Majú rodičov a aj tak sú v domovoch. Sú totiž chudobní

Do detského domova pre chudobu? Na Slovensku rastie tento trend

Desivé! V domovoch pribúdajú deti, ktoré majú rodičov, ale nemajú kde žiť

Lenka Dale

Štát by mal pomôcť vyriešiť čoraz vypuklejší problém, a to je bezdomovstvo rodín, – upozorňuje komisár pre deti JOZEF MIKLOŠKO (54) v rozhovore s LENKOU DALE. Zvyšuje sa totiž počet detí, ktoré sú odobrané rodičom pre ich finančnú neschopnosť postarať sa o ne.

Začnime konkrétnym príkladom. Komu odoberie štát dieťa, pretože nemá finančné prostriedky postarať sa oň?

Máme tu smutný prípad matky piatich detí, ktorá dlhovala na nájomnom tisíc eur. Muž jej však nedal výživné v hodnote tritisíc eur. Žene nemal kto pomôcť, skončili na ulici a deti boli odobrané. Takých prípadov je viac.

Zďaleka nie. A nemusí ísť ani o tisíc eur. Máme tu aj prípad ženy, ktorá dlhovala na nájomnom, no neviem teraz presne, či dvesto alebo tristo eur, a tak jej hrozilo deložovanie aj s deťmi. Nezohnala tie, povedzme, tri stovky a vysťahovali ich. Odobrať dieťa je rýchly proces, oveľa náročnejšie je dostať ho späť. V týchto rodinách pritom fungovali vzťahové väzby, bol tam pocit istoty, problém však vznikol z nedostatku peňazí.

Mnoho rodičov si neuvedomuje, že deti sú často odnímané na základe neodkladných opatrení do dvadsiatich štyroch hodín alebo do siedmich dní. Je to v poriadku?

Považujem za jeden z najväčších problémov náhradnej starostlivosti na Slovensku, že vyše 90 percent detí vyjmú z vlastnej rodiny z dôvodu takzvaného neodkladného opatrenia. Súd nemá šancu to prešetrovať. Koná na základe podkladov od úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Nechcem kritizovať prácu úradov, robia, čo môžu, ale niekedy ide o unáhlené rozhodnutie pod tlakom situácie, keď sa ešte nevyčerpali všetky možnosti práce s rodinou, nestihla sa sanácia s pomocou starých rodičov alebo iných príbuzných.

Takže neplatí, čo si myslí asi väčšina ľudí, že deti odoberá štát predovšetkým alkoholikom, tyranom, ľuďom, ktorí sa o ne nestarajú?

Nie, týka sa to aj úplne bežných ľudí, ktorí sa môžu dostať do zlej situácie. A nevyzerá to dobre, pretože chudoba na Slovensku rastie a pomoci je málo. Podľa údajov Ministerstva financií SR je ňou celkovo ohrozených 19 percent domácností. Najohrozenejší sú jednorodičia. Majú moju úctu, že sami vychovávajú deti. Keď sa však dostanú do problémov, často to prerastie do situácie, ktorú napriek obrovskej snahe už nezvládajú, dieťaťu nevedia zabezpečiť základné potreby a hlavne bývanie.

Áno, vyhodnotí sa to ako vážne ohrozenie dieťaťa a z rodiny môže byť vyňaté. Na Slovensku je bezdomovstvo rodín veľmi veľký problém. Vzťahovo rodina funguje. Dieťa v nej má základ, bezpečie, vzťahy, no rodičia nezvládajú financie a problém je na svete.

Vyňatie dieťaťa z rodiny nie je práve jednoduchý úkon, môže ísť o traumu na celý život.

Je to jeden z najvážnejších zásahov do života dieťaťa. Úsmev ako dar, kde som kedysi pôsobil, robil výskum vzťahovej väzby. Zistilo sa, že v každom veku života dieťaťa, je jedno, či má päť, osem alebo štrnásť rokov, to dieťa vníma ako extrémne silný zásah. Je namieste veľmi, skutočne veľmi zvažovať, či je tento zásah nutný. Nehovorím, že deti netreba vynímať, ale až po podrobnej úvahe.

Hovoríme o sumách v hodnote pár stoviek až tisíc eur, ktoré spôsobia rozvrat rodiny. To znie priam tragicky.

Podľa zákona o rodine dieťa nesmie byť vyňaté z ekonomických dôvodov, štát musí napraviť tento systém.

Akože nesmie, keď sa to deje a čím ďalej, tým častejšie?

Chudoba a následne problémy s bývaním sú spúšťačom nedostatočnej opatery, čím rastie ohrozenie dieťaťa.

Obrátila sa na nás matka. Sama vychováva tri deti, štát ju nechal bez príjmu. Po skončení rodičovského príspevku jej schvaľujú opatrovateľský príspevok na postihnuté dieťa. Už 4 mesiace. Lehoty štát nedodržiava. Čo s takými prípadmi?

Toto je presne to, na čo upozorňujem. Na Slovensku neexistuje systém prevencie ako pomoci rodinám, v zahraničí je napríklad bežný systém takzvanej rýchlej preklenovacej dávky. To je dávka, ktorá pomôže prekonať ťažkú situáciu, ako má teraz napríklad spomínaná žena bez príjmu a tisíce ďalších, rodič ju však potom musí štátu vrátiť. Odbremenilo by to veľmi veľa rodín. Štát by peniaze nedaroval, len požičal.

Takže vieme, čo nemáme a čo by sa nám zišlo. Čo však majú reálne ľudia v núdzi k dispozícii, aby si zachránili rodinu?

Veľmi často rýchlo podávajú záchrannú ruku mimovládne organizácie, ktoré vedia finančne podporiť tieto zúfalé prípady a majú k dispozícii aj sieť bytov, ktoré im ľudia poskytli na prenájom práve pre rodiny, ktoré sa náhle ocitnú bez strechy nad hlavou. Existujú aj rôzne útulky. Žiaľ, štát nemá pružný finančný mechanizmus na preklenutie krízovej situácie. Treba to zmeniť.

Hovorilo sa o výstavbe nájomných bytov, no stáli takmer ako byty na bežný prenájom, čo by situáciu asi veľmi neriešilo.

Na Slovensku je sedemdesiat percent bytov v súkromnom vlastníctve a tridsať percent je nájomných. V Rakúsku je to presne naopak. Sedemdesiat percent ľudí žije v nájomných bytoch, ktoré sú lacné, ale dá sa v nich normálne existovať. Títo rodičia a ľudia si nemusia brať obrovské úvery na nehnuteľnosť. Konečne by aj Slovensko malo začať stavať nájomné byty pre rodiny, samozrejme, aj sociálne nájomné byty, je to veľmi dôležité. V Rakúsku a v Nemecku ľudia bežne žijú v nájomných bytoch, nie však za osemsto eur mesačne.

Nemáme v ústave právo na bývanie, len právo na prístrešok. Keby sme mali v ústave garantované právo na bývanie, musela by byť bytová situácia úplne iná. Veľa sa urobilo pre sanáciu problému, treba však robiť aj prevenciu.

Štát nedávno&nbsp; prevzal od mimovládnych organizácií model používaný v zahraničí, ide o takzvané stretnutia rodinných kruhov. Po odňatí detí sa snažia nájsť príbuzných, ktorí by si ich zobrali do opatery. Ako to funguje?

Nápad priniesol Úsmev ako dar, dnes to systematicky rozvíja Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny a majú vysokú úspešnosť. Bol prípad, že matka sa zrútila, potrebovala psychiatrickú liečbu na určitý čas, a cez tieto „rodinné kruhy“ sa zabezpečilo stretnutie rodiny a rozdelili sa služby pri deťoch – v pondelok stará mama, v utorok teta, v stredu druhá teta. Takto sa preklenulo obdobie, keď by inak boli traja súrodenci daní do domova.

Áno, pamätám si aj iný prípad spred rokov, keď to nerobil štát. Deti žili s mamou a otcom, ktorí boli alkoholici a narkomani. Bolo potrebné vyňať deti. Pri oslovovaní v rámci rodinných kruhov mimovládkou sa objavil starý otec, ktorý s tými deťmi dlho nebol a nezaujímal sa o ne. Keď však pochopil, že je poslednou šancou, aby tri deti neskončili v domove, zobral si ich do opatery do domu na Záhorí. Dokonca pomohol synovi a neveste, ktorí šli na liečenie. To bol skutočne šťastný prípad, veď rodina je pre deti najväčší poklad.

Koľko detí je v detských domovoch pre bývanie?

Odhadujeme to až na tridsať percent. Je to veľmi vysoké číslo, a preto treba zmeniť systém pomoci. Rodinné kruhy sú výborný krok vpred, no rozhodne to nestačí.

Určite máte prepočítané, aké sú náklady na život v detskom domove. Čisto matematicky a pragmaticky, koľko je to peňazí na jedno dieťa za rok?

To viem presne, na jedno dieťa ide ročne približne dvadsaťtisíc eur. Prepočítavali sme to pri matke, ktorej odobrali pre bývanie štyri deti. Kým jej ich vrátili, uplynuli štyri roky a štát to stálo tristodvadsaťtisíc eur. Za tie peniaze jej mohli obrazne povedané postaviť palác a nemusela sa rozbíjať táto rodina. Inými slovami, ak by sa tejto rodine venovali dvaja sociálni pracovníci na plný úväzok, aj tak by to štát vyšlo lacnejšie. Nekritizujem tým jednotlivcov, ktorí poväčšine naozaj robia, čo môžu, treba systematickú zmenu systému, aby deti mohli stráviť detstvo v rodine.

1. že ich odlúčia od jedného alebo oboch rodičov (42 percent)

2. že nebudú mať kde bývať (36 percent)

3. zo smrti (34 percent)

4. že sa rodičia rozvedú (32 percent)

5. z finančných problémov rodiny (31 percent)

6. z neúspechu v škole (24 percent)

zdroj: Úrad komisára pre deti

Majú rodičov a aj tak sú v domovoch. Sú totiž chudobní

Lenka Dale

Plus TV

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Výber pre vás