Tip na článok
Ludvík Zifčák: Muž, ktorý 17. novembra 1989 zahral mŕtveho študenta, priznáva, že do komunistickej strany vstúpil z presvedčenia. Aj do ŠtB.

Vyberáme z archívu: Bývalý eštebák Zifčák má dnes prosperujúcu reštauráciu

Ludvík Zifčák neľutuje novembrovú úlohu „mŕtveho“ študenta. „Ale keby som bol vedel, že to dopadne takto, tak si ako dôstojník radšej vpálim guľku do čela,“ hovorí.

Galéria k článku (6 fotografií )
Ludvík Zifčák na súde: Za zneužívanie právomoci verejného činiteľa vyfasoval v roku 1995 osemnásť mesiacov.
17. november 1989: Študenti na Národnej triede v Prahe.
Politika ho láka: Zifčák založil Komunistickú stranu Československa - Československú stranu práce aj Hnutie sociálne slabých.

V hoteli Džbán, kde pôsobí bývalý pracovník komunistickej Štátnej bezpečnosti (ŠtB) Ludvík Zifčák, je pomerne živo aj mimo sezóny. Neraz sa z neho ozýva spev Internacionály či sovietskej vojnovej piesne Kaťuša.

„Viete, aká je to úžasná atmosféra, keď si ľudia pripomenú staré časy?“rozplýva sa muž, ktorý 17. novembra 1989 na Národnej triede v Prahe zahral úlohu mŕtveho študenta Martina Šmída. „Komunistom som bol aj zostávam. Nepovažujem tú ideológiu za zlú. Pokojne o mne napíšte, že mám aj ‚rudé‘ oči,“hovorí kontroverzná postava novembrových udalostí.

Hotelier

Obec Karlova Studánka na severozápade Moravy, pod známym kopcom Praděd, je na jeseň ľudoprázdna. Pôvodné obydlia i mnohé kúpeľné domy pripomínajú skanzen. Aj v miestnych potravinách sme sami. „Zifčák? Osobne ho nepoznám, ale viem, kto to je,“ reaguje na našu otázku o bývalom príslušníkovi ŠtB päťdesiatnička za pokladnicou. „Nie som odtiaľto, ale viem, že tu nie je obľúbený,“ dodáva.

Viac sa k nemu nevyjadruje. Miestni si, skrátka, myslia svoje. Prekáža im napríklad, že niekdajší eštebák Zifčák chce mať malebnú kúpeľnú dedinku pod palcom.

„Je mi jedno, čo o mne hovoria domáci. Nie som jedným z nich. Navyše, niekto medzi nich vniesol informáciu, že chceme kúpele ovládnuť, a pritom nám záleží len na tom, aby sa obci viac darilo, a teda aj nám,“dušuje sa Zifčák, rodák z neďalekého moravsko-sliezskeho Bruntálu.

V meste má dom, v ktorom žije s manželkou Janou a dvoma synmi, no posledných šesť rokov trávi viac času v Karlovej Studánke. Pred rokmi so skupinou ľudí založil Združenie moravsko-sliezskych hotelov a ako riaditeľ organizácie vedie spomínaný hotel Džbán. Baštu tých, ktorí s nostalgiou spomínajú na staré časy. Socialistické.

Falošná mŕtvola

Zifčák nikdy nesníval o kariére hoteliera. Do služieb Zboru národnej bezpečnosti ho prijali v roku 1982 ako dvadsaťdvaročné ucho. Začínal ako inšpektor poriadkovej služby miestneho oddelenia Verejnej bezpečnosti.

Po ukončení Dôstojníckej školy Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) a stáže na Krajskej správe ZNB Ostrava nastúpil 1. marca 1989 do funkcie staršieho referenta 2. oddelenia druhého odboru správy Štátnej bezpečnosti Praha. Mal dvadsaťdeväť rokov a jasnú úlohu - ako študent Vysokej školy banskej v Ostrave pod menom Milan Růžička preniknúť do študentského hnutia.

O pár mesiacov zohral ešte dramatickejšiu rolu. Po potlačení demonštrácie na pražskej Národnej triede 17. novembra 1989 zostal v dave na zemi bezvládne ležať jeden študent - Martin Šmíd, alias Ludvík Zifčák.

„Jedinou možnosťou, ako vyvolať nespokojnosť ľudí, bol nejaký tvrdý razantný zásah alebo vytvoriť umelú mŕtvolu, ktorá by tú nevôľu znásobila. Aj inde vo svete vyvolala revolúcie nejaká zámienka. Vždy sa vytvorili zaujímavé okolnosti, ktoré ľudí popudili, a tí potom vyšli do ulíc,“tvrdí Zifčák.

Podporuje tak kontroverznú teóriu o tom, že za novembrovými udalosťami stála komunistická tajná polícia. Podľa bývalého agenta ŠtB bolo všetko dokonale zorganizované a žiadne nepredvídané okolnosti nehrozili.

„V dave pôsobilo niekoľko skupín ŠtB, každá mala päť členov a presne stanovené úlohy. Ja som mal svoju, ďalšia skupina sa starala o moju ochranu, iná zabezpečovala sanitku... Samozrejme, museli tam byť nezávislí svedkovia, aby sa vytvorila história, že niekto videl mŕtveho človeka, iný videl ubitého študenta prikrytého zástavou. A my sme pomáhali, aby sa tie správy dostali tam, kde chceme - k pani Dražskej,“opisuje novembrové udalosti.

Drahomíra Dražská bola kľúčová osoba, ktorá dezinformáciu o zabitom študentovi Šmídovi rozšírila. Niekdajšia vrátnička z vysokoškolského internátu v Prahe- Tróji neskôr tvrdila, že s ŠtB nespolupracovala a správu si vymyslela sama.

„Hovoriť o tom, že tam niekoho zmlátili, mi napadlo v nemocnici, keď som videla ľudí, čo čakali na ošetrenie. Vtedy mi napadlo - no áno, táto dievčina to roznesie po všetkých svojich známych a kamarátkach,“ povedala v minulosti pre české Lidové noviny.

Pred vojenským súdom

Sanitka odviezla údajného mŕtveho študenta do Nemocnice na Františku. Súčasťou plánu bol aj Zifčákov útek do Moskvy. Všetko mal pripravené - doklady na falošné meno aj peniaze. Odmietol. „Mal som už manželku a malého syna. Radšej som sa stiahol do Bruntálu, kde sme bývali,“ hovorí.

Najprv žil v izolácii. Čoskoro však informácie o jeho osobe a spornej úlohe v osudný novembrový deň vyšli najavo. „Začala ma vyšetrovať parlamentná vyšetrovacia komisia a potom som si odsedel štyri mesiace vo väzbe. Na samotke."

"Po prepustení trvalo asi päť rokov, kým ma odsúdili za zneužívanie právomoci verejného činiteľa. Pôvodne nám hrozilo až desať rokov za to, že sme sa podieľali na prevrate v Česko-Slovensku. Pred súdom som nestál len ja, ale aj generál Alojz Lorenc, náčelník kontrarozviedky Karel Vykypěl, minister vnútra František Kincl a šéf pražských komunistov Miroslav Štěpán. Nakoniec som v roku 1995 dostal osemnásť mesiacov nepodmienečne v druhej nápravnovýchovnej skupine medzi vrahmi,“ posťažuje sa.

Zifčák tvrdí, že zo súdu dostal ponuku - ak povie verziu, že o prevrat sa pokúsil, aby sa k moci dostali chartisti, možno bude čistý. „Odmietol som, mám nejaké zásady,“hovorí s neskrývanou hrdosťou. A čo odznelo z jeho úst pred súdom?

„Že sme všetko robili preto, aby sme zachránili socializmus. Nie, aby padol a vznikol kapitalizmus. Ten nikto z nás nechcel. A som presvedčený, že ani chartisti, ani Václav Havel,“ dodáva.

Komunista podnikateľ

Momentálne sa Ludvíkovi Zifčákovi celkom darí. Hotel Džbán, ktorý svojím zariadením pripomína socialistické časy, si hostia obľúbili. Štyrikrát do týždňa v ňom bývalý eštebák dokonca koncertuje. Aby nemusel platiť cudzích muzikantov, kúpil si aparatúru a hostí po večeroch zabáva sám.

„Hrám a spievam pesničky, ktoré mali ľudia radi v osemdesiatych rokoch - od Olympicu, Elánu, ale aj od Haberu,“približuje svoj repertoár. Karla Kryla nespomenul. Nie vždy mu však bolo do spevu. Po odpykaní polovice trestu ho v roku 1996 z väzenia prepustili. Podľa vlastných slov znenazdajky, sám o nič nežiadal. Sny o sľubnej kariére v elitnej komunistickej zložke boli minulosťou.

Po revolúcii Zifčák prišiel o prácu, bol evidovaný na úrade práce ako nezamestnaný, ani podporu mu nepriznali. Tak sa postavil na vlastné nohy a začal podnikať. „Venoval som sa nákupu a predaju, predával som aj nehnuteľnosti. Určitý čas som vydával ľavicové noviny Nové Bruntálsko v päťtisícovom náklade. A politicky som sa angažoval,“vymenúva.

„Najprv som pôsobil v Komunistickej strane Československa s pánom Štěpánom, ale nezhodli sme sa, tak som si založil Komunistickú stranu Československa - Československú stranu práce a pred šiestimi rokmi Hnutie sociálne slabých,“hovorí.

Angažovanie vo verejnom živote bývalého eštebáka láka aj na komunálnej úrovni. Už v roku 2010 kandidoval za starostu obce Karlova Studánka, kde má trvalý pobyt. Zakrátko však čelil obvineniu, že do hotela prihlasuje na trvalý pobyt ľudí, ktorí mu dajú svoj hlas. Podobným obvineniam čelil aj tento rok. Zifčák má však svoju verziu.

Ako šéf hotela vraj len reagoval na prehlbujúcu sa ekonomickú krízu a umožnil ľuďom, ktorým hrozili exekúcie, aby sa v hoteli prihlásili na trvalý pobyt. „Samozrejme, keď tu mali trvalý pobyt, mali aj možnosť voliť. Ale nebola v tom žiadna účelovosť - keby bola, tak tí ľudia sa sem prihlásia, odvolia a zase odídu. Ale oni tu zostali štyri roky, lebo v kúpeľnej obci videli pracovné možnosti,“ponúka svoju verziu.

Súčasná starostka Karlovej Studánky Radka Chudová nedávno vyškrtla z voličského zoznamu dvadsaťšesť ľudí. „Na trvalý pobyt je potrebná bytová jednotka. V hoteli len jedna izba spĺňa podmienky, takže všetci sú prihlásení na ňu. Samozrejme, nebývajú v jednej izbe,“ dodáva Ludvík Zifčák, ktorý podľa vlastných slov kandidoval preto, aby zabezpečil obci lepšiu prosperitu.

„Tým ľuďom na radnici je to jedno, ich platí štát. Ich nezaujíma, či máme na platy zamestnancov,“rozhorčuje sa. Akoby zarytý komunista zrazu pozabudol, že všetci boli kedysi štátni zamestnanci. A podľa tejto logiky im teda zrejme málo záležalo na verejnom blahu. Hlavne, že mali strechu nad hlavou, prácu a pravidelný plat.

Nič neľutujem!

Nedávno som v Českom rozhlase vyhlásil, že je to môj posledný rozhovor v živote o 17. novembri. Robím za touto minulosťou hrubú čiaru. Moji rodičia pochádzajú zo Slovenska, od Piešťan, tak pre vás spravím výnimku.

Ste poslední, komu niečo k tejto téme poviem, - hovorí Ludvík Zifčák. V hoteli Džbán, ktorý na návštevníkov dýcha atmosférou osemdesiatych rokov minulého storočia a ktorému bývalý príslušník Štátnej bezpečnosti (ŠtB) šéfuje, sa s ním zhovárala MONIKA MIKULCOVÁ.

Tvrdíte, že ŠtB sa podieľala na novembrovom prevrate. Čo ju na to podnietilo?Vyplývalo to zo situácie v našej krajine. Vo vedení Komunistickej strany Československa boli ľudia staršieho veku a neboli schopní reagovať na požiadavky národa, ako je možnosť cestovať a podobne.

Tí ľudia boli skostnatení, takže bolo jasné, že k zmenám musí dôjsť. A že k zmenám nedôjde normálnou cestou, bolo takisto evidentné. Nemalo to súvislosť s tým, že okolo to všetko padalo, lebo režimy v okolitých krajinách sa začali rúcať len od augusta, nie rok predtým.

Chcete teda naznačiť, že aj členovia Charty 77 boli zmanipulovaní?Charta 77 bola hlavný prúd v opozícii. Členovia chceli zmeny - napríklad pluralitu, aby sa mohli aj oni zapojiť do systému. Ale nikto nechcel zmenu ku kapitalizmu. Vyložene spolupráca tam nebola, ale niektorí ľudia v Charte 77 boli pod naším vplyvom a tí spolupracovali.

Bolo súčasťou plánu aj to, aby sa komunistickým funkcionárom po zmenách nič nestalo? Viete, že ten prechod bol pokojný. Neboli tam náznaky, že by malo dôjsť k násiliu, strieľaniu či vešaniu. Rokovania tesne pred novembrom s disidentmi jasne naznačovali, že by všetko malo prebehnúť v pokoji. A takou záštitou mal byť Václav Havel.

História však ukazuje, že udalosti sa nevyvíjali podľa vášho plánu… Určite sa to nepodarilo. Keby všetko vyšlo podľa plánu, tak tu nemáme kapitalizmus tretieho stupňa, alebo ako to nazvať. Chceli sme reformovať systém, vytvoriť voľnejší socializmus tak, ako to bolo v roku 1968.

Kde sa teda stala chyba? Z vojenského hľadiska všetko prebehlo tak, ako malo. Sklamala politická stránka. Boli pripravení ľudia, ktorí mali nastúpiť na určité pozície. Tento článok zaspal, príležitosti sa chopili iní ľudia a všetko sa zvrtlo.

Ľutujete dnes, že ste sa do toho zapojili?Keď do takých vecí idete, musíte počítať aj s tým, že niečo nevyjde. No nemyslel som si, že to bude obrátené proti nám. Neľutujem však, že som do toho šiel. Hoci keby som bol vedel, že to povedie k tomu, čo máme teraz, tak si ako dôstojník radšej vpálim guľku do čela.

Spomínali ste, že ste mali možnosť vyhnúť sa nepodmienečnému trestu. Naozaj ste taký zásadový, že ste nechceli zmeniť svoju výpoveď a polepšiť si? V tomto smere som. Viete, dnes je moderné hovoriť, že sme museli vstupovať do komunistickej strany, aby sme mohli študovať a mali iné výhody. Možno to bude znieť naivne, ale - otvorím sa vám a poviem to úplne na rovinu - ja som tam vstúpil, lebo som tam vstúpiť chcel. Z presvedčenia. A rovnako k Štátnej bezpečnosti. To bola elitná zložka.

Keď vám dnes niekto tvrdí, že v nej nechcel pôsobiť, tak to nie je pravda. Každý tam chcel vstúpiť, tam však hocikoho nevzali. Bolo tam prísne výberové konanie. Nemusel som ani plniť všetky úlohy. Ale chcel som. Bola to dobrá skúsenosť do života. Prežil som to a myslím, že nič horšie ma nemôže čakať. Už len tie lepšie veci.

VIDEO Plus 7 Dní