Tip na článok
Čarnogurského otec Pavol začínal ako učiteľ. Jám Čarnogurský hovorí o nebývalom rozvoji školstva počas vojny.

Čarnogurský chváli kultúru počas vojny. Nevadí mu účasť otca na čistkách ľudákov?

Ján Čarnogurský hovorí o nevídanom rozvoji kultúry a školstva počas druhej svetovej vojny. Realita však bola úplne iná.

Galéria k článku (5 fotografií )
Pavol Čarnogurský: Pôvodne začínal ako učiteľ.
Obežník: Rozkaz o habaní vecí utekajúcim Židom a Čechom, pod ktorým stojí meno Pavla Čarnogurského.
Rozvoj: Podľa Čarnogurského kultúra a školstvo zažili počas 2. svetovej vojny nebývalý rozvoj. Podiel vlastného otca na ľudáckých čistkách už nespomínal.

Všetka kultúrna a umelecká elita prerazila práve vtedy, za prvej Slovenskej republiky. Slovenské školstvo, literatúra a kultúra zažívali dovtedy nevídaný rozvoj. Výtvarníci Benka, Bazovský, Fulla, Galanda, divadelníci Bagar, Pántik, Dibarbora a iní predstavovali umeleckú elitu až do sedemdesiatych rokov.

Je nesporné, že možnosti tvoriť a publikovať za prvej Slovenskej republiky boli neporovnateľne väčšie ako v období socializmu, - tieto slová nevyriekol nejaký postarší gardista alebo neonacista, ako by sa očakávalo, ale kandidát na prezidenta Ján Čarnogurský.

Akosi však zabudol povedať, že ten „nevídaný rozvoj školstva a kultúry“ mal aj svoj rub - zatváranie umelcov v slovenskom koncentráku, ich vraždenie, čistky na školách, okrádanie učiteľov, profesorov a vedcov len preto, že neboli praví árijskí Slováci. Podiel na „nevídanom rozvoji“ mal aj Čarnogurského otec Pavol ako vysoký štátny úradník a člen ľudáckeho snemu.

Proti pliage

Školstvo a kultúra dostali vtedy rany, ktorých následky sú podľa historikov zjavné dodnes. „Bolo to prvé dejstvo drámy, etnických čistiek. Došlo k výtržnostiam, k šikanovaniu a okrádaniu na hraniciach gardistami.

Vysťahovanie Čechov a systematické vytláčanie Židov bolo prejavom princípu kolektívnej viny. Nedialo sa to uprostred vojny, ale v čase mieru,“ opisuje vo svojich prácach pohon na Čechov a Židov v roku 1938 uznávaný historik Ľubomír Lipták.

Stovky českých a židovských učiteľov, profesorov a intelektuálov bolo ponížených na úroveň prašivých psov a práve školstvo bolo jednou z priorít, na ktorú si hlinkovci brúsili zuby.

K nenormálnej situácii v školstve na Slovensku, ktoré smerovalo od demokracie k diktatúre, napísala historička Slovenskej akadémie vied Ľubica Kázmerová: „Pracovné posty získavali ľudia spriaznení s HSĽS (Hlinkova slovenská ľudová strana). Nebolo to inak ani na ministerstve školstva.“ Ľudáci hlásali, že „školský duch bol naplnený neslovenskými a nekresťanskými prvkami - energetický zákrok odstráni túto pliagu života zo Slovenska“.

Aj podľa profesora Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Eduarda Nižňanského sa pri vzniku vojnovej diktatúry „prejavovala nízka politická kultúra novej elity HSĽS, ktorá sa rýchlo predrala k moci. Boli to aj útoky proti českej komunite na Slovensku - možno povedať priam čechofóbia. V októbrových a novembrových dňoch 1938 dochádzalo k divokým čistkám, ktoré postihli najmä Čechov na Slovensku v oblasti školstva“.

Kariéra

Hlavným organizátorom čistiek v školstve bol sympatizant nacizmu minister Matúš Černák. Nevídaná však bola aj ministerská kariéra Pavla Čarnogurského, niekdajšieho radového učiteľa. Od októbra 1938 nastúpil ako prednosta prvého odboru národného školstva na vtedajšom ministerstve školstva a národnej osvety.

Po odstránení ministerského radcu Břetislava Kalouska dostal Pavol Čarnogurský na starosť národné školy. Ohľadom chystaných čistiek doňho spolustraníci vkladali nádeje. „Minister školstva za nástupcu Kolouška vymenoval učiteľa Paľa Čarnogurského. Týmto rozhodnutím započne iste ozdravovanie pomerov v slovenskom školstve,“ písala ľudácka tlač.

Čistky

Ozdravovanie sa teda príchodom Pavla Čarnogurského začalo. „Odstránili sme 126 židovských učiteľov, ktorí už v dôsledku svojej rasovej príslušnosti museli stáť v protive s národnou a kresťanskou výchovou našej mládeže...

Slovenské ministerstvo školstva odstránilo z národných škôl 884 učiteľov českej národnosti... Odstránení boli viacerí školskí inšpektori, pozbavovaní svojich funkcií boli správcovia a riaditelia škôl,“ hlásil v sneme vo februári 1939 Pavol Čarnogurský, kde vyhodených nazýval pomýlenými synmi.

Ako ďalej vyplýva zo záznamov slovenského snemu, podľa Pavla Čarnogurského bola v „nedomyslenej demokracii“ škola jednoducho „pomýlená“ a učitelia sa snažili „vytvoriť z detských rozumov vedátorské hlavy“. Vo vyčistenom školstve sa tak mohol prejaviť návrat do stredoveku: okrem nacionalistických nezmyslov a povinných osláv Hlinku či Hitlera sa stalo povinným aj náboženstvo.

Naopak, nové zistenia vedy, moderné umenie či nebodaj evolučná teória boli zakázané, takže žiaci sa učili o biblickom modelovaní človeka z hliny. Rovnako sa zakázala občianska náuka, ktorá bola podľa Čarnogurského jedom. V auguste 1940 Tiso vyhlásil: „Musíme zabrániť, aby Židia, vyzbrojení školskými vedomosťami, mohli sa zas vrhnúť na slovenského človeka.“ A zo všetkých škôl vyhodili aj židovské deti - prv než ich deportovali.

V Slovenskom národnom archíve sa nachádzajú škatule so stovkami listov zúfalých rodičov, ktorí prosili, aby deti mohli zostať v školách, a najstrašnejšie sú listy písané rukami školáčikov, ktorí nechápu, že toto je ten nový „rozvoj školstva a kultúry“ na Slovensku.

Vzor

Historik Slovenskej akadémie vied Milan Zemko vo svojej práci o politickom karierizme dokonca označuje Čarnogurského za vzorový príklad: „Pozície v slovenskom hospodárstve získali politici či stranícki funkcionári HSĽS, ktorí dovtedy pôsobili v celkom iných sférach,“ tvrdí Zemko s tým, že Pavol Čarnogurský ako stranícky funkcionár sa stal nielen členom snemu, ale dostal sa aj k lukratívnym miestam v správnych radách.

„Povolaním učiteľ sa stal členom správnych rád firiem Ľudotypia, Slovenská grafia, Továrne na papier v Slavošovciach, Slovenskej všeobecnej úverovej banky aj pobočky Moravskej banky v Bratislave,“ konštatuje Zemko. Podobnosť so súčasnou politickou realitou je zrejme čisto náhodná.

Prehliadnuť a zhabať

Nebol to však jediný príspevok Pavla Čarnogurského. Jeho kariéru doplnilo aj šéfovanie gardistom, keď sa stal náčelníkom štábu Hlinkovej gardy.

Hoci nebol vo funkcii dlho, dobová kniha Hlinkovej dopravnej gardy z roku 1940 uvádza jeho rozkaz zo 14. marca 1939, aby gardisti českých a židovských občanov pri úteku zo Slovenska na hraniciach okradli: „Nariaďujeme s okamžitou platnosťou prehliadky utekajúcich Židov a Čechov, aby boli zistené cenné veci, ktoré neoprávnene vyvážajú, najviac peniaze, skvosty. Cenné predmety môže zhabať len veliteľ útvaru osobne, služobný veliteľ HDG alebo na to poverený zástupca v prítomnosti dvoch gardistov. Cenné predmety hneď odveďte zaistené hlavnému veliteľstvu (politickému oddeleniu) v Bratislave."

"Na zhabané veci vydajte riadne potvrdenie s razítkom. Na jednu osobu nechajte najviac 500 korún slovenských,“ znie rozkaz, ktorý sa zachoval v Slovenskom národnom archíve. Veľkodušnosť je aj v poslednej vete: „Ženy môžu prehliadnuť ženy zvlášť dôkladne. Čarnogurský, v. r.“

S rastúcimi prehrami Nemecka sa Čarnogurský čoraz menej zapájal do činnosti vojnového štátu. Oportunizmus bol obojstranný: podobne ako komunisti Novomestský a Husák, ktorí sa do odboja zapojili až po stalingradskej bitke, ľudáci, naopak, začali hľadať zadné vrátka.

Po vojne dostal Pavol Čarnogurský ako hlavný trest desať rokov straty občianskych práv. Spolu so synom boli v protikomunistickom disente a aj po nežnej revolúcii obhajoval režim za vojny.

Nekultúrna kultúra

Prezidentský kandidát Ján Čarnogurský opakuje mýtus o rozvoji kultúry, ktorý stvorila dobová propaganda podľa nacistického receptu. Realitou však boli náboženské brožúry, propagandistické a brakové diela. Zakázanú literatúru gardisti vyhadzovali.

V ľudáckej diktatúre väčšina umelcov písala nadšené básničky na Tisa, podobne ako neskôr na Stalina, ospevovali nacistické spojenectvo, podobne ako neskôr sovietske. Tvorili katolícke modlitbičky, ktoré neskôr vystriedala budovateľská tvorba.

Aj preto Hana Gregorová takmer skočila do vlasov kolaborujúcim spisovateľom, ktorí v roku 1940 rečnili pokrytecké frázy pri pohrebe jej manžela Jozefa Gregora- Tajovského. Ten zomrel aj preto, že mu zakázali publikovať, a trpel zimou, lebo nemal ani len na uhlie. Hanu zadržal Janko Jesenský, ktorý nemohol publikovať. Jeho verše tajne pašoval do exilu literárny otec Sváka Ragana, spisovateľ Elo Šándor. Ten si pre zmenu viackrát skúsil koncentrák v Ilave.

Umelci, ktorí nekolaborovali, sa dali zrátať na prstoch rúk, zvyšní katolícki, ľudácki, ba aj budúci komunistickí autori sa predbiehali v ódach na režim, Hlinkovu gardu i vojnové ťaženie po boku nacistov.

„Ak básnikom chcel by si byť - to musíš Hlinku velebiť... A po ňom hneď na papier hoď - na Tisu zopár vzletných ód,“ napísal vtedy Jesenský.

VIDEO Plus 7 Dní