Boľavé sviatky: Žijú v strachu o svojich manželov a čakajú koniec vojny

V „hračkárnici“ Centra podpory Spišskej katolíckej charity v Poprade deti zabúdajú na to, že už celé mesiace nevideli svojich otcov a že ich krajina je vo vojne. Vo vedľajšej miestnosti zas hľadajú psychologickú pomoc ich mamy, ktoré neustále prežívajú strach o život najbližších. Môžu tu dostať praktickú pomoc vo forme potravín, oblečenia, hračiek a hygienických potrieb, informácie o prenájmoch, pracovných miestach, lekároch aj slovenských úradoch, ale aj povzbudenie a priateľské slovo od zamestnancov charity a dobrovoľníkov. Obyčajný ľudský kontakt zaváži často viac než materiálny dostatok. „Prežívame tu smutné chvíle, napríklad keď mi ľudia ukazujú, ako na ich dom dopadla raketa a už im nezostalo vôbec nič. Ale aj pekné okamihy. Keď sa objímeme, keď nám poďakujú. Nedávno som od panej, ktorá krásne vyšíva, dostala vyšívaný obraz. Pomoc je tu vzájomná,“ hovorí koordinátorka centra Mária Hujsiová.

Zo začiatku vojny na Ukrajine si do Centra podpory v Poprade chodilo po pomoc každý deň približne sto rodín odídencov. Odvtedy si mnohé ženy našli prácu, mnohé priamo v projektoch charity. Ďalšie sa vrátili domov na Ukrajinu. No sú aj také, ktorým po ruských útokoch na infraštruktúru nezostalo nič iné, ako opäť hľadať útočisko na severe Slovenska. Ostatné ženy hovoria, že aspoň na Vianoce plánovali ísť naspäť, aby ich mohli stráviť so svojimi blízkymi. No väčšina Ukrajiny je bez elektriny, tepla a vody, dennodenne hučia sirény, ohlasujúce nebezpečenstvo vzdušných útokov. Nie je to bezpečné pre deti.

Žeňa pošle päťročnú dcér­ku do herničky a ponáhľa sa na terapiu za psychologičkou Marinou, tiež utečenkou z Dnipra. „Bez nej by som túto situáciu nezvládala, neustále totiž myslím na to, čo sa môže stať mojim blízkym,“ priznáva mama dvoch detí - okrem dcérky má ešte deväťročného syna. Hneď ako 24. februára nadránom počuli v Kyjeve výbuchy, sadli do auta a odišli z mesta. Pre jej muža Dmitrija bolo hlavné dostať rodinu do bezpečia. Keď našiel pokojné miesto v horách v Ivano-frankivskej oblasti, oznámil Žene, že ide bojovať. „Je ítečkár, pracoval pre holandskú spoločnosť, na vojenčine bol pred dvadsiatimi rokmi a navyše má problémy so srdcom. Išiel pred komisiu, uznali ho za čiastočne schopného boja. A o dva dni mu už volali, že sa formuje brigáda a že idú. Viezla som ho 6. marca, bolo zima, chladno, nekúpili sme ani teplé oblečenie, mal iba bundu a džínsy. O týždeň volal, že je v centrálnej Ukrajine a o ďalší týždeň, že už bojuje na Donbase. Vtedy ma opustili všetky sily,“ hovorí Žeňa so slzami v očiach.

Dmitrij sa snažil telefonovať s ňou a s deťmi každý deň, aby boli pokojnejší a vedeli, že je nažive. Jednotka ho posielala na pracovné cesty na západnú Ukrajinu a do Kyjeva. Takto sa manželom občas podarilo stretnúť, aj keď už bola Žeňa na Slovensku. Cez leto, keď mal prísť do Kyjeva, tam Žeňa zobrala aj deti a stretnutie s otcom im pripravili ako prekvapenie. „Keď videli, ako vystupuje z veľkého vojenského auta v uniforme a s automatom, mali obrovskú radosť. Veľmi im celý čas chýba.“

Pred pár dňami Dmitrija prevelili do Kyjeva, robí tam IT špecialistu pre armádu. „Je mi ľahšie na duši, lebo doteraz bol v nebezpečenstve každú minútu. O pár dní ideme za ním. Dlho som sa rozhodovala, či tam teraz brať deti. Ale nevideli ho tak dlho. Aspoň na pár dní nech sa s ním stretnú. A potom sa vrátime.“ Žeňa musí do Kyjeva cestovať každý mesiac, zostali tam jej starí rodičia, babka takmer nevidí, potrebujú, aby im niekto nakúpil a postaral sa o nich. Je nekonečne vďačná Slovensku. Všetkým, čo jej pomohli. Hlavne rodine z Ľubice, ktorá ju s deťmi nechala päť mesiacov bývať u seba v dome.

Detská psychologička Julia teraz pracuje ako učiteľka v dennom tábore pre deti v Centre pomoci. So sedemročnou dcérkou Dianou ušli z Charkova. Bývali na sídlisku Saltivka. Od začiatku vojny ho Rusi ostreľovali. Juliin manžel je tam aj teraz. Nepracuje, lebo pred vojnou predával autá, a tie teraz nikto nekupuje. Nemá elektrinu ani kúrenie a na dom, vzdialený dvadsať metrov, dopadla ruská strela. S Juliou sa dohodli, že Vianoce radšej strávia oddelene ako brať Dianu do tej zimy a rizika.

Z rovnakého dôvodu nepocestuje na sviatky domov ani Svetlana, Oľa a Kristina. „Ja som tu s deťmi a celý zvyšok rodiny mám v Poltavskej oblasti. Nemajú elektrinu. Dnes, sláva Bohu, sú v poriadku, živí a zdraví. Ale čo bude zajtra, to nikto nevie,“ zhrnula Svetlana, ktorá pracuje v práčovni a vo výdajni humanitárnej pomoci. Oľa, ktorá predtým prednášala na univerzite a pracovala ako riaditeľka firmy na výrobu srdcových chlopní, hovorí, že so súčasnou situáciou nič nenarobia. „Musíme len čakať na koniec vojny.“

Psychologička Marina pomáha v poslednom období mnohým tínedžerom z Ukrajiny. Sú v tom najcitlivejšom veku, prežívajú zložité obdobie, v školách sa stretávajú so šikanovaním. „Mnohí dospelí zas zle znášajú to, že v cudzej krajine nemajú možnosti normálne žiť a osobnostne a profesionálne rásť. Nechcú brať humanitárnu pomoc, ale pracovať a postarať sa o seba, no nie všetkým sa to pre jazykovú bariéru či vek podarí.“

A potom sú tu ženy ako Žeňa, ktorých manželia bojujú a ony každý okamih prežívajú strach, čo je s nimi. „No aj tí, čo nebojujú, môžu zomrieť. Je hrozné vysloviť to, no strach o život najbližších sa stal za tých deväť mesiacov normálnym. My psychológovia tomu hovoríme rozpoltenie. Časť teba je tu a časť tam. Mám to aj vo svojej rodine. Môj brat je v Chersone a jeho tehotná žena v Taliansku. Ale čo môžeme urobiť? Nič. Naše ženy sú veľmi hrdé na mužov, ktorí išli brániť svoju vlasť.“

Marina v sebe živí nádej, že všetko bude dobré. „Ukrajinci sú silní. Vojnu máme v sebe zakódovanú. Naše staré mamy žili počas okupácie, zažili vojnu aj evakuáciu. Máme túto skúsenosť v našich génoch, dospelí aj deti. Spomínam si na príbehy mojej prastarej mamy o tých hororoch vojny aj o tom, ako porodila a vychovala moju starú mamu. My sme v lepšej situácii, než aká bola v roku 1942. Sme tu v bezpečí. No čo sa stalo mojej prastarej mame, je súčasť aj mojej životnej skúsenosti ako ukrajinskej ženy. Preto verím, že súčasná skúsenosť s vojnou nám prinesie ešte viac sily.“

Ivan a Matej Sýkorovci z občianskeho združenia Berkat a ďalší dobrovoľníci z Prievidze, ako napríklad Veronika Kotianová, robia veľké veci. Už celé mesiace posielajú tony pomoci priamo na Ukrajinu. Okrem toho podporujú aj odídencov, ktorí sa usadili v Prievidzi a okolí. Napríklad Sašu a jeho rodinu. Chlap s veľkým telom, ktoré však ničí rakovina. Veľmi zriedkavý druh. Nádor na slepom čreve, ktorý mu odstránili ešte v Kyjeve, no zhubné nádory sa do brušnej dutiny vracajú a Saša ich cíti ako ťažké kamene. Absolvoval štyri operácie, vybral päť kôl chemoterapie. Na Slovensko prišiel z Kyjeva so ženou Nasťou, s jej sestrou Oksanou a Oksaninou trojmesačnou dcérkou Zlatou. Oksana žije neďaleko Hostomela a tam prebiehali od začiatku vojny ťažké boje. Majú so sebou aj veľkého psa. Preto si najprv našli bývanie len v chatke v lese. Našťastie, Sašovi a Nasti sa rýchlo podarilo zamestnať. No rakovina sa po pár mesiacoch opäť prihlásila o slovo a Saša teraz manuálne robiť nevládze.

„Nikto v skutočnosti bojovať nechce, ale musí,“ hovorí na margo svojich priateľov, ktorí vstúpili do armády. On sám sa pokúša bojovať aspoň na sociálnych sieťach. Diskutuje s Rusmi a pravdivo im opisuje, ako vyzerá ich vojna na Ukrajine. „Niektorí sa možno aspoň trochu zamyslia. A niektorí si melú iba svoju propagandu.“

V jednom z apartmánov, ktoré dala po vypuknutí vojny jedna firma k dispozícii utečencom, býva Jelena s otcom Viktorom. Osemdesiatšesťročný muž je po porážke, napoly paralyzovaný, len s ťažkosťami rozpráva a iba ťažko sa rozpamätá, odkiaľ je a čo sa v jeho okolí udialo. „Otecko, ešte nespíme. Drž otvorené oči a pozeraj televíziu, ide dobrý film. Netreba ležať. Seď rovno, dobre?“ s láskou ho napomína Jelena. Našťastie, v tej istej budove na prízemí je jedáleň a ju zamestnali v kuchyni. Môže z práce odbiehať a kontrolovať otca.

Jelena sa vydala do Luhanskej oblasti, do mestečka hneď na hranici s Ruskou federáciou. Jej manžel tam zostal dodnes. Ona v posledných rokoch bývala v Dnepropetrovskej oblasti, aby sa mohla starať o otca a sestru. Sestra tiež ochorela. Jelena mala doma dvoch ležiacich pacientov. Koľko sa naplakala, kým im pripravovala jedlo v kuchyni! Sestre neslané a nesladené, otcovi mixované. No kŕmila ich vždy s úsmevom na perách. „Ľuda, neplač, musíš byť silná, uvidíš, všetko bude dobré,“ povzbudzovala depresívnu sestru. No tá svoj boj s chorobou prehrala.

Jelenina dcéra Margarita si zobrala indického lekára, ktorý žije v Austrálii. Pandémia ich na čas rozdelila a potom prišla vojna. „Mama, musíme odísť,“ volala 24. februára ráno Jelene. „Ale ako? S nevládnym otcom,“ nedokázala si to Jelena predstaviť. Tak zostali. Dcéra s vnučkou sadli do auta a cez Moldavsko a Rumunsko prišli až do Prievidze.

Postupne sa v obchodoch míňali potraviny a v lekárňach lieky. O šiestej večer začínal komandantský čas: zákaz vychádzania, ticho a povinné zatemnenie okien. Žili tak, až kým Rusi nezbombardovali rafinériu tridsať kilometrov od ich dediny. „Dcéra hneď volala, že teraz už celkom určite musíme odísť. Našli sme kamaráta, ktorý ma s otcom odviezol do tri hodiny vzdialeného Dnipra. Na železničnej stanici tam bola azda celá Dnepropetrovská oblasť. Ďakujem všetkým, čo nám pomohli otca naložiť a kontaktovali dobrovoľníkov v Užhorode, ktorí sa o nás postarali.“

Kristina utekala z Ľvova tehotná a dcérku Viktoriu držala za ruku. Jej manžel aj švagor predtým pracovali v Prievidzi, tak so sestrou išli za nimi. „Bol to šok. Zobudiť sa ráno s tým, že máš svoje plány, deti pôjdu do školy, ty za svojimi povinnosťami, no zistíš, že sa začala vojna.“ Malá Emilia sa narodila na Slovensku. Jej starí rodičia ju ešte nevideli.

Kristinin muž brigáduje, kde sa dá. Viktoria sa učí on­line v ukrajinskej škole. „Keď nie je elektrina, nie je vyučovanie. Neviem, či som urobila dobre, že som ju nedala do slovenskej školy, deti potrebujú kamarátov,“ zamýšľa sa Kristina. „Viktoria často plače, že chce ísť domov, vidieť svojich spolužiakov a starých rodičov. My dospelí si dokážeme zvyknúť, no deti nerozumejú, prečo o všetko prišli.“

Kristina má tridsať rokov a jej priatelia sú roztrúsení kade-tade po Európe. Strácajú kontakt. Ona sa snaží hovoriť v prvom rade s rodičmi. Niekedy sa im nemôže dovolať aj dva dni, keď zostanú bez elektriny a signálu. Je síce na Slovensku, no žije správami na Ukrajine. „Celé dni sledujem výstrahy pred útokmi. Na mobile sa mi spustí výstraha a mne sa spustí výstraha v duši: Bože, len aby sa nič nestalo, aby nič nepriletelo na mojich blízkych, aby bolo všetko v poriadku.“

Osemročná Viktoria čaká, že na Vianoce bude stromček, Mikolaj a darčeky. Kristina však nevie, či to dokáže pripraviť. „Mať tu vianočné svetlá a radosť a vedieť, že u nás doma to ľudia nemajú? Mám tu zdobiť stromček, keď tam budú potme deti mrznúť v pivniciach? Verím, že Boh počuje naše modlitby a je len otázkou času, že sa vojna skončí naším víťazstvom. To, čo na nás Rusi páchajú, je genocída. Keď vidím, čo robia ženám a deťom, viem, že som urobila dobre. Som vďačná, že som mohla odísť a že nie som jednou z nich. Tí, ktorí znásilňujú ženy a deti, nemôžu byť ani ľuďmi. Želám im prísny Boží súd. Ale nevinní budú navždy žiť s dôsledkami ich činov. Deti, ktoré v strachu o život sedia v studených pivniciach. V celej krajine nie je jediné bezpečné miesto. Dúfam, že nás svet počuje a pomôže nám poraziť toto zlo.“