Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Rakovina nie je to najhoršie, čo sa mi v živote stalo, - hovorí Martina Šoltésová. Dnes má 30 rokov. Keď si našla „slávnu“ hrčku na prsníku, chodila ešte na vysokú školu. V Bratislave študovala slovenský jazyk a literatúru. Každý deň prednášky, popri tom práca vychovávateľky na pol úväzku. „Bol to dosť masaker. Pamätám si to ako dnes. Jeden deň sa mi o 12.20 končila hodina a 12.40 zvonilo v tej škole, kde som pracovala. Mala som presne 15 minút, aby som sa stihla premiestniť,“ spomína.

K&nbsp;vypätiu na&nbsp;univerzite sa pridali problémy doma. O&nbsp;nich Martina rozprávať nechce. Hovorí len, že v&nbsp;roku 2011 jej zomrela mama. Na&nbsp;onkologické ochorenie po&nbsp;piatich rokoch neúspešnej liečby. Po&nbsp;matkinej smrti začala tušiť, že ani s&nbsp;ňou nie je všetko v&nbsp;poriadku. „Ešte na&nbsp;strednej sme mali prednášky o&nbsp;samovyšetrení prsníka. Vštepovali nám, že je to dôležité, tak som to naozaj praktizovala,“ hovorí o&nbsp;tom, ako si sama jedno ráno v&nbsp;detskej izbe nahmatala tuhú hrčku v&nbsp;ľavom prsníku. „Hrčku“ si nájde na&nbsp;Slovensku za&nbsp;rok 2&nbsp;800 žien. Najčastejšie však ide o&nbsp;vekovú kategóriu 50 až 69 rokov. Až 30 percent z&nbsp;nájdených karcinómov prsníka u&nbsp;nás sú metastatické nálezy a&nbsp;pokročilé štádiá. Martine pozornosť počas osvety o&nbsp;prevencii zachránila život.
<h2>Chronická únava</h2>
Aký bol mesiac, koľko času prešlo od&nbsp;maminej smrti, koľko týždňov utieklo odvtedy, ako prsty natrafili na&nbsp;niečo podozrivé? Martina vraví, že presný sled udalostí si na&nbsp;svojom vnútornom disku neuložila. „Viem, že som nebola schopná zobudiť sa v&nbsp;normálnom čase. Ľudia sa ma so smiechom pýtali, či nejde o&nbsp;lenivosť. Keď si však na&nbsp;to spomínam, bola to šialená únava. Len zobudiť sa pre mňa predstavovalo neskutočnú bolesť. Zaspala som štátnicu. Bola som na&nbsp;rade ako prvá, to som nestihla. Museli kvôli mne zmeniť poradie.“ Vtedy ešte o&nbsp;hrčke nevedela, ale zamýšľala sa, čo tá únava znamená. „Vyslovene ma to obmedzovalo. Chcem byť pani učiteľkou. Škola sa začína o&nbsp;8.00, čo budem robiť, keď vstávanie vôbec nezvládam?“ pýtal sa jej vnútorný hlas.

Ema Tomková si ako príznak „svojej“ rakoviny pamätá ukrutnú bolesť nohy. Myslela si však, že je len preťažená. Hrdá deviatačka vtedy cvičila neúnavne na&nbsp;venček. Tancovala v&nbsp;podpätkoch, na&nbsp;ktoré nebola zvyknutá. Vinila ich za&nbsp;bolesť. Potom zas uvažovala, že ide o&nbsp;prechladnutý sval. Kým takto premýšľala, bolesť sa stupňovala. Vo veku 15 rokov nik nemyslí na&nbsp;to, že by to mohlo byť vážne. „Navyše som bola tiež veľmi unavená. Stávalo sa, že som prišla zo školy a&nbsp;celý deň som prespala. Začala som sa aj nadmerne potiť,“ spomína si na&nbsp;príznaky mladá žena, ktorá má dnes tesne po&nbsp;dvadsiatke. O&nbsp;„ďalšej“ rakovine rozpráva aj jej rovesníčka, razantná blondína Sofia Procházková. Rakovinu krčka maternice jej diagnostikovali na&nbsp;prvej gynekologickej prehliadke, v&nbsp;lete 2016. Mala vtedy len sladkých 16. Počas menštruácie cítila tlak a&nbsp;plné brucho.
<h2>Veľa ľudí čaká</h2>
Príznaky sú jednou z&nbsp;vecí, ktoré strašia najviac. Hovoria nám, že rakovina nebolí a&nbsp;to je problém. V&nbsp;seriáloch ju vždy odhalia akoby náhodou alebo až vtedy, keď je nádor veľký a&nbsp;tlačí na&nbsp;orgány. Únava sa spája až s&nbsp;liečbou, s&nbsp;chemoterapiou. A&nbsp;potom, ak máme pocit, že nám nie je dobre, bojíme sa, spochybňujeme, vravíme si, že to prejde. Aj Martina si hovorila, že za&nbsp;lekárom sa nechodí s&nbsp;pocitmi. Dobrý deň, neviem sa ráno zobudiť - toto by povedala? „Veľa ľudí čaká. Keď som povedala priateľom, že som si nahmatala hrčku, mnohí ma chceli upokojiť. Vraveli mi niééé, to nič nebude.“

Ema tiež „chvíľu“ čakala. Keď na&nbsp;nohu skoro už nedošliapavala, smer ortopedička v&nbsp;okresnom meste, v&nbsp;Topoľčanoch. Röntgen, CT. Zas k&nbsp;ortopédovi. „Pinkali si ma, nič mi nepovedali, ani to, že majú podozrenie. Ortopéd mi povedal len, že treba ísť rýchlo do&nbsp;Bratislavy, ešte v&nbsp;ten týždeň. V&nbsp;Bratislave nové vyšetrenia, ale nevedela som stále, čo sa deje, prečo taký zhon. Vravím mame, choď sa opýtať doktorov, oni budú vedieť,“ opisuje pocity neistoty. „Zajtra máte operáciu, prekvapili ma. Hneď, rýchlo. Urobili mi biopsiu pod narkózou, zobrali mi vzorku z&nbsp;kolena. Nález bol medzi ním a&nbsp;píšťalou,“ hovorí. Odobratie vzorky na&nbsp;test sa volá biopsia. Po&nbsp;nej ešte väčšia bolesť. Po&nbsp;týž­dni volala jej mame onkologička. Onkologička! Až vtedy si celá rodina jasne uvedomila, že je veľmi zle. „Dobrý deň, pani Tomková, je mi to ľúto, vašej dcére vyšlo v&nbsp;laboratóriu, že je nádor zhubný. Ihneď sa musí začať liečba,“ cituje Ema doktorku tak, ako jej slová v&nbsp;telefóne tlmočila mama. Liečba? Operácia a&nbsp;chemoterapia. Diagnóza? Osteosarkóm. Agresívny nádor v&nbsp;kosti. Nasledoval zhon, lebo okrem toho, že bolel, rástol.
<h2>Lekár za&nbsp;lekárom</h2>
Cesta od&nbsp;lekára k&nbsp;lekárovi a&nbsp;čakanie, kým to jeden z&nbsp;nich vypovie, boli zvláštne aj pre Martinu. Hoci žila v&nbsp;hlavnom meste, svoju ženskú lekárku počas štúdia nemala. Keď sa odhodlala, našla si na&nbsp;webe gynekologičku. Po&nbsp;telefóne sa poradili a&nbsp;rovno zamierila na&nbsp;sono. „Nikdy nezabudnem na&nbsp;zážitok zo sona. Ležím, lekárka prístrojom skúma telo, potom ostala hustá atmosféra. Pani doktorka pozerá na&nbsp;monitor a&nbsp;povedala mi to nejako tak, že nó, toto je asi tá dvojcentimetrová hrčka. Vidím ju, povedala. Nič bližšie, len to, že je veľmi dôležité, aby som išla na&nbsp;biopsiu,“ rozpráva Martina.
Doktorka nechala drsný oznam na&nbsp;kolegov. Rádiologička sa síce vyhla priamosti, ale vedela, že Martina chápe. Potom už udalosti nabrali rýchly spád. Každý onkopacient to pozná. Odobratie vzorky tkaniva. Čakanie na&nbsp;výsledok. Nepríjemných pár dní. Pozitívny nález. Po&nbsp;ňom konzultácie, onkológ, chirurg, predoperačné vyšetrenia, operácia. Aby „to“ išlo rýchlo von. Prísľub Martine, že chemoterapia nebude, nanajvýš ožarovanie. Oznámenie, že bude aj jedno, aj druhé.
<h2>Idete na&nbsp;plastiku?</h2>
Martina síce hlavu na&nbsp;detaily nemá, niektoré situácie si však dobre pamätá. Aj v&nbsp;čase, keď jej plány vybuchli a&nbsp;zlé správy vytláčali len horšie, jej bolo do&nbsp;smiechu. Vek neoklamete. Keď máte 24, z&nbsp;puberty ste ešte celkom nevyviazli. „Išla som na&nbsp;jedno predoperačné vyšetrenie na&nbsp;oddelenie, kde ženám často riešia plastické operácie prsníkov. Prišiel ku mne doktor, pýta sa ma, idete na&nbsp;plastiku? Ja vravím nie, mám karcinóm. Myslel si, že žartujem, neveril mi. Ja mu vravím s&nbsp;veľkým úsmevom, že fakt, ale nevedela som sa nesmiať. On prestal, keď uvidel moje papiere.“

Vtipná bola aj príhoda na&nbsp;pumpe, kam zašla po&nbsp;jednej chemoterapii na&nbsp;„desiatu“ onkopacientok: kolu a&nbsp;tyčinky. „Raz som si túto kombináciu išla kúpiť na&nbsp;benzínku, že vyskúšam. Počula som, že je potom lepšie, na&nbsp;izbe v&nbsp;nemocnici aj od&nbsp;sestričiek. Pani pumpárka mi hovorí: Kupujete jedlo po&nbsp;chemoterapii? Prekvapilo ma to. Zrejme je to medzi nami nejaké poznávacie znamenie.“
<h2>Priateľ internet</h2>
Asi po&nbsp;hodinovej operácii nariadili Martine aj takzvanú adjuvantnú chemoterapiu, teda liečbu, ktorá by mala zachytiť niečo, čo by mohol chirurg, prístroje či modrá vodička medzi uzlinami prehliadnuť. „Moja prvá reakcia? Internet a&nbsp;hľadanie toho, ako sa chemoterapii vyhnúť,“ priznáva. Ktorá mladá žena by sa zmierila s&nbsp;takým strašiakom? Vracanie, únava, vypadané vlasy. Obraz infúzií, ktoré ničia rakovinové bunky, ale aj mnoho ďalšieho v&nbsp;našom tele, je aj z&nbsp;filmov veľakrát hororový.
Aj Ema hovorí, že otázka, ako budem teraz vyzerať, jej napadla ako prvá. „Nebudem mať vlasy, liečiť sa nechcem. Pätnástka je taký vek. Všetko som chcela mať upravené, perfektné, tip-top. Toto bol v prvom momente môj jediný strach,“ rozpráva a hneď sa smeje, že rýchlo zistila, že vlasy sú to najmenej. Sofia si tie svoje ostrihala, kým vypadli. Pozrela do zrkadla a potešila sa, že aj ako GI Jane jej to sekne. Krása vyriešená, ale čo škola, kamaráti, šport? „O to všetko prídem? "- opisuje chaos v hlave krásna 21-ročná mladá žena.
<h2>Alternatíva</h2>
Martina dodáva, že ešte niečo riešila v&nbsp;prvých chvíľach po&nbsp;oznámení o&nbsp;chemoterapii. Pôsobilo na&nbsp;ňu vraj antisystémové rozmýšľanie, ktorým sa dá ľahko nakaziť, obzvlášť ak človek v&nbsp;takom prostredí vyrastá. „Našla som na&nbsp;webe rôzne recepty, ako to pôjde bez chemoterapie. Vysadiť všetok živočíšny tuk, mäso, budem jesť len nejaké konkrétne bylinky. Aj som s&nbsp;tým, že chcem nejakú alternatívu, prišla za&nbsp;doktorom. Vravím mu, sú príbehy, ako sa ľuďom podarilo kadečo,“ smeje sa na&nbsp;sebe.
Doktor jej vzal hlavu do&nbsp;oboch rúk a&nbsp;pozrel do&nbsp;očí. Čo presne povedal? Nevie. Pamätá si len naliehavosť jeho očí. Pochopila. Išla do&nbsp;toho. „Išlo o&nbsp;môj život, o&nbsp;moje zdravie. Bola som stratená v&nbsp;informáciách. Treba sa rozhodnúť, čomu veriť. Či príbehom pár ľudí, ktorí niečo zaručujú a&nbsp;ktorých ani nepoznám, alebo systému, ktorý je nedokonalý, ale sú v&nbsp;ňom študovaní ľudia, ktorí pomohli stovkám pacientov.“
Ešte si spomína na&nbsp;to, že ju lekár musel o&nbsp;niečom ubezpečiť. O&nbsp;tom, že si rakovinu neprivodila sama. Nie tým, že smútila za&nbsp;matkou, nie tým, že si na&nbsp;chrbát naložila školu aj prácu. Lebo aj to sa hovorí medzi nami dievčatami, že rakovina „vybuchne“, keď v&nbsp;sebe niečo dusíme, lebo sa stresujeme.
<h2>Po&nbsp;chemoterapii</h2>
Chemoterapií je množstvo. Každému pacientovi sa nastaví liečba individuálne. Niekto na&nbsp;ňu musí ešte pred operáciou, aby sa nádor zmenšil. Niekoho čaká po&nbsp;nej. Martina na&nbsp;tú svoju išla šesťkrát. Každé tri týž­dne absolvovala jednu. Prvé tri to bol jeden kokteil a&nbsp;ďalšie tri dávky iný. Na&nbsp;ožarovanie musela denne, asi dva mesiace. K&nbsp;tomu brala lieky na&nbsp;zľahčenie vedľajších účinkov. Dovidenia vlasom povedala po&nbsp;druhej dávke. Ľútosť nad nimi však napokon necítila. „Mala som kučery, ktoré som si denne vyrovnávala, takže vlasy boli aj tak zničené.“ Päť rokov brala aj hormonálnu liečbu. Tá jej navodila prechod v&nbsp;25 rokoch a&nbsp;pokladá ju za&nbsp;najnepríjemnejšiu časť liečby. Potenie, návaly tepla, stále myslela na&nbsp;to, ako sa obliecť, aby sa mohla zas rýchlo vyzliecť, keby ju zaliala horúčava.
Sofia chodila na&nbsp;chemoterapiu rok. Silnejšiu brala od&nbsp;augusta do&nbsp;februára a&nbsp;od&nbsp;februára do&nbsp;augusta ju brala v&nbsp;tabletkách a&nbsp;do&nbsp;žily raz do&nbsp;týždňa, ambulantne. Práve pri slove chemoterapia si uvedomila, že nemá chorobu, ktorá sa vyrieši za&nbsp;mesiac, za&nbsp;dva. Na&nbsp;Google išla kvôli slovám a&nbsp;ich významu: rakovina, onkológia, chemoterapia. „V&nbsp;tom veku som si nevedela predstaviť, čo sa pod tým skrýva. Čo je chemoterapia? Netušila som, že sú to infúzie a&nbsp;myslím, že to stále veľa ľudí nevie. Povedali mi, pôjdeš na&nbsp;onkológiu. Musela som si prečítať na&nbsp;internete, že je to oddelenie, kde sa lieči rakovina. Vtedy som sa veľmi rozplakala.“
Emin mix po&nbsp;operácii a&nbsp;prvej šesťchodovej chemoterapii znamenal ešte „zaisťovaciu liečbu“, čo skrývalo ďalších 12 chemoterapií. „Keby náhodou zostala vo mne nejaká rakovinová bunka. V&nbsp;kostiach je to dosť agresívna forma choroby, je ako strela. Mala som napadnutú aj kostnú dreň,“ vysvetľuje.
<h2>Preplánovať</h2>
„Ak dostanete rakovinu v&nbsp;mojom veku a&nbsp;máte so svojím životom veľké plány, zrazu zistíte, že celé to bude inak. Musíte si život preplánovať,“ smeje sa Martina na&nbsp;termíne, ktorý používa navigácia, keď zle odbočíme. V&nbsp;24 rokoch, v&nbsp;krásnom rozkvete voľnosti, sladkosti prvých úspechov a&nbsp;lásky vás život utne. Vyskakovať zrazu môžete len potiaľ, pokiaľ nastaví lekár latku. Žijete v&nbsp;diktatúre medicíny. Stlačí sa „pause“.
Keď sa začala liečiť Sofia, mala ukončený len prvý ročník strednej školy. Problémami, mysľou aj telom, bola úplne inde ako spolužiačky. Kým ony riešili prvé veľké lásky, ona sa už sa zaoberala otázkou, či vôbec bude môcť mať ešte niekedy deti. Namiesto lietania po&nbsp;vonku detská izba a&nbsp;cestovanie maximálne do&nbsp;nemocnice. Namiesto rovesníkov, kamarátka mama. Šoférka, učiteľka, opatrovateľka, kuchárka, tešiteľka, priateľka. Sofia si tri dni pred naším rozhovorom dala vytetovať jej dátum narodenia. Obrovské mamine slzy šťastia.
Dnes chce Sofia dokončiť vysokú školu. Ema premýšľa, že pre nohu zmení profesionálny smer. Vyštudovala za&nbsp;kaderníčku, ale začala sa venovať nechtovému dizajnu. Pri tom toľko stáť netreba. No a&nbsp;Martina má svoj nesplnený sen, ktorý nabúrala choroba, odložený v&nbsp;šuplíku. Možno ho vyberie a&nbsp;vzkriesi. Ťahá ju to medzi žiakov.
Ema hovorí, že ťažké bolo aj to, že kým jej kamaráti hľadali význam slova samostatnosť, ona bez mamy neprešla po&nbsp;operácii a&nbsp;cez liečbu ani do&nbsp;sprchy. „V&nbsp;podstate celú kosť, od&nbsp;predkolenia až po&nbsp;spodok stehennej kosti komplet, mi odrezali. Vybrali. Do&nbsp;zvyšku, ktorý mi zostal, vsadili protézu,“ rozpráva Ema, čo sa jej pred štyrmi rokmi dialo v&nbsp;tele. Výsledok? Na&nbsp;pohľad je noha celá, zvnútra však dosekaná. V&nbsp;tele nosí kovovú konštrukciu. Emini lekári, aj tí, ktorí s&nbsp;rakovinou nemajú nič spoločné, o&nbsp;tom vedia. „Pľúcna lekárka ma volá železná lady,“ smeje sa. Asi dva roky trvalo Eme, kým nohu rozchodila. Pomohli aj rehabilitácie v&nbsp;Kováčovej. „Neznášala som také reči, že babky po&nbsp;výmene kolena už tancujú. Lenže mne nevymenili chrupku, mne odsekli kosť,“ spomína na&nbsp;predstavy ľudí.
<h2>Čudný slovník</h2>
Martina svoj príbeh hovorí preto, aby slovo, ktoré sa premieľa, malo obsah. Aby si zdraví vedeli predstaviť, čím prechádzajú „ich“ chorí. Lebo ochorenie, ktoré ju stretlo, je čoraz bežnejšie. Tu by sme mohli uviesť nekompletné a&nbsp;staré štatistiky ministerstva zdravotníctva, ale skúsime to inak: komu niekto v&nbsp;rodine nezomrel na&nbsp;rakovinu, nech sa hlási v&nbsp;redakcii.
Martina chce, aby „to slovo“ malo význam, ani raz však nepovie vo svojom rozprávaní rakovina. Keď hovorí o&nbsp;mame, vraví - mala onkologické ochorenie. Keď o&nbsp;sebe - karcinóm. Vari je výraz rakovina pre chorých niečím neprípustným? Čo pre Martinu obsahuje? Smrť? Neliečiteľnosť? „Áno, je to pre mňa trochu tabu. Ak sa povie to slovo, udrie. Nie je príjemné počuť to. Zahŕňa v&nbsp;sebe ťažkosť. Konečnosť. V&nbsp;nemocnici používajú skôr karcinóm,“ uvažuje.
Sofia strach zo slova rakovina nemá. „Pokojne vám poviem, že som prekonala rakovinu. Len mi prekáža, keď sa to používa v&nbsp;prenesenom zmysle,“ uvažuje. Ema hovorí, že keď bola mladšia, rakovina pre ňu znamenala smrť. Až keď sa sama pustila do&nbsp;boja s&nbsp;ňou, začala vnímať, že to tak nemusí byť vždy. Počula pojmy a&nbsp;začala im rozumieť: zhubný, nezhubný, benígny, malígny. Metastázy.
<h2>Si bojovníčka</h2>
V&nbsp;nemocnici videla, že nádory sú rôzne. Rastú po&nbsp;tele kade-tade. „Poznala som málo ľudí, ktorí by rakovinu prežili. Z&nbsp;filmov, z&nbsp;počutia, z&nbsp;rodiny, tie príbehy som sledovala, pri slovách nádor, rakovina si človek predstaví smrť. Tak som to poznala. Alebo ak to prežijú, tak len málo z&nbsp;nich. Dnes poznám veľa tých, ktorí to prekonali, a&nbsp;na&nbsp;mnohých by som to ani nepovedala. Vôbec tak nevyzerajú,“ uvažuje Ema. Ako vyzerá človek, ktorý mal rakovinu? „Ako ja, s&nbsp;následkami. Ale sú aj takí, ktorí ich nemajú a&nbsp;môžu všetko, cítia sa ako zdraví. Závisí od&nbsp;dia­gnózy, liečby a, samozrejme, od&nbsp;tela, od&nbsp;organizmu, ako reaguje, a&nbsp;od&nbsp;toho, ako silno vráti úder aj ten nádor,“ vysvetľuje.
Všetky tri mladé ženy sa zhodujú, že aj zo strany lekárov je zvláštna komunikácia, keď treba oznamovať onkologické ochorenie. Hlavne prvýkrát je ťažko lekárovi, ktorý musí oznámiť zlú správu. Niekedy matka alebo otec nesú správu svojmu potomkovi. Inokedy chcú, aby to vysvetlil doktor. Potom „to“ musíte povedať kamarátom. Rodine. Reakcie? Zvyčajne vravia, neboj, ty to zvládneš. To nič nie je. Ty si silná. Ako keby dobrý koniec záležal na&nbsp;pacientovi. Na&nbsp;jeho sile, vôli, povahe. Si bojovník. Amazonka. A&nbsp;ak nie som? Zomriem?
<h2>Navždy s&nbsp;ňou</h2>
Prešli tri roky, odkedy je Ema bez nádoru. Martina nedávno ukončila päťročnú hormonálnu liečbu. Sofia sa práve vrátila z&nbsp;kontroly v&nbsp;Bratislave, na&nbsp;ktorú chodí každé tri mesiace. Sú vyliečené? Ešte nie celkom. Každá má inú hranicu, po&nbsp;ktorej si môže vydýchnuť. „Pozerám sa na&nbsp;to celé tak, že všetko zlé je na&nbsp;niečo dobré. Schudla som a&nbsp;dostala som sa z&nbsp;nikotínovej závislosti. Prestala som fajčiť a&nbsp;to by som možno inak nezvládla. Mám pocit, že všetko, čomu ma choroba podrobila, ma akosi ozdravilo,“ teší sa z&nbsp;malých víťazstiev Martina.
<h3>GALÉRIU k článku si pozrite TU &gt;&gt;&gt;</h3>
Emina noha občas zabolí. Má ju, ale akoby len na&nbsp;okrasu. Nemôže korčuľovať, tancovať, plávať. Žije s&nbsp;ňou tak, ako predpovedal chirurg. „Povedal mi, ty budeš rada, ak budeš krívať,“ cituje ho. „S&nbsp;rakovinou nič nenarobíte. Spočiatku som premýšľala, čo budem robiť s&nbsp;touto svojou chorobou. Bolo ťažké stále na&nbsp;to myslieť. Napokon som si uvedomila, že s&nbsp;tým nič nespravím. Buď prežijem, alebo nie.“

Buď prežijem alebo nie: Tri mladé ženy rozprávajú, aké to je, keď dostane rakovinu tínedžer

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Buď prežijem alebo nie: Tri mladé ženy rozprávajú, aké to je, keď dostane rakovinu tínedžer

Súvisiace články

Pohodlný život strán, bez motivácie makať v regiónoch: Politológ si podal Kollára aj Matoviča

REPORTÁŽ Radosti a strachy v slávnej dedine: Starostka Poník rieši medvede aj stratené kozy

Ako to bolo s požičiavaním peňazí v SNS: Sklamaný štedrý Hrnko prezradil Dankove manévre

Najlepšie Kotlebove dojné kravy: Rozbili prasiatka, aby ĽSNS pred voľbami požičali desaťtisíce

Požičal strane enormnú sumu, prehral a dnes sa venuje rodine: TOTO zarobil Truban na úrokoch!

Déjà vu? Odkaz Petržalčana na Luník IX: Aj o nás si mysleli, že sme geto, neprajníkom neverte

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás