Venuje sa hlavne súdnictvu a slovenskej mafii.

Ľudmila Lacková

Koľko sa len Černák nachvastal, že síce porušoval zákon, ale zabíjal len zločincov, hrdlorezov, podvodníkov. Vraj vlastne robil svetu len dobre. Koľkokrát sa dušoval, že on by nikdy, ale ni­kdy na ženy a deti nesiahol, niečo také úbohé, choré by ani nedovolil. Aká je pravda? Stačilo ponúknuť dvadsať miliónov slovenských korún, teda šesťstošesťdesiatštyritisíc eur, a Černákovi bolo srdečne jedno, že má odkrágľovať nejakú jemu neznámu ženu.

Súhlasil okamžite. Bez rozmýšľania. Nevyjednával, ani len zálohu si nepýtal. S&nbsp;vidinou toľkých prachov súhlasil hneď, aby objednávka náhodou neputovala niekam inam. Na príprave vraždy ženy si dal záležať viac, ako mal vo zvyku. Ako vysvetlil na súde, „ponúknutá bola naozaj veľká odmena, chceli sme k&nbsp;tomu pristupovať profesionálne“.

Bolo to mimoriadne symbolické. V rovnaký deň, ako niekdajší banskobystrický bos Mikuláš Černák na súde priznal vinu v prípade prípravy vraždy Sylvie Volzovej, polícia zatkla jeho bývalého advokáta Františka Poláka (o dôvodoch zatknutia píšeme na stranách 14-15). Polák je známy intrigán. Siskár. Bývalý a možno aj súčasný. S trestným právom mal mizivé skúsenosti, ale dokázal Černáka natoľko obalamutiť, že si z neho spravil korunného obhajcu. Pod jeho „záštitou“ totálne zmanipulovaný bos začal priznávať desiatky vrážd a selektovať, koho stiahne so sebou, koho nie. Po dlhých rokoch v izolácii od reality okolitého sveta naivne uveril, že za spoluprácu s políciou či ktovie s kým mu raz otvoria väzenskú bránu a on sa slobodne rozbehne von. On - dvadsať- či tridsaťnásobný vrah! Túto samovražednú misiu nazval teatrálne prelomením mlčania.

Polákom zosnovanú stratégiu využili členovia vyšetrovacieho tímu prípadu Gorila. Preverovali podozrenia týkajúce sa Pavla Ruska v&nbsp;súvislosti s&nbsp;jeho aktivitami ako ministra hospodárstva a&nbsp;potrebovali sa bývalému vplyvnému politikovi dostať po kožu. Ako Ruskova Achillova päta sa javili jeho dávne kontakty s&nbsp;Mikulášom Černákom. Policajti teda zašli do leopoldovskej väznice a&nbsp;aby nezačali celkom zhurta, pýtali sa bosa, čo vie o&nbsp;privatizácii Slovenských elektrární. Nuž, čo by Černák mohol vedieť o&nbsp;veciach, ktoré sa udiali v&nbsp;rokoch 2004 až 2006? Vo väzení pobýva s&nbsp;jednou kratučkou prestávkou v&nbsp;roku 2002 už do decembra 1997, takže - nič. Ale aj nič stačilo ako zámienka na debatu o&nbsp;politikoch, ich napojenie na organizovaný zločin a&nbsp;naťuknutie otázky, prečo Rusko zavítal do Černákovej firmy.

Či Černák odpovedal pravdivo, alebo nie, vie s istotou len pár ľudí. Podstatné je, že policajtom porozprával historku, ako si Rusko prišiel k nemu objednať vraždu svojej spoločníčky v televízii Markíza. To nebola informácia, s ktorou by sa mohli policajti pohrávať, využiť ju na naťahovanie s Ruskom. Objednávka vraždy je echt vážna vec. Opýtali sa teda Černáka, či svoje tvrdenie zopakuje aj do oficiálnej zápisnice. Černák si položil podmienku. Ak Ruskovu objednávku potvrdí aj Miloš Kaštan, potom je ochotný do toho ísť.

Policajtom neostávalo nič iné, len sa vybrať do inej väznice, do Žiliny, kde si trest odpykáva niekdajší financmajster černákovcov Miloš Kaštan. Toho sa už rovno opýtali, či je ochotný potvrdiť Černákovo tvrdenie o&nbsp;účele Ruskovej návštevy v&nbsp;Banskej Bystrici v&nbsp;roku 1997. Kaštan nie je žiadny hlupák, nepotreboval sa hlásiť k&nbsp;ďalšiemu zločinu a&nbsp;už vôbec nemal chuť hrať Černákovu hru. Veď práve on začal proti Černákovi ako prvý vypovedať a&nbsp;zásadne sa pričinil o&nbsp;to, aby Černák dostal doživotie. Na rozdiel od Černáka Kaštan ešte má s&nbsp;čím kalkulovať, preto sa radšej poradil so svojou obhajkyňou, až potom prikývol.

Kaštanova výpoveď pozíciu Ruska ako podozrivého z objednávky vraždy ešte zhoršila. Kaštan totiž tvrdí, že neostalo len pri rečiach. Jemu osobne Rusko vložil do rúk obálku s pol miliónom slovenských korún ako zálohu, preddavok, ako potvrdenie, že vec myslí vážne. Peniaze požadovali sýkorovci, ktorí mali Volzovú sledovať, uniesť a odovzdať černákovcom. Policajti z&nbsp;tímu Gorila oslovili aj šéfa sýkorovcov Róberta Lališa. „Vyšetrovateľovi veľmi záležalo, aby bol Rusko obvinený. Ponúkal mi zastavenie trestného stíhania, ak budem spolupracovať,“ spomínal na súde Lališ a&nbsp;dodal, že o&nbsp;objednávke vraždy Volzovej nič nevie.

Lališ objednávku vraždy poprel, ale podozrenie bolo aj tak vážne. Prokurátor uzavrel vyšetrovanie podaním obžaloby, podľa ktorej Rusko od mafie požadoval prepísanie obchodných podielov Volzovej a jej zavraždenie. Sledovanie a únos mali na starosti sýkorovci, prepísanie podielov a vraždu černákovci.&nbsp; Na súdne pojednávanie prišiel Rusko v&nbsp;obleku, s&nbsp;monitorovacím náramkom na nohe. Tri mafiánske esá sa posadili na lavicu obžalovaných vedľa neho bez jediného vzájomného očného kontaktu. Mohutný Černák a&nbsp;pevný Kaštan stále vyzerajú ako ostrí chlapi, ktorí sa len tak nenechajú vyľakať. Obaja ostávali až chladne pokojní. Mužíček utopený vo väzenskom mundúre, červený v&nbsp;tvári, so splašenými pohybmi sa vedľa nich strácal. Kýbel, či Gestapák, ako Lališa jeho vlastní ľudia prezývali, vyfasoval nohavice pridlhé na jeho nízku postavu a&nbsp;tenké ruky sa mu v&nbsp;košeli najmenšej pánskej veľkosti strácali. Len ostré pohľady bystro kopírujúce husté rady novinárov v&nbsp;pojednávacej miestnosti dávali tušiť, s&nbsp;kým máme v&nbsp;prípade Lališa do činenia - s&nbsp;najdlhšie vládnúcim mafiánskym bosom, ktorý sa viac ako na nezmyselné násilie spoliehal na svoj mozog.

Po Lališovom vyhlásení, že sa cíti nevinný, nastala v súdnej sieni zvláštna situácia. Prokurátor odmietol viesť Lališov výsluch. Tváril sa, akoby Lališove slová nemali pri dokazovaní žiadny význam. Lališovi obhajcovia zalapali po dychu, s takou ignoráciou obžalovaného sa ešte nestretli. Chvíľu im trvalo, kým sa spamätali a vzopreli sa vyviňovaniu. Už to vyzeralo tak, že Lališ ostane v súdnej sieni „na ocot“, ale prokurátor sa úlohy žalobcu napokon chopil. Lališa sa pýtal hlavne na vzájomné vzťahy medzi sýkorovcami ovládajúcimi západné Slovensko a černákovcami pôsobiacimi v okolí Banskej Bystrice. Lališ opísal „obchodné“ schôdzky oboch skupín v&nbsp;hoteli Danube v&nbsp;Bratislave i&nbsp;jeho pomerne vlažný vzťah s&nbsp;Černákom, ktorý obdivoval hlavne jeho predchodcu Miroslava Sýkoru. Trochu nad rámec opýtaného a&nbsp;isto s&nbsp;kvapkou zlomyseľnosti prezradil, ako rýchlo Černák oprašoval kontakty v&nbsp;podsvetí, len čo ho v&nbsp;roku 2002 prepustili z&nbsp;väzenia. Lališa pozval do svojho podniku a&nbsp;predvádzal mu novú elektroniku, televízory, Audi, Mercedes - všetko dary od mafiánov preukazujúcich Černákovi po návrate spoza mreží patričnú úctu. Potom si vraj nostalgicky púšťali videokazetu so zábermi zo starých čias a&nbsp;spomínali hlavne na bosa dunajskostredskej mafie Tibora Pápaya, ktorého s&nbsp;celým osadenstvom dal postrieľať Ľudovít Sátor.

Hlavného obžalovaného v procese prípravy vraždy Sylvie Volzovej, bývalého podpredsedu vlády Slovenskej republiky a podpredsedu parlamentu Pavla Ruska, zastupujú na súde tí istí advokáti, ktorí obhajujú aj Lališa. Traja! Vzhľadom na Ruskovu mizernú finančnú situáciu možno predpokladať, že právnikov neplatí on. Svoju obranu Rusko postavil hlavne na spochybnení motívu. Prepísanie Volzovej podielu v televízii by mu vraj iba uškodilo, lebo Markíze by hrozila strata licencie na vysielanie. S Volzovou síce viedol právnu vojnu, ale tá sa skončila dohodou. Podiel od nej napokon odkúpili, získala zaň stosedemdesiat miliónov slovenských korún.&nbsp; Veľa energie venoval Rusko na súde vysvetľovaniu, prečo sa v&nbsp;roku 1997 on - vtedy generálny riaditeľ televízie - osobne vybral za obávaným mafiánskym bosom. Dozvedel sa vraj, že je ohrozený na živote, a&nbsp;u&nbsp;Černáka si chcel preveriť, či podsvetie dostalo na neho nejakú objednávku. To, že by sám prišiel objednať vraždu, považuje za nezmysel. Údajné následné stretnutie černákovcov so sýkorovcami, kde sa vraj radili ohľadom ďalšieho postupu a&nbsp;on údajne objednávku pred všetkými potvrdil, nazýva posmešne kongresom k&nbsp;vražde Volzovej: „Je tam päť až osem ľudí a&nbsp;ja prídem v&nbsp;pozícii riaditeľa Markízy ako poslušný psík na telefón. Pred všetkými, možno aj do telefónu potvrdím svoju túžbu dať zavraždiť Volzovú a&nbsp;odcupitám po peniaze?! Podľa toho, čo počúvam, som si chcel za dvadsať miliónov kúpiť doživotnú vydierateľnosť zo strany podsvetia. Fakt super investícia!“

Rusko sa snaží všetkých presvedčiť, že taký blázon predsa nie je, ale Kaštan mu ešte počas vyšetrovania do očí povedal, že normálny byť nemohol: „Pán Rusko, písal sa rok 1997, a máte pravdu, že len blázon by šiel do firmy Mikuláša Černáka. Pri všetkej úcte, boli ste blázon. Každý na Slovensku v roku 1997 dobre vedel, čo je zač Mikuláš Černák. Prepáčte, ale pri vašej namyslenosti a arogantnosti ste si neuvedomili, za kým ste prišli. Neuvedomili ste si, čo ste povedali a pred kým ste to povedali. V tom čase som už aj ja zvažoval útek od Černáka. Poviem vám jedno - vy aj pani Volzová môžete chodiť hádzať peniaze do zvončeka. Lebo keby v roku 1997 nebol Černák vzatý do väzby a potom následne aj vďaka mojej výpovedi odsúdený, tak vy, pán Rusko, by ste na to určite doplatili. Černák by sa postaral o Volzovú. Bol by ju určite zabil. Je jedno, či by peniaze od vás dostal a či by sa nejaké podiely prepísali alebo neprepísali. Následne by vás obral o všetky peniaze. Vysal by vám dušu a potom by vám zobral život. Ani ľudia, ktorí boli z jeho okolia, sa s ním už v tom čase nestretávali. A vy blázon ste za Černákom prišli.“ S&nbsp;Kaštanom sa asi zhodneme. Rusko bol blázon, že sa za zabijackým bosom vybral. Ide už len o&nbsp;to, či Ruskov úsudok prevalcovala čistá zloba alebo arogancia zbohatlíka. Sudca Pavol Juhás sa nenechal dotlačiť k&nbsp;unáhlenému názoru, vyhlásenie Černáka a&nbsp;Kaštana o&nbsp;priznaní viny neprijal. Na najbližšom pojednávaní si chce vypočuť Sylviu Volzovú.