Tip na článok
Minister Maďarič: Vyjadril sa, že „súčasťou prípravy realistického spôsobu je aj znalosť majetkových pomerov cirkví“. Je nepochopiteľné, že to ministerstvo dosiaľ nevie.

Cirkvi a náboženské spoločnosti financujeme všetci bez ohľadu na vierovyznanie

Majetky cirkví nikto nepozná a zrejme to tak i nadlho zostane. Aj „vďaka ústretovosti“ ich predstaviteľov.

Galéria k článku (4 fotografie )
Morálka bokom: Cirkev sa viackrát zaplietla aj s kontroverznými ľuďmi - v Dóme svätého Martina umiestnila na okná logá firiem Majského, Fruniho i Rozina.
Odluka: Už v roku 1987 ju žiadali cirkevní predstavitelia a v novembri 1989 aj zástupcovia VPN. Na ilustračnej snímke novembrové protesty.
Róbert Bezák: Odvolali ho po tom, čo upozornil na finančné prešľapy svojho predchodcu.

Čoskoro budeme vedieť, aký je majetok cirkví na Slovensku. Vďaka expertnej komisii sa vykoná súpis cirkevných majetkov a môže nastať odluka od štátu. Aj také optimistické titulky sa objavili v médiách, keď ministerstvo kultúry sa začiatkom roku obrátilo na cirkvi, či sú ochotné poskytnúť súpis majetku a dotácií od štátu.

Náboženské spoločnosti vyjadrili ochotu a aj zástupcovia našej najpočetnejšej a zrejme i najbohatšej - rímskokatolíckej - cirkvi tvrdili, že majetok je identifikovateľný a nechcú nič zatajovať. Realita je však iná. Absurdným sa javí i fakt, že štát nevie zistiť, koľko a akého majetku vrátil cirkvám v rámci reštitúcií.

Konečne odluka?

Finančná odluka cirkví od štátu sa musí začať vyrovnaním s cirkevnými majetkami. To si zrejme uvedomili aj zodpovední, keď pred časom avizovali doriešenie problému - minister kultúry Marek Maďarič zriadil expertnú komisiu, vyzval cirkvi na súpis majetku a ohlásil zámer „nastaviť dobrý systém ďalšieho financovania“. Návrh podporili aj cirkvi. Zdokumentovanie ich bohatstva by sa vraj malo dať zvládnuť.

Nejde pritom o žiadne drobné, veď štát financuje trinásť z osemnástich registrovaných cirkví na Slovensku a ročne im dáva približne 37 miliónov eur, z toho rímskokatolíckej vyše 21 miliónov. Na rozdiel od niektorých iných krajín sa na to skladajú všetci daňoví poplatníci.

Okrem toho podporujú cirkvi i veriaci. Dušpastieri pritom nemusia platiť dane z milodarov. Nepriznávajú ani príjmy z kostolných zbierok či cirkevných úkonov. Nikto tak nezistí, koľko nezdanených peňazí cirkev získa a minie nevedno na čo. Ďalšie financie dostávajú cirkvi cez samosprávy, ktoré im z rozpočtov prispievajú na výstavbu Božích stánkov alebo im odpustia platenie miestnych daní.

Odluka: Už v roku 1987 ju žiadali cirkevní predstavitelia a v novembri 1989 aj zástupcovia VPN. Na ilustračnej snímke novembrové protesty. Foto: TASR

Prázdne sľuby

Sľuby o odluke počúva verejnosť vyše dvadsať rokov. Téma figurovala už v programovom vyhlásení Verejnosti proti násiliu z 25. novembra 1989, kde stálo: „Žiadame dôslednú odluku cirkvi od štátu.“ Dokonca už v roku 1987 ju predstavitelia katolíckej cirkvi na čele s kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom zaradili na prvé miesto spomedzi všetkých požiadaviek.

Krátko po páde totality žiadali kresťanskí demokrati i cirkevní zástupcovia navrátenie zhabaného majetku, ktoré spájali s odlukou. „Plošnú reštitúciu cirkevných majetkov bude treba uskutočňovať paralelne s procesom ekonomického osamostatnenia cirkví a náboženských spoločností,“ stálo v dôvodovej správe k reštitučnému zákonu s tým, že prechodné obdobie bude najviac päťročné.

V podobnom duchu sa vyjadrovali aj predstavitelia cirkví, napríklad člen vtedajšej komisie pre otázky reštitúcií pod Konferenciou biskupov Slovenska Dušan Pálka: „Uplatnenie zákona poskytne cirkvi nevyhnutné materiálne predpoklady na rozvíjanie jej činnosti a bol by to zároveň prvý krok na ceste k jej budúcej samostatnosti.“

V roku 1992 cirkev vyhlásila, že chce majetky „na to, aby zo ziskov hradila opravy a údržbu svojho majetku“. Rok nato vtedajší predseda Konferencie biskupov Slovenska František Tondra tvrdil: „Čo sa týka reštitučného zákona, je pre katolícku cirkev naliehavý termín jeho účinnosti.“

Obrovské majetky štát cirkvi vrátil, no o odluke je zrazu ticho. S odstupom rokov sa zdá, že šlo o prázdne sľuby. Kritici upozorňujú, že po rokoch i nesplniteľné. Odluka je vraj nemožná pre nadštandardnú vatikánsku zmluvu z roku 2000. Dokument obsahuje ustanovenia, ktoré to vylučujú.

Štát v štáte

Nejasná je aj otázka veľkosti cirkevných majetkov. V máji sme adresovali ministerstvu kultúry otázky o výsledkoch práce spomínanej komisie. Jej členmi sú zástupcovia ministerstiev kultúry a financií, Konferencie biskupov Slovenska, Ekumenickej rady cirkví a Ústredného zväzu židovských náboženských obcí.

Zaujímalo nás, kedy ministerstvo predloží avizovaný súpis. Odpoveď neprekvapila: „Minister oslovil predstaviteľov cirkví v liste len s otázkou, či sú ochotné predložiť prehľad majetku.“ Počkali sme teda do augusta a opýtali sa opäť.

„V tejto chvíli máme písomné vyjadrenia cirkví, že sa súpisu v zásade nebránia. Jeho získanie najmä v prípadoch najväčších cirkví, ktorých majetok vlastní a spravuje množstvo samostatných subjektov, bude výsledkom procesu, ktorý môže trvať mesiace,“ uviedla Natália Mizerová z tlačového oddelenia. Zároveň ubezpečila, že ak by cirkvi od deklarovanej ochoty neprešli k činom, ministerstvo pripraví niekoľko variantov financovania.

Zatiaľ čo cirkevné majetky zostávajú oficiálne neznáme, neprehľadné financovanie spolu s množstvom zreštituovaného majetku vytvára z cirkví štát v štáte. Napríklad rímskokatolícka cirkev je po reštitúciách jedným z najmajetnejších subjektov, ktorý podľa hrubých odhadov vlastní okolo tritisíc nehnuteľností, štvrtinu všetkých kultúrnych pamiatok a viac než stotisíc hektárov pôdy a lesov.

Bludisko

Aspoň čosi však cirkvi musia. Napríklad platiť dane za komerčné aktivity, ako je prenájom cirkevného majetku či predaj nehnuteľností. Od hovorkyne finančnej správy Patrície Macíkovej sme zistili, že za rok 2011 pritieklo od cirkví iba do štátneho rozpočtu vyše 6,4 milióna eur.

V tom však nie je zahrnutá daň z nehnuteľností spravovaná obcami. Združenie miest a obcí Slovenska však nemá celoslovenské údaje. Navyše, obce im môžu priznať úľavy, ba aj úplné oslobodenie od daní. A oslobodené príjmy sa v daňových priznaniach nemusia uvádzať. Na magistrátoch miest evidujú len cirkevné dane z nehnuteľností, nie z ich prenájmov.

Napríklad v Trnave, označovanej pre množstvo kostolov a cirkevných sídiel za slovenský Rím, zaplatili vlani cirkvi daň z nehnuteľností vo výške 46- -tisíc eur, v Bratislave to bolo viac než 400-tisíc eur. Riaditeľ kancelárie bratislavského primátora Ľubomír Andrassy dodal, že cirkvi sú oslobodené od dane len pri pozemkoch a stavbách slúžiacich na vzdelávanie, na vedeckovýskumné účely alebo na vykonávanie náboženských obradov. Ak ide o komerčné zhodnocovanie majetku, mesto vyrubí daň.

„Pravda je, že mnohé cirkevné inštitúcie sa snažia akúkoľvek aktivitu ukryť za účel, ktorý je oslobodený od dane, a preto je kontrola zo strany samosprávy viac ako nevyhnutná,“ poznamenal.

Dopátrať sa k tomu, koľko cirkvi zarobia na prenájmoch, je v podstate nemožné. Pokúsili sme sa preto zistiť aspoň čiastkové čísla, a to na príklade zreštituovaných lesných pozemkov, ktoré cirkvi komerčne prenajímajú. Hovorca Lesov SR Vlastimil Rezek nám síce potvrdil, že od cirkví si lesy prenajímajú, ale len vo výmere 1 226 hektárov.

„To nie sú ani dve percentá z celkových 68 952 hektárov lesov odovzdaných cirkvi,“ upozornil. Na zvyšných pozemkoch cirkvi hospodária samy alebo ich prenajímajú tretím osobám.

Otázky

Oslovili sme preto aj náboženské spoločnosti. Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik nám odkázal, že nevedú evidenciu majetkových pomerov jednotlivých diecéz. „Je to výlučne v ich kompetencii.“

Obrátili sme sa teda na diecézy. Zaujímalo nás, aký nehnuteľný majetok evidujú, koľko z neho prenajímajú a aký bol ich príjem z prenájmu a predaja majetku.

Napodiv, tentoraz sa situácia obrátila a zo všetkých diecéz nám prišla jednotná odpoveď vypracovaná Konferenciou biskupov Slovenska: „Reštitúcie cirkevného majetku v Slovenskej republike sú súčasťou témy o financovaní cirkví, ktorá je stále otvorená. Keďže reštitúcie sú z princípu len čiastočnou náhradou za nezákonne zhabaný majetok, predpokladáme, že nevrátený majetok bude súčasťou diskusie o zmene financovania.“

Za gréckokatolícku cirkev reagoval hovorca eparchie Michal Hospodár, ktorý sa s odkazom na vznik odborných komisií a hľadanie vhodného modelu financovania odmietol k otázkam vyjadriť. Tajomník Ústredného zväzu židovských náboženských obcí Martin Kornfeld nám povedal, že 95 percent budov vo vlastníctve Židovskej náboženskej obce tvoria synagógy, ktoré nevyužívajú na komerčné ciele, a veľkú časť nehnuteľností majú vo vyše sedemsto cintorínoch po zaniknutých komunitách.

„Napriek tomu, že niektoré cintoríny ležia na lukratívnych pozemkoch miest alebo rekreačných oblastí, robíme všetko, aby ostali dôstojne zachované.“

Veľa toho nezistíte ani v katastri nehnuteľností. Napríklad rímskokatolícku cirkev tvorí viac než 1 800 právnických osôb. Tie sú formálne orgánmi s právnou subjektivitou rímskokatolíckej cirkvi.

Hoci v konečnom dôsledku ide o jedného majiteľa, tento majetok figuruje pod najrôznejšími vlastníkmi ako diecézy, farnosti, rehole a ďalšie cirkevné zariadenia. Hľadanie navyše sťažuje fakt, že meno sa obmieňa - raz vlastní pozemok rímskokatolícka farnosť, inokedy rímskokatokícka cirkev či farský úrad, čo je v podstate ten istý subjekt, len inak pomenovaný.

V snahe dopátrať sa aspoň k jednému číslu sme sa pozreli na majetky rímskokatolíckej cirkvi v neveľkom, náhodne vybranom okrese Bytča na severe Slovenska. Zistili sme, že okrem kostolov, fár a budov jej patria i pozemky s výmerou viac ako 98-tisíc štvorcových metrov.

Zavádzanie

Otázne sú pritom aj reštitúcie, v ktorých majetky získali. Podobne ako na privatizáciu za mečiarizmu by sa možno aj na ne mohol vzťahovať prívlastok „divoké“. Počas komunizmu cirkvám skonfiškovali pôdu a zostali jej len kostoly, fary a záhrady do dvoch hektárov. Podobne sa skonfiškoval majetok reholí.

Zástupcovia rímskokatolíckej cirkvi nám odpísali: „Následky týchto nespravodlivostí dodnes nie sú odstránené.“ Nedozvedeli sme sa však, odkiaľ to vedia, ak nikto oficiálne nepozná rozsah cirkevných majetkov.

Už v roku 1940 bol pritom zriadený Štátny pozemkový úrad, ktorého úlohou bola revízia pozemkovej reformy a medzi rokmi 1945 - 1948 sa cirkvám žiaden majetok nezabral. Súpis, ktorý mala cirkev v rukách do rokov 1948 - 1949, bol v evidencii štátu. Nevedno prečo teda obe zúčastnené strany tvrdia, že súpisom nedisponujú.

Naopak, pri reštitúciách mohli cirkvi získať aj pozemky a budovy, ktoré im nepatrili, ale v minulosti ich mali len v užívaní, podmienenom napríklad charitatívnou činnosťou. Následne ich zhabali komunisti a po roku 1989 prešli do cirkevného majetku, akoby im odjakživa patrili. Ministerstvo však tvrdí, že nemá poznatky o tom, že by cirkvi v rámci reštitúcií získali majetok, na ktorý nemali právny nárok. Naopak, viaceré cirkvi vraj vzniesli pripomienky, že časť ich majetku ešte nebola zreštituovaná.

Možnosť, že cirkvi získali majetok v reštitúciách neoprávnene, pripúšťa aj historička práva Slovenskej akadémie vied Katarína Zavacká. „Existencia neoprávnených reštitúcií bola možná pri tých, ktoré si nárokovala rímskokatolícka cirkev.“

Tvrdenia, že ministerstvá kultúry, financií, hospodárstva a poľnohospodárstva nevedia, aký majetok poskytli z titulu reštitúcií katolíckej cirkvi, označila za zavádzanie občanov. Podľa nej bola totiž k dispozícii evidencia cirkevných majetkov, ktoré podliehali reštitúciám, a pri predložení reštitučných nárokov sa muselo vychádzať z týchto dokumentov.

„Vzhľadom na nekonkrétne vyjadrenia ministerstiev vo veci reštitučných nárokov cirkví by mala byť vykonaná v týchto inštitúciách hĺbková kontrola. Akékoľvek expertné komisie sú v súčasnosti iba na zahmlievanie skutočnosti. Namiesto ich ‚práce‘ má vykonať kontrolu zodpovedných inštitúcií, Najvyšší kontrolný úrad, polícia i prokuratúra, a to čo najrýchlejšie.“

Dušpastieri a podnikanie

Tým, ktorí hlásajú Božie slovo, nie sú cudzie ani komerčné aktivity a podnikanie. Zdá sa však, že nikto sa nedozvie, v akom objeme cirkvi podnikajú. Náboženské spoločnosti síce konajú aj záslužnú sociálnu a charitatívnu činnosť a stoja za nimi viaceré vydarené a všeobecne prínosné aktivity, ale podozrivé kšefty a kauzy ich často zviditeľňujú viac než šírenie duchovných hodnôt.

Hoci naši dušpastieri tvrdia, že nemajú súpis svojho majetku, poznajú ho, pokiaľ ide o možnosť prenajať ho tretím osobám. Podozrivé transakcie sprevádzali rehoľu milosrdných bratov, ktorá predala pozemky pri bratislavskom letisku kontroverznej firme. Košický dominikánsky konvent uvažuje o predaji časti pozemkov pod tamojšou botanickou záhradou, čo ohrozí jej existenciu.

V Bratislave cirkev predala budovu v centre mesta, kde sídlila základná a umelecká škola, schránkovej firme. Samostatnou kapitolou sú aktivity bývalého trnavského arcibiskupa Jána Sokola, na ktoré poukázal audit iniciovaný jeho nástupcom Róbertom Bezákom. Odhalil desiatky nezaúčtovaných bankových účtov s miliónmi eur, ktorými vraj Sokol disponoval. Reakciou bolo Bezákovo odvolanie.

Občas je v hre aj morálka. Známy je prípad Jozefa Majského, ktorý mal roky v prenájme cirkevné lesy pri Rožňave. V centre Košíc v budove bývalého Gymnázia na Kováčskej ulici zasa premonštráti prenajali diskobar otcovi zastreleného Jozefa Estóka, spájaného s podsvetím.

VIDEO Plus 7 Dní