V domove dôchodcov v Žiline majú opäť vírus a ešte im aj pred tromi mesiacmi zvýšili ceny. „Pán Matovič porozdával milióny a my si nemôžeme dovoliť ani nejakú sladkosť kúpiť. Skutočne to tu považujeme za drahú čakáreň na smrť,“ rozpráva 81-ročná Eva Lániová.
Zlá doba covidová
Do starobinca na Karpatskej ulici v Žiline prišla pred ôsmimi rokmi. Vtedy to vraj nebolo také ťažké ako dnes. „Aspoň sa tu niečo dialo,“ vraví. Dolu v spoločenskej miestnosti sa stretávali na ručných prácach, popriadli, podebatovali, aj sa trochu zasmiali. Pani Eva rada chodila aj na počítač s internetom. „Odkedy je covid, situácia je veľmi zlá. Vlani sa tu nedialo nič. Od mája sem chodil jeden dôchodca, vždy v stredu spievať a hrať na gitare. Pamätám si, že keď som sem prišla, tak ešte aj chorých na alzheimera v budove osem za prvej riaditeľky vozili von, na vzduch. Teraz sú tam zavretí, chudáci,“ opisuje.
Pani Lániová kritizuje aj sociálnych pracovníkov, lebo „milého slova nemajú“ a nespomína si ani na deň, keď by sa jej niekto z nich opýtal, ako sa má. Vie, že je to možno aj preto, že ju nemajú radi. Kto z nich by ju chcel počúvať? Veď do domovov dôchodcov nechodia ľudia bývať preto, aby dávali podnety na zmeny k lepšiemu. Chodia sem len dožívať. Väčšina z nich nechce problémy. Neriešia. Radšej mávnu rukou, ak vládzu. Odhlásia si jedno jedlo, ak im to nevychádza, zrušia paušál na mobil. Aj pani Eva ho už bola v T-come odhlásiť. Po zvýšení cien v auguste si už mobil nemôže dovoliť. Zaplatí pokutu za porušenie zmluvy. Luxusu internetu a televízie sa už vzdala dávnejšie. Od januára ušetrí nielen dvacku na mobil, ale aj 1,50 eura, ktoré si domov sociálnych služieb Letokruhy účtuje za cucanie elektriny na jeho nabíjačku.
Matka dvoch synov sama
Eva Lániová bývala dlhé roky v Bratislave, hoci je rodáčka zo Žiliny. Presťahovala sa sem po operácii srdca a chrbtice. „Som sama, vravím si, kto sa o mňa postará,“ povzdychla si. Celý život pracovala v armáde, posledných desať pred dôchodkom ako ekonómka na ministerstve obrany. „Som rozvedená, mám dvoch synov a gény sa dedia po otcovi. Neučili sa mi, potom nechceli pracovať za malé peniaze a kšeftárili. Snažila som sa ich priviesť na dobré cesty, neuspela som. Jedného som nevidela 19 rokov, presne 6. októbra sa začal devätnásty rok. Druhého som nevidela osem rokov. Takže keby mali synovia doplácať, ani neviem, kde sú. Jeden emigroval do Nemecka ešte v socializme. Nemám nikoho,“ rozpráva.
Jedinou rodinou, ktorá jej v Žiline zostala, bol exmanželov synovec. „Kúpila som si tu jednoizbový byt. Ten som mu nechala a vravím mu za časť 11-tisíc eur mi budeš, Riško, pomáhať. Ale prišlo k nedorozumeniu,“ vraví. Odvtedy si musí poradiť sama.
Celebrity
Pani Lániová má stále sklony postaviť ľudí do pozoru, aj na úkor toho, že sa u kompetentných zapíše ako notorická sťažovateľka. „Vchody na dvor musia byť prázdne, ani skrinky, ani kvetináče, ani neporiadok tam nesmú byť. Keby horelo, ako pôjdu hasiči, ako budeme utekať?“ ohlásila sa raz vedeniu. „Skritizovala som aj sociálne oddelenie, ako pracuje. Sociálna pracovníčka má vysoké školy a perie chlapom bielizeň. Povedala som jej, že je drahá práčka s dvoma vysokými školami. Mňa tu v láske nemajú,“ spomína. Asi jediné, na ktoré zlé slovo nemá, sú sestričky. „Volám ich moje celebrity. Lebo majú veľmi, veľmi ťažkú prácu.“
Dni sú naozaj nanič. Ako vyzerajú? „Do polnoci som hore, vezmem tabletku na spanie. Dnes som napríklad hore od štvrtej. Mám kamarátku, ktorá býva v paneláku tu na sídlisku. Vyvezieme sa do lesoparku, potom pešo. Stále sa snažím byť v pohybe. Aspoň päťtisíc krokov denne urobiť, lebo mám upchaté cievy na stehnách. Pätnásť mesiacov sme boli zatvorení, to sa sedelo len v izbe pri televízore.“
Príbeh nešťastia
„Mala som veľmi ťažké detstvo. Mamka ma mala v 17 rokoch. Vydala sa za prvého herca Slovenskej televízie Júliusa Mazanca. Mňa vychovávala stará matka. Nevedela som, kde je moja mama. Nikdy som o nej nepočula, až keď som v siedmej triede videla spolužiačku veľmi plakať, spýtala som sa jej prečo. Ona vraví, že jej mama zomrela. Ja jej hovorím, že ani ja nemám mamu, tak asi aj mne zomrela. Prišla som domov, hovorím: Stará mama, kde je moja mama? V Bratislave,“ spomína si pani Eva.
Po takom ozname zatúžila matku vidieť. Babka ju zbalila, doviedla na Hviezdoslavovo námestie. „Mama bývala v tom štíhlom dome proti Carltonu, kde aj Lacko Chudík býval,“ rozpráva. Zistila, že jej mama mala slúžku. „Prepustila ju, ja som na jej miesto nastúpila. Povedala mi, nebudeš mi hovoriť mama, ale Maja. Neprajem si, aby moji známi vedeli, že si moja dcéra. Nedala mi jesť, týrala ma. Mazanec, ten režisér, toho som veľmi mala rada, ale on si ma nevšímal. Ako keby som neexistovala, bola luft. Jeho sestra teta Editka mi kúpila biele kecky. Chodila som do ôsmej triedy, tie trampky boli veľmi moderné, veľmi som ich chcela. Kvôli nim som písala aj starej mame. A zrazu som mala dvoje keciek. Aj od Edity, aj od starej mamy.“
Biele trampky mali dohru. „Maja mi hovorila: Viem, že si predala jedny kecky. Tak mi daj peniaze. Dodnes si pamätám koľko stáli - 37,50. Ja som si dovolila povedať jej: Vieš čo, vy ste mi nikdy v živote ešte nič nekúpili. Stará mama je chudobná, robí v nemocnici upratovačku. Tieto peniaze chcem teda vrátiť starej mame. Nie tebe. Začala ma biť, ušla som na samý vrch domu. Zatiahla ma späť, zamkla byt, chytila ma za vlasy a začala ma veľmi biť o stenu. Išla som potom poslať telegraf starej mame. Príď po mňa, budem u otca. Tak som ušla od mamy.“
Stará mama po Evu pricestovala a zobrala ju späť do Žiliny. „Tu som dokončila školu a viacej som sa s mamou nestýkala. Až keď mala 45 rokov, tak mi pán Mazanec napísal, že je veľmi chorá. Mala rakovinu aj zomrela. Mala som ťažký život, preto mi je ťažko, keď aj okolo seba teraz vidím krivdy, ktoré sa tu páchajú. Som taká poznačená. Všetkým.“
Koľko vám zostane?
Dnes Eva Lániová ráta, koľko jej na konci mesiaca zostane. Má „slušný dôchodok“, 516 eur. Starobinec Letokruhy, ktorého zriaďovateľom je žilinská župa, ju stojí aj so stravou 427 eur. Hovorí, že pred zvýšením cien platila 360 eur. Sťažuje sa na diskrimináciu, pretože platí sociálny poplatok vyšší ako ležiaci obyvatelia, hoci nepotrebuje toľko pozornosti ako oni. Žiada, aby ich zrovnoprávnili. Písala o tom neraz aj na VÚC. Nezdá sa jej, že ľuďom, ktorí sem prišli pred 20 rokmi ako dôchodcovia v dobrej forme a časom sa z nich stali ležiaci pacienti, neprehodnotili stupeň odkázanosti, a teda stále platia tak ako „za mladi“, menej ako pani Eva. „My, ktorí si sami perieme, sami si porobíme mnoho vecí, snažíme sa, aj tak platíme za opatrovanie, za upratovanie po 50 eur.“
Šéfka sociálneho oddelenia na župe Iveta Ďurišová vraví, že ak to v jednom z domovov sociálnych služieb niekomu nevychádza, môže sa presťahovať do menšieho bytu. Pani Lániová sa vraj má dobre. „Dnes obýva jednoizbový byt s rozlohou 32,8 štvorcového metra, s kuchyňou, chodbou a novozrekonštruovanou kúpeľňou a WC, za čo platí aj so stravou 414 eur mesačne. V byte používa vlastný TV, práčku, chladničku a mikrovlnnú rúru. Bol jej ponúknutý menší byt, odmietla,“ reaguje na starú dámu, ktorá dáva domov dôchodcov pravidelne do laty, hoci bez reálneho účinku.
Veď je jej dobre
Eva Lániová vie, že oproti ostatným obyvateľom sa má dobre. Vo „svojom byte“ investovala do kuchynskej linky aj do podlahy. Aby sa trochu cítila ako doma a nechodila po škaredej gume.
„Chodí sem pedikérka za päť eur, ale ona len nasucho oštiká. Ale nám už nechty zarastajú, raz za čas musíte ísť aj k pedikérke na sídlisko, to je 16 eur, raz za tri mesiace k holičovi, potom treba peniaze na lieky. Nezostanú vám tri eurá na deň. Keď vidím tie babky, pätnásteho príde dôchodok a nemajú ani na chlieb. Museli sa poodhlasovať z večerí. Sama beriem len polovicu obedov v mesiaci. Padli sme úplne na dno chudoby,“ rozpráva.
Iveta Ďurišová podotýka, že podľa zákona je príjem každého klienta v zariadení sociálnych služieb chránený do výšky 25 percent životného minima za mesiac, to je dnes 54,52 eura. „Prax odhlasovania jedál počas mesiaca nie je nová. Klienti si skrátka vyberajú, na čo majú, respektíve nemajú chuť. Riaditelia zariadení sociálnych služieb vytrvalo a citlivo vysvetľovali dôvody a hlavne navrhovali aj možné riešenia úspory mesačných poplatkov,“ bráni vyššie ceny.
Problém elektriny
Ďalšia dôchodkyňa Veronika Ďuríčková sleduje, že jedna vec je zákon a iná realita. To, čo by malo starčekom a starenkám zostať podľa zákona, často nezostane. Nájomníčkou Domova sociálnych služieb Letokruhy sa stala pred rokom. Má 81 rokov a celý život pracovala ako zdravotná sestra. Do žilinskej nemocnice nastúpila v roku 1959. Ťahalo ju to vždy na chirurgické oddelenie, na úrazoch zostala 13 rokov. Pani Ďuríčková vraví, že keby začala hovoriť svoje spomienky, nik by neveril. Napríklad že sestričky vtedy museli prepierať a dezinfikovať elastické obväzy. Stála aj pri zakladaní záchrannej služby, leteckej aj pozemnej. Nemocnicu vymenila za stabilné miesto v helikoptére.
Pani Veronike zomrel pred siedmimi rokmi manžel. Syna už pochovala tiež. Dcéra žila v zahraničí, stará pani ani nedúfala, že sa ešte raz vráti. Prišla síce pred rokom, ale pani Ďuríčková má zdravotné problémy, tak neváhala prijať miesto v domove dôchodcov, o ktoré sa tri roky snažila. „Nemám vnúčence, som odkázaná sama na seba. Mala som tu kolegyňu zo záchranky, aj to rozhodlo. Páči sa mi miesto, kde sa penzión nachádza, pri lese,“ vysvetľuje. Podobne ako mnoho iných je v zariadení DSS z vlastnej vôle. Aj ona býva sama, má vlastnú kuchynku, spotrebiče. Berie obedy a desiate, občas cez víkendy stravu odhlasuje. Za šiesty stupeň odkázanosti platí 57 eur mesačne a za upratovanie, pranie a žehlenie 48 eur mesačne, hoci prať si nedáva, lebo práčku má v byte. Ide však vraj o „podmienenú položku“. Dokopy jej to vychádza okolo 450 eur.
Zvýšiť ceny vraj museli
Elektrinu platí za každý prijímač. Šesť eur za 40-litrovú chladničku, za práčku deväť eur, za rýchlovarnú kanvicu tri, rovnako tri za žehličku, televízny prijímač, mikrovlnku. Osem za elektrický varič. Každému to vyjde inak, podľa toho, čo vlastní. Pani Ďuríčkovej to tvorí sumu 28,50 eura. Toľko platila elektrinu za celý svoj byt, kým sa sem odsťahovala. „Vychádza to dosť natesno a hlavne tým, ktorí nemajú pomoc od rodiny,“ hodnotí, ale dodáva, že to je problém zrejme aj inde. Nevie vraj povedať, či je to adekvátne, nechce frflať, keď je nová, a nemá možnosť porovnať s iným domovom dôchodcov. Chce byť vo svojom hodnotení objektívna.
„Žilinský samosprávny kraj je zriaďovateľom 26 pobytových zariadení sociálnych služieb, v ktorých sa snažíme podať pomoc okolo 3 500 odkázaným občanom. Pretože priemerná mesačná úhrada za službu v kraji bola vo výške od 250 do 280 eur, teda najnižšia na Slovensku, museli sme aj my pristúpiť k nepopulárnemu zvýšeniu mesačných poplatkov od 1. 8. 2021,“ argumentuje Iveta Ďurišová.
FOTO V GALÉRII
„Už nás upozornili, že v novom roku bude ďalšie zvyšovanie, asi za stravu, veď ceny idú hore,“ pripravuje sa na ďalšie pritvrdenie jesene života Eva Lániová. „Veľmi ťažko sa tu teraz žije.“
