Písali sa šesťdesiate roky, keď malá Anička Kopáčová začínala spoznávať liečivú silu prírody. Spomína, ako šesť-sedemročná trávila víkendy i prázdniny na rozľahlých chtelnických lúkach. S babičkou zbierali bylinky, učila sa im porozumieť, užívala si slobodu, vôňu a pokoj malebného prostredia pod Malými Karpatmi. Ťažšie boli tie obyčajné dni doma.

Vyrastala v jednej miestnosti vrbovskej „židovne“ so štyrmi mladšími súrodencami a rodičmi. Neskôr otec skončil ako politický väzeň v jáchymovských uránových baniach, kde strávil trinásť a pol roka. Mama bola silne a neskrývane veriaca, čo Anke tiež nerobilo ideálny kádrový profil. Brány zaujímavejších škôl boli pre ňu zatvorené, a tak sa dala na dráhu kuchárky.

Aby toho nebolo málo, keď sa v osemnástich vydala za Jožka, muža, ktorý jej stojí po boku už viac než štyri desaťročia, nedokázala vysnívané spoločné dieťa donosiť. Potrat striedal potrat, osvedčené bylinky nezaberali.

Nič z toho vtedy mladú ženu nezlomilo, nič jej neubralo zo životnej energie ani z kanonády nákazlivého humoru, ktorým stále oplýva. Zdolala zdanlivo neprekonateľné prekážky a dnes je známa bylinkárka nielen u nás, ale aj ďaleko za našimi hranicami. Pacienti za ňou prichádzajú z celého sveta a v sušiarni, na starom, vyše 20-ročnom počítači napísala už druhú knihu.

Idylka na okraji mesta

Je niečo pred poludním, slnko ešte neútočí plnou silou, vôkol nás panuje pohoda a ticho, len občas prerušované kikiríkaním zaspatého kohúta. Anka, stále mladistvo pôsobiaca šesťdesiatnička, nás víta na priedomí poschodového domu na kraji Vrbového. Ďaleko od mestského ruchu, rovno vedľa poľa, ktorým sa v prachu vyschnutej zeme sporadicky preháňa osamelý traktor.

Takmer ideálne prostredie na život, keby sa na horizonte nečrtali obrysy atómovej elektrárne. „Vždy viem, keď im odtiaľ niečo unikne. Podľa potkanov. Čím ich je viac, tým horšie,“ prehodí, keď spolu vstupujeme do dvora. „Minulý rok ich bolo toľko, že sa navzájom požierali.“ 

Po pár metroch sa okolo nás roznesie ostrý štekot starého jazvečíka Punťa. „Opatrne! Je to zákerák,“ varuje nás Ankin manžel, keď sa s malým agresorom snažíme skamarátiť. „Niekedy rafne aj známych.“ Punťa však nebaví dlho byť jedovatým strážcom. Prejde pár minút, než nám nosom vytrvalo prisúva uslinenú loptičku, aby sme mu ju hádzali. Napriek svojmu veku je neúnavný.

Nakoniec musíme pred jeho vyčítavým zrakom uniknúť do záhrady, kde nám domáca pani ponúkne malé občerstvenie a hlavne džbán skvelého čaju z pamajoránu. „Ten patrí k mojim najobľúbenejším. Má všestranné využitie. Upokojuje, pomáha tráviacemu systému, je dobrý na priedušky či liečbu zápalových ochorení. A ešte aj výborne chutí,“ vysype na nás hneď skraja.

Zrod chýrnej bylinkárky

Za všetko mohli traumatické potraty. Keď mladému páru niekoľko pokusov o potomka zlyhalo, svokra poradila Anke starú liečiteľku z Krajného. Vraj by azda dokázala pomôcť. „Pamätám sa na naše prvé stretnutie. Tetuška bola ako z rozprávky, stála pri svojej chalúpke oblečená v tradičnom kroji, spoza vrások na mňa hľadeli láskavé modré oči,“ usmeje sa Anka. „Lenže keď mi potom nakázala, čo všetko mám robiť, radšej som sa tam viac neukázala.“
Trvalo niekoľko mesiacov, kým si k českej hranici znovu našla cestu. Tentoraz odhodlaná vydržať. „Napriek tomu, že sa u populárnej bylinkárky zatiaľ premlelo množstvo ľudí, pamätala si ma. Takmer rok sme striedali čaje, odvary, masáže, zábaly, naparovanie. Nakoniec sa podarilo. Prišla prvá dcéra a potom aj druhá. Dnes sú už obe dospelé.“

Vtedy ešte neuvažovala o tom, že zužitkuje všetko, čo sa naučila od svojej babičky aj tetušky z Kopaníc. Prišlo to celkom nečakane. V jeden deň pred jej rozostavaným domom zastalo auto z Považskej Bystrice a vystúpila neznáma žena. Vraj ju poslali z Krajného a Anka jej má pomôcť otehotnieť. „Keby tá vedela, aký šok som dostala! Celá som sa strachom rozklepala. Veď ja som nikdy nikoho neliečila. Nechala som ju rozprávať a úpenlivo premýšľala, čo si s ňou počnem.“ Našťastie, počas vlastnej liečby získala dostatok znalostí. Považanke poradila a rozlúčili sa. „O mesiac mi prišiel ďakovný list, že je v druhom stave, a neskôr, že porodila.“

Časom sa listov nakopili stovky, možno tisíce. Pacientov pribúdalo a už nechodili len budúce mamičky. Prichádzali ľudia s najťažšími ochoreniami a čerstvá liečiteľka si chtiac-nechtiac musela rozširovať vedomosti. Absolvovala veľa kurzov, od športovej masáže cez fytoterapiu až po alternatívnu medicínu, nakúpila odborné lekárske knihy a k nim latinský slovník, aby sa v tej hromade neznámych slov vyznala.

Odvtedy, už vyše štyridsať rokov, zadarmo pomáha chorým z celého Slovenska, z európskych krajín, Ameriky i Austrálie. Neraz jej pri dverách zazvonia Arabi z neďalekých kúpeľov aj s tlmočníkom. Neprestala, ani keď jej manžel vážne ochorel. Len musela trošku uvoľniť nohu z plynu.

Barometer chorôb

Čas nám uteká, pamajorán v džbáne sa míňa, Anka z veľkej hrušky odtrhne zopár lístkov. „Výborne pomáhajú pri žalúdočných problémoch. Stačí niekoľko z nich zaliať horúcou vodou a nechať vylúhovať,“ prehodí a zahľadí sa na záhradu. Je plná liečivých rastlín. „Pozrite, tu mám ružu skalnú, ktorá pomáha na hučanie v ušiach, tu je betonika lekárska na liečbu astmy, tam echinacea purpurová na imunitu, ginko zase na pamäť... a hen vo voliére Jožkove výstavné holuby, s ktorými niekedy vyhrával súťaže,“ usmeje sa smerom k mužovi, ktorého aj vďaka bylinkám opäť dostala na nohy.

Potom sa rozhovorí o tajomstvách, ktoré sú skôr na hranici viery. „Všade okolo nás je prírodná lekáreň a Boh to zariadil tak, že ľuďom dáva k ich domovom rastliny, ktoré potrebujú. Napríklad vlani som videla cestou na Topoľčany veľké lány cesnačky lekárskej, ktoré sú vhodné na liečbu ulceróznej kolitídy. A skutočne mi z toho smeru chodilo veľa ľudí, ktorí ňou trpeli. Pri Myjave zas bola lúka plná podbeľu. Aj vtedy sa mi potvrdilo, že v tom období v oblasti prevládali zápaly pľúc, priedušiek a pohrudnice, na ktoré je ideálny. No a pri Modre bola lúka úplne modrá nevädzou poľnou, používanou na zápaly, neuralgické a žlč­níkové ochorenia. Hádajte, ktoré choroby Modru začali onedlho trápiť. Dokonca rovno na dvore nám svojho času vyrástla vrbovka malokvetá a krátko nato manželovi pri práci vonku prechladla prostata. Vrbovkou sme ju ľahko vyliečili. Skrátka, funguje to a podľa druhov bylín už viem určiť, aké choroby v tej-ktorej oblasti, dedine či dokonca konkrétnej bytovke prevládajú.“

Radšej menej

V rozhovore zabrúsime aj na životný štýl. Zaujíma nás, ktorým nástrahám moderného sveta sa naša bylinkárka vyhýba. „Autu! Niekedy aj vlaku,“ vystrelí so smiechom. „Nie, ja nie som veľmi disciplinovaná. Niekedy sa ma pýtajú, či začínam deň bylinkovým čajom. Vždy ich sklamem. Napríklad dnes som vypila pol litra kofoly a dve kávy. Strava? Zjem všetko, čo nezje mňa!“

Potom však zvážnie. „Pravda je taká, že v lete bylinky neužívam vôbec a v zime sporadicky, počas studených a sychravých dní. Dám si ich, keď potrebujem, keď ochoriem alebo je prevencia na mieste.“ Myslí si, že kultúra nalievania sa bylinkovými čajmi nie je v poriadku. Pretože organizmus si na ne zvykne a potom, keď ich naozaj treba, nemusia zabrať. Nehovoriac o tom, že môžu dokonca uškodiť.

„Zoberte si takú medovku lekársku. Je takmer v každej záhradke a ľudia ju s obľubou pijú. Má upokojujúce účinky, pôsobí proti depresiám, na dobrý spánok. Ale ak sa užíva dlhodobo, môže vážne narušiť činnosť štítnej žľazy. Alebo mäta pieporná. Okrem iného vraj slúži ako výborná prírodná antikoncepcia. Ruku do ohňa za to nedám, ale asi to funguje, pretože temer všetky neplodné ženy, ktoré za mnou chodia, ju milujú.“ Istá pani si zas kúpila v lekárni pupočník obyčajný, aby podporila mozgovú činnosť. Výsledok bol, že si úplne rozhádzala organizmus. Ale asi najviac môže uškodiť podbeľ lekársky, ktorého zdravotné účinky síce ťažko spochybniť, v čerstvom stave však obsahuje množstvo karcinogénnych látok. Preto ho treba usušiť a ešte upraviť vo vriacej vode. „Byliny treba užívať správne upravené, v správnom pomere, na správnu dia­gnózu a v správnom čase.“

Viac foto v GALÉRII ►►►

Na druhej strane je zopár takých, ktoré môžeme piť neobmedzene a dajú nášmu telu veľa vitamínov. Či už sú to šípky, pamajorán alebo rakytník rešetliakovitý, ktorý je navyše dobrý proti ožiareniu a mali by ho konzumovať ľudia v čase, keď musia absolvovať röntgenové vyšetrenia.

Lieči aj lekárov

Anka sa netvári, že vie pomôcť každému. Naopak, pri vážnejších diagnózach svojich pacientov doslova žiada, aby využili možnosti modernej medicíny. Zrejme preto ju uznávajú i v lekárskej obci a nielenže k nej niektorí doktori posielajú ľudí s ľahšími diagnózami, ale sami za ňou chodia. Ako pacienti, po radu či zdravé rastlinky. Do remesla sa im nepletie. Ani nechce. Ponúka podpornú liečbu, ktorá chirurgom neraz uľahčí prácu a pri niektorých onkologických prípadoch vďaka nej nebola po operácii potrebná chemoterapia.

Niekedy je však každá snaha márna. Spomína si na mladú ženu z Piešťan, ktorá nikdy nefajčila, napriek tomu trpela mimoriadne agresívnou formou rakoviny pľúc. „Skúšala som všetko, ale zbytočne. Kým ešte vládala, písala mi, ako veľmi chce žiť. Bolo mi z toho smutno. Nemohla som však už spraviť iné, len sa za ňu modliť.“