Tip na článok
Bojnický zámok: Patrí k najkrajším na Slovensku.

Čudné šafárenie na Bojnickom zámku: Zákazky dostávajú firmy bez sídel

Múzeum Bojnice zadáva zákazky za státisíce eur firmám, ktoré sa nedajú nájsť.

Galéria k článku (6 fotografií )
Luxus: Za to, aby mohol byť luster vystavený, zaplatilo Múzeum Bojnice takmer 300-tisíc eur.
Reštaurácia: Firma Albína Okšu si za odborný výskum tohto objektu vvfakturovala 5 300 eur. Hoci nemala potrebné osvedčenie na výskum.
Daša Michalcová: Keď upozornila na praktiky riaditeľa, takmer po dvadsiatich rokoch dostala výpoveď. Vraj z organizačných dôvodov.

Chvályhodné skutky či pofidérne míňanie finančných prostriedkov? Táto otázka sa natíska pri skúmaní niektorých investičných akcií zrealizovaných Múzeom Bojnice.

V inštitúcii spadajúcej pod Slovenské národné múzeum (SNM) sa totiž mimoriadne darí aj firmám, ktoré by ste na adresách ich sídel márne hľadali.

Z dostupných údajov vyplýva, že za posledných päť rokov sa im na Bojnickom zámku podarilo vysúťažiť kšefty za státisíce eur. Úspešné boli aj v prípadoch, keď podľa všetkého nespĺňali potrebné podmienky.

Úspešný reštaurátor

Ide o firmu R.E.N.O. z obce Závada pri Topoľčanoch a spoločnosť SVBB, ktorá by mala sídliť v Banskej Bystrici. Napriek tomu, že s oboma podpísalo bojnické múzeum v uplynulých rokoch niekoľko zmlúv a objednávok v hodnote prevyšujúcej 320-tisíc eur, na adresách uvádzaných v oficiálnych dokumentoch ich nenájdete.

Kam by im vedenie múzea v prípade potreby zasielalo potrebnú korešpondenciu, nevedno. Zrejme by to riešilo prostredníctvom ich jediného konateľa. Tým je akademický sochár Albín Okša z obce Prašice, ktorému sa v Bojniciach mimoriadne darí aj v postavení živnostníka.

V tejto pozícii uzavrel s múzeom len v rokoch 2010 až 2014 zmluvy za viac ako 400-tisíc eur. Otázne je, či je pri zadávaní zákaziek Okšovi a jeho firmám všetko s kostolným poriadkom. Podarilo sa nám napríklad zistiť, že kšefty v Bojniciach získava aj vtedy, keď nie celkom spĺňa potrebné predpoklady.

Nie je vylúčené, že sa tak stalo vlani na jeseň, keď firma R.E.N.O. vyhrala zákazku za viac ako 35-tisíc eur. Týkala sa prípravných prác v Zámockej reštaurácii.

Jej súčasťou boli okrem vyčistenia podkrovia i pivnice, odstránenia keramických a drevených obkladov či likvidácie odpadu aj dva odborné výskumy objektu - architektonicko- historický a umelecko-historický.

V tom čase však Okšova spoločnosť ani samotný Okša nedisponovali oprávnením na vykonanie uvedených odborných výskumov, čo nám potvrdilo ministerstvo kultúry. Napriek tomu si za ne vyfakturoval 5 300 eur.

Uvedené výskumy však podľa našich informácií v skutočnosti vykonala odborníčka s potrebnými osvedčeniami a pán Okša jej mal zaplatiť 2 600 eur. Summa summarum - len na tejto položke zarobil 2 700 eur.

Prečo múzeum nedalo odborný prieskum urobiť človeku s právoplatným oprávnením, nevedno. Fakt je, že na tom celkom slušne prerobilo. Ak sa budeme pohybovať v čisto teoretickej rovine a predstavíme si, že všetky položky v tejto konkrétnej zákazke mohli byť predražené o sto percent, zisk majiteľa firmy R.E.N.O. predstavoval 12,5 tisíca eur.

Drahý luster

Pochybnosti ohľadom pôsobenia Albína Okšu na Bojnickom zámku spustila veľkolepá akcia okolo záchrany nadrozmerného historického lustra. Vedenie múzea ho zhruba pred štyrmi rokmi dalo za vyše 70-tisíc eur zreštaurovať. Víťaznú ponuku predložil Okša. Aby mali kde luster zavesiť, dali následne za viac ako 212-tisíc eur zmodernizovať najväčšiu miestnosť na zámku.

Súťaž opäť vyhral živnostník Okša. Luster slávnostne vystavili pred rokom. Ak ho chcú návštevníci obdivovať, musia si k sedemeurovému lístku priplatiť ďalšie euro. Lebo len tak sa dostanú do Huňadyho sály Bojnického zámku, kde je impozantné svietidlo umiestnené.

S odstupom času však celá paráda okolo lustra vyvoláva skôr rozpaky ako nadšenie. Vedenie múzea zvažovalo záchranu svietidla už v roku 2004. Ktovie prečo si práve vtedy kompetentní povedali, že je najvyšší čas vytiahnuť zo zámockých skladov unikátny predmet z druhej polovice osemnásteho storočia.

Povaľoval sa tam od začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia, keď ho na Bojnický zámok doviezli z kaštieľa v Továrnikoch pri Topoľčanoch. Keďže historický predmet sa nachádzal v žalostnom stave, vedenie múzea sa rozhodlo opraviť ho. Ale nie hneď a vlastnými silami. To by bolo jednoduché a hádam aj lacné!

Najskôr bolo treba minúť takmer pol milióna korún, necelých 17-tisíc eur, na vypracovanie návrhu na reštaurovanie svietidla. Predmetnej zákazky sa v tom čase zhostil akademický sochár Arpád Mézes.

Výsledkom jeho ani nie trojmesačného snaženia bol niekoľkostranový dokument obsahujúci pomerne stručný opis vtedajšieho stavu historického predmetu, fotodokumentáciu a údaje o tom, akým spôsobom by bolo vhodné luster zreštaurovať. Laikovi však v návrhu akosi chýba podstatná informácia - koľko by celá akcia na záchranu nadrozmerného svietidla stála.

Ale také čosi zrejme zaujíma len nevzdelanca, pretože, ako sme sa aktuálne dozvedeli od vedúceho oddelenia údržby a investícií Múzea Bojnice Mikuláša Letavaya, „suma za reštaurovanie nebola v návrhu uvedená, pretože tento údaj nie je predmetom návrhu na reštaurovanie“.

Múzeum si teda nechalo za päťstotisíc eur vypracovať návrh, v ktorom nepovažovalo za potrebné vyčísliť cenu samotného reštaurovania. Z postupu bojnického múzea zostal zrejme zarazený aj vtedajší generálny riaditeľ SNM Peter Maráky, ktorý vraj netušil, čo v Bojniciach vyvádzajú.

„Neviem už celkom presne, ako to bolo, ale spomínam si, že po nejakej kontrole sa to celé zastavilo,“ vracia sa k udalostiam spred jedenástich rokov. Nemajú vraj kapacity: Následne luster opäť odložili do zámockých skladov. Myšlienku na jeho reštaurovanie však vedenie bojnického múzea oprášilo o sedem rokov, po výmene na riaditeľskej stoličke SNM.

V Bojniciach tento časový posun vysvetľujú po svojom. Podľa Letavaya k nemu došlo „z finančných dôvodov, pretože luster bol reštaurovaný z vlastných výnosov Múzea Bojnice“.

Predstava, že múzeum minulo v roku 2004 pol milióna korún na návrh reštaurovania svietidla, na čo vlastne nemalo peniaze, je úsmevná, no vysvetlenie kompetentných nehodno spochybňovať. Novú akciu na záchranu svietidla spustili v lete 2011, keď vyzvali vybraných záujemcov na predkladanie cenových ponúk týkajúcich sa reštaurovania vzácneho lustra.

Externého reštaurátora hľadalo bojnické múzeum napriek tomu, že disponuje vlastnými odborníkmi. Pracovníkov a dielne určené na tieto účely má aj SNM. Letavay nám v tejto súvislosti tvrdil, že „SNM nedisponuje reštaurátorskými kapacitami na taký veľký rozsah reštaurátorských prác, aké si vyžadovalo reštaurovanie barokového lustra“.

Ako sme už spomenuli, kapacitne to najlepšie zvládol Albín Okša. Unikátne svietidlo zreštauroval za vyše 70-tisíc eur a z pozície živnostníka zastrešoval aj modernizáciu najväčšej sály na Bojnickom zámku za 212-tisíc eur.

Kontrola v múzeu

So zákazkami týkajúcimi sa historického svietidla sa vynorilo množstvo nejasností, najmä pri vystavovaní faktúr zo strany Okšu. Otvorene na to poukázali dokonca samotní zamestnanci bojnického múzea. Na základe ich sťažnosti poslal generálny riaditeľ SNM Viktor Jasaň na Bojnický zámok finančnú kontrolu, ktorá vraj potvrdila čudné šafárenie s finančnými prostriedkami.

V záverečnej správe z kontroly sa údajne spomínajú fiktívne faktúry vo výške niekoľkých desiatok tisíc eur, ktoré boli Okšovi vyplatené. Generálny riaditeľ SNM Jasaň zatiaľ odmietol komentovať výsledky kontroly, keďže neboli prerokované s dotknutými stranami.

„Preto nemôžeme v súlade s právnymi predpismi odpovedať na vaše otázky. Po prerokovaní správy vám môže SNM poskytnúť požadované informácie,“ dôvodí.

O čosi zhovorčivejší chcel byť Okša, ktorého sme našli v Prašiciach. Ochotne sa chcel podeliť o svoje profesionálne skúsenosti a zážitky. „Ja nemám problém s vami komunikovať, len poďte ďalej. Všetko si vysvetlíme, ale najskôr zavolám Janovi, či môžem,“ rozrečnil sa žoviálne pán reštaurátor.

Až keď začal telefonovať, zistili sme, že tým „Janom“ myslí riaditeľa bojnického múzea Jána Papca, ktorý mu však dôrazne zakázal komunikovať s novinármi. A už vôbec nie s tými z PLUS 7 DNÍ, lebo „to sú naši nepriatelia“, začuli sme krik v telefóne.

Keď sa Okša riaditeľa bojnického múzea opýtal, či má novinárov poslať za ním do Bojníc, z telefónu sa ozvalo dôrazné - Nie!

Dostala výpoveď

Pomery v Múzeu Bojnice ilustruje aj postup vedenia voči zamestnankyni Daši Michalcovej, ktorá našla odvahu a pod sťažnosť adresovanú generálnemu riaditeľovi SNM Jasaňovi sa v mene kolegov podpísala.

Nedávno dostala takmer po dvadsiatich rokoch práce na Bojnickom zámku výpoveď. Spôsob, ako sa s ňou šéf bojnického múzea Papco vyrovnal - prostredníctvom advokáta v minulosti firemne prepojeného s jeho synom a nevestou - hovorí mnohé o jeho charaktere.

„Čo mám na to povedať? Celé roky si robia, čo chcú, a keď si niekto dovolí nahlas na to upozorniť, skončí na ulici,“ povzdychla si Daša Michalcová.

VIDEO Plus 7 Dní