Jedného dňa roku 1961, keď sa teplota vzduchu vyšplhala na štyridsať stupňov, videli dvaja muži zo španielskej dediny Mejorada del Campo kráčať 26-ročného Justa s krompáčom a košom v ruke. Kam sa zberal v takej horúčave? „Idem postaviť kostol,“ odpovedal im. Odvtedy ho prezývali „ten blázon s katedrálou“. Lebo on ju naozaj staval. Dlhých šesťdesiat rokov, vlastnými rukami, bez architektov a povolení. Odhodlaný, vytrvalý, fanaticky oddaný svojej veľkolepej myšlienke. Pre niekoho bol Justo Gallego Martínez idealista poháňaný horlivou vierou, pre iných šialenec plný hriešnej pýchy.
Dnes je z jeho čudáckeho diela vyhľadávaná turistická atrakcia. Príbeh pozoruhodného muža a jeho nezlomnej vôle mapuje aj umelecký počin slovenského režiséra Denisa Dobrovodu s názvom Katedrála. Emotívna snímka získala cenu za najlepší dokumentárny film na medzinárodnom filmovom festivale v Krakove. Dočká sa debut mladého Slováka nominácie na Oscara?
Bližšie k Bohu po svojom
„Svet je prázdny. Svet je nevďačný. Musím hľadať pravdu. Konať inak,“ hovorí Justo v úvode Dobrovodovho filmu. Tvrdohlavý Španiel si vybral nezvyčajnú cestu. Plnú driny, posmechu, ale najmä oddanosti svojmu cieľu.
Jeho pozemská púť sa začala 20. septembra 1925 v malej dedine neďaleko Madridu v rodine farmára a po smrti otca musel už ako desaťročný prevziať jeho úlohu. V jedenástich rokoch ukončil školskú dochádzku, ťažko pracoval a jeho hlboko veriaca matka do neho vštepila oddanosť k Bohu a ku katolíckej cirkvi. Ako mladý muž vstúpil do kláštora. Chcel byť mníchom, ale už na tomto pokojnom mieste sa prejavila jeho tvrdá nátura. Svoju vieru bral naozaj vážne a veľa sa postil. Až tak, že ochorel. Keď mali mnísi hlasovať, či chcú Justa ako mnícha medzi sebou, väčšina bola za jeho odchod. Poslali ho preč a on tvrdil, že pre tuberkulózu. Vyliečil sa a neskôr priznal: „Robím hrozné veci. Nerešpektujem nikoho, keď hľadám Krista.“
Chcel pre Stvoriteľa urobiť niečo veľké. Na pozemku, ktorý zdedil po otcovi, si vyznačil prvé body. Postaví katedrálu. Nie hocijakú, majestátnu a podľa vlastných predstáv. Nepotreboval študovať odborné knihy, tie boli podľa neho plné chýb. Mal svoju hlavu a učil sa praxou.
Recyklátor
„Ľudia sa nudia a žijú povrchne. Nehĺbajú v transcendentálnosti. Ja žijem veľmi prehnane. Vo všetkom preháňam. Niektorí hovoria, že som blázon. Iní zas, že som márnivý. Všetci sa mýlia. Nie som blázon. Ale cintoríny sú plné dobrých zámerov, ktoré zostali nezrealizované. Ja do toho idem naplno,“ vysvetľuje v dokumente Katedrála.
Život a dielo Justa Martíneza vyvoláva mnoho otázok, film Denisa Dobrovodu na viaceré z nich odpovedá. Ako mohol sám stavať taký monumentálny objekt? A z čoho ho financoval? Nejaké peniaze získal z dedičstva po otcovi. Ľuďom v dedine daroval kus pozemku výmenou za pomoc pri budovaní svätostánku. Niektorí prišli, iní nad bláznivým staviteľom mávli rukou.
Pracoval teda zväčša sám. Najprv postavil kryptu, postupne pribúdali poschodia. Ľudia mu vozili odpadový materiál. Všetko dokázal využiť. Staré pneumatiky, plechovky aj tenisové loptičky. Továreň v neďalekej dedine mu dodávala betón, iná mu ponúkala rozbité dlaždice a vyradené tehly. Justo bol vlastne jedným z prvých veľkých recyklátorov odpadu.
Prázdne plechovky z farieb naukladal na seba a naplnil ich betónom, aby vytvoril stĺpy. Mal vlastnú metódu ohýbania kovových tyčí. Po lešeniach v obrovských výškach sa pohyboval bez istenia. Je priam zázrak, že sa mu nikdy nič nestalo. Neraz v horúčavách nosil hrubý kabát a v zime mal na sebe letné oblečenie. Bol fanúšikom futbalového mužstva Real Madrid, ale „hriešny zápas“ si nikdy nepozrel do konca. Aj za tých pár minút sledovania prosil Boha o odpustenie.
Nechcenou ikonou
Blázon, ktorý svojvoľne staval katedrálu, začal na začiatku nového milénia pútať čoraz väčšiu pozornosť. O Justovi vyšli prvé články a koncom roku 2003 sa fotografie jeho rozpracovaného diela objavili na výstave v Múzeu moderného umenia v New Yorku. Pozvanie do USA odmietol, ale v roku 2005 sa podujal na celkom inú, nečakanú vec: účinkoval v reklame na nový nealkoholický nápoj vyrobený známou spoločnosťou. Nešlo mu o peniaze, zlomili ho tým, že vďaka tomu môže katedrála získať väčšiu podporu. Neskôr svoje pôsobenie v spote oľutoval. Skromný a umiernený mních, ktorý zasvätil život Bohu, v nej nakoniec symbolizoval ambiciózneho muža, ktorý sleduje svoje individuálne ciele.
Jeho život a práca už neboli také pokojné ako na začiatku. Prichádzalo čoraz viac zvedavcov, turistov, obdivovateľov. Chceli rozhovory, fotografie, skladali mu poklony a Justo bol čoraz nervóznejší. Na stenu katedrály vylepil plagát s nápisom, aby sa s ním nezhovárali a nič nefotografovali. Dokázal byť nevrlý, plnšiemu mužovi, ktorý napriek zákazu zhotovil zopár snímok, bez okolkov povedal, že je hanba byť taký tučný.
Zachránia ju
Čo sa stane s nedokončenou katedrálou po smrti staviteľa? To bola základná otázka, ktorou sa zaoberal nielen samotný Justo, ale aj okolie a rôzne organizácie. Jeho najväčším želaním bolo, aby sa dostala do rúk katolíckej cirkvi a mohli v nej slúžiť omše. Bol to však príliš drahý a komplikovaný projekt. Katedrála chaosu, bez stavebného povolenia a s nestabilnou konštrukciou by na údržbu a dostavanie potrebovala ďalšie milióny.
Nakoniec v máji 2021 Justo so svojím dlhoročným spolupracovníkom a spoločníkom Ángelom Lópezom darovali katedrálu mimovládnej organizácii známej ako Mensajeros de la Paz alebo Poslovia mieru. O pár mesiacov, 28. novembra 2021, Justo Gallego Martínez zomrel vo veku 96 rokov.
Inžinieri, ktorí prišli nezvyčajné dielo skúmať, boli milo prekvapení. Hoci si nemohli byť istí, že katedrála je úplne stabilná, obdivovali staviteľa, ako starostlivo ju budoval. Nepochybovali, že stojí za záchranu. Nový správca sa zaviazal, že pre to urobí všetko, čo je v jeho silách.
ROZHOVOR s režisérom: Betónoval v katedrále
Rodený Bratislavčan študoval filozofiu, politológiu a ekonómiu v Oxforde, v Paríži absolvoval filmársky kurz a pracoval pre britskú televíziu. „Vystriedal som viacero zamestnaní, ale natrafil som na Justa a zmenilo mi to život,“ priznal režisér filmu Katedrála DENIS DOBROVODA (32) v rozhovore s MONIKOU MIKULCOVOU.
Ako ste sa dostali k tejto téme?
Môj kamarát, žurnalista Matthew Bremner, ktorý je pôvodom Škót, žije s manželkou a deťmi v Španielsku, kde je Justov príbeh známy. Skontaktovali sme sa s jeho pomocníkom Ángelom a dostali sme informáciu, že tam musíme ísť fyzicky pracovať. Popri tom sa nám Justo viac otvorí a budeme sa s ním môcť zhovárať. Inak je s ním zakázané komunikovať. Pôvodne sme tam šli pripraviť článok a ja som Matthewovi robil fotografa.
Kedy to bolo?
Prvý raz sme prišli za Justom v roku 2018. Vtedy mal 92 rokov a boli to posledné momenty, keď ešte pracoval. Ďalšie roky, keď sme sa tam vracali, sa už len občas prešiel po katedrále, zväčša posedával vo svojej izbe.
Naštudovali ste si predtým niečo o jeho osobnom poslaní?
Nie, takže prvý dojem bol úchvatný. Čakal som kaplnku a ocitli sme sa uprostred obrovskej stavby. Pracovali sme tam asi týždeň a tak nás to oslovilo, že sme sa rozhodli namiesto článku urobiť krátky film. Po pol roku sme sa tam vrátili, a tým sa začala naša práca na dokumente, ktorý má nakoniec okolo osemdesiat minút.
Takže môžete povedať, že aj vy ste priložili ruku k dielu a pomáhali so stavbou tejto originálnej katedrály...
Áno, trochu som pri vchode betónoval. Nikdy predtým som nič také nerobil. (Úsmev.) Bývali sme v neďalekom hosteli, hoci nám ponúkali aj ubytovanie v katedrále. Tam bol však úplný chaos. Haldy vecí, mnoho odpadu. Mal tam napríklad staré vrecia, nad ktorými hniezdili vtáci a tak bolo na vreciach množstvo trusu. Povedal nám, že ich potrebuje na kamene, aby sme ich vyčistili. Nechceli sme sa však chytať vtáčích výkalov, tak len pokrútil hlavou nad tým, akí sú mladí citliví. Schytil vrecia, rukou z nich ten trus utrel a podal nám ich.
Keďže nevedel, ako sa stavia, musel veľa vecí vymýšľať za pochodu. Chodil, obzeral sa, išiel domov, večer sa modlil a ráno už mal riešenie. Nikdy však nevravel, že mu to vnukol Boh. On si to nechal rozležať v hlave.
Zrejme s vami nebol veľký filmársky štáb.
Nie. Ani sme nemali peniaze a naschvál sme to robili v malom, lebo Justo tam nechcel veľa ľudí. Zväčša sme boli traja. Občas sme sa držali ďalej a tým, že sme mu nechali priestor, viac si to vážil. Predtým, keď nejakí ľudia prišli a chceli rozhovor, mal pocit, že ho o niečo oberajú.
V úvode filmu je však napísané, že dokumentuje stavbu katedrály od roku 1991. Vtedy ste však boli ešte v kočíku. Ako sa vám podarilo zohnať toľko archívneho materiálu?
Prvé zábery sú od jedného Holanďana, ku ktorému sme sa dostali náhodu. Mal doma stále uchované záznamy na videokazetách. Pre nás to bol poklad.
Materiály z oficiálnych zdrojov boli veľmi drahé. Dostali sme sa asi k štyrom ľuďom, ktorí videli, že sme naozaj nezávislí filmári, a dali nám to veľmi lacno. Niektorí z nich ešte študovali, keď to natáčali. Teraz majú okolo sedemdesiatky a keď si pozreli náš film, boli šťastní, že sa ich nahrávky použili.
Niekto ho považoval za šialenca, fanatika, iní jeho vytrvalosť a odhodlanie obdivovali. Aký je pre vás v Justovom príbehu najsilnejší moment?
Je toho veľa. Myslím, že ľudí, ktorí hľadajú niečo viac, priťahuje tým, že je iný ako ostatní. Pre mňa je asi hlavným Justovým odkazom uvažovať nad životom: čo tu robím, prečo som tu, čo by sa s tým dalo robiť.
Niektorí ľudia reagujú aj spôsobom, že to, čomu sa venoval, bola strata času. Ale aj to ich môže priviesť k rozhodnutiu realizovať sa podľa svojich predstáv. Veľa ľudí prišlo po premietaní za mnou, že v nich film prebudil túžbu niečo spraviť so svojím životom. Dnes ľudia často nemajú výdrž. Chcú sa naučiť angličtinu, cvičiť, hrať na gitare, ale po chvíli to vzdajú. Justova konštantnosť je pre ľudí neuveriteľná. Nikto to v sebe nemá a možno by chcel mať.
Takže podľa vás nebol blázon?
Bol veľký podivín. Ťažko sa s ním vychádzalo. Mnohí si myslia, že si svojím spôsobom života riešil nejakú psychickú chorobu. Normálny človek nezačne niečo takéto robiť.
FOTO V GALÉRII
Mal aj temnú stránku viery, bol veľmi bigotný. Neviem, ako by reagoval na to, že som protestant. Zavrhoval tanec, zábavu, odmietal moderný svet, mal až taký teokratický pohľad. Ale myslím, že bol extrémne inteligentný a nadaný človek.
