Filip Szórád

Začiatok dňa vyzeral ešte nádejne. Na raňajky som si spravil hrianku na masle, pričom som použil ingrediencie, ktoré som si nakúpil pád dní odzadu. V rámci môjho experimentu som sa dostal do úplného finále. Ráno mi zostávalo ešte 5 dní do konca apríla, ale v peňaženke som mal iba 7 eur 87 centov. Ostatné peniaze sa mi už rozkotúľali kade-tade a to som sa snažil škrtiť výdavky úplne všade, kde sa dalo. Denný limit sa mi stenčil na 1 euro a 57 centov. Inak povedané, ak túto hranicu neprekročím, vyjdem s minimom až do mája. V tom by mi mohol pomôcť aj špekáčikový guláš, ktorý som si navaril včera. Aj keď som ho ma v pláne konzumovať dlhšie, zostalo mi už len na dnešný deň. Včera na obed a večeru som si totiž pri veľkej chuti - či pažravosti, ako chcete - nabral dvakrát. Ale aj tak v tento deň pri ideálnom scenári sa ešte môžem prestravovať za nulu. A ďalej? Ďalej pôjdem podľa minimalistického kľúča. Asi len pečivo. „Nemá šancu. Sedem eur, má veľmi málo," uzemnila ma Katka na sociálnej sieti. „To má cca 45 rožkov, teda 9 rožkov na deň," vyrátal Martin. Mne to v prepočte vyšlo ešte o pár rožkov viac. Uchlácholený týmto argumentom som sa vybral spokojne do roboty. Už som zatváral dvere na byte, keď mi život opäť raz potvrdil, že ideálne scenáre majú v realite vždy nejakú trhlinu. Začul som, že voda na záchode preteká nejako príliš hlasno. Dal som teda dole bundu a išiel vyzistiť, čo je veci. Otvoril som poklop a pochopil, že to chce odborný zásah do systému. Prietok sa totiž v nádržke po naplnení nezastavil a voda neustále pretekala.

Prvé, čo mi napadlo, bolo zavolať vodoinštalatérovi. „To nebude problém, kde bývate?" povedal mi do telefónu po tom, čo som mu vysvetlil situáciu. „Že koľko to bude stáť? Do 100 eur by sme sa mali zmestiť. Záleží, čo konkrétne je pokazené. Ale môže to byť aj 30 eur," priblížil, ja som zaďakoval za informáciu a rozhodol sa, že to vyriešim vlastnými silami. Nielen nedostatok prostriedkov na túto operáciu, ale aj mužská ješitnost mi nedovoľovali konať inak. Po konzultácii s otcom, ktorý je v tejto problematike zbehlejší, som už vedel, čo mám robiť. Treba vymeniť tesnenie a ihneď odstaviť prívod vody do WC. Prásk! Ako som sa snažil uzavrieť rohový ventil, odlomil som ho a v rukách mi zostala časť z neho. Tu už som začínal tušiť, že som v r... hmm... v úzkych. Voda totiž stále tiekla a jediné, čo mi ostávalo, bolo odpojiť vodu v celom byte cez hlavný ventil v šachte. A to nie je zrovna situácia, v ktorej chcete zotrvať.

Moje kroky preto smerovali do veľkého supermarketu, kde si chodia zruční chlapi po všelijaké náčinie. Zámerom bolo kúpiť nové tesniace gumičky a taktiež rohový ventil. „Takú veľkosť tesnenia na typ, čo potrebujete, nemáme," odvetil mi predavač, keď som mu ukázal fotografiu interiéru záchodovej nádržky na vodu. A čo teraz? „Kúpte si celý umelohmotný napúšťací ventil. Stojí 7,29 eura," odvetil. A sme doma. Teda, nie doma, stále som bol v obchode, ale viete, ako to myslím. Ak by som tak spravil, zostane mi v peňaženke 58 centov. A mám vari na výber? Lenže mi treba kúpiť aj rohový ventil, ktorý som ráno odtrhol. Pozriem sa, koľko stojí ten. Sú to 4 eurá a 99 centov. Je koniec!

Nemôžem fungovať bez plnohodnotnej toalety, no v mojom rozpočte nemám peniaze na obe položky, ktoré treba vymeniť. Prišiel na psa mráz. Kupujem oba komponenty a podľa návodu na youtube a inštrukcií rodiča opravujem môj domáci systém WC. Lenže som na sume mínus 4,41 eura. Môj mesačný experiment ukončujem 5 dní pred koncom so záporným účtom. Na otázku, či&nbsp;sa dá vyžiť zo životného minima 268,88 eura, poznám odpoveď. NEDÁ. Respektíve ja som to nedokázal pri takpovediac ideálnych podmienkach.

Pre potreby článku som počítal s regulovaným nájmom v sociálnom byte za 56 eur, ale ani tak mi to nevydalo. No taký nájom má málokto a v realite by som v Bratislave ťažko zohnal bývanie pod 200 eur za izbu na mesiac. Určite by sa našli mnohí, ktorí by ten mesiac zvládli oveľa lepšie ako ja, ale aj tak by to bolo skôr živorenie ako žitie. A tak som to pociťoval cez apríl aj ja. Aj napriek podpore rodiny a známych, ktorí mi občas poskytli stravu, som neustále zápasil s jej nedostatkom. Odzrkadlilo sa to aj na mojej váhe, za necelý mesiac som schudol viac než 4 kilá. A to som sa o to nijako nesnažil. NÁKLADY ZA DEŇ 26: - 12,28 € ZOSTATOK DO KONCA MESIACA: -4,41 € AKO PREBIEHALI MOJE DNI, AŽ KÝM SOM SA DOSTAL DO MÍNUSU, SI PREČÍTAJTE NA ĎALŠÍCH STRANÁCH

Po včerajšej brigáde u pána Júliusa a prestravovaní sa zadarmo to bolo od rána už zase iba v mojich rukách. Nebudem špekulovať. Chlieb som usmažil na masle a spravil z neho hrianku. K tomu som ešte upiekol cibuľu a pridal na vrch. Nebolo to vôbec zlé. Po raňajkách však nebol čas na záhaľku, o otázku ďalšieho stravovania som sa bol nútený zaujímať okamžite. Do konca mesiaca mám v rozpočte ešte odložených 17,68 eura, to mi musí vystačiť na ďalších šesť aprílových dní. To už musím obracať každý cent. Asi najvýhodnejšie by bolo navariť nejakú polievku, ktorú budem môcť jesť aj tri dni. Po inšpiráciu si idem k našim bývalým spoluobčanom v spoločnom štáte, teda k Čechom. Tí vedia o šetrení a škrečkovaní najviac, veď aj na dovolenky k moru si okrem bielych ponožiek a sandálov vždy nabalia aj nejaké tie lacné konzervy. Pri sledovaní českej Zámeny manželiek som si všimol obľúbené, sýte a cenovo dostupné jedlo. A pritom mimoriadne populárne. Už asi tušíte. Chystám sa uvariť "buřtguláš" alebo, ak chcete v kostrbatom slovenskom preklade - špekáčikový guláš. V obchode kupujem 5 nožičiek špekáčikov, 5 kusov väčších zemiakov a všetky potrebné koreniny, ktoré doma nemám. Teda mletú papriku, červenú aj štipľavú, a majorán. Platím 7,61 eura.

Doma si najskôr nájdem návod na prípravu na internete a potom sa ho držím ako slovenskí politici marketingových fráz pred voľbami. Najprv usmažím cibuľku - tej ešte mám v zásobe, popritom na inej panvici na štvrtinové kolieska nakrájané špekáčiky a nakoniec pridám na malé kocky posekané zemiaky a zalejem vodou. Po tom, ako som polievku okorenil, som na miernom ohni varil ešte necelú polhodinu a česká nízkorozpočtová klasika bola hotová. Nech mi sestry Češky odpustia ten prívlastok. Hladný som sa na ňu vrhol hneď, ako som ju stiahol z plynáka. Hlupák! Popálil som si jazyk. Ale aj tak polievka chutila výborne. Len či to bola strava nutrične hodnotná, som úplne netušil. „V rámci kritického stavu financií by si mohol prezistiť u nejakého výživového odborníka, aké lacné suroviny udržia človeka sýteho za čo najmenej peňazí," vnukol mi túto myšlienku už skôr švagor a teraz bol vhodný čas ju zrealizovať.

Ako som rýchlo zistil, moja verzia gulášu medzi ne nepatrí. „Výživová hodnota u špekáčikov je dosť malá, väčšinou sú to tuky. Bielkovín je tam menej, ako by sme potrebovali, a výživovo zdravé to nie je. Aj keď, dať si ho raz za týždeň - dva by vadiť nemuselo," vysvetlil mi výživový poradca Tomáš Hadžega. A čo teda nakúpiť, aby to bolo sýte, výživné a poprípade aj zdravé? „Ak sa chceme zmestiť do toho rozpočtu, určite by tam mala byť zelenina, ktorá má vlákninu, aby človeka zasýtila počas dňa. Či už by to bol nejaký ľadový šalát alebo reďkovky, prípadne cibuľka, čiže sezónne veci," radil mi odborník. „Na obed by mohli byť určite zemiaky, buď samotné alebo kombinované so syrom. Alebo na ne dať pár plátkov šunky, aby to bolo finančne menej náročné ako iné mäsité výrobky," pokračoval v inštrukciách Hadžega.

Ďalej mi odporučil tuniaka v konzerve, na raňajky vajíčka a taktiež jablká. „Pečivo odporúčam celozrnné, aj keď je finančne náročnejšie. Lebo aj to menšie množstvo je výživnejšie ako biely chlieb," uzavrel. Keď som si odrátal všetky dnešné výdavky, budem mať čo robiť, aby som si mohol dovoliť aspoň niečo z toho. Okrem nákupu potravín som minul ešte 2,20 eura za MHD. Na ďalšie dni mi zostalo 7 eur a 87 centov. Asi predsa len zostanem najbližšie dni verný špekáčikovému gulášu a chlebu.&nbsp;Len dokedy mi vydrží? NÁKLADY ZA DEŇ 25: - 9,81 € ZOSTATOK DO KONCA MESIACA: 7,87 € PREDCHÁDZAJÚCE DNI NA ĎALŠEJ STRANE

Zo spánku ma prebudí bubnovanie kvapiek na rímse okna. S ešte stále nie úplne rozlepenými očami kontrolujem aj vizuálne to, čo mi naznačujú sluchové orgány. Vonku prší, do kelu. Nezvyknem byť precitlivený na rôzne rozmary počasia, ale teraz ma to riadne naštve. Známemu som sa sľúbil na brigádu. Prinesú mu drevené laty a chce pristaviť k domu terasu. Možno to kvôli lejaku zruší. Môj predpoklad sa o krátku chvíľu ukazuje ako nesprávny. „Nie. Dojdi, na obed mi to donesú," presviedča ma doobeda cez telefón. Sľúbil som sa a sľub dodržím. Navyše mi garantoval, že naprázdno neodídem a za menšiu brigádu dostanem nejaký oldomáš. To sa mi celkom hodí. Peňazí veru nemám nazvyš. Od začiatku apríla sa snažím vyžiť zo sumy životného minima - 268,88 eur - a už mi zostalo len 19 eur a 88 centov. Štatisticky tvrdou rečou matematiky to vychádza, že na deň mám do konca mesiaca možnosť minúť už len 2,84 eura. A to teda nie je bohviečo. Z čiastky životného minima som si ešte prvého apríla odpočítal výšku mesačného nájmu v sociálnom regulovanom bývaní v Bratislave. To je 56 eur. Hlúposť? No predstavte si, že nie. Toľko platila napríklad Monika Kozelová za byt v Ružinove v čase, keď bola poslankyňou Národnej rady za OĽANO s niekoľkotisícovým príjmom. Keď mohla ona, prečo nie ja? Pre potreby tohto experimentu teda počítam s takýmto ideálnym scenárom a zvyšné peniaze míňam na všetky bežné výdavky. Kupujem za ne jedlo, hygienické potreby, prací prášok či oblečenie. No už som na konci svojich finančných možností. A preto mi fyzická práca výmenou za jedlo a nápoje príde ako prijateľná rovnica.

Nastupujem do električky číslo 3 a pozerám, či nešoféruje moja bývalá kolegyňa, ktorá odišla z médií kvôli nízkemu platu. Nie je tam. Za lístok na spoj mestskej hromadnej dopravy platím 1,10 eura. Ísť peši do Rače, kde ma čaká pracovná činnosť, z Petržalky by bolo nielen ďaleko, ale hlavne by som zmokol ako myš. Kým prídem od zastávky električky k Júliusovmu domu, aj tak celkom slušne zmoknem. „Za dvadsať minút je tu auto. Vyložíme to a podľa počasia uvidíme, čo ďalej," vraví mi Ďuso. Aspoň sa dovtedy trochu osuším. Dlho si však nehoviem, z ulici počujem trúbenie. Z&nbsp;dlhej, no príjemnej chvíle, ktorá ma napĺňala harmóniou a pokojom a dávala nejasný zmysel všetkej existencii, sa preberám do reality. Vstávam zo stoličky, obliekam si bundu a nasadzujem pracovné rukavice. Otváram dvere a kráčam oproti dažďu. Vonku už stojí muž a otvára zadné dvere na nákladnom vozidle. To, čo vidím, ma poteší. Drevených dosiek je nevysoký počet. S pánom ich za malú chvíľu naukladáme na priestor pri stene domu.

„A teraz čo pán domáci?" pýtam sa Júliusa. Prižmúri oči a rozhodne vyhlási: „Teraz začneme skutočne pracovať." Vymeriavame propozície a pripravujeme sa na inštaláciu drevenej terasy. Po polhodine však lejak silnie. Pokračovať ďalej nemá zmysel. Robotu ukončujeme skô,r než bolo v pláne. Aj tak som zase mokrý. Osuším sa a ideme dovnútra. Na obed za výslužku dostávam vynikajúce špagety so slaninkou od pani domácej. Plus so sebou zabalenú hríbovú polievku na večeru. Domov sa vraciam znova električkou. NÁKLADY ZA DEŇ 24: - 2,20 € ZOSTATOK DO KONCA MESIACA: 17,68 €

Nebola to klasika. Moje prvé jedlo dňa bolo v poslednej dobe príliš monotématické - krajec maslového chlebíka s cibuľou. Nieže by mi nechutilo, ale jesť dokola to isté sa nedá dlho. A keďže mi došlo pečivo, ráno som zbehol do najbližších potravín a okrem 450 gramov nového chleba za 1,69 eura som kúpil aj 15 deka plátkového syra za 1,05 eura. Na chlieb som poukladal syr, na neho nakrájanú cibuľu a na vrch som pridal znova syr. Osolil, dochutil čiernym korením a dal zapiecť na 10 minút do rúry. A hneď to bolo o niečom inom. Cibuľovo - syrová zapekačka má odteraz natrvalo vyárendované svoje miesto v mojom úzkom, no stále sa rozširujúcom kulinárskom svete. Po raňajkách nasledovalo rýchle skontrolovanie aktivity na sociálnych sieťach. „Vašim najväčším hendikepom je to, ze neviete variť. Úplne inak by sa vám gazdovalo, keby ste si premyslene navarili na tri dni dopredu," dala mi dobre mierenú radu pani Miroslava v komentári pod článkom na sociálnej sieti. Rád by som, ale momentálne som spokojný aj s tým, že to sem-tam dokážem aj na deň dopredu. „Vám predsa ide o prežitie, nasýtenie, aby ste mohli fungovať. Nemôže vám ísť o zdravé stravovanie, hoci by ste chceli. Keď človek žije z mála naozaj, správa sa úplne inak ako vy," pokračovala. No neviem, či mi ide úplne o zdravé stravovanie, ale tak keď sa dá, nemusí to byť zrovna nezdravé. A snažím sa najlepšie, ako viem.

„Praskli ti nohavice? Zober ihlu a niť!" pripomenula mi Zuzana, že dnes si mám vyzdvihnúť z opravy odevov roztrhnuté nohavice a na vačkoch čiastočne rozpáranú nepremokavú vetrovku. „Sadnem za stroj a zašijem alebo zoberiem ihlu a niť. Veď nás to v škole kedysi naučili," pridala sa aj Magdaléna. Asi ma to aj učili, úplne si nespomínam, ale učili ma aj francúzsky jazyk a čo si myslíte, že viem, ako sa povie rečou Napoleona či Voltairea slimák? To náhodou viem - je to escargot - ale inak som vo francúzštine stratený. Pani krajčírku som stretol ešte pred predajňou a ihneď mi potvrdila, že aj tá obrovská diera pod rázporkom na nohaviciach sa dala zašiť. Aj nedostatky&nbsp;na bunde&nbsp;rutinérsky opravila. Znovu sfunkčnené kúsky môjho šatníka som si dal na seba, aby som vyskúšal ich odolnosť voči vplyvom okolia. Všetko držalo tak, ako malo, a ja som sa smelo vydal do ulíc Bratislavy.

Viacerí ste mi písali, nech vyskúšam mobilnú aplikáciu,&nbsp;pomocou ktorej reštaurácie či pekárne predávajú nepredané, ale stále čerstvé potraviny so zľavou. A to nie hocakou, sľubujú zľavy vo výške od 50 do 70 percent. Ďalšou pridanou hodnotou okrem šetrenia peňazí je aj zabránenie plytvaniu jedlom. Prezrel som ponuku a našiel som rôzne typy jedál, od zákuskov a chlebíčkov až po obedové menu. Cenovo sa pohybovali väčšinou v rozpätí od troch do šiestich eur. Malo to však jeden malý, no celkom prekvapujúci háčik. „Nechaj sa prekvapiť balíčkom super dobrôt. Obsah balíčka závisí od danej situácie, pretože podnik nikdy vopred nevie, čo im presne zostane, ale my veríme, že ti balíček urobí radosť," varovali ma tvorcovia aplikácie. Aha, takže si vlastne kupujem mačku vo vreci. Ale čo tam po tom, aspoň to bude aj zábava. Po dôslednom preskrolovaní všetkých možností som si vybral hlavné jedlo aj s prílohou, plus bola k tomu ešte aj polievka. A cena? Absolútne ideálna, len 2,95 eura. Nedočkavo som zaplatil platobnou kartou a čakal na to, čo dostanem. „Práve si zachránil jedlo pred plytvaním," odpísala mi aplikácia po potvrdení platby.

Vie, ako na mňa, koťuha jedna. Hneď som sa cítil lepšie, ako šľachetný záchranca planéty. Zostávalo už len jediné. V presne stanovený čas si ísť osobne vyzdvihnúť objednávku. Na miesto som dorazil o pol druhej. Pýtam sa, čo to bude. „Dostanete vyprážaný syr s hranolkami," dozvedám sa. Celkom dobré, túto slovenskú klasiku som už dávno nemal. A aj som si celkom pochutnal. Jedinou nevýhodou bolo, že prevádza bola až v Podunajských Biskupiciach, čo je odo mňa pomerne ďaleko, a ja som musel využiť služby MHD. Za lístky som zaplatil 2 eurá a 20 centov. Polievka mi zostala na večeru. NÁKLADY ZA DEŇ 23: - 7,89 € ZOSTATOK DO KONCA MESIACA: 19,88 €

Deň 22: Životom plávam a netuším kam

Pondelok býva nekonečný, ako spieva kapela Hex, ale pre mňa je nekonečný celý apríl. Priznávam, že už toho začínam mať plné zuby, a ako vravia hokejisti, padla na mňa deka. Ak neviete, čo to znamená, spýtajte sa Lašáka. Ja to chápem tak, že to je niečo ako psychická nepohoda. Neustále rozmýšľanie o tom, ako, čo a kde kúpim čo najlacnejšie, je vyčerpávajúce. A vždy, keď nie som mentálne na výške, mám jeden tajný recept. Snažím sa nájsť útechu na sociálnych sieťach, a tak som sa rozhodol prečítať v komentároch, čo vravíte na moju snahu prežiť z minima. A nájsť nejakú psychickú vzpruhu. „Ježiš, zas tento tragéd," vcítil sa sa do mojich galejí verný čitateľ Kamil. „Chudáčik jeden úbohý," poľutoval ma aj Tibor. Nie všetci však ku mne boli takí zhovievaví ako títo dvaja páni. Ale tiež to so mnou mysleli dobre. „Za jeden mesiac sa naučíte ako hospodáriť, a druhý už budete hospodáriť lepšie. Napríklad ja zemiaky pred pečením uvarím do polomäkka a vodu zo zemiakov použijem na polievku," dala mi tip pani Mária. „Hlavne si variť doma, na tom sa dá veľa ušetriť. Držím palce, skúste ešte jeden mesiac," povzbudila ma. „Zase je tu tento. Už to čítam 2 - 3 týždne a zatiaľ si mohol zarobiť 1 000 eur, len sa mu musí chcieť. Asi má ruky preč od roboty," myslí si o mne Marika, no mýli sa. Ak máte pre mňa hocikto nejakú brigádu, napíšte mi do komentárov pod tento článok. Rád sa pustím do práce. Ako vždy, brázdenie po internete pomohlo a hneď mi zdvihlo náladu.

Na raňajky som spráskal posledné dva taniere cibulačky a hotoval sa natiahnuť si svoje obľúbené čierne rifle. Ako som ich obliekal, začul som zvuk trhania. Karamba! Pod rázporkom sa mi spravila obrovská diera. Oblečenie len tak ľahko nevyhadzujem, zvlášť nie teraz v tejto situácii. Vybral som sa preto ku krajčírke a s nohavicami zobral aj nepremokavú bundu, ktorá má roztrhnuté vrecká. Chcel som ju vziať do opravy odevov už dávnejšie, ale stále som to odkladal. Pani krajčírka najprv skontrolovala rozsah textilného poškodenia, potom vyriekla ortieľ. „Tá diera na nohaviciach je veľmi veľká. To bude za 5 eur. Za opravu bundy zaplatíte 3 eurá," predniesla cenovú ponuku. Suma nevysoká, ba povedal by som priam optimálna. Nie však pre mňa a moje rozpočtové provizórium. Chvíľu som váhal, ale napokon prevážili argumenty. Tie, ktoré som si v tej chvíli sám povedal v hlave. „Tie nohavice potrebujem tak či tak a mať deravú jedinú vodeodolnú vetrovku v tomto upršanom aprílovom počasí, nie je žiadna výhra. Zaplatím," pomyslel som si a aj som tak za pár sekúnd spravil.

Viac FOTO z môjho experimentu nielen z dnešného dňa si pozrite v GALÉRII

Denný limit 4 eurá na výdavky som síce prekročil, no nahrabem to späť niekde v ďalších dňoch. „Príďte v najbližší pracovný deň a bude to hotové," bola posledná informácia, ktorú som sa dozvedel po uhradení ôsmich eur. Cestou domou sa mi podarilo vyčíhať v 43% zľave kuracie stehná za 1,63 eur. Na večeru som si k nim upiekol posledné zemiaky, ktoré som mal v rezerve. Inak som už všetko minul a zostali mi iba kvantá cibule. Obrazne povedané, začína sa nado mnou zmrákať... NÁKLADY ZA DEŇ 22: - 9,63 € ZOSTATOK DO KONCA MESIACA: 27,77 € PREDCHÁDZAJÚCE DNI NA ĎALŠEJ STRANE

Prebudenie nebolo sladké. Vlastne také nikdy nebýva. Toto však bolo vyslovene nepríjemné. Vstal som z postele s bolesťou v hrdle a celkovým pocitom slabosti. Ja som to vedel, to včerajšie a predvčerajšie korzovanie v silnom vetre už prináša svoje vírusové či bakteriálne ovocie. Na sekundu mi prebleslo hlavou, že už toho mám dosť a experiment ako vyžiť zo životného minima v tomto momente ukončím! Prešlo ma to. Zapil som chmúrne myšlienky o prichádzajúcom prechladnutí pohárom vody a začal rozrátavať, koľko ma budú stáť cmuľacie pastilky, mentolové cukríky a med. V presvedčení, že návšteve lekárne sa dnes nevyhnem, som sa začal prezliekať z pyžama. Už keď som bol pripravený, uvedomil som si, že ranné škriabanie v krku kamsi pominulo a mne padol kameň zo srdca. Nabitý energiou som si povedal, že keď už som oblečený, nebudem sa odšacovať, ale radšej pôjdem nakúpiť chýbajúce položky v domácnosti. Do najbližšieho obchodu mi to vychádzkovou chôdzou trvalo menej ako 5 minút. Čistiaci prostriedok na umývanie riadu za 2,39 eura, kuchynská soľ za 42 centov a hygienické vreckovky za 1,65 eura boli jediné položky v nákupnom košíku. Pri servítkach som sa nechal napáliť, keďže som kúpil jedny z drahších.

Buď som si poplietol cenovky, alebo to mali v reťazci nesprávne uvedené. Nech je, ako chce, za všetko som platil 4 eurá a 46 centov. Denný limit som prekročil, ale iba o 30 centov. Nebol som však v panike, aj keď som si nekúpil žiadnu stravu, lebo môj denný jedálniček plne pokrývala jedna surovina - cibuľa. Po návrate domov som si naservíroval raňajkovú klasiku. Áno, tušíte správne. Bol to štvordňový chlieb s maslom a cibuľou.

S plným bruchom som sa usadil na stoličku a začal sumarizovať moje doterajšie výkony. Ihneď mi na um zišla mrkva, ktorá mi včera zhnila. Vôbec prvá položka, ktorú som tento mesiac takto znehodnotil. To ma aj dosť škrie, z duše neznášam, keď sa plytvá potravinami. „Hniloba pre ľudí s nízkymi príjmami nie je žiaden problém. Zvykneš si, Filip," chlácholil ma v diskusii na sociálnej sieti Míša. Alebo ma nechlácholil? „Hlavne treba správne skladovať. To zredukuje riziko hnitia, i keď nevylúči," upozornila Ivana. „Balenú treba vybaliť, nech je na voľno a nevlhne v sáčku. Potom v pohode vydrží dva týždne," prispela ďalšou radou ohľadne správneho skladovania rastlín z čeľade mrkvovitých Martina.

Len som tak čítal ďalšie a ďalšie komentáre, až som zistil, že som snáď jediný, kto nevie, ako bezchybne narábať s mrkvou. „Alebo nám v obchode predávajú nekvalitné potraviny? Mrkva bežne za týždeň hnije z obchodu, hlavne tá, ktorá je balená. Nechcite vedieť, čo s ňou robia, kým dôjde na pulty," napísala Otília a ja som konečne našiel príspevok, ktorý ma aspoň čiastočne zbavil zodpovednosti. Netuším síce, čo s ňou robia a možno je to tak aj lepšie. Po vykonaní všetkých domácich prác prišiel čas na obed a mňa čakala cibuľačka. Na druhý deň ma prekvapila, chutila lepšie ako včera. Horúci cibuľový vývar ma nabudil. Nedeľné poobedie som preto využil na prechádzku v Petržalke. Treba podotknúť, že v jarnom šate s rozkvitnutou zeleňou je očarujúca. Teplota síce nebola ideálna, no teplé oblečenie a žiariace slnko nedovolili, aby sa mi pokazila nálada. NÁKLADY ZA DEŇ 21: - 4,46 € ZOSTATOK DO KONCA MESIACA: 37,40 €

Predošlý deň som ukončil s dobrým pocitom. Teda v tom čase, keď som dokončoval predchádzajúci článok. Podarilo sa mi na ekologickej burze získať sveter zadarmo a v mojej pomyselnej účtovnej knihe svietila v kolónke výdavky iba suma 2 eurá a 20 centov. Pri odchode z redakcie som sa nechal trochu uniesť, a preto usúdil, že si doprajem jedno čapované pivečko s kolegami. Sem tam treba aj vypustiť paru a na konci pracovného týždňa to padne vhod. Z jedného piva boli - ako to už v takýchto situáciách býva - pivá dve a účet za ne ma vyšiel na 5,8 eura. Takže dnes ráno som štartoval s mínusovým kreditom a bez toho, aby som stihol niečo urobiť, som už mal prekročený denný limit. Ten je aktuálne 4,41 eura. Našťastie som mal ešte v talóne poslednú porciu pečeného kuraťa so zemiakmi zo štvrtka. Na tretí deň to chuťovo nebola až taká fantázia, ale nasýtil som sa k spokojnosti. Na večeru som mal ambíciu vytvoriť nejaký lahodný pokrm z mrkvy, ale narazil som. Keď som vytiahol karotky zo špajze, boli už v pokročilom štádiu rozkladu. Z kilového balenia som použil menej ako polovicu, zvyšok putoval do koša. Moja chyba! V snahe nezopakovať ju som prezrel ďalšie zásoby. Zemiakov mi zostalo ešte tak na jednu porciu, no cibule neúrekom. Čo s ňou? Zbožňujem poctivú cibuľačku, no vychýrenú polievku som doteraz nikdy nerobil. A už vôbec nie len zo základných surovín, ktoré mám v mojom obmedzenom režime k dispozícii.

Načistil som teda desať cibúľ a nakrájal ich na kolieska. Neubránil som sa pritom slzám, pri takom počte to bolo takmer nemožné. Hodil som ju na olej v hrnci, pridal soľ a čierne korenie a podusil. Nakoniec išla ešte do kastróla voda a za zhruba trištvrte hodinu bola polievka hotová. Tesne pred koncom som ju ešte zahustil nastrúhaným zemiakom. Čo vám budem hovoriť, žiadna sláva to nie je. Ale v rámci možností je to obstojná súčasť jedálnička na najbližšie dni. Keď už som vyriešil svoje základné potreby, začali sa ozývať tie nadstavbové. Veď nielen z chleba je človek živý, chce to aj duševnú potravu a socializáciu. Celý víkend sa v hlavnom meste konajú bratislavské mestské dni a bohatý kultúrny program by bola škoda nevyužiť. Zvlášť keď sú to podujatia, za ktoré vo väčšine prípadov netreba platiť vstupné. Aj keď nebolo práve ideálne počasie, ale skôr také nepríjemne studené aprílové, sedieť doma a pozerať sa do steny som nemienil. Vybral som sa teda to centra Starého mesta a nebol som sám. Na moje prekvapenie ani občasné prehánky a silný vietor neodradili ľudí. Prišlo ich požehnane.

Zamieril som si to do Primaciálneho paláca, spoločnosť mi robila kamarátka Natália. Ako prvú sme navštívili výstavu čipiek v mezaníne paláca. V zrkadlovej sieni zase vystupovali žiaci hudobných odborov bratislavských základných umeleckých škôl. Prišli sme v čase, keď mal sólo na priečnej flaute nádejný mladík, tak sme si sadli a započúvali sa do jeho výkonu. Aj keď to nebolo stopercentné, jeho prevedenie ma dobre navnadilo. O to viac ma potom prekvapilo, keď sa mi kamarátka zverila, že sa mnou nechala čiastočne inšpirovať. „Snažím sa menej míňať a znížiť svoje životné náklady. Už vôbec nechodím do reštaurácii a snažím sa vyžiť s desiatimi eurami na deň," prekvapila ma Natália svojím rozhodnutím. To mi pripomenulo ďalšiu osobu, ktorá však nedopadla úplne dobre.

Aj ona sa nechala inšpirovať, konkrétne návštevou second handu, ktorú som absolvoval ešte v prvý týždeň môjho experimentu so životným minimom. „Navnadil si ma pozrieť sa po dlhých rokoch do sekáča. A minula som tam 50 eur," zverila sa mi s miernymi výčitkami kamarátka z Michaloviec, kde zrejme nemajú taký lacný sortiment ako v Bratislave. Na záver dňa som cestou domov ešte zamieril do útulnej kaviarne a dožičil som si moje prvé espreso v apríli. Zrejme najlacnejšie v Bratislave, zaplatil som zaň 80 centov. NÁKLADY ZA DEŇ 20: - 6,60 € ZOSTATOK DO KONCA MESIACA: 41,86 €

Tento deň som sa prestravoval vďaka nákupu zo štvrtka. Zameral som sa na zľavnené potraviny a za 6 eur a 10 centov som kúpil veľké kurča, 500 gramov krájaného gazdovského chleba a 250 gramov masla. Včera som si tak na večeru spravil pečené kuriatko so zemiakmi, z ktorého mi zostalo aj na dnešný obed a večeru. Na raňajky som mal maslový chlieb s cibuľou, ktorú už musím začať konzumovať vo veľkom, lebo jej čas sa blíži. Touto cestou sa úprimne ospravedlňujem kolegom a všetkým ľuďom s ktorým som sa dnes rozprával. Nuž, ale keď som ju už kúpil pred týždňom vo veľkom balení, chcem jej spotrebovať čo najviac. A keďže otázku zabezpečenia prísunu dostatočného počtu kalórii som mal vyriešenú, mohol som upriamiť pozornosť na iné potreby. V posledných dňoch sa dosť ozimilo a celkom by sa mi šikla nejaká bunda či sveter. Zvažoval som navštíviť opäť nejaký sekáč či pobehať výpredaje v obchodných centrách, no kolega grafik Martin mi vnukol lepšiu alternatívu. „A prečo nevyskúšaš akciu Kolobeh? Je to niečo ako burza, ale zadarmo. Donesieš tam veci, ktoré nepotrebuješ, a zoberieš si to, čo sa ti zíde," uviedol ma do problematiky. Priznal som, že som o tom ešte nepočul, ale tá myšlienka ma zaujala. „Nezabudni so sebou zobrať aj deku, na ktorú si rozložíš všetko, čo si so sebou prinesieš," upozornil ma.

Pobral som sa teda domov prekutrať skrine a vybrať nevyužívané kúsky oblečenia, ale aj ďalšie pre mňa už nepotrebné predmety. Deku som nenašiel, tak mi musel stačiť uterák. Do igelitky som vložil plavky, nohavice, opasok či minitaštičku na lieky. Začiatok akcie bol stanovený na 15:30 a presne v tej chvíli som aj dorazil na miesto. Nestačil som sa čudovať, čo všetko okolo seba vidím. Aj napriek nepríjemnému veternému počasiu sa tu hmýrila na malom priestranstve asi stovka ľudí.

Jedni práve rozkladali svoje nechcené poklady na deky, druhí už-už vyzerali, čo by si zobrali domov. Krátko na to, ako som sa vybalil aj ja, som natrafil na organizátorku.&nbsp;„Donesiete to, čo nepotrebujete, a zadarmo si môžete zobrať to, čo sa vám hodí," vysvetľuje mi, ako to chodí, zakladateľka Kolobehu Mária Riganová. „Je však dobré, aby sa každý prihlásil na našej stránke na sociálnej sieti. To nech sa oboznámi s našimi pravidlami.&nbsp;Aby to nebolo len o tom, že si príde zobrať veci a potom ich niekde predá alebo vyhodí," približuje Mary, ako ju tu všetci volajú. S tým, že jej cieľom je naučiť ľudí, aby si vážili veci. S nápadom prišla ešte pred šiestimi rokmi, keď si naplno uvedomila, že si nepotrebuje kupovať stále nové šaty a dokáže byť šťastná aj s tým, čo má. Dokonca sa jej podarilo vyradiť zo šatníka mnohé kúsky, ktorým chcela dopriať nový život.&nbsp;„To, čo si nikto nezoberie, si však treba zobrať naspäť domov," dopĺňa.

Všetko už viem, idem nakupovať. Teda nie nakupovať, ale brať. Obzerám sa po dekách a vidím hlavne oblečenie a detské hračky. A vešiaky. To sa mi hodí, jeden si beriem so sebou. Nachádzam perfektný vzorovaný sveter. Či skôr pončo? Nie som módny expert, no to, že som trafil dobre, potvrdzuje aj reakcia z okolia. „Škoda, že som ho predtým nevidela. Zobrala by som ho synovi," prihovorí sa mi vedľa mňa stojaca žena. Mám, po čo som prišiel, a začínam baliť - podľa inštrukcií - veci, čo mi zostali na deke. Teda uteráku. Niekomu sa hodili moje plavky a opasok. Deň končím s mínusom 2 eur a 20 centov. Keďže bolo nepríjemné veterné počasie, cestoval som "mhdečkou". NÁKLADY ZA DEŇ 19: - 2,20 € ZOSTATOK DO KONCA MESIACA: 48,46 € PREDCHÁDZAJÚCE DNI NA ĎALŠEJ STRANE&nbsp;

Dá sa vyžiť zo životného minima 268,88 eura? Deň 26: Nedá. Je koniec! Som na mizine

Náš redaktor na vlastnej koži: Vyžije zo životného minima?

plus7

Plus 7 dní

Domov

korektný obsah

Včerajšia oslava stála za to. Aj keď som celý deň pretrpel len na jednom krajci maslového chleba - ktorý inak chutil výborne, večer som si to vynahradil. Improvizovaný darčekový košík za 3,78 eura, zdalo sa, oslávenkyňu potešil a ja som si pochutnal na výbornom chlebíčku a rezňoch so zemiakmi. A aj keď som si myslel, že po tom hladovaní ich do seba naládujem za dva taniere, opak bol pravdou. Pri stiahnutom žalúdku mi stačí jesť menšie porcie, ako som bol zvyknutý. Či inak povedané, viac som ani nevládal skonzumovať. Ráno som preto bez väčších ťažkostí vynechal raňajky. Môj denný limit na míňanie zostal na štyroch eurách a teda, čo je najdôležitejšie, neklesol. Tu sa pozitívne výpočty končia. Do konca mesiaca zostáva ešte 12 dní a ja mám k dispozícii už len niečo vyše 56 eur. Budem mať problém z toho platiť len jedlo, nieto ešte iné položky. V takejto situácii sa už človek musí pripraviť na najhoršie a myslieť dopredu. Išiel som preto navštíviť nízkoprahové denné centrum Domec, ktoré poskytuje ľuďom v núdzi teplé jedlo zadarmo. Zariadenie patrí pod občianske združenie Vagus. Na Mýtnu ulicu som prišiel o jednej hodine poobede - teda v čase, keď sa podávajú obedy. Za zelenou bránou už čakali desiatky ľudí, kým ich pustia dnu. Hlavnou myšlienkou, ktorá mi vŕtala v hlave, bola, či sa sem môžem prísť najesť aj ja. Či lepšie povedané, či sem môže zavítať človek, ktorý je v podobnej situácii ako ja. Teda, že má vlastné bývanie, len kvôli nízkemu príjmu mu nevychádzajú prostriedky na stravu do konca mesiaca. Alebo je strava určená iba pre ľudí bez domova. „Áno, môžete sem prísť ako klient s tým, že vám vysvetlíme, ako fungujeme a s čím vám vieme pomôcť. Olovrant a raňajky má každý klient zadarmo, obed stojí 30 centov. Pokiaľ však prichádzate po prvýkrát, tak máte ten obed zadarmo," vysvetľuje mi sociálna poradkyňa Annamária Kaločaiová.

Dnes sú na obed bryndzové halušky so slaninou a rozvoniavajú celým priestorom. Zajtra má byť segedínsky guláš. „Tých 30 centov za obed zaplatíte buď v hotovosti, alebo si tu viete odrobiť rajón. Inak povedané si to môžete odpracovať. Dostanete za to kreditové financie, z nich potom klienti môžu čerpať na kúpu obeda, šatstva či na lístok na nocľaháreň," dopĺňa sociálna pracovníčka. Ďalej zdôrazňuje, že sú rôzne sociálne situácie, keď sa už človek berie ako ten bez domova podľa európskej definície, známej aj ako typológia ETHOS. „Častokrát sa to zle interpretuje. Aj človek, ktorý je v neistom bývaní na ubytovni, v nedôstojných podmienkach alebo napríklad v podnájme a nevie, či mu tento mesiac zvýši 50 eur z výplaty, tak aj on je braný ako človek bez domova podľa typológie." Dozvedám sa, že príjmu každého aj bez toho, aby prezradil svoje meno. Jedinou podmienkou je zákaz konzumovať alkohol v zariadení. Neakceptujú tiež verbálne a fyzické násilie. Hlavným cieľom združenia je vytvorenie bezpečného a akceptujúceho prostredia.&nbsp; „Chodia sem aj seniori v dôchodkovom veku. Trebárs nemajú financie alebo niekoho blízkeho a nemôžu si dovoliť kúpiť obed za štyri eurá," približuje Kaločaiová. Jedlo tu vydávajú dobrovoľníci a záujem je ozaj veľký. To zisťujem aj na vlastne koži. Na záver sa dohodneme, že si prídem vyskúšať pripravovať obedy aj ja, no najbližší voľný termín je až posledný aprílový víkend. „Komunita dobrovoľníkov je už ozaj veľká a sme za ňu nesmierne vďační," uzavrie našu debatu sympatická žena a my sa lúčime.

Ja ešte nejaké tie peniaze mám a idem si kúpiť stravu. V potravinovom reťazci je v polovičnej zľave kvôli blížiacemu sa koncu dátumu spotreby veľké kurča za 3,16 eura. Do košíka prihadzujem ešte maslo, ktoré mi už dochádza a 500 gramov gazdovského chleba v 50 % zľave za 99 centov. Nákup ma stál viac, ako mám denný limit, ale bude z neho chodov aj na dva dni. Aspoň dúfam. Na obed som si narýchlo spravil chlebík s maslom a cibuľou, na večeru bude pečené kura so zemiakmi. NÁKLADY ZA DEŇ 18: - 6,10 € ZOSTATOK DO KONCA MESIACA: 50,66 €&nbsp;

Predošlá noc bola dramatická. Podal som si tiket s dvoma zápasmi futbalovej Ligy majstrov - v oboch som veril domácemu družstvu. Ak by vyhrala Barcelona aj Dortmund, prilepšil by som si o takmer 7 euro. Keby bolo keby. Aj keď to cez polčas vyzeralo nádejne, zápas v katalánskej metropole mi napokon ušiel a ja som prišiel aj o tie dve eurá, ktoré som stavil. A tie by sa mi veru dnes hodili. Zisťujem, že toto nie je cesta. Zobral som do ruky papier, pero a kalkulačku a prepočítal momentálny stav mojej peňaženky. Vyšlo mi, že na zvyšný čas experimentu mám k dispozícii už iba 4 eurá a 5 centov na deň. Ak ho budem poctivo dodržiavať, tak do konca apríla by som mohol nejako prečkať. To pre mňa znamená prísny režim a žiadne - ani malé prekročenia. Lebo každým presiahnutím limitu si znížim denné maximum výdavkov na zvyšné dni. Práve dnes som sa navyše dostal do spletitej situácie. Kamarátka pripravuje oslavu, lebo má v tento deň sviatok, a aj ja som medzi pozvanými hosťami. Len čo teraz? Mám sa ospravedlniť, pretože sa mi to teraz finančne nehodí, alebo prísť s prázdnymi rukami. Ani jedna možnosť sa mi nepozdáva. Nechcem ju uraziť a koniec koncom takéto pozvania sa neodmietajú a po príchode bez darčeka by som sa cítil voči nej aj medzi ostatnými hosťami trápne.

Heuréka! Skrsol mi v hlave nápad. Cez deň nebudem nič jesť a celý denný obnos investujem do príhodného daru. Večer sa už predsa nejaká poživeň na oslave pre mňa nájde. V hlave mi to znelo skvele, ale prvá trhlina prišla už okolo obeda. Nie že by som nebol zvyknutý vynechávať hlavné jedlo, ale začalo mi nepríjemne škvŕkať v bruchu. Žalúdok mi aj kŕčami signalizoval, že niečo by som mal skonzumovať. Inak sa nedalo, zbehol som do reštaurácie v budove. Zháňal som najlacnejšiu položku a našiel. Za krajec chleba som zaplatil 20 eurocentov. Vo firemnej kuchynke mám odložené maslo ešte z prvého aprílového týždňa, tak som ho rozotrel na pečivo a skrotil vlčí hlad. Pomohlo, telo sa preplo do normálu.

Zostávala už len taká maličkosť - kúpiť nejaký darček do 3,85 eura. Skúsim dať dokopy nejaký kvázi darčekový košík, zaumienil som si. Zamieril som teda do potravín. „Čokolády máme vedľa pečiva a budú tam aj nejaké v akcii," odvetila mi predavačka. Chvíľu premeriavam regále a potom triafam do čierneho. Najlacnejšia čokoláda je za 79 centov. Beriem ju. Do rany mi padla aj akcia na ružové šumivé víno - to kamarátka obľubuje. Je v akcii v 33-percentnej zľave za rovné dve eurá. No nekúp to. Čo by sa k tomu ešte tak hodilo? Dvestogramové balenie sladkých perníkov sa mi skoro na chlp zmestilo do rozpočtu. Spolu platím 3,78 eura.

Viac FOTO nielen z dnešného dňa nájdete v GALÉRII

Od kolegýň z desiateho poschodia si požičiavam bielu papierovú tašku a pribaľujem ešte najnovšie číslo týždenníka PLUS 7 DNÍ. Myslím, že môže byť. Už je predo mnou len tá najťažšia úloha. Vydržať do večera. Stredu uzatváram s celkovými výdavkami na úrovni 3,98 eura. Denný limit sa mi podarilo podliezť o 7 centov.&nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp;&nbsp; NÁKLADY ZA DEŇ 17: - 3,98 € ZOSTATOK DO KONCA MESIACA: 56,76 €&nbsp;

Predošlý deň som si spravil na večeru pečené zemiaky a celkom dobre mi padli. Pozerajúc sa na veľké balenie, v ktorom zostalo stále ešte požehnane veľa kusov, som vedel čo bude nasledovať. Vari nenechám tieto plody zeme, ktorých životnosť sa pomaly blíži ku koncu, aby vyšli navnivoč. O veľkom vreci cibule a mrkvy ani nehovoriac. Všetky tri druhy zeleniny som načistil, pokrájal, nafŕkal na ne rastlinný olej a pokorenil. Za pár desiatok minút vytiahol z trúby a obed som mal nachystaný. Bolo toho toľko, že časť som si ušanoval na večeru. V čase poludnia, keď ma spolupracovníci zvyknú pravidelne iritovať tým, že sa hlučne zvolávajú na obed, som tentokrát pyšne vybral moju krabičku s pripravenou potravou. „To stále jedávaš len sacharidy? Šak si už konečne sprav nejaké mäso," podpichla ma kolegyňa Natália sediaca oproti, ktorá má môj každodenný jedálniček takpovediac v oku.

Áno, živočíšna strava by bola fajn, ale práve v tom momente mi úplne stačilo aj to, čo som mal naservírované na tanieri pred sebou. „Za také kuracie či hydinové mäso by som musel niečo zaplatiť, takto čerpám nakúpené zásoby. Jednoducho šetrím, ako sa dá," vysvetľoval som jej aj ďalším zamestnancom, ktorí počúvali náš rozhovor. Doplnil som, že jediné moje náklady boli 2,20 eura za lístok na hromadnú dopravu, keďže pršalo a zvyšné financie budú zajtra k dobru. Ak odrátam výšku cestovného od aktuálneho výdavkového limitu na deň - čo je 4,33 eur - tak som v pluse vyše dve eurá. „A nerozmýšľal si, že by si ich stavil na nejaký športový zápas? Ak by si trafil, mohol by si za ne vyhrať aj trojnásobok," navrhol mi Ľubo v redakcii, známy tým, že holduje tomuto typu voľnočasovej aktivity. Je to veľký expert - za víťaza súťaže Let´s Dance tipoval Jána Tribulu a všetci vieme, ako to dopadlo.

Čo vám poviem, dostal som chrobáka do hlavy. Doma mám ešte nachystané zemiaky s mrkvou na cibuľke a môžem si pekne prilepšiť. Ale nebudem dávať nejaké tipy od brucha, to chce istotu! Obrátil som sa preto na šéfku online oddelenia a známu šoubizovú novinárku Kristínu Dugovičovú. „Že kto vyhrá Let's Dance? To je úplne jasné. Jakub Jablonský, ten je o triedu lepší ako všetci ostatní," rozhodným hlasom mi oznámila Kika.

To je presne to, čo potrebujem, info od človeka, čo sa vyzná. No potom som vyhľadal kurzový lístok so spoločenskými stávkami a takýto názor má väčšina. To sa odzrkadlilo aj na kurze. Je veľmi nízky, len 1,20. Príliš by som si takto neprilepšil. Volám preto ešte väčšiemu fachmanovi, insiderovi priamo zo stávkovej kancelárie. „To mi príde, prepáčte," hľadá správne slová. „Ako celkom vtipná aktivita," kulantne zaobalí odpoveď. „Mám odpovedať úprimne? Úprimne by som vám poradil asi skôr netipovať, keď závisí od toho vaše fungovanie a zostávajú vám dve eurá," hovorí mi. No ja aj tak nalieham, nech mi niečo nadhodí. „V Lige majstrov teraz hrá Barcelona s parížskym PSG. V prvom zápase bola lepšia Barcelona, tak by som tam dal čistú jednotku," napokon podvolí a dáva radu. Prvý zápas už mám. Obliekam si sveter aj bundu a idem do ulíc sychravej Bratislavy.

Moje kroky vedú do kamennej pobočky stávkovej kancelárie. Po vstupe dnu prezerám ponuku. Chcelo by to ešte jeden zápas, nech mám väčšiu výhru. Rozhodujúci siedmy duel play off hrajú hokejisti Košíc v Spišskej Novej Vsi, a tak sa pýtam postaršieho pána pri pultíku, čo by podal on. „Ja hokej netipujem," odvrkne, no potom ukáže svoju vľúdnejšiu tvár. „Futbalový Dortmund musí doma proti Atletiku vyhrať a na Španielov to vie. Daj jednotku." Zaďakujem a idem k pani, čo nahadzuje stávky. „Čo vravíte na tiket?" pýtam sa aj jej. „Tú Barcelonu si radšej poistite, na postup im stačí aj remíza," odvetí. Lenže to by mi padol kurz, tak trvám na pôvodných tipoch. Stavujem 2 eurá aj s manipulačným poplatkom a možná výhra je 8 eur a 94 centov. Dnes to bude napínavý večer. NÁKLADY ZA DEŇ 16: - 4,20 € ZOSTATOK DO KONCA MESIACA: 60,74 € PREDCHÁDZAJÚCE DNI NA ĎALŠEJ STRANE

Dostal som sa do polovice moje aprílovej výzvy, počas ktorej sa pokúšam zistiť, či sa dá vyžiť zo životného minima. To je na Slovensku vo výške 268,88 eura. Za prvých 15 dní som pritom z tejto sumy minul 204 eur! To sú všetky moje súhrnné výdavky za sociálne regulované nájomné, jedlo, oblečenie, drogériu či aj neplánovanú návštevu zubára. Suma sumárum mi do posledného aprílového dňa zostalo na vyžitie iba necelých 65 eur. Na deň môžem do konca mesiaca počítať už iba s čiastkou 4,06 eura. Vyhliadky nemám veru ružové, ale ak by išlo už ďalej všetko bez väčších komplikácií, snáď by mi to pri maximálnom uskromnení mohlo nejako vyjsť. To si však nemôžem dovoliť žiadne ľahkovážne utrácanie. Keď človek niečo nevie, nie je hanbou sa opýtať múdrejších či skúsenejších. Tak som na to vsadil aj ja a vybral som sa do ulíc získať nejaké rady, kde by som mohol ušetriť na strave, oblečení či iných veciach. A kto vie o tom viac ako ľudia bez domova, ktorí sa krutou realitou sveta musia pretĺkať každý deň? Alebo takí, čo si dennodenne privyrábajú na živobytie predajom tlačovín.

„Ja mám dôchodok 340 eur dôchodok a z toho sa naozaj vyžiť nedá. Keď chcete zaplatiť bývanie či kúpiť nejaké oblečenie, je to veľmi málo. Preto predávam časopisy a to mi pomáha aj psychicky. Je to dobrá práca, lebo som medzi ľuďmi," vraví nám 65-ročná pani Helena pôvodom z Nových Zámkov, ktorá už dlhé roky žije v Bratislave. Stretol som ju v pri vstupe do podchodu na Hodžovom námestí, kde má stále predajné miesto. V minulosti pracovala ako upratovačka či v reštauračnej kuchyni, dnes si zarába predajom mesačníka. „Jedlo mi robieva väčšinou dcéra, ktorá býva s deťmi v krízovom centre. Občas si kúpim zalievanú polievku alebo si kúpim malé kuriatko, zložím sa s kamarátkou, s ktorou bývam na izbe v nocľahárni a spoločne si uvaríme.&nbsp;Keby som sa mala sama živiť, neviem, ako by som dopadla," priznáva pokojným hlasom.

O niečo neskôr a niečo ďalej stretávame Romana. Ten drží v rukách recyklovateľné plechovky, práve je na ceste zameniť ich za peniaze. „Keď ich dostanem, kúpim si kávu. V pasáži z Obchodnej ulici smerom k onkologickému ústavu je taká trafika a oproti nemu jediný automat v Bratislave, kde si kúpite kávu za 35 centov. A akú dobrú," prezradí nám vychytávku. „Kedysi som robil postreky v záhradách, ale teraz už kvôli podlomenému zdraviu nevládzem pracovať. Idem si už odpočinúť," lúči sa so mnou. Ondrej býva s manželkou v Petržalke. Ona poberá starobný dôchodok, no je pouličným predajcom časopisu. „Chleby som si doniesol z domu, aj kávu tu mám v termoske. Keby som sa chcel dnes stravovať v reštauráciách, musel by som byt milionár," povzdychne si s tým, že v minulosti so ženou zvykli chodiť aj na obedové "menúčka", ale dnes mu na ne už nezvýši. „Ešte pred dvoma, troma rokmi sa dali nájsť aj za 4 eurá, teraz stoja až 8 eur." Hovorí, že sa snaží stravovať lacno a v obchodoch pozerá akcie. „Dnes je všetko predražené aj v potravinách."

Odchádzam domov a v hlave mi víri viac otázok ako odpovedí. V byte ma čaká veľké vrece zemiakov, ktoré som kúpil ešte minulý týždeň v akcii. Bola by škoda, keby zhnili. Na večeru si preto dávam pečené krumple. Večer končím s pocitom sýtosti a s výdavkami na úrovni 0 eur. NÁKLADY ZA DEŇ 15: - 0,00 € ZOSTATOK DO KONCA MESIACA: 64,94 € &nbsp;&nbsp;

Po sobote strávenej v Nitre som sa dnes už potreboval vrátiť do Bratislavy. Za lístok na autobus som včera platil 6 eur 50 centov. Tieto peniaze som chcel teraz ušetriť. Raňajkoval som ešte bezplatne - ako inak - u rodiny a mojím cieľom bolo ukončiť deň na nulových výdavkoch. Možným riešením bolo vyskúšať prepravu stopom. S touto dobrodružnou formou transportu nemám skúsenosti, ani by som nepovedal, že by ma zvlášť lákala. Ale keď chce človek ušetriť, musí sem-tam prekročiť svoj tieň a vystúpiť z komfortnej zóny. Zbalil som si svojich pár vecí do batohu, na biely papier modrou fixkou napísal veľkými písmenami BA a vybral sa naproti osudu. Lenže kam? Odkiaľ by bolo vhodné začať stopovať? V centre asi nie. Výsledkom moje poctivej špekulácie bola Bratislavská ulica v Nitre. Pre ľudí neznalých miestnych pomerov ide o cestu, ktorá lemuje rieku Nitra a smeruje odtiaľ výpadovka na rýchlostnú cestu smerom na hlavné mesto. Len dostať sa na toto miesto mi trvalo pri pomalej chôdzi asi hodinu. V horúcom počasí som sa aj spotil. Stojím na mieste, vyberám papierový nápis z tašky a akosi sa mi do toho nechce. Napadajú mi kadejaké myšlienky. Čo keď zastaví nejaký psychicky nevyrovnaný človek alebo násilník či - a to je ešte horšie - volič kandidáta do prezidentských volieb, ktorého som ja nevolil. Pri tejto predstave mi až prešiel mráz po chrbte. Stačilo! Upokojujem sa. Nebudem maľovať čerta na stenu a dopredu privolávať nešťastie. Pevne chytám papier do rúk a nesmelo ho vytyčujem pred seba. Oproti mne pribrzďuje prvé auto. V modrom sedane sedí plnoštíhly fúzatý muž a ukazuje na mňa rukou svojej spoločníčke na sedadle spolujazdca. To bolo veľmi ľahké, pomyslel som. Prvé vozidlo a hneď ma zvezie. Ale kdeže. Dvojica na mňa civí, zrak upiera na nápis, no auto za chvíľu pridáva a mizne na diaľnici. Asi len chceli vidieť, čo mám napísané na papieri. Alebo išli iným smerom. Alebo som si mal obliecť radšej košeľu. Podobná situácia sa opakuje niekoľkokrát. Väčšina áut popri mne len prefrčí, sem-tam niektorí pribrzdia. Začína byť riadne teplo a dochádza mi trpezlivosť.

Po hodine to vzdávam. Možno keby som dnes nemal pracovné povinnosti, tak by som ešte počkal. Asi som si vybral zlý čas na stopovanie. Vyberám sa na autobusovú stanicu a kupujem si lístok na spoj za 6,50 eur. Šetrenie mi dnes nevyšlo. Sadám si na miesto pri okne a zaspávam. Zo sna ma na medzizastávke vytrhne žena, ktorá mi ukazuje, že sedím na jej mieste. Tak sa postavím a hľadám to svoje. Pozorujem, že šofér zobral viac ľudí, ako je sedačiek v autobuse a niektorí stoja. Stojím aj ja. Asi dvadsaťročný chalan sediaci blízko mňa pozerá na mobile video youtubera, ktorý hrá počítačovú hru. Závidím mu. Nie to, že plytvá svojím časom, ale to, že sedí.

Vedľa mňa stojí žena, ktorá popri tom, ako ju to hádže zo strany na stranu, číta nejakú malú knižku. Titul knihy neviem rozoznať, vidím však, že je na trinástej kapitole. Páči sa mi, že je aj napriek značnému diskomfortu zahĺbená do príbehu. Hovorím si, že ani ja sa nemám na čo sťažovať. Môžem byť rád, že sa dostanem do Bratislavy. Pozitívne myslenie je to, na čom pracujem od začiatku mojej výzvy. Vystupujem na stanici v hlavnom meste a vonku je stále krásne. Do konca mesiaca ostáva 16 dní a ja mám k dispozícii necelých 65 eur. NÁKLADY ZA DEŇ 14: - 6,50 € ZOSTATOK DO KONCA MESIACA: 64,94 €

Už ide do tuhého. Ak to doteraz bola situácia náročná, od včera je už kritická. V mojom celomesačnom rozpočte mám na životné náklady k dispozícii už len necelých 78 eur. Začal som na čiastke 268,88 eur, čo je výška životného minima na Slovensku a už som z nej utratil 190 eur. Na nájom, jedlo, drogériu či oblečenie. Proste bežné výdavky. Plus včera som platil za ošetrenie boľavého zuba a plombu 40 eur. S tým som vôbec nerátal a dosť mi to naštrbilo plánovanie aj náladu. Nuž ale čo má človek v takej situácii robiť? Hlavne, že už zub nebolí. A to je úplne iné ráno. Začal víkend a ja som sa vybral pozrieť našich do mojej rodnej Nitry. Moju mladšiu sestru a jej rodinu som nevidel už dlhší čas a chcel som to konečne napraviť. Veď život je hlavne o vzťahoch. Keď ich pravidelne neutužujete, časom ochladnú aj tie najvrúcnejšie. Jazda medzimestským autobusom ma vyšla 6,50 eura. Už v tomto momente som prekročil denný limit, ktorý sa mi nadmerným míňaním scvrkol na 4 eurá a 33 centov. Keď už som bol v Nitre, povedal som si, že by nebolo zlé dať sa ostrihať. Predsa len mi začína byť v dlhšej frizúre teplo a tu by mohli byť o niečo lepšie ceny za služby oproti Bratislave, kde už kaderníci a barberi naozaj nevedia, čo pýtať. Dosť som sa mýlil. V prvom holičstve, ktoré som navštívil, kaderníčka práve strihala klienta. Okrem ich dvoch v miestnosti nebol nik. „Dnes som tu na prácu sama a mám to vybookované. Ak sa chcete strihať, príďte v pondelok," oznámila mi a po mojej otázke doplnila, že to bude za 20 eur. Veľa a neskoro. Hľadal som preto ďalej a natrafil na slušivo pôsobiaci Barber shop. Mali otvorené.

„Keď prídete o hodinu a pol môžem vás zobrať. Základný strih stojí 25 eur," nadhodil opálený muž. Kývol som, že nie. Najlacnejšia možnosť, ktorú som v sobotu našiel, bolo kaderníctvo v nákupnom centre. Za strihanie strojčekom aj s umytím odo mňa požadovali 14,80 eura. Toto nebude moja cesta, pochopil som. V pondelok by ma vedeli ostrihať v inom kaderníctve za 10 eur, ale to už budem v Bratislave. Keď som o svojich neúspechoch porozprával sestre, iniciatívne mi navrhla, že ostrihať strojčekom by ma dokázala aj ona. Chvíľu som váhal, ale spomenul som si, že počas najväčších zákazov v časoch kovidu som sa strihal aj sám a hoci to nebol žiaden výkon á la Paviel Rochnyak, do potravín ma pustili. Tu by to navyše robila osoba, ktorá by vlasy na mojej hlavy videla z každej strany, nielen v odraze zrkadla.&nbsp;

„Nebudem už špekulovať, poďme do toho!" zavelil som. Do trávy v záhrade sme položili stoličku, môj mladší súrodenec vytiahol holiaci strojček a skôr než som stihol zaváhať, vlasy začali padať na zem a moja bujná hriva prestávala byť bujnou. Nedopadlo to úplne zle, nebojím sa neskromne podotknúť. A hlavne som "pošanoval" nejaké eurokorunky na ďalšie dni. Pohostili ma aj jedlom a pitím - ako to v bežných rodinách býva - a tak som okrem lístka za autobus dnes už nemusel platiť za nič iné. NÁKLADY ZA DEŇ 13: - 6,50 € ZOSTATOK DO KONCA MESIACA: 71,44 € PREDCHÁDZAJÚCE DNI NA ĎALŠEJ STRANE

Strhol som sa zo sna o pol siedmej ráno. Prvá myšlienka smerovala k stavu mojej čeľusti. Zdalo sa mi, že necítim nič. Azda bolesť zuba prešla sama od seba? Aj takéto veci sa v živote dejú. No nestihol som ani naplno precítiť túto pozitívnu fantáziu a cestou do kúpeľne sa realita vrátila. Nie, stále to bolí ako ďas. Do pekla! Takto nejako by sa dal slušne prepísať neslušný výkrik, ktorý som vychrlil z hrdla. V hlave mi začali víriť myšlienky a ja som zvažoval ako ďalej. Ešte včera večer sa mi ozval zubár, na ktorého som získal kontakt cez známeho. Oboznámil som ho so svojou situáciou a ponúkol mi jedno účinné, no z môjho pohľadu nie práve ideálne riešenie. „V prípade, že človek nemá dostatok peňazí ako vy a bolí ho zub, najlepším riešením je extrakcia. Lebo ten zub bude potrebovať ďalšie ošetrenie a jeho vytrhnutím sa problém odstráni natrvalo," informoval ma stomatológ. „Vytrhol by som ho zadarmo. Už som to tak urobil, keď ľudia nemali dostatok prostriedkov. Každý zubár sa s tým už niekedy stretol," doplnil. Túto ponuku som ihneď zamietol. Aj keď z finančného hľadiska by bola možnosť takpovediac optimálna, z každého iného maximálne neprijateľná. Prísť o zub, ktorý sa dá zachrániť, je niečo, čo nemienim podstúpiť. Nebudem špekulovať, idem k zubárovi, povedal som si. A zaplatím, koľko bude treba, no pokúsim sa nájsť najlacnejšiu možnosť. Vybral som sa teda na polikliniku, kde má ambulancie viacero stomatológov. Klopem na prvé dvere, otvára zdravotníčka s rúškom cez tvár. Vysvetlím je, že ma bolí zub a chcel by som ho ošetriť. „Nevybrali ste si úplne šťastný deň ani šťastný čas. Mám tu teraz vnútri pacientku, o 5 minút mi príde ďalšia objednaná, tak vás nemôžem zobrať. A termíny mám plné do konca apríla," dozvedám sa nepríjemnú správu. Radí mi zubnú pohotovosť alebo skúsiť iného dentistu v budove. Návštevu pohotovosťou som zvažoval už včera, ale keď mi oznámili, že si mám pripraviť 150 eur, rozmyslel som si to. Idem teda skúsiť šťastie u kolegov, no ešte sa informatívne pýtam, čo by ma vyšiel zákrok u nej.

„Plomby mám od 60 do 80 euro. Keď je niečo urgentne veľké, že to fakt modelujem napríklad hodinu a pol, tak to vyjde aj na 100 - 120 eur. Injekcia je ďalších 100 eur," informuje ma. Keď vidí, že sa to z mojej strany nestretlo s pochopením, pokračuje. „Ale zase keď je niečo malé, tak to stojí 40 eur. Prispôsobujem to času ošetrenia a veľkosti problému." Rozlúčime sa a dvere sa zabuchnú. Skúšam teda ďalšiu ambulanciu. „My už pomaly končíme. Ale keď počkáte, dokončíme pacientku a zoberieme vás," skonštatuje zdravotná sestra pri dverách. Keď sa spýtam na cenu, odpovie mi doktorka, ktorej pohľad preskočí z otvorených úst pani sediacej v kresle na mňa. „To sa nedá dopredu povedať, záleží od toho, čo budem robiť, od konkrétneho výkonu. Možno to bude 50 eur, možno 60, možno menej," odhaduje. Odvetím jej, že si to ešte rozmyslím a sadnem si na kreslo v čakárni. Po pár minútach premýšľania v tom mám jasno. Zub na seba stále intenzívne upozorňuje a už to jednoducho nevydržím.

Súhlasím so zákrokom, no približujem svoju situáciu. Nechcem anestéziu ani nič špeciálne, len najlacnejší možný zákrok. Netrvalo to ani pol hodinu. Vpravo hore mám novú plombu a som o 40 eur chudobnejší. A to som ešte pochodil relatívne dobre. Po pár minútach odchádza bolesť preč a prichádza sladká úľava. Na obed v kantíne si dávam zeleninovú polievku za 1,50 eura. Raňajky som nemal a vynechám aj večeru. Utratil som ďaleko viac, ako mi môj denný rozpočet dovoľoval. Po dnešku som minul dokopy už 134,94 eura a na zvyšok apríla mi zostáva necelých 78 eur. Nastávajú pre mňa mimoriadne ťažké časy. V prepočte mám k dispozícii už len 4,33 eura na deň. NÁKLADY ZA DEŇ 12: - 41,50 € ZOSTATOK DO KONCA MESIACA: 77,94 €&nbsp;

Po včerajšku, keď sa mi podarilo ušetriť vďaka tomu, že som sa najedol zadarmo, som si dnes doprial prvé hlavné jedlo v reštaurácii. Je pravda, že získať stravu bez platenia nie je bežné, štandardné riešenie, ale aspoň som si v praxi chcel overiť, či takáto možnosť v Bratislave vôbec existuje. Išiel som do ázijského bistra na trhovisku Miletičova povestného veľkými porciami za slušnú cenu. Za mäso s rezancami som zaplatil 3,50 eura. Po dlhšom čase mi dobre padol teplý obed. Po včerajšom veternom dni sa opäť na Slovensko vrátilo krásne slnečné počasie. Úplný ideál. Lenže počasie, tak ako aj iné veci v živote, je vrtkavé a stále sa mení. Človek preto musí byť pripravený aj na to, keď sa z ničoho z jasného dňa strhne veľká búrka. A tá zvykne prekvapiť. Tak ako napríklad, keď vás odrazu začne bolieť zub. Nedokážete na nič iné myslieť a ste viac-menej mentálne paralyzovaný. Nedá sa to ignorovať a musíte to riešiť, aj keď nechcete. To sa mi stalo dnes. Spočiatku to bola len mierna bolesť, taká, čo som dúfal, že po chvíli prejde. Po hodine som však pochopil, že som sa nádejal zbytočne. Intenzita bolesti neprestávala, ale stúpala. Zbehol som do lekárne, kde som si kúpil podľa odporúčania tabletky za 6,19 eura. Prvú som si dal hneď po tom, čo som vyšiel z lekárne, a čakal som, či zaúčinkuje. Márne. Aj keď sa po polhodine bolesť trocha utlmila, nakoniec ma úplne prevalcovala. Nepomohlo nič. Tabletiek som prehltol viac, než odporúčala lekárnička v rámci dennej dávky, preplachoval som si ústa slanou vodu každú polhodinu, aj som si prikladal ľad na tvár.

Nebolo iné východisko, len vyhľadať špecialistu. Keď som sa konečne odhodlal k tomuto kroku, tak už mali zubné ambulancie po ordinačných hodinách. Vybral som sa teda do súkromnej zubnej pohotovosti. Prišiel som skoro, ešte nebola otvorená. Na dverách som však našiel číslo a zavolal som na neho, aby som sa informoval, koľko by ma prípadné ošetrenie stálo. To ma úplne dorazilo. „Záleží od konkrétneho prípadu, podľa toho, čo vám je. Pripravte si 150 eur, ale je možné, že budete platiť len 40 eur. To bude záležať od typu zákroku," oznámila mi v telefóne žena z pohotovosti. Za ošetrenie zuba 150 eur? Toľko peňazí nemám vyčlenených ani do konca mesiaca. Tadiaľto cesta nevedie. Povedal som si, že dnešok radšej nejako prečkám a zajtra uvidím, ako ďalej. Nadopovaný tabletkami dokončujem tento text a čakám na zajtrajšie ráno. Ak máte nejaký zaručený tip na boľavý zub, budem vďačný za každú radu. NÁKLADY ZA DEŇ 11: - 9,69 € ZOSTATOK DO KONCA MESIACA: 119,44 €

Tretinu môjho aprílového pokusu o vyžitie zo životného minima mám už za sebou, no pri pohľade na výdavky, ktoré som doteraz utratil, nemôžem byť so sebou príliš spokojný. Do konca mesiaca mám ešte 20 dní, no v peňaženke mi zostalo už len necelých 130 eur. Pri spätnej kontrole účteniek mi vyšlo, že suverénne najviac prostriedkov som dal za stravovanie. Lenže jesť človek musí. Čo s tým spraviť? Napadlo mi, že možno na to idem úplne zle. Že by som to mohol skúsiť z iného konca. Podľa štúdie OSN sa na planéte neskonzumuje a vyhodí do koša takmer 40% potravín. Tento problém trápi aj Slovensko, ročne sa u nás vyprodukuje viac ako pol milióna ton potravinového odpadu. Keď to prerátame na hlavu, vyjde nám, že každý Slovák vyhodí až 100 kilogramov jedla. To je celkom škoda, hlavne keď niektorí by tieto prebytky vedeli zmysluplne využiť. Povedal som si teda, že vyskúšam, či sa mi podarí v Bratislave najesť zadarmo. Veď aj v našich prevádzkach sa denne nezúžitkuje množstvo lahodných pokrmov. Vybral som sa popýtať do stravovacích prevádzok, či by mi nemohli dať nejaké jedlo zadarmo. Aj také, ktoré by už malo putovať do koša bez toho, aby sa ho niekto dotkol. Povedal som si, že lepšie, keď skončí u mňa v žalúdku, ako keby malo nezmyselne zhniť. „Dobrý deň, som hladný, nevedeli by ste mi dať nejaké jedlo zadarmo," bola moja úvodná otázka. Začal som v stánkoch, kde ponúkajú rýchle občerstvenie so sebou. „Teraz tu máme všetko čerstvé. Možno by ste si niečo vedeli zobrať, keď budeme robiť večer odpis. Ale ja som len zamestnankyňa, ja o tom nerozhodujem," vysvetľovala mi predavačka.

Podobne neúspešne som pochodil aj v ďalších stánkoch či bufetoch cez okienko. Niekde mi len stroho oznámili, že nie. Ďalší pokus boli nadnárodné reťazce rýchleho občerstvenia. „Nie, takéto veci nerobíme. Je to z hygienických dôvodov," oznámil mi muž v&nbsp;pobočke McDonald´s. „My žijeme z toho, že jedlo predávame, nie rozdávame," argumentovala pracovníčka druhej pobočky rovnakého fastfoodu. Rovnako som pochodil v ázijskej, talianskej aj slovenskej reštaurácii na Obchodnej ulici. Viacerí mi povedali, že oni ako zamestnanci nemôžu len tak dať niekomu jedlo bez platenia. No nevzdával som sa a pokračoval - aj keď s malou dušičkou - ďalej. „Keby ste prišli večer, vždy tu sú nejaké bagety. Ale to tu už bude robiť kolega. Neviem, či vám niečo dá, po správnosti by nemal," ozrejmil mi firemnú politiku muž z bagetérie. Prešiel som viac ako 15 stravovacích zariadení, od stánkov až po reštaurácie. Keď už som si myslel, že hľadanie je márne, usmialo sa na mňa šťastie. Muž v bistre sa na mňa pozrel, sekundu váhal, no potom sa načiahol do igelitky a zabalil mi do nej štyri obrovské trojuholníky pizze. Také veľké, že keď som ich poskladal dokopy, bolo z toho jeden a pol pizze.

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/da-vyzit-zivotneho-minima-268-88-eura-den-10-zmena-stylu-pytal-som-jedlo-zadarmo" target="_blank">Viac FOTO nielen z dnešného dňa nájdete v GALÉRII</a>

To, že som novinár, som mu prezradil až po tom, ako mi daroval jedlo. „Mne je to ľúto vyhodiť jedlo. Radšej ho dám niekomu, kto to naozaj potrebuje," povedal mi sympatický chlapík. Svoje meno v článku uviesť nechcel, ale prezradil mi, že pochádza z Afganistanu. Na moje prekvapenie doplnil, že nie som ani zďaleka prvý, kto si tu bol pýtať stravu zadarmo. „Tri či štyrikrát za deň príde niekto pýtať niečo na jedenie. Keď niekto nie je príliš otravný, agresívny či nebodaj opitý, tak mu dáme." Keďže som neraňajkoval, jeden kúsok pizze som zjedol na mieste, ďalší v redakcii a zostalo mi aj na večeru. Dnešný deň som prežil bez útraty. NÁKLADY ZA DEŇ 10: - 0,00 € ZOSTATOK DO KONCA MESIACA: 129,13 € PREDCHÁDZAJÚCE DNI NA ĎALŠEJ STRANE

Ďalší mimoriadne teplý aprílový deň bol priam stvorený na nádhernú rannú prechádzku. Lenže človek mieni a Boh mení. Zaspal som, zo zdraviu prospešnej chôdze nebolo tentokrát nič. Do práce som sa preto v zhone presunul trolejbusom a prvá finančná strata od východu slnka ma vyšla na jedno euro a 10 centov. Ešteže na strave som ušetril. Včera som po dôkladnom prezretí letákov navštívil tri potravinové obchody a nakúpil kvantá zeleniny v akciovej cene. Ako ste mnohí z vás správne poznamenali, na jedného samostatne žijúceho človeka som toho domov navláčil príliš veľa.&nbsp;„Keď som sám, nekúpim si 5 kilogramov zemiakov. Kým spotrebujem, polovica vyklíči, nahnije. Úplne stačí po 2 kilách," písala Eva. „Ani mrkvu a cibuľu sa neoplatí samému väčšie množstvo, jedna tretina určite "odíde". Balený chlebík so zárukou 3 dní určite vydrží," doplnila.&nbsp;Nechcem, aby mi utratené peniažky zhnili. Tak som aspoň časť z nich začal okamžite spracovávať. Výsledkom boli pečené zemiaky. Jednoduché a pritom sýte jedlo. Namiesto rožkov som si tak tentokrát rozbalil na obed z pripravenej krabičky krumple na masle. Bol to rozdiel, teplé jedlo je teplé jedlo. Ďalším nezanedbateľným plusom je, že mi zostala aj porcia na večeru. Výdavky na jedlo sa mi teda konečne podarilo skresať na nulu a prostriedky som mohol investovať do iných potrebných vecí. „A mydlo, sprchový gél či šampón ti nie je treba? Zubnú pastu a holiace potreby asi tiež nepoužívaš," vytýkal mi Ivan.

Ale používam, len doteraz som ešte mal zásoby z minulého mesiaca. Veď ani vy si ich vari nekupujete každý deň znovu. Pred troma dňami mi došla zubná pasta, tak som kúpil novú. Teraz sa mi minulo tekuté mydlo. A keďže priaznivá finančná situácia v tento deň mi to dovolila, išiel som nakúpiť okrem neho aj ďalšie hygienické potreby naraz. Aby som to vybavil jedným vrzom. Zvolil som jednoduchú stratégiu, do nákupného košíka dám iba najlacnejšie veci v pomere cena za jednotkové množstvo.

Nebolo to také jednoduché, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. V drogérii, kde som nakupoval, boli "porovnávacie ceny" napísané veľmi malým a ťažko čitateľným písmom. Trvalo mi dlho, kým som sa prehrýzol cez desiatky položiek. Ale stálo to za to. Kúpil som penu na holenie, žiletky, vodu po holení, tekuté mydlo, deodorant aj sprchový gél a šampón súčasne. Šesť položiek ma vyšlo na 11 eur a 24 centov. Okrem lístka na autobus to boli moje jediné dnešné výdavky. Aj keď som prekročil denný limit o viac ako 5 eur, zadovážil som si veci, ktoré si už v apríli nebudem musieť znova kupovať. NÁKLADY ZA DEŇ 9: - 12,34 € ZOSTATOK DO KONCA MESIACA: 129,13 €

Začiatok nového týždňa pre mňa začal aj reštart mojich snáh o lepšiu úsporu denných nákladov. Z čiastky životného minima 268,88 eura som za prvých sedem aprílových dní minul spolu 59,32 eura. Ak ešte odrátam mesačné regulované nájomné vo výške 56 eur, ktoré napríklad platila za jednoizbový byt v Ružinove bývalá poslankyňa Národnej rady, vyjde mi, že do konca mesiaca mi zostáva na vyžitie už len 153 eur a 56 centov. Mimoriadne nízky nájom vo výške 56 eur používam pre potreby mojej aprílovej výzvy, nie preto, aby som dokázal, že zo životného minima mesiac hravo vyžijem, ale práve naopak, na ukážku toho, že aj v takomto "ideálnom" prípade si to vyžaduje maximálne úsilie a odriekanie, respektíve je to s najväčšou pravdepodobnosťou takmer nemožné. Nuž nehádžem vopred flintu do žita a aspoň sa pokúsim vyskúšať si na vlastnej koži približnú situáciu, v akej žijú desaťtisíce Slovákov s nízkym príjmom. „To nie je prežívanie, to je zúfalstvo. Takých ľudí je veľa," podelila sa o svoje skúsenosti v komentári na sociálnej sieti pani Jana. Do práce som sa preto ráno vybral v snahe ušetriť peniaze za lístok na autobus po vlastných nohách. Keďže redakcia je pomerne ďaleko od môjho bydliska, privstal som si o hodinu skôr. Viacerí mi radíte, že moje šetrenie nie je, jemne povedané, úplne efektívne. Píšete, že zle hospodárim, nakupujem hurá systémom a chcelo by to odo mňa viac predvídavosti a najmä stratégie. „Je jasné, že to robí chlap, ktorý sa v kuchyni skôr vyskytne, lebo kebyže varí bežne a normálne, zároveň nakupuje a plánuje, tak si to prerozdelí inak a má aj zmapované ceny," myslí si o mne Štefánia. Nuž som človek, ktorý je otvorený dobrým radám, a rozhodol som sa na tom popracovať. Zozbieral som preto akciové letáky troch potravinových reťazcov v rádiuse jeden kilometer od mojej polohy a niekoľko minút listoval v ponuke a porovnával najlepšie ceny. Výsledky minianalýzy som zapísal na papier, aby som nezabudol, čo kde hľadať a hor sa na veľké nákupy!

V prvom obchode som kúpil 5-kilové veľké balenie zemiakov a rovnako veľké vrece cibule. Obe stáli rovnako 3,49 eur, čo v prepočte vyšlo len 70 centov za kilo. Reklamný pútač nad regálom hlásil 46% zľavu oproti bežnej cene. Pešo som sa presunul do ďalšieho reťazca, kde mi padol do oka slnečnicový olej za euro a 39 centov. V akcii tiež mali mrkvu, za kilogram som pri pokladni nechal 1,09 eura. Cestou naspäť, som zamieril do poslednej predajne, ktorú som mal po trase. Polotučné mlieko mali za polovičnú cenu, iba 59 centov za liter.

Horšie bolo, že v tom čase ma už začal trápiť akútny hlad. Stavil som na osvedčené riešenie - tri rožky a desať deka šunkovej salámy. Za pečivo som zaplatil 39 centov, šunka stála 55 centov. Presuny medzi reťazcami mi zabrali viac než hodinu a pol, keďže bolo dosť horúco, aj som sa spotil. V redakcii som si spravil na obed obložené rožteky a začal sa venovať pracovnej činnosti. Poobede mi ešte kolegyňa venovala banán. Aj keď som pôvodne plánoval, že sa domov presuniem chôdzou, predsa len vláčiť so sebou v rukách viac ako 13 kilový náklad sa mi nechcelo. Môj posledný dnešný náklad tak bol lístok na MHD za 1 euro a 10 centov. Minul som síce viac, ako som si stanovil pre denný limit, z nakúpených potravín však budem variť minimálne niekoľko dní, ak nie aj týždňov. NÁKLADY ZA DEŇ 8: - 12,09 € ZOSTATOK DO KONCA MESIACA: 141,47 € PREDCHÁDZAJÚCE DNI NA ĎALŠEJ STRANE

Končím prvý týždeň mesačnej výzvy, odkedy sa snažím vyžiť zo životného minima 268,88 eura. Je čas vyhodnotiť ho. Štatisticky to so mnou veru dobre nevyzerá. Za prvých šesť aprílových dní som už minul spolu 54,46 eura, čo v prepočte vychádza, že moje denné výdavky boli v priemere viac ako 9 eur. Môj maximálny limit som si pritom dopredu stanovil na&nbsp;7,10 eura, aby som s peniazmi vystačil až do konca mesiaca. „Stále je ten výkon v šetrnom nakupovaní slabý. Ja by som to zvládla lepšie, ale ja viem variť. Držím palce, aby ste tak nikdy skutočne nemuseli žiť. Musí byť veľmi ťažké držať sa stále pri zemi," zhodnotila v komentári na sociálnej sieti moje počínanie pani Anna. „Ešte žije? Zbiera odpadky z kontajnerov?" pýtal sa po sobote Peter. Áno žijem, teda skôr prežívam, no na smetiaky ešte neprišlo. Vďakabohu. „Jeden mesiac zatnete zuby a nejako to vydržíte, ale žite tak v kuse. Baviť vás to už tak nebude," sfúkla ma v diskusii aj Erika. No popravde, bohvieako ma to nebaví už ani teraz. Celé dni som permanentne hladný, rapídne som znížil denný prídel aj kvalitu prijímanej potravy. Do konca apríla je však ešte ďaleko. Potrebujem skresať denný rozpočet na minimum. V sobotu som si navaril veľký hrniec zeleninovej polievky, a tak za jedlo som v nedeľu nemusel utratiť ani cent. Vyšlo mi to na tri porcie. Už keď som sa začínal nádejať, že by som sa mohol pohybovať blízko nulovej spotreby eur, prišlo prvé vytriezvenie.

Cez týždeň sa mi nakopilo špinavé oblečenie a pranie som už nemohol ďalej odkladať.&nbsp;Lenže v škatuli zostalo len minimum pracieho prášku.&nbsp;Do toho ma ešte na "wécku" prekvapil prázdny kotúč toaletného papiera. Nakráčal som teda do najbližšej drogérie nakúpiť nevyhnutné položky. Žiadny Columbo zo mňa nebude. Pri toaleťáku som sa na veľkú investigatívu nezmohol.

Podľa rôznych balení, veľkostí a hrúbky som nedokázal vyhodnotiť, ktorá značka je z hľadiska ceny za množstvo najvýhodnejšia. Zobral som teda tri mohutne pôsobiace valce spolu za 2,37 eura. Farba papiera bola taká zašedivelá, tak zrejme išlo o nejaké ekologické recyklované toaleťáky. Jednoduchšie sa mi vyberal prací prostriedok. Najlacnejšia bola menšia fľaša univerzálneho pracieho gélu za 2,49 eura. Celkovo to teda až také hrozné nebolo. Moje náklady na konci dňa skončili pod piatimi eurami. A to som vypral aj som sa celkom slušne najedol. NÁKLADY ZA DEŇ 7: - 4,86 €

Konečne je víkend, a teda voľnejší deň. Mám čas si všetko premyslieť a napraviť lapsusy z predošlých dní, keď som minul neúmerne veľa peňazí. Priznám, že po tom, čo som včera utratil viac ako 30 eur, ľudia z môjho okolia vyjadrili obavy, či sa mi podarí vyžiť celý mesiac zo životného minima. „Takýmto tempom sa tvoja mesačná výzva skončí už o týždeň," rypol si do mňa kolega šéfeditor Ľubo. Mal pravdu. A nielen on, nešetrila ma ani pani Ľuba na sociálnej sieti. „Tak z čoho budeš žiť, keď si všetko rozflákal?" pýtala sa. „Ak sa uskromní, na týždeň mu to pravdepodobne vystačí," doplnil ju Juraj. „Len aby ťa nerozbolel zub, lebo na ošetrenie neostane, a otázne je, či aj na tabletky od bolesti z toho rozpočtu bude," upozornila ma v komentári Monika, aby som myslel aj na neočakávané výdavky, ktoré sa mi môžu pritrafiť. Áno, robím chyby, som len človek. Teraz ide o to, aby som ich čo najrýchlejšie napravil. Nie som práve najlepší kuchár a moje bežné stravovacie návyky zahŕňajú obedné menúčka či nejakú tú studenú stravu ráno a večer. Nemám však na výber a ako sa hovorí, hlad je najlepší kuchár. Zaumienil som si preto, že si dnes pôjdem na trh nakúpiť čerstvú zeleninu a urobím si z nej polievku na viac dní. Na trhovisko na Miletičovej ulici v Ružinove som kráčal z Petržalky peši. Jednak bol dnes nádherný slnečný deň a ušetrené peniaze za lístok v hromadnej doprave sa tiež zídu. Čo potrebujem? Najskôr som sa obzrel po mrkve. „Táto je tohtoročná a toto je minuloročná karotka. To sa vám do vývaru hodí viac, má v sebe viac živín," ukazovala mi svoj sortiment predávajúca na trhu. Zobral som teda dve minuloročné mrkvy za 45 centov.

O kúsok ďalej som nakúpil tri zemiaky, dva petržleny a kaleráb. „Lacný nie sme, ale dobrí to áno," odvetil mi úprimne muž, u ktorého som kúpil cibuľu. Za jeden kus som mu dal 40 centov. Celkovo ma sobotný nákup vyšiel na 4,45 eura. Suroviny na zeleninový polievku už mám, no hladný som už teraz. Nechcel som veľmi míňať, a tak som vsadil na istotu. Ostrokyslá polievka v ázijskom bistre na Miletičke za euro ma zasýtila na pár hodín. Z Ružinova som sa pešo presunul do Petržalky, kde som ešte v obchode kúpil menšie balenie vegety a čierneho korenia spolu za 1,60 eura.

A keď som už mal všetky ingrediencie, zostávalo jediné. Pozrieť si videonávod, ako sa varí zeleninová polievka na youtube. Mladý muž vo videu presviedčal, že to nebude žiadna veda. Na masle som chvíľku opražil nakrájanú očistenú zeleninu, zalial vodou, okorenil a nechal variť niekoľko desiatok minút do zmäknutia. Nebola to síce najlepšia polievka, akú som kedy jedol, ale bola to najlepšia polievka, akú som kedy uvaril. A plus bonus mi z nej dosť zostalo aj na nedeľu. NÁKLADY ZA DEŇ 6: - 7,05 €&nbsp;

Od začiatku apríla som sa pustil do mesačnej výzvy. Mojím cieľom je zistiť, či sa dá na Slovensku reálne vyžiť zo životného minima. To je aktuálne vo výške 268,88 eura. Nejde&nbsp;o dávku vyplácanú štátom, ale pomyselnú minimálnu hranicu príjmu fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav hmotnej núdze a človek má nárok na sociálne príspevky. Inak povedané, štát si myslí, že necelých 269 eur mesačne by malo jednotlivcovi vystačiť na prežitie. Pre potreby môjho experimentu rátam s tým, že som získal mestský sociálny byt s regulovaným nájmom za 56 eur. Nejde o žiadne sci-fi, presne toľko platila za byt v Ružinove bývalá poslankyňa OĽANO Monika Kozelová v čase, keď zarábala v parlamente tisíce. Zo sumy 268,88 eur som preto odrátal mesačné nájomné 56 eur a výsledok som vydelil 30 aprílovými dňami. Vyšla mi čiastka 7,10 eura, ktorú môžem denne minúť na jedlo, oblečenie, drogériu, cestovanie či zábavu. Proste na všetko, čo si človek potrebuje zabezpečiť, aby mohol fungovať. Cifra 7,10 eura však nie je nejaká dogmatická hranica, ktorú nemôžem prekročiť, ale skôr pomôcka pre mňa, aby som sa príliš nerozšupol a na konci mesiaca mi nezostali len oči pre plač a prázdny žalúdok. Niektoré dni sa mi darí tento limit&nbsp;dodržať, niekedy nie. Taký bol aj včerajší, či lepšie povedané včerajší a dnešný deň. V štvrtok večer ma pozvali na vernisáž obrazov 22 autoriek s názvom Listy z vnútorného azylu IV. v bratislavskej Galéria F7. Doobeda som si na túto príležitosť kúpil sako a košeľu v sekáči za 2 eurá, no tu sa moje šetriace schopnosti vyčerpali. Nestíhal som sa totiž z Ružinova po práci presunúť do centra mesta pešo, ako som plánoval, a nechcel som prísť neskoro, tak som si zobral taxík. Jazda ma vyšla na 4,50 eura. Zbytočné výdavky, no neboli jediné.

Kúpeným oblečením som medzi prítomných hostí - myslím celkom úspešne - zapadol. Po preskúmaní všetkých obrazov som si doprial aj pohár vínka a nejaké tie pagáče. Mal som ich šesť, keďže na obed som si dal iba polievku a potom už nič. Hlad po kultúre sa tu ruka v ruke skĺbil s hladom reálnym. Nabudený umeleckým zážitkom som sa po skončení vernisáže rozšafne zastavil v centre na víno. Zdalo sa mi to ako dobrý nápad. Dnes to hodnotím ako riadnu sprostosť. Dvakrát dve deci vína a jedna minerálka k tomu ma vyšlo na 16,60 eur. Navyše mi po pár dúškoch vyhladlo a cestou domov som si kúpil kebab do ruky za 5 eur.

Suma sumárum nerozvážne som prehajdákal dokopy 26 eur a 10 centov. Vedomý tohto úletu som si preto dnes nakázal prísne striedmy deň. Moje jediné jedlo boli tri rožky za 39 centov. Navyše mi došla zubná pasta, a tak som si neplánovane kúpil novú. Vybral som si najlacnejšiu, ktorú som v obchode našiel - za 1,79 eura. Okrem toho som ešte v piatok minul 2,20 eura za lístky v MHD. Hladný a naštvaný na seba som sa zaprisahal, že takéto rozhadzovanie sa už nemôže zopakovať. NÁKLADY ZA DEŇ 5: - 30,48 €&nbsp;&nbsp; &nbsp; &nbsp; &nbsp; PREDCHÁDZAJÚCE DNI NA ĎALŠEJ STRANE

Od rána som mal na pamäti, že večer má čaká vernisáž. Po zobudení som zbehol do potravín kúpiť dva rožky za 26 centov, nech mám čo raňajkovať. Maslo, šunka a saláma mi zostala ešte zo včera. Posilnený som sa emhádečkou prepravil do centra Bratislavy. Do sekáču na Obchodnej ulici. Odporučila mi ho dobrá známa. Chýba mi vhodná košeľa do spoločnosti, a predsa len človek musí vyzerať aspoň trošku adekvátne ku kultúrnej udalosti, na ktorú ma pozvali. Nemám veľké skúsenosti s takýmto typom predajne, bol som spočiatku mierne skeptický, či sa mi práve tu podarí nájsť patričné ošatenie. Vo výklade lákal dnu pútač s odkazom, že všetko je iba za jedno euro, no akosi sa mi tomu nechcelo veriť. Dobrým znamením však bolo, že pri mojom príchode sa v obchode nachádzal slušný počet ľudí. Zamieril som si to teda rovno k regálom s košeľami. Výber bol prekvapujúco široký, tak som chytil prvú, čo som mal po ruke, a skontroloval visačku. „Ja som to vedel, vonku majú nápis, že za euro, a tu stojí, že 6,50 eura," povedal som si polohlasne pre seba, no započula to aj predavačka. „Tie cenovky si nevšímajte, tu je naozaj všetko za jedno euro. Každý jeden kus oblečenia, čo tu vidíte," ubezpečila ma. Viac mi treba nebolo, vybral som si tri košele a zavrel sa do skúšobnej kabínky. Po niekoľkominútovom trápení som našiel takú, čo mi veľkosťou pasovala. K tomu mi padlo do oka elegantné sako. „Aj to je za euro? Nemyslíte vážne," nechcelo sa mi veriť. Kocková červeno-čierna košeľa a na nej tmavé sako, ideálna kombinácia, pomyslel som si.

„Tá košeľa sa k saku nehodí. Skús si radšej túto bledomodrú," vyviedla ma z omylu Katka, ktorá v predajni taktiež nakupovala, a poprosil som ju o radu. Poslúchol som. Okrem košele a saka som sa ulakomil aj na slušivú jarnú bundu. Aj keď som ju pôvodne nemal v pláne kupovať, nevyužiť takúto šancu za euro by bolo škoda. Celý nákup ma vyšiel tri eurá. Na Obchodnej som naskočil na električku a presunul sa do redakcie. Za lístok som zaplatil euro desať. Prišiel som práve okolo obeda, kolegovia už jedli.

V návale eufórie z výhodnej kúpy som si doprial v kantíne „hrstkovú“ polievku za 1,50 eura. Predsa len som mal po včerajšku už chuť na teplé jedlo. Pripravený na večer som si dokončil pracovné povinnosti a pešo prešiel do centra Bratislavy. Ako som dopadol na vernisáži, sa dočítate v ďalšom článku. Dnes som spolu minul 6,96 eura, podarilo sa mi vtesnať do limitu. NÁKLADY ZA DEŇ 4: - 6,96 €&nbsp;

Začínam na ostro. Dnešným ránom sa môj experiment Ako prežiť mesiac zo životného minima dostal do reálnej fázy. Zásoby z Veľkej noci som už zjedol a doma ma čakala prázdna špajza. Raňajky som preto nedobrovoľne vynechal a vybral sa do práce. Prvé peniaze v tento deň som utratil za cestovanie. Za lístok na električku som zaplatil 1,10 eura. Okolo 11-tej hodiny mi - ako o tejto hodine skoro každý deň - začalo škvŕkať v bruchu. V takomto prípade sa v bežnej situácii vyberiem spolu s kolegami do kantíny na prízemí budovy, kde pracujem. Nie je však bežná situácia a môj denný limit na všetky výdavky je len 7,10 eura. Len hlavné jedlo v táckarni stojí šesť eur, s polievkou o 1,50 eur viac. To neprichádza do úvahy! Rozhodol som sa preto, že obed so spolupracovníkmi oželiem a stravu si pôjdem kúpiť do potravín v reťazci. Prichádzam do obchodu už v stave pokročilého hladu, no nemôžem si dovoliť len tak rozhadzovať a potrebujem zachovať rozvahu. Očami rýchlo prebehnem veľké tabule s cenou akciových tovarov, ktoré sú umiestnené medzi regálmi. Čo si len vybrať? Neviem sa rozhodnúť, ale žalúdok mi signalizuje, že potrebuje živiny. S prosbou o radu sa preto obraciam na zamestnankyňu predajne, ktorá mi ako prvá skrížila cestu. „Dnes máme v akcii mlieko, nájdete ho tam vzadu," ukazuje mi rukou. Vysvetľujem jej, že mám skôr záujem o jedlo, ktoré by som poprípade mohol zjesť rovno po tom, ako zaplatím pri pokladni. „Jáj, tak to sa choďte spýtať pri pulte so šunkami a syrmi. Tam vám poradia," zasmeje sa. Nuž, poslúchnem ju. „Dnes je v 33% zľave debrecínska šunka, ľudia ju kupujú od rána. Tú odporúčam, sám si ju kupujem," vraví mi muž spoza pultu.

Vypýtam si teda 10 deka a k tomu rovnaké množstvo tokajskej pálivej salámy, ktorá je tiež v akcii. Mám šťastie, v zvýhodnenej cene je aj 250 gramové maslo iba za 1,65 eura. K tomu hádžem do nákupného košíka tri rožky a smerujem k pokladni. Cestou ešte pribalím dva banány a menšiu fľašku minerálky. Celý nákup ma vyšiel na 6 eur a 67 centov. Pri východe kontrolujem blok a zisťujem, že najdrahšiu položkou bola perlivá voda za 1,74 eur. Toho sa musím nabudúce vyvarovať. Tentokrát však vyhral smäd a celú kupovanú vodu vypijem na ex.

Po návrate do redakcie ma v kuchynke stretne kolegyňa z vydavateľstva pri príprave rožkov. „To vyzerá skôr ako raňajky než ako obed," utrúsi a ja len prikývnem. Zjem dva obložené rožky a banán. Zvyšok si odkladám na večeru. Po práci ma kolega volá na vedomostný kvíz, na ktorý zvyknem chodievať. Tentokrát musím odmietnuť. Len vstupné je 5 eur a to nehovorím o tom, že sedieť tam nasucho by bolo útrpné. Ak si zrátam moje doterajšie výdavky, za jedlo a dopravu v MHD som v tento deň už zaplatil 7,77 eura. Denný limit som prekročil o vyše 60 centov, ale nie je to také hrozné, keďže predchádzajúce dva dni som zase ušetril. Vonku je celkom príjemné jarné počasie, domov sa preto vyberám pešo. Hodinová prechádzka mi padla celkom vhod a cestu som mal navyše zadarmo. V mysli už plánujem ďalší deň. Vo štvrtok som pozvaný na vernisáž obrazov. Predpokladám, že tam budú ponúkať aj čosi malé na zjedenie... Problém je, že nemám vhodnú košeľu a nechcel by som už na prvý pohľad vyzerať ako niekto, kto sa na vernisáž prišiel hlavne najesť. Asi sa budem musieť poobzerať po nejakých sekáčoch.

Nemáte nejaký tip, kde by som zohnal slušnú košeľu za fakt nízku cenu? budem vďačný za každú radu. NÁKLADY ZA DEŇ 3: - 7,77 €&nbsp; &nbsp; PREDCHÁDZAJÚCI DEŇ NA ĎALŠEJ STRANE

Druhý aprílový deň so sa zobudil ešte u rodičov v Nitre. Nabalený prírodnými rezňami a ryžou som sa po veľkonočnom odpočinku vybral naspäť do Bratislavy.

Cesta autobusom by ma vyšla 6,50 eura, čo by prakticky úplne vyčerpalo môj denný limit na míňanie, a preto som sa poobzeral po lacnejšej alternatíve. Cesta vlakom bola ešte drahšia a navyše by som musel minimálne raz prestupovať, keďže priame spojenie hlavného mesta s krajským je napriek početným sľubom stále iba hudbou ďalekej budúcnosti. Mal som však šťastie. Do Bratislavy práve cestoval autom môj kamarát a zviezol ma zo sebou zadarmo. Ešte mi aj stihol poradiť recept na lacnú a výživnú polievku, čo sa mi pri snahe prežiť zo životného minima náramne hodilo. „Stačí ti mrkva, petržlen, zeler, kaleráb a máš perfektnú polievku. Nasýti ťa a ešte má aj dostatok vitamínov a minerálov. Ja si ju robím často a keď si ju dobre dokoreníš, chutí perfektne," dal mi cenný tip. Po príchode do metropoly som sa vybral električkou do práce. Za lístok na MHD som zaplatil 1,10 eura. Na obed som si dal dva rezne s ryžou a ušetril som si časť porcie aj na večeru. Po absolvovaní pracovných povinností a rôznych s tým spojených konzultácií som sa vybral domov. Jazda trolejbusom do Petržalky ma vyšla na 1,10 eura. Tento deň som dopadol celkom úspešne. Vďaka pomoci rodičov a ochoty kamaráta som za jedlo a dopravu do Bratislavy neminul ani euro. Jediné peniaze som utratil za transport v hromadnej doprave. NÁKLADY ZA DEŇ 2: - 2,20 € PREDCHÁDZAJÚCI DEŇ NA ĎALŠEJ STRANE

Dá sa vyžiť zo životného minima? Naša malebná krajina je špecifická v&nbsp;mnohých smeroch, žiaľ, skôr v&nbsp;negatívnom zmysle. Či sa nám to páči alebo nie, množstvo absurdít sa stalo pre nás novým normálom. Patrí tam aj výsledok dlhoročnej tvrdej práce vládnych sociálnych inžinierov – najnižšia možná suma, ktorá by mala Slovákom stačiť na prežitie. Necelých 270 eur v&nbsp;kontexte súčasnosti pôsobí skôr ako nechutný aprílový žart, a&nbsp;práve preto som si tento „bláznivý mesiac“ vybral na svoj experiment. Počas tridsiatich dní sa pokúsim s&nbsp;touto smiešnou sumou v&nbsp;peňaženke nezahynúť od hladu. Moja mesačná výzva sa začala s&nbsp;drobnými úľavami, keďže som Veľkonočný pondelok strávil v&nbsp;teple domova u&nbsp;rodičov, a&nbsp;teda náklady na stravu či nápoje ma vyšli na nula eur. Hody sa však so sviatkom skončili a&nbsp;je veľmi pravdepodobné, že počas finálových dní budem vďačný aj za suchý chlieb a&nbsp;čistú vodu z&nbsp;vodovodu. Na úvod experimentu je dobre uviesť zopár faktov – životné minimum, aktuálne presne 268,88 eura, nie je žiadna dávka vyplácaná štátom, ale pomyselná minimálna hranica príjmu fyzickej osoby. Pod ňou nastáva stav hmotnej núdze. Vypočítava sa na základe koeficientu rastu životných nákladov nízkopríjmových domácností. To znamená, že človek, ktorý zarobí mesačne menej, má nárok na dávku v&nbsp;hmotnej núdzi a&nbsp;ostatné sociálne príspevky. Na Slovensku ich poberá viac ako 60-tisíc ľudí. Ak však hranicu životného minima prekročíte hoc aj o&nbsp;euro, podľa vládnych predstaviteľov vám tento príjem musí vystačiť na prežitie.

Životné minimum predstavuje minimálne náklady nízkopríjmovej domácnosti, ktoré potrebuje vynaložiť na zabezpečenie základných potrieb. Odborníci však upozorňujú, že jeho súčasná výška je neadekvátne nízka, nezodpovedá realite a&nbsp;nevystačí ani na najnutnejšie výdavky. Inými slovami, vyžiť z&nbsp;268,88 eura je pre Slovákov mimoriadne náročné a&nbsp;vyžaduje si maximálne utiahnutie opaskov. Hneď po šibačke, súc stále trochu nasýtený a&nbsp;napojený blízkymi, som sa dal do rátania. Výsledok nie je príliš potešiteľný, budem sa musieť poriadne uskromniť. Najlacnejšie bývanie, ktoré som v Bratislave našiel, boli nájomné sociálne byty s regulovaným nájomným. Bývalá poslankyňa za OĽaNO Monika Kozelová napríklad v čase, keď bola v parlamente, platila za byt v Ružinove iba 56 eur mesačne. Ak sa to podarilo jej, budem pre potreby tohto článku rátať s tým, že takéto bývanie by som získal aj ja.

Po odpočítaní položky 56 eur na bývanie mi teda zostane iba 7,10 eura na deň. Táto suma mi musí vystačiť na jedlo a ostatné bežné náklady ako oblečenie, cestovanie, zábava či šport. NÁKLADY ZA DEŇ 1: - 0,00 €

Dá sa vyžiť zo životného minima 268,88 eura? Deň 26: Nedá. Je koniec! Som na mizine

Filip Szórád

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás