Tip na článok
Miroslav Štolc na súde: Doživotný trest bez možnosti podmienečného prepustenia sa mu nepáči, ale zo súdnej siene išiel s úsmevom na perách.

Po brutálnej vražde sa umyl, prezliekol a zašiel si kúpiť jahody. Doživotný trest sa mu vidí privysoký

Na pojednávanie s vrahom Štolcom sa na Okresný súd v Banskej Bystrici prišiel pozrieť vrah Brhlík

Galéria k článku (11 fotografií )
Vrah sa prišiel pozrieť
na vraha: Štolc mal strach
o „svoju bezpečnosť“ pre
prítomnosť Rolanda Brhlíka
v súdnej sieni.
Miroslav Štolc
na súde: Doživotný
trest bez možnosti
podmienečného
prepustenia sa mu
nepáči, ale zo súdnej
siene išiel s úsmevom
na perách.
Miroslav Štolc
na súde: Doživotný
trest bez možnosti
podmienečného
prepustenia sa mu
nepáči, ale zo súdnej
siene išiel s úsmevom
na perách.

Nebohej Eve Králičekovej, dvadsaťosemročnej matke dvoch detí, sa stalo osudným, že zranila narcistické ego Miroslava Štolca. Nebolo to nič iné, iba obyčajné slová, čo vyprovokovalo Štolca na besnenie. Eva mu povedala, že je kripel. Štolc schmatol kus látky, ktorá bola poruke, odzadu ju hodil Eve na krk a škrtil. Šokovanú, zdesenú ženu vytiahol na po-steľ, sadol si na jej stehná, aby sa mu nemohla vyšmyknúť, a malým nožíkom s vývrtkou ju klal do tváre, krku i brániacich sa rúk. Bodal ako zmyslov zbavený, zas a znova, bez prestávky, päťdesiatdeväťkrát! A napokon, pre istotu, ju škrtil už mŕtvu.

Keďže Eva bola tretia žena, ktorá tragicky doplatila na vzťah s týmto mužom, súd ho posiela do väzenia až do konca jeho života.

Po vražde dostal chuť na jahody

Štolc veľmi dobre vedel, že z doživotného trestu sa len tak ľahko nevykrúti. Podľa znalcov má ľahko nadpriemerné inteligenčné schopnosti. Uvedomuje si, kam podľa práva patrí.

Prvý ťažký zločin spáchal v roku 1989. Vtedajšiu milenku, osemnásťročnú Zuzanu, dvakrát polial koncentrovanou kyselinou sírovou a spôsobil jej poleptanie tváre, ušníc a rúk. Odsúdili ho bol na šesť rokov, ale pre dobré správanie ho pustili na slobodu už v roku 1993.

O šesť rokov neskôr svoju ďalšiu milenku, tiež len osemnásťročnú študentku Evu, zahrdúsil a strčil ju doma do skrine. Potom zašiel k svokre po manželku a dotiahol ju domov, aby mu poradila, čo má s telom napchatým v skrini robiť. Súd mu za Evinu vraždu vymeral dvadsaťtriročný trest v najťažšej väznici.

Tak ako po prvom zločine, aj teraz strúhal v base dobrotu. V roku 2010 ho vďaka dobrému správaniu a množstvu disciplinárnych pochvál premiestnili do väzenia so stredným stupňom stráženia, v roku 2014 dokonca do najmiernejšieho zariadenia v Dubnici nad Váhom. Vlani, päť rokov pred uplynutím celého trestu, súd rozhodol, že Štolc môže ísť podmienečne von.

Po prepustení na slobodu sa Štolc ubytoval v zariadení charity. Manželka sa s ním medzičasom rozviedla, z bytu ho vyplatila, jeho synovia o neho záujem neprejavujú, takže na výber, kam sa podieť, veľmi nemal. V snahe o naštartovanie spoločenského života sa cez Facebook skontaktoval s matkou svojho kamaráta z basy Petra Králičeka. Petrova mama pozvala Štolca k sebe domov do Novej Bane, kde sa Štolc rýchlo udomácnil a nadviazal intímny pomer s Petrovou sestrou Evou.

Vzťah, ktorý zrejme ani z jednej strany nebol prejavom lásky, skončil Evinou vraždou. Po strašnom čine sa Štolc dôkladne umyl, prezliekol, zašiel do Tesca kúpiť si jahody a ešte v ten deň sa pobral na políciu. Aby ho náhodou niekto nepredbehol a nenahlásil zločin skôr ako on sám.

Prázdna duša

Dobrovoľným prihlásením na polícii i každým ďalším krokom sledoval Štolc iba jeden cieľ. Zabezpečiť si čo najnižší trest. Po prednesení obžaloby na súde oznámil, že by chcel uzavrieť dohodu o vine a treste. V tej chvíli sa z miest vyhradených pre verejnosť ozval krstný otec sirôt, ktoré ostali po zavraždenej Eve. „Čo ty chceš?!“ britko sa pýtal nahlas. Štolc si rozruch na miestach pre verejnosť nevšímal a namietal, že vražedný čin sa nestal tak, ako to stojí v obžalobe. „A kto ju dopichal?“ so zlosťou v hlase zase vykríkol krstný Eviných dievčatiek a z pojednávacej miestnosti radšej odišiel so slovami, že sa pri Štolcovej pretvárke nedokáže ovládať a najradšej by tomu odpornému vrahovi poriadnu vrazil.

Dohodu o vine a treste prokurátor odmietol a Štolc špekuloval ďalej. Sudcu sa pýtal, ako by konanie ovplyvnilo, ak by sa k spáchaniu zločinu hneď na začiatku priznal. Po uistení, že priznanie možno považovať za poľahčujúcu okolnosť, formálne deklaroval priznanie viny. Vďaka plnému priznaniu k Evinej vražde súd už okolnosti zločinu neskúmal ani nevypočúval predvolaných svedkov. Riešil len otázku, aký trest si Štolc zaslúži.

Hlavné slovo dostali znalkyne z oblasti psychiatrie a psychológie. Podľa nich je Štolc necitlivá, abnormálne štruktúrovaná osobnosť. Dokáže perfektne fungovať v rámci spoločenských vzťahov, vie, kedy má čo povedať, dokáže sa skvelo prezentovať navonok, ale vnútri je prázdny. Vyššie city nemá vyvinuté. V partnerských vzťahoch, ktoré sú pre jeho obraz o sebe samom mimoriadne dôležité, reaguje agresiou. Ak partnerka ohrozí jeho ego, prestáva sa ovládať.

Láska k sebe samému

Závery znalkýň sa Štolcovi nepáčili. Vehementne popieral, že by práve jemu chýbali vyššie city. „Nevadila mi kriminálna minulosť Evinej rodiny. Odsúdený bol brat, otec aj matka. Ja som všetkým pomáhal, ku každému som bol milý. Sestre som robil raňajky, kávu, to citovú chladnosť vylučuje. Na ubytovni som dal opraviť WC bez toho, aby ma o to požiadali. To je podľa mňa empatia,“ presviedčal súd pochybnými úvahami.

Psychologička Vladimíra Čekelová každý Štolcov argument spochybnila. Naozaj robil všetko pre to, aby sa do väzenia nevrátil? Hovorí, že nechcel porušiť ani len dopravné predpisy a z veľkej opatrnosti prechádzal cestu len na priechode pre chodcov, ale zároveň v čase podmienky užíval alkohol, hoci mu to súd výslovne zakázal. Chváli sa láskou k Eviným deťom, ktoré hrdo brával na zmrzlinu, i peniazmi im sem-tam vypomohol, ale nič mu nebránilo nechať deti doma, kým on si šiel s Evou užívať do penziónu. Lásku Štolc určite pociťoval, ale nie k iným ľuďom, iba sám k sebe.

Znalkyne súd informovali, že porucha osobnosti, ktorou Štolc trpí, sa nedá ovplyvniť. Jeho nápravu nie je možné očakávať ani po dvadsaťpäťročnom pobyte za mrežami. „Z výchovného hľadiska je úplne jedno, či bude v mníšskom ráde, alebo vo väzení. On sa nezmení. Po prepustení by sa skôr či neskôr dostal do podobnej situácie, aká vyústila do spáchania zločinu. Tu ide len o ochranu spoločnosti,“ vysvetlila Čekelová.

Vrah ukázal na vraha

Pojednávanie v prípade vraždy Evy Králičekovej prerušila bizarná situácia. Dvojnásobný vrah Miroslav Štolc žiadal sudcu, aby zakročil, lebo v súdnej sieni sedí medzi verejnosťou iný vrah. Prstom ukázal na muža so slnečnými okuliarmi na tvári, v ktorom spoznal Ronalda Brhlíka, a sťažoval sa: „Obávam sa o svoju bezpečnosť.“

Bývalý novinár Brhlík spolu s manželkou zavraždili v roku 1994 majiteľa stánku s rýchlym občerstvením, ktorý stál pred Priorom na Kamennom námestí v Bratislave. Brhlík kvôli lupu vo výške necelých desaťtisíc eur muža zranil výstrelom z malokalibrovej zbrane, odviezol ho k ramenu Malého Dunaja. Tam mu ešte dvakrát strelil do hlavy a jeho telo hodil do vody. Po vražde spolu s manželkou odišli na dovolenku.

Za lúpežnú vraždu odsúdili Brhlíka na dvadsaťpäťročný trest. Odpykávať si ho mal až do roku 2019, ale aj jeho pustili von o pár rokov skôr. Štolcovi vraj robil zle už vo väzení a teraz si prišiel vychutnať, ako ho súdia za posledný zločin.

Na chodbe súdu cez prestávky pojednávania Brhlík svojím hlbokým, mikrofonickým hlasom zoširoka a dosť nahlas, aby ho počulo čo najviac ľudí, moralizoval nad Štolcovým hanebným skutkom. Najviac ho trápilo, že Štolcovou vinou prišli dve úbohé detičky o matku. To Brhlík niekoľkokrát rozcítene zopakoval.

Po tom, čo Štolc uprostred pojednávania odhalil jeho totožnosť, Brhlík nečakal na reakciu sudcu, len rýchlo zo súdnej siene odišiel.

S úsmevom

Päťdesiatjedenročný Miroslav Štolc bol za svoj tretí zločin odsúdený na najťažší trest, aký je v našich končinách možné udeliť. Doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia. „Ide o konečné rozhodnutie, ale závažnosť spáchaných skutkov nedávala súdu inú možnosť. Žiadny z predchádzajúcich trestov neviedol k náprave. Neosvedčila sa ani skúšobná lehota podmienečného prepustenia. Štolc vraždil už krátko po začatí podmienky,“ zdôvodnil tvrdosť rozhodnutia sudca Roman Reištetter.

Štolcovi sa trest zdá neprimerane prísny, podal proti nemu odvolanie. Pri odchode zo súdnej siene mal na perách úsmev.

VIDEO Plus 7 Dní