahé? Podľa vedúceho ani nie, pretože niektoré kusy sa predávajú aj po šesťsto a viac eur. Vždy závisí od kvality tovaru a od toho, do akých podmienok je určený.

Brečtan ovinutý okolo špirálovitej formy patrí do záhrady, musí teda vydržať viac ako v obývačke, a tomu zodpovedá aj jeho cena - 77 eur. „O črepníkové rastliny je stále veľký záujem, vozíme ich desiatky. Z Číny, kde vždy na jar bývajú vo viacerých mestách obrovské výstavy umelých kvetov a rastlín. Sú naozaj také veľké, že človek potrebuje pár dní, aby ich všetky popozeral. Záujem o ne majú nielen firmy, ktoré nimi zdobia kancelárie, ale využívajú sa aj v divadlách či v televíznych seriáloch,“ dodáva.

Oproti živým majú výhodu - budú presne také, aké ich chcete mať. A vydržia veky. Majú vlastne iba jedného nepriateľa - slnko. Vyťahá z nich farbu.

Čítajte viac:

Divoké kšefty s odpadom: Neuveríte, akú hodnotu majú vyhodené fľaše

Dušičky v znamení Číny

Podľa Filipa Barcaja počet predajcov, ktorí núkajú umelohmotné kvety, rastie doslova astronomicky. Zatiaľ úspešne, ale raz sa vraj trh nasýti. Avšak všetko, čo si môžete kúpiť, je vyrobené v Číne, tá porazila napríklad Taiwan, Thajsko a dokonca aj poľských výrobcov.

„Umelé kvety sa vyrábajú prevažne ručne. Ručne sa skladajú plátky, ručne sa kvietky maľujú, je to náročná manuálna práca, ktorú robia najmä starší ľudia. Deti tam nenájdete, odkedy je v krajine veľa jedináčikov, rozmaznávajú ich. A nie je pravda ani to, že pracujú za misku ryže. Pomery v Číne sa zmenili.“

Ale schopnosť vyrobiť hocičo a v akomkoľvek množstve im neuprie nikto. A v akejkoľvek kvalite. „Kým rozhoduje cena, ťažko hovoriť o najvyššej kvalite,“ hovorí.

U nás skôr platí veľa a lacno. „My sa pokúšame hľadať zlatú strednú cestu, ale najmä z Poľska sa k nám dovážajú výrobky za pár centov.“

Pamiatka zosnulých. Pre predajcov plastových kvetín vrchol sezóny. Letia chryzantémy, kytičky. A vence, samozrejme. Z podobnej fólie, ako je tá na výrobu umelého trávnika futbalových štadiónov. V tvare slzy, oválu, kruhu či srdca. Ozdobiť si ich môžete opäť sami - stačí sa vybrať k regálom so stonkami a s kvetmi.

Fantázii sa medze nekladú, môžete mať aj oválnu zlatú žardiniéru, z ktorej trčia vetvičky ihličnanov, a aby vám to z hrobu neodletelo, plastová miska je plná betónu. Je to údajne hit. Po zime pod snehom, na slnku a na daždi, na mraze i na vetre, zrelý na vyhodenie.

Niet nad čím rozmýšľať. Naozaj? Vlani pred Dušičkami už aj Environmentálna subkomisia pri Konferencii biskupov Slovenska vyzvala veriacich, aby dali prednosť kráse živých alebo sušených kvetov a vencov tvrdiac, že ich plastové náhrady síce vydržia dlhšie, ale sú záťažou pre životné prostredie, za ktoré - ako kresťania - nesú zodpovednosť.

Uviedli tiež, že nie sú dôstojným estetickým riešením hodným pamiatky našich zosnulých, škodia živočíchom i ľuďom a ich spaľovaním sa do ovzdušia dostávajú jedovaté látky. „Našich zosnulých si najviac uctíme úprimnou tichou modlitbou a jednoduchou prirodzenou úpravou hrobov so zmyslom pre krásu stvorenú Bohom.“

Čítajte viac:

Správame sa ako primitívi. Čierne skládky úradom nevadia

Číňania vyrobili, Slováci vyhodili

„Usilujeme sa recyklovať, čo sa dá. Z Číny dovážame tovar balený v škatuliach, ročne sú to tony papiera,“ hovorí Filip Barcaj. Čo však s plastovým kvetom? Konferencia biskupov sa vyjadrila, že ak sa na cintoríne predsa len stretnete s plastovým odpadom, mali by ste sa usilovať o jeho triedenie a recykláciu.

My sme sa usilovali zistiť, kto sa kvietkami z ropy u nás zaoberá. „V informačnom systéme Európskej únie RAPEX o nebezpečných výrobkoch nebol notifikovaný ani jeden druh výrobku - umelých kvetov, ktorý by predstavoval závažné riziko pre spotrebiteľa a pre životné prostredie,“ informovala nás Petra Blehová zo Slovenskej obchodnej inšpekcie.

Doposiaľ nezaevidovali žiaden spotrebiteľský podnet ani nevykonali kontrolu týkajúcu sa nekvality alebo rizikovosti umelých kvetov. „Ministerstvo životného prostredia sa technologickou výrobou umelých kvetov nezaoberá,“ napísal nám Maroš Stano z odboru komunikácie. Dodáva, že umelé kvety či ikebany môžu nájsť svoje využitie napríklad v priestoroch, kde by tie živé neprežili.

„Odpady vznikajúce na cintorínoch majú charakter zmiešaných odpadov obsahujúcich väčšinou umelé kvety, rôzne ozdoby ako stužky, celofány a podobne. Na cintorínoch sú na uloženie takéhoto odpadu určené veľkokapacitné kontajnery.“

Umelohmotné - plastové kvety, živé kvety aj so zeminou v plastových kvetináčoch, umelé kvety a ozdoby a zvyšky z kahancov z bratislavských cintorínov tvoria súčasť odpadu zo záhrad a parkov. Tento odpad sa netriedi, priamo sa energeticky využije a zhodnotí. Inými slovami, ide rovno do ohňa.

„Umelohmotné kvety z domácností v Bratislave treba umiestniť do zmesového komunálneho odpadu,“ napísala nám Anna Vargová z bratislavskej firmy Odvoz a likvidácia odpadu. „Ak aj občania uložia napríklad takéto kvety do nádob určených na plast, bude tento materiál na triediacej linke vylúčený z plastov a ako plastový odpad nevhodný na recykláciu skončí v spaľovni odpadu.“

Číňania vyrobili, Slováci vyhodili. V Bratislave a v Košiciach končia v spaľovniach, inde - na skládkach. A tam aj zostanú. Svieže. Desaťročia. Stáročia.

Čerešnička

Kvety z ropy sú len čerešnička na torte. Napokon, aj tá torta vo výklade cukrárne bude zrejme z plastov a takmer všetky plasty sa vyrábajú z fosílnych zdrojov, teda predovšetkým z ropy.

„Keď ich vyhodíme, buď sa rozložia, alebo nie. Ak sa nerozložia, zväčšujú objem skládok. Keď sa však spália alebo nakoniec predsa len rozložia, je to ešte horšie: uvoľňuje sa z nich voda a oxid uhličitý, skleníkový plyn,“ hovorí profesor Pavol Alexy zo Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. A sme v začarovanom kruhu.

Hoci na ich výrobu sa používa iba 3 až 5 percent vyťaženej ropy, ročne je to až 300 miliónov ton plastov. Nech sa ich však chceme zbaviť akokoľvek, nikdy sa to nezaobíde bez oxidu uhličitého.

„Nepomôže nám ani recyklácia. Druhotná surovina sa vždy pridáva k novému materiálu - menej, ak chceme kvalitný výrobok, viac, ak potrebujeme napríklad protihlukovú stenu. Tak či onak, množstvo použitých plastov geometricky rastie. A raz sa z nich oxid uhličitý uvoľní,“ vysvetľuje.

Je to ten oxid uhličitý, ktorý sa do ropy dostal pred miliónmi rokov a my sme ho ťažbou ako gina z fľaše pustili a stále ho púšťame na slobodu.

VIDEO Plus 7 Dní