Tip na článok
Mojsejová si zarobila: Firma Damovo platila priam kráľovsky. Na snímke na tlačovej konferencii svojej neúspešnej politickej strany.

Čo spájalo Noru Mojsejovú a Slovenskú informačnú službu?

Úrad boja proti korupcii riešil kauzu, v ktorej figurovala nielen Mojsejová, ale aj Slovenská informačná služba.

Galéria k článku (4 fotografie )
SIS: Daňové úrady i polícia zisťovali, či sa nepodieľala na fiktívnom obchode.
Frajeri: V roku 2002 sa firma Damovo prezentovala pozvaním talianskeho jazdca Formuly 1 Giancarla Fisichellu na Slovensko.
Skartovaný spis Úradu boja proti korupcii?: Pod spisovou značkou PPZ-121-58/BPK-Z-2007 vraj polícia žiadny spis nevedie.

Prípad firmy Nory Mojsejovej, ktorá v roku 2001 inkasovala milióny slovenských korún za bezpečnostné poradenstvo pre silové rezorty Slovenskej republiky, klal súdnym ľuďom oči už od samého začiatku. Pýtali sa - kto bol ochotný zaplatiť toľké peniaze firme sídliacej priamo v Mojsejkinom byte za záhadné rady pre všakovaké štátne inštitúcie?

A nešlo len tak o hocijakú sumu. V priebehu pár mesiacov jej vyplatili päťdesiat miliónov korún, takmer 1,66 milióna eur! Kompetentní sa pozreli dotyčným na zúbky a začali sa diať ešte čudnejšie veci. Do diania vstúpila Slovenská informačná služba.

Norika vlastnou rukou

Keď sme sa prednedávnom Nory Mojsejovej pýtali na spomínaných päťdesiat miliónov korún, so smiechom poprela nielen výšku inkasovanej sumy, ale aj skutočnosť, že by pre firmu Damovo Slovakia robila niečo iné ako účtovníctvo. Na štátnych zákazkách tejto firmy sa vraj nepodieľala ani náhodou. „Pre firmu Damovo sme poskytovali účtovné poradenstvo. Nič viac,“ tvrdila zanietene.

Existuje však vyjadrenie Nory Mojsejovej podpísané v roku 2005 a osvedčené notárom, v ktorom s plnou vážnosťou potvrdzuje poskytovanie „odbornej konzultačnej činnosti“ pre jednu zo štátnych firiem.

Údajnú odbornosť poskytnutých materiálov, ich autorstvo a tiež nesúlad medzi tým, čo sa Mojsejová zmluvne zaviazala pre Damovo robiť a za čo jej v skutočnosti táto firma platila, sa daňovým kontrolórom nepozdával. Ale to už nebol Norin problém. Ona mala peniaze v hrsti a svojej úspešnej firmy sa rýchlo zbavila.

Hrozba sankcií sa vznášala len nad firmou Damovo. Tej úradníci peniaze vyplatené Nore Mojsejovej a tiež ďalším podobným šikovníkom ako daňový náklad neuznali.

Frajeri: V roku 2002 sa firma Damovo prezentovala pozvaním talianskeho jazdca Formuly 1 Giancarla Fisichellu na Slovensko. Foto: TASR

Aj dodali, aj nedodali

Policajti z Úradu boja proti korupcii Západ mali podozrenie, že práve nepriaznivý daňový nález voči Damovu mohol byť dôvodom na spustenie veľmi háklivej akcie. Inými slovami - predpokladali, že v Damove nemali chuť platiť do štátneho rozpočtu viac, a preto sa rozhodli podať dodatočné daňové priznanie podložené veľmi hmlistými dokladmi s nálepkou TAJNÉ. Podľa tohto priznania k dani z pridanej hodnoty zrazu, ex post, tvrdili, že nie Damovo má doplatiť štátu dane, ale štát by mal peniaze vrátiť ich firme. Pýtali si viac ako 168 miliónov korún, čo je vyše 5,5 milióna eur!

Bombastický daňový preplatok na dani z pridanej hodnoty mal firme Damovo vzniknúť na základe zmlúv so Slovenskou informačnou službou o dodávke materiálu na účely prepojenia elektronických systémov medzi SIS a ministerstvom vnútra. V Damove sa dušovali, že materiál presne podľa zmlúv zabezpečili, vystavili aj faktúry, ale tajní ich v decembri 2002 informovali, že k dohode s ministerstvom vnútra nedošlo. Preto im faktúry vrátili a nakúpený materiál od nich nechceli prevziať.

Tento materiál v hodnote viac ako 700 miliónov korún, vyše 23,2 milióna eur, teda držala firma Damovo vo vlastnom sklade, ale „v dôsledku chýb v internej komunikácii“ sa faktúry nedostali do účtovného oddelenia firmy. Nesprávny postup zistili v Damove vraj až v októbri 2003. V tomto čase vystavili k faktúram dobropisy a podali spomínané dodatočné daňové priznanie negujúce pôvodné daňové podanie za december 2012, keď sa mal „biznis“ s SIS „nerealizovať“.

Kompenzácia

Keďže 168 miliónov korún je poriadna kopa peňazí, nečudo, že daniarov a neskôr aj políciu zaujímalo, ako prebiehal obchod, ktorý sa nikdy neuskutočnil. Oprávnene sa zaoberali otázkou, či nešlo o obyčajný výmysel. A to sa akosi nedarilo zistiť, respektíve nebol záujem vyvodiť zo získaných šetrení patričné dôsledky. O spôsobe prešetrovania tohto prípadu veľa napovie už len fakt, že daniari síce spočiatku mali snahu prísť problému na korienok, ale v istej etape si uvedomili, že majú dosť inej práce, a nechali spisy zapadať prachom.

A napriek tomu, že oficiálny verdikt o oprávnenosti požiadavky Damova na 168 miliónov korún nepadol a možno ani dodnes neexistuje, v júni 2004, teda uprostred neukončeného, stále prebiehajúceho konania už bolo rozhodnuté o kompenzácii daňových nedoplatkov firmy

Damovo práve požadovaným nadmerným odpočtom dane z pridanej hodnoty v sume 168 miliónov korún. Čiže na základe nárokovaných, ale ktovie či nie len fiktívnych 168 miliónov slovenských korún štát vymazal skutočných 168 miliónov korún za obrovské daňové nedoplatky firmy Damovo.

Generálny riaditeľ Daňového riaditeľstva SR Igor Šulaj už mohol v roku 2007 o veci len teoretizovať. Úradu boja proti korupcii v roku 2007 píše, že „ak Damovo skutočne nedodalo Ministerstvu vnútra SR fakturovaný tovar, tento mal byť fyzicky evidovaný na sklade,“ lenže „celková suma tovaru na sklade bola podľa predloženého účtovníctva nižšia ako základná hodnota tovaru k uvedenej zákazke“.

Či predmetný tovar Damovo vôbec nakúpilo, sa podľa Šulaja „jasne nezistilo“. Že mohlo ísť o fiktívny obchod, naznačujú aj ďalšie zápisy daňových orgánov. Konštatujú, že firma Damovo „nepreukázala vysporiadanie obchodno-záväzkových vzťahov žiadnym spôsobom“, ako napríklad „zaplatením zdaniteľných plnení, odstúpením od zmluvy či vymáhaním plnenia súdnou cestou“.

Skartovaný policajný spis?

Damovo preukazovalo uskutočnenie obchodu zmluvami so Slovenskou informačnou službou. Všetky ich za SIS podpisoval jediný človek vystupujúci pod menom Ing. Ľuboš Urban. Úrad boja proti korupcii zistil, že Urban na takéto úkony nebol oprávnený. Plnú moc na rokovanie s firmou Damovo mu vtedajší riaditeľ SIS Vladimír Mitro udelil tretieho apríla 2002, teda niekoľko mesiacov po tom, čo už väčšinu zmlúv s Damovom podpísal.

Podporným dôkazom o akomsi materiáli v hodnote viac ako sedemsto miliónov korún nakúpenom na základe požiadavky SIS mal byť list podpísaný Urbanom v decembri 2002. Za SIS firme Damovo vysvetľoval, že sa s ministerstvom vnútra nedohodli, a preto žiada, aby nakúpený materiál uskladnili zatiaľ vo vlastných priestoroch.

Lenže na liste chýba spisová značka, takže dátum písania listu nemožno považovať za nespochybniteľný. A ako pre potreby Daňového riaditeľstva SR uviedli z SIS v máji 2004: „Dnes už bývalý príslušník Ing. Ľuboš Urban nemal plnú moc na preberanie dodávok.“ Policajti Úradu boja proti korupcii mali podozrenie, že niekdajší príslušník SIS Urban svojím konaním spáchal trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa, ale polícia do dnešného dňa nikoho ani len neobvinila.

Policajný spis vedený v tejto veci so spisovým číslom PPZ-121-58/ BPK-Z -2007, pod ktorým je vedená aj odpoveď vtedajšieho daňového šéfa Igora Šulaja, bol zrejme skartovaný.

Faktúra len na obzeranie

Spôsob práce systémom „aj dodali, aj nedodali“ sa firme Damovo „prihodil“ viackrát. V roku 2001 pracovala táto firma pre ministerstvo vnútra a uprostred už prebiehajúcich prác vraj navrhla neplánované, inovatívne riešenie. Kvôli tejto inovácii dodala na medzisklad ministerstva špeciálne zariadenia v zapečatených obaloch. Vzápätí sa ukázalo, že zakúpené novinky nie sú kompatibilné s už existujúcim systémom ministerstva a Damovo si svoje zapečatené obaly aj s ukrytým obsahom muselo zobrať späť.

Samozrejme, aj tieto aktivity mali vplyv na štátny rozpočet a daňové orgány ich opodstatnenie preverovali ešte v roku 2009. Z ministerstva vnútra im vtedy odpovedali pomerne arogantným spôsobom. Väčšinu „podružnej dokumentácie“ k tejto veci už nemajú k dispozícii, lebo bola skartovaná a vraj vôbec „nie je rozhodujúce, na ktorej lokalite, v akých počtoch a akým spôsobom boli zariadenia odskúšané“.

Daniari by sa nemali podľa ministerstva vnútra pozastavovať nad otázkou, prečo sa faktúra od Damova v hodnote viac ako pol druha milióna eur nenachádza v evidencii faktúr ministerstva. Veď faktúra „mala pre ministerstvo vnútra ako potenciálneho odberateľa len informatívnu a priebežne kontrolnú hodnotu“. Dielo bolo dobudované s pôvodnou technológiou, nie s inovatívnou, a preto je pôvodne dohodnutá cena rovnaká ako tá, ktorá bola napokon vyplatená.

Ministerstvo vnútra akurát pripustilo, že ak (!) by boli drahé zariadenia v zapečatených obaloch použiteľné pre ich potreby, potom by to už museli riešiť dodatkom k zmluve. Ale keďže sa nič nové nepoužilo, nebolo treba zmluvné podmienky meniť.

Veľký hráč

Firma Damovo mala v rokoch 2001 až 2006 obchodné aktivity takmer výhradne viazané na štátne inštitúcie alebo organizácie s majoritným zastúpením štátu. Podľa kontrolných orgánov všetky zákazky získala cez výberové konania, hoci v tom čase nemala previerku Národného bezpečnostného úradu, čo bola často základná podmienka.

V roku 2006 zmenila firma Damovo názov na Alison Slovakia a snažila sa obhájiť svoju dôveryhodnosť. V roku 2007 tvrdili zástupcovia firmy, že sa z turbulentného obdobia dostali a už si svoje daňové povinnosti plnia načas. Chválili sa podnikateľskými aktivitami s ministerstvom vnútra, ministerstvom práce, ministerstvom obrany, ministerstvom zahraničných vecí.

Podľa zmlúv zverejnených na internete získava Alison od slovenských ministerstiev zákazky v obrovských objemoch stále. Okrem už spomínaných štátnych inštitúcií má zmluvy aj s ministerstvom dopravy, ministerstvom financií, Colným riaditeľstvom, so Slovenskou elektrizačnou prenosovou sústavou...

Niektoré zmluvy sú uzavreté až do roku 2018. A ako dopadli podozrenia o čachroch s daňami? V roku 2011 podpísal generálny riaditeľ Daňového riaditeľstva SR Igor Krnáč s firmou Alison Slovakia kúpnu zmluvu na upgrade diskového poľa IBM. Viac povedať netreba.

Jednolibrový macher

Kto sa skrýva za firmou, ktorá trinásť rokov pracuje pre najrôznejšie štátne firmy a inštitúcie, nie je známe. V júli 2000 ju pod názvom Ericsson Business Systems Slovakia zakladala spoločnosť Ericsson Slovakia a tú zase vlastnila akási švédska firma. Novozaložená spoločnosť so sídlom v Bratislave sa mala okamžite k svetu. Spornú zmluvu s košickou firmou Nory Mojsejovej podpisovala už na začiatku septembra 2000.

V roku 2001 zmenila spoločnosť názov na Damovo Slovakia. V turbulentnom období, keď bratislavskí daniari šliapali Damovu na päty, zrušila firma svoje oficiálne sídlo v Bratislave a uviedla si ako adresu Veľký Meder. Automaticky sa tak „prešmykla“ pod kontrolu tamojšieho daňového úradu, neslávne známeho z prípadu Salmanovovcov.

Z videa kolujúceho v médiách je zrejmé, že poniektorí úradníci z Veľkého Medera boli za patričnú odmenu veľmi ústretoví. Damovu sa sťahovanie do Veľkého Medera vyplatilo. Tamojší daniari jednoducho zrušili rozhodnutie Daňového úradu Bratislava IV, ktoré bolo voči Damovu nepriaznivé. Kontrolné orgány neskôr konštatovali, že sa tak stalo v rozpore s právoplatnými predpismi.

V septembri 2006 sa firma zase premenovala, tentoraz na Alison Slovakia. Po spoločnostiach sídliacich v Taliansku a Luxembursku ju ovládla firma založená len pár týždňov predtým vo Veľkej Británii. Podľa anglickej webovej stránky mala základné imanie jednu libru. V roku 2011 sa Alison z Veľkého Medera vrátila do Bratislavy.

Firma Alison Slovakia, tak veľmi úspešná vo verejných obstarávaniach, je aktívna aj v spoločenskom živote. Napríklad ako dlhoročný sponzor Diplomatického tenisového turnaja, ktorý organizuje ministerstvo zahraničných vecí.

VIDEO Plus 7 Dní