Lenka Dale

Expresne, do siedmich dní od podania návrhu sociálnym úradom - tak rozhodujú vo väčšine prípadov súdy o&nbsp;odňatí dieťaťa. Vysoké percento detí potom putuje prioritne do náhradných rodín, menej do ústavov. O&nbsp;to viac prekvapilo odbornú verejnosť rozhodnutie prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorá pred pár dňami vetovala zákon o&nbsp;profesionálnych náhradných rodičoch.

Dôvody, prečo súdy odnímajú rodičom deti, sú rôzne. „V&nbsp;súčasnosti možno až tridsať percent detí bolo odňatých preto, že nemali kde bývať,“ šokuje komisár Mikloško. Na druhej strane je to pochopiteľné - útulky pre ženy sú na Slovensku plné, nájomné byty chýbajú, príbuzní nemajú vždy otvorené dvere. „Život sa môže zosypať relatívne ľahko, väčšinou prichádza o&nbsp;deti osamelý rodič, ktorý sa ocitne vo finančnej tiesni, alebo niekto, kto príde o&nbsp;partnera. Rozvod býva často kaskáda,“ hovorí Mikloško.

Spomína napríklad na ženu, ktorej manžel dlhoval na výživnom dvetisíc eur, ona dlhovala za nájom tisíc eur. Skončilo sa to tým, že ju aj s&nbsp;piatimi deťmi deložovali a&nbsp;keďže nemali kam ísť, deti skončili v&nbsp;náhradnej rodine. Trvalo niekoľko rokov, kým žili opäť spolu. V&nbsp;pamäti utkvela komisárovi aj matka, ktorá prišla o&nbsp;partnera a&nbsp;dlho zvládala život s&nbsp;deťmi sama. Náhle však prišiel skrat, žena vybehla z&nbsp;domu, utekala preč. Zľaknuté deti zavolali políciu a&nbsp;hoci matka mala v&nbsp;úmysle sa vrátiť, deti jej odňali. Išli do náhradných rodín. Opäť trvalo dva až tri roky, kým ich získala späť.

„Najčastejšie však končia u&nbsp;náhradných rodičov deti, ktorých rodičia jednoducho nevedia spravovať rodinu či financie, ale je pritom veľká šanca, že keby sa s&nbsp;nimi pracovalo, tak sa to naučia. Od nevedieť k&nbsp;vedieť je niekedy krátka cesta,“ objasňuje komisár Mikloško.

Čo je však hlavné, ide o&nbsp;dočasné opatrenie, ktorého konečným cieľom je navrátenie dieťaťa do starostlivosti rodičov a&nbsp;preto musia zodpovedné orgány pri umiestňovaní k&nbsp;náhradným rodičom prihliadať na kultúrne, náboženské, jazykové či národnostné korene dieťaťa.

Zuzane Čaputovej vadí, že zákon vyžaduje od záujemcov o&nbsp;prácu náhradného rodiča a&nbsp;ľudí, ktorí s&nbsp;ním žijú v&nbsp;spoločnej domácnosti, informáciu o&nbsp;náboženskej príslušnosti, národnosti a&nbsp;materinskom jazyku pre zachovanie náboženskej a&nbsp;národnostnej identity dieťaťa. „Získavanie takýchto osobných informácií považujem za neprimeraný zásah do súkromného a&nbsp;rodinného života, ktorý je v&nbsp;úplnom rozpore s&nbsp;praxou v&nbsp;pracovnoprávnych vzťahoch, kde sa vyslovene zakazuje,“ vyhlásila hlava štátu, keď oznámila veto.

Prezidentkine slová vyvolali obrovský rozruch. Ide o&nbsp;to, že na seba narážajú dve práva - právo na súkromie u&nbsp;náhradných rodičov verzus právo na zachovanie identity dieťaťa. Okamžite sa ozvalo Krajniakovo ministerstvo, že oni predsa vychádzali z&nbsp;medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovensko viazané, a&nbsp;z&nbsp;Dohovoru OSN o&nbsp;právach dieťaťa. „Každé rozhodovanie o&nbsp;starostlivosti o&nbsp;deti musí zohľadniť princíp najlepšieho záujmu dieťaťa, a&nbsp;to vrátane rozhodnutí a&nbsp;postupov rodičov, odborníkov a&nbsp;iných osôb zodpovedajúcich za deti,“ uvádza sa v&nbsp;ich stanovisku.

To isté tvrdí Úrad komisára pre deti. Komisár Mikloško nerád nesúhlasí s&nbsp;prezidentkou, ale tu nejde prioritne o&nbsp;záujmy biologických ani profesionálnych náhradných rodičov, ale o&nbsp;dieťa. „Na rozdiel od adopcie zverenie dieťaťa do starostlivosti profesionálnych náhradných rodičov nemá byť sprevádzané prerušením väzieb dieťaťa s&nbsp;jeho biologickými rodičmi a&nbsp;jeho prirodzeným prostredím. Ide o&nbsp;opatrenie dočasnej povahy a&nbsp;konečným cieľom je navrátenie dieťaťa do starostlivosti rodičov,“ upozorňuje.

Prekvapená z&nbsp;prezidentkinho veta ostala aj bývalá zástupkyňa Slovenska pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP) Marica Pirošíková. „Ako inak by sa mali orgány, ktoré rozhodujú o&nbsp;umiestnení dieťaťa do starostlivosti náhradných rodičov, dozvedieť o&nbsp;skutočnostiach potrebných na zohľadnenie etnického, náboženského, kultúrneho a&nbsp;jazykového pôvodu?“ pýta sa. Pirošíková poukazuje na vlaňajší rozsudok veľkej komory ESĽP v&nbsp;prípade Maryia Abdi Ibrahim proti Nórsku. Z&nbsp;neho vyplýva, že vnútroštátne orgány sa musia pokúsiť nájsť dieťaťu rodinu, ktorá najviac zohľadňuje jeho pôvod.

Prezidentka Zuzana Čaputová si za svojím názorom stojí. „Zákonodarcom zvolený spôsob technickej realizácie je nejasný, neefektívny a&nbsp;odporuje viacerým princípom garantovaným ústavou a&nbsp;Dohovorom o&nbsp;právach dieťaťa. Vôbec totiž nie je z&nbsp;prijatej legislatívy zrejmé, ako by sa získavali informácie o&nbsp;náboženskej príslušnosti a&nbsp;národnosti žiadateľov o&nbsp;prácu. Oprávnenú obavu preto vyvoláva subjektivita úradov pri praktickom rozhodovaní,“ uviedol jej hovorca Martin Strižinec.

Nórsky príklad podľa hlavy štátu nie je možné aplikovať na slovenský zákon o&nbsp;profesionálnych náhradných rodičoch. Kým ESĽP považuje za najlepší záujem dieťaťa individuálny prístup, orgány štátu majú zisťovať, či konkrétne prostredie náhradnej rodiny nevedie u&nbsp;dieťaťa k&nbsp;zásahom do jeho identity. Slovenský zákon podľa nej, naopak, zavádza zisťovanie náboženskej príslušnosti a&nbsp;národnosti vopred ako generálny princíp, bez ohľadu na poznanie špecifík a&nbsp;charakteristík vzťahujúcich sa na dieťa.

Zákon je momentálne opäť v&nbsp;parlamente a&nbsp;ak ho poslanci opäť schvália, je možné, že ho hlava štátu dá na posúdenie Ústavnému súdu SR. Ako však zistiť, či je rodina katolícka, evanjelická či moslimská bez toho, aby sa na to úrady opýtali?

O čo išlo v prípade Mariya Abdi Ibrahim verzus Nórsko? Čítajte na ďalšej strane

Mariya Abdi Ibrahim pochádza zo Somálska. V&nbsp;roku 2009 ešte ako neplnoletá porodila syna. S&nbsp;trojmesačným chlapcom potom odcestovala do Nórska a&nbsp;požiadala o&nbsp;azyl. V&nbsp;decembri 2010 nórski sociálni pracovníci rozhodli o&nbsp;odobratí dieťaťa Mariyi Abdi, pretože nebola spôsobilá na výchovu, ale umožnili jej kontakt so synom štyrikrát ročne. V&nbsp;decembri 2010 dali dieťa do pestúnskej starostlivosti nórskej kresťanskej rodiny. Mariya sa však sťažovala. Žiadala, aby syna vychovávali v&nbsp;duchu jej blízkych hodnôt, aby nejedol bravčové mäso a&nbsp;nechodil s&nbsp;rodinou do kostola, aby zostali jeho korene zachované. Kým pestúni plánovali dieťa pokrstiť, matka trvala na moslimských tradíciách, obrezaní a&nbsp;moslimskej škole. „V&nbsp;záujme dieťaťa“ zbavili Nóri matku rodičovskej zodpovednosti a&nbsp;pestúni si jej syna osvojili, čím prišla o&nbsp;kontakt s&nbsp;ním a&nbsp;akékoľvek náboženské či kultúrne požiadavky boli pasé. 

Veľká komora ESĽP konštatovala, že vnútroštátne orgány Nórska sa pokúsili nájsť pestúnsku rodinu, ktorá by zodpovedala záujmom sťažovateľky. Nájsť ju však nebolo možné vzhľadom na nedostatok pestúnskych rodín z&nbsp;pro­stredia menšín. Veľká komora ESĽP preto poznamenala, že vnútroštátne orgány vyvinuli v&nbsp;tomto ohľade potrebné úsilie. Ale - zároveň upozornila, že opatrenia následne prijaté nórskymi orgánmi, ktoré vyvrcholili povolením osvojenia, náležite nezohľadnili záujem matky umožniť jej synovi zachovať si aspoň určité väzby na svoj kultúrny a&nbsp;náboženský pôvod. Preto konštatovala porušenie článku 8 Dohovoru o&nbsp;ochrane ľudských práv a&nbsp;základných slobôd.