reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Mínus 20 stupňov Celzia, sneh. Z&nbsp;bielej audiny vystupuje mladá krásna blondína v&nbsp;minisukni, krátkom bielom kožuchu a&nbsp;na nohách má obuté lodičky na vysokom tenkom podpätku. Vyzerá to, akoby sme sa práve dali rozprávať vtip, ale bola to skutočnosť. Odohrala sa neďaleko vchodu do Stanišovskej jaskyne v&nbsp;Jánskej doline.

„Pozeral som sa na ňu ako na prízrak a&nbsp;vravím jej - Pani, vy sa zabijete! Ste bez šance! Prekvapene sa na mňa pozrela a&nbsp;povedala, že včera bola takto v&nbsp;Jasnej a&nbsp;neochvejne pokračovala ďalej ku vchodu,“ rozpráva Peter Procházka, správca jaskyne. Budete sa čudovať, ale nakoniec mala pravdu mladá žena! „Tými podpätkami sa zabodávala do snehu a&nbsp;ľadu ako jednobodovými mačkami a&nbsp;zvládla celú prehliadku.“ Je to asi zázrak, lebo práve Malá Stanišovská jaskyňa je jednou zo štyroch slovenských jaskýň prevádzkovaných eseročkami, ktoré vytvorili jaskyniari, aby ich mohli verejnosti ukazovať po svojom. Očami speleológov. Očami jaskyniarov aj dámam na vysokých podpätkoch.

Dámy, ako vieme, majú prednosť a&nbsp;páni by sa k&nbsp;nim mali správať galantne. „Takže, vitajte u&nbsp;nás v&nbsp;Malej Stanišovskej jaskyni. Je to jedna z&nbsp;troch Stanišovských, ktoré tu máme - Veľká, Malá a&nbsp;Nová, spolu spleť chodieb s&nbsp;dĺžkou okolo 6&nbsp;500 metrov. Patria medzi najstaršie známe liptovské jaskyne. Tipnite si, koľko ich v&nbsp;Liptove máme!“ prihovára sa študentom spojenej základnej a&nbsp;strednej školy z&nbsp;Prešova sprievodkyňa Katarína Schrötterová. Pohľad na jej nohy - žiadne lodičky, ale popradky šité na mieru v&nbsp;Kežmarku.

„Dvadsať,“ ozve sa jeden hlas. „Päťdesiat,“ dodá druhý. „Zo 7&nbsp;200 doposiaľ známych jaskýň na Slovensku je ich v&nbsp;Jánskej doline až 245 a&nbsp;táto, do ktorej sme práve vstúpili, je jediná verejnosti prístupná,“ konštatuje. Víta nás cencúľmi alebo, ako tu vravia - ciagľami. Nevisia zo stropu, vyrastajú zo zeme. Každý si na ne môže posvietiť čelovkou, ktorú vyfasoval pred vstupom dovnútra. „Priemerná teplota v&nbsp;jaskyni je okolo šesť stupňov Celzia, keď sem však vtrhne chladný vzduch zvonku, pary sa zrážajú a&nbsp;kvapky vody zo stropu sa na zemi menia na ciagle.“ Potom sa spýta, kto zo študentov tu už bol. Od ich učiteľov Miroslavy Fornadľovej a&nbsp;Slavomíra Benča už vieme, že v&nbsp;Jánskej doline boli na lyžiarskom výcviku už vlani a&nbsp;navštívili aj jaskyňu. Vraj ich teší, že tu decká sprevádzajú s&nbsp;humorným výkladom a&nbsp;s&nbsp;humorom sa dá naučiť viac. „Veď preto sa ich to pýtam, aby som si nevymýšľala niečo iné ako vlani,“ šepne nám sprievodkyňa. Je jednou z&nbsp;viacerých dobrovoľníčok zo Speleoklubu Nicolaus, ktoré sa tu striedajú.

Ako priznáva, o&nbsp;geológii či chémii toho veľa nevie. Vraj ani o&nbsp;dobe ľadovej. „Ani presne neviem, kedy bola.“ To je prvá vec, ktorá vás v&nbsp;tejto jaskyni prekvapí. Žiaden namemorovaný výklad, zato kopa vlastných zážitkov.&nbsp; „Vravela som vám, že tu máme ešte dve Stanišovské jaskyne. Vchod do Veľkej je hneď vedľa, celkom naspodku sú dvere z&nbsp;roku 1926, keď sa rozhodli zatvoriť ju. Dovtedy tam chodil, kto chcel, a&nbsp;robil, čo chcel. Kamenári si tam chodili po materiál na vázičky, popolníky, a&nbsp;tak. Tam by ste sa dostali, iba ak by ste boli špeciálna výprava, povedzme, študentov geológie. No a&nbsp;hen oproti, v&nbsp;kopci, je vstup do Novej Stanišovskej jaskyne, ktorej dĺžka prekračuje tri kilometre. V&nbsp;januári tohto roku sa na jej koniec dostali po dlhých mesiacoch jaskyniari preto, lebo mimoriadne poklesli hladiny podzemných vôd. Keď som do nej liezla prvýkrát, kolega mi otvoril príklop, ktorý sa podobá na kanál, ukázal na rebrík miznúci dole v&nbsp;čiernej tme a&nbsp;hovorí - Choď! Tak som šla!“ Breviár slušného správania to zrejme s&nbsp;tým, že dáma má prednosť, prehnal.

Presúvame sa po chodníčkoch posypaných kamienkami, svietime si len čelovkami, ktorými občas vrazíme do zužujúceho sa stropu. No a&nbsp;to je druhá vec, ktorá vás v&nbsp;tejto jaskyni prekvapí. Žiadna civilizácia. Žiadny betón ani elektrina. „Chceme ju ľuďom ukázať takú, akú ju vidíme my jaskyniari. Dalo by sa to zhrnúť do propagačného hesla - Pozrite si jaskyňu našimi očami! Nejdú na prehliadku, objavujú ju spolu s&nbsp;nami,“ hovorí Peter Procházka. Mali by ju zažiť všetkými zmyslami. Kým na to príde, ešte informácia, že vchod do Stanišovskej jaskyne bol známy veľmi dávno. Prvýkrát ju preskúmal a&nbsp;zameral Juraj Bucholtz v&nbsp;roku 1720, opísal ju však Matej Bel až o&nbsp;tri roky. „Lenže my netušíme, ktorú Stanišovskú jaskyňu mal na mysli. Tvrdíme aj to, že ešte skôr ju skúmal prírodovedec Martin Szentiványi z&nbsp;Liptovského Jána, že sem volal aj prírodovedcov, ale nezachovali sa o&nbsp;tom písomné zmienky,“ dodáva Katarína Schrötterová. Dozvieme sa tiež, že ide o&nbsp;vápencovú jaskyňu starú okolo dvoch miliónov rokov, že na mnohých miestach je plastický sinter a&nbsp;keby sme nevedeli, čo to je, tak hmota, ktorá dávnym predkom slúžila ako liek na povrchové rany.

„No a&nbsp;vlani mi takto zo skupiny zmizli dve ženy. Vybrala som sa ich hľadať a&nbsp;našla som ich, ako si sinter berú na prsty a&nbsp;natierajú si ním akési štípance.“ Ešte spomenie, že keď liezla po zemi v&nbsp;Perlovej jaskyni v&nbsp;Turci, kde je sintra veľmi veľa, bola celá biela. Pobavená mládež sa posúva ďalej. Aj keď si možno slovo sinter nezapamätá, príbeh o&nbsp;dvoch stratených ženách určite.&nbsp; J. Ondrejček, J. Mikloš, K. Malík, Liptovský Svätý Mikuláš, 17. júna 1942. Josef Král 1928. Sz... 1914. Nápisy na stene, ktoré tu asi zostanú navždy ako maľby pračloveka. Práve tu ideme skúšať zmysly. „Zhasnite čelovky! Uvidíte skutočnú tmu.“ A&nbsp;tma priniesla aj ticho. Oči si nemajú na čo zvyknúť, uši počujú každý šum, každú padajúcu kvapku vody. „Viete, koľkí mi už povedali, že by tu chceli spať? Ale asi nie vtedy, keď sa mi tu Moravania rozhodli zaspievať ľudovú pesničku. Bola to nádhera!“

Jedno poschodie nad nami, ďalšie poschodie pod nami. Trojposchodová jaskyňa. Tam celkom dole je na stene ešte jeden nápis, v&nbsp;azbuke - BULGAKOV. Či to však bol naozaj Michail Afanasievič, autor slávneho diela Majster a&nbsp;Margaréta, nevie ani Peter Holúbek zo Slovenskej speleologickej spoločnosti. Že tu bol v&nbsp;dvadsiatych rokoch minulého storočia, to je isté, ale či je toto naozaj jeho podpis, nie. Podpis je pod nami, zo stropu nad nami visí jaskyniarsky rebrík a&nbsp;hore v&nbsp;štrbinke je figurína muža.

„Tu si povieme niečo o&nbsp;práci jaskyniarov. Viete, že musia liezť cez úzke priestory, kde sa niekedy nedá ani nadýchnuť. Úzke a&nbsp;krátke priestory, kde sa nedá ani nadýchnuť bez toho, aby ste dali hlavu nabok, volajú - výdychové. A&nbsp;potom majú aj ,pôrodné cesty‘, kľukaté úzke chodbičky, kde sa dá iba plaziť, a&nbsp;to len po centimetroch,“ rozpráva sprievodkyňa a&nbsp;študenti sa nadšene pochechtávajú. Úsmev na tvári im stvrdne, keď začne rozprávať, ako bola v&nbsp;Jaskyni mŕtvych netopierov pod Ďumbierom, kde jej prischla pri cvičení záchranárov úloha pacientky. „Tá jaskyňa má na rozdiel od našej nie tri, ale sedemnásť poschodí a&nbsp;ja som najskôr sama musela zlaniť tristo metrov dole, kde ma chlapci chceli vyšetrovať, čo som im, samozrejme, nedovolila. Ich úloha bola iná, museli ma aj s&nbsp;nosidlami dostať hore, čiže, hore som šla ležmo. Trvalo to dve a&nbsp;pol hodiny a&nbsp;keď ma posúvali po lane aj s&nbsp;nosidlami v&nbsp;lufte v&nbsp;čiernej tme samu, nebolo mi všetko jedno.“

Nuž a&nbsp;keď sa dostaneme k&nbsp;miestu, kde je lebka medveďa jaskynného, spomenie, že pochádza z&nbsp;Medvedej jaskyne, ktorá však nie je verejnosti prístupná, tak sa dostala sem, aby si ju mohli obzrieť. Opäť spomenie Jaskyňu mŕtvych netopierov, ktorá má až šesť vchodov a&nbsp;za jedným z&nbsp;nich je kostra kozy domácej. „V&nbsp;polovici minulého storočia tam boli pasienky, zrejme spadla.“ Vzápätí dodá, že v&nbsp;Likavskej jaskyni videla ľudské kosti. „Niekto by si mohol myslieť, že ich tam doniesli, ale to by nemohli vytŕčať zo skalného masívu. Takto vieme, že majú asi desaťtisíc rokov.“ Nuž a&nbsp;to je tunajšie tretie prekvapenie - o&nbsp;ostatných slovenských jaskyniach sa tu nemlčí, ako by sa od konkurencie čakalo, naopak, usilujú sa, aby sa návštevníci zaujímali aj o&nbsp;ne.

Vetrá jaskyňu a&nbsp;nosí návštevníkov

Čo môže robiť taký správca? Aká je jeho pracovná náplň? „Vetrám jaskyňu,“ odpovedá Peter Procházka. Po chvíli dodá, že robí od upratovačky po pokladníka všetko a&nbsp;okrem toho je ešte vždy na Prvého mája za farára, pochováva ciageľ. O&nbsp;tom podstatnom porozpráva až neskôr. Napríklad o&nbsp;tom, že do verejne prístupnej jaskyne môže prísť hocikto a&nbsp;oni nechcú nikoho poslať od vchodu preč. „Na jar k&nbsp;nám zvyknú zavítať skupiny dôchodcov. Sú to ľudia v&nbsp;rokoch, majú svoje zdravotné problémy, ťažko sa im chodí... A&nbsp;oni sa tu zmenia na jaskyniarov! Často sa všetci držia za ruky. Keď má problém jeden, majú ho všetci. Tak ako speleológovia na rebríku.“ Na dámy na&nbsp;podpätkoch je už zvyknutý, neprekvapia ho ani turisti v&nbsp;„plážovom ustrojení“ v&nbsp;šľapkách a&nbsp;kraťasoch, ale keď prišiel otec asi so sedemnásťročným synom na invalidnom vozíku, bola to novinka. Túži vidieť jaskyňu, nikdy v&nbsp;žiadnej nebol - vysvetľoval otec. Chlapca naložili na nosidlá a&nbsp;preniesli ho cez ňu. Až po ovo, ktorým sa prehliadka končí.

Ovo? Staromongolské šamansko-lamaistické obetné miesto, ktoré stáva na krížnych cestách. Zhluk kameňov, fliaš z&nbsp;vodky, modrých handričiek, vetvičiek... Ak chcete mať šťastie, treba ho trikrát obísť a&nbsp;napokon naň frknúť pohárik tvrdého pre tamojších duchov. „Naši speleológovia boli na výskume v&nbsp;Mongolsku a&nbsp;pomáhal im pritom Enchtaivan so slovenskou manželkou Alenou. Ovo ich jednoducho uchvátilo a&nbsp;keď potom manželia prišli z&nbsp;Ulanbátaru do Liptova, mohli si duchov uctiť aj tu,“ hovorí. Nuž, asi to bude jediné ovo na Slovensku a&nbsp;nemajú ho ani také známe jaskyne, ako je Demänovská ľadová či Demänovská jaskyňa slobody. A&nbsp;to sú od tých v&nbsp;Jánskej doline iba na skok. Preslávené, hojne navštevované, s&nbsp;úžasnou výzdobou, akú im Malá Stanišovská jaskyňa môže iba závidieť. Mohla by sa pri nich cítiť ako chudobná príbuzná. Po tom všetkom, čo sme o&nbsp;nej povedali, máte pocit, že je naozaj chudobná príbuzná? Možno skromná a,&nbsp;ako sa vraví, skromnosť na cti netratí. Možno práve to je na nej najkrajšie.

Chudobná príbuzná? Pozrite sa do Jánskej doliny očami jaskyniarov

Plus TV

Pinzo z Big Brother napísal knihu o plážovom volejbale. Čo si myslí o sexizme v tomto športe?

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Výber pre vás