Tip na článok
Na cintoríne: Kedysi tu stál celý les drevených krížov, dnes prevládajú kamenné náhrobky.

Očarili aj pápeža: Pre Františka jeden objednal Danko a Bugár

Detvianske kríže vlani zapísali do zoznamu nehmotného dedičstva Slovenska

Galéria k článku (7 fotografií )
Na cintoríne: Kedysi tu stál celý les drevených krížov, dnes prevládajú kamenné náhrobky.
Miniatúry: Milan Malček nielenže reštauruje staré kríže, podľa pôvodných vzorov vyrába aj zdrobneniny.
Na hriňovských lazoch: Drevená kolíska, drevený dom, drevená brána, drevený kríž…

Ako dlho sa ľudia pamätajú na človeka, ktorý zomrel? Ako dlho budú chodiť na jeho hrob, aby mu zapálili sviečku? Jedna generácia alebo dve? Dá sa to vyjadriť aj matematicky - možno dvadsať rokov, tridsať nanajvýš. Za rovnaký čas sa pominuli aj detvianske kríže, ktoré si vraj miestni dávali vyrezať a namaľovať už počas svojho života a nakoniec ich niesli na ich pohrebe pred rakvou. Ako čas plynul, spodok dreveného kríža v zemi hnil a vlastnou váhou sa zabáral čoraz hlbšie, aby nakoniec aj on zmizol. Nič nevydrží všetko.

Staré a nové

„Štefan Vlk, 1905 - 1975. Dokonale pripravený trpieť za Krista a s Kristom.“ Od smrti tohto muža, ktorý je detvianskou legendou, pre­šlo vyše štyridsať rokov, ale jeho kríž stále hýri farbami. Vie sa o ňom, že bol zvonár, povráva sa, že na sklonku života žil na zvonici, nemý, kým neumrel na rakovinu hrtana. Na tohto človeka ešte nasledujúce generácie nezabudli. „Ja som vyrezával tvar kríža, Milan Malček a Štefan Ľupták ho zdobili,“ hovorí Jozef Krnáč. Na ulici, kde býva, žijú štyria Jozefovia Krnáčovia a on je jediný, kto nemá prezývku. Tak ho možno nájsť v meste, kde má prezývku takmer každý, pretože rodiny mávali veľmi veľa detí a nakoniec aj veľmi veľa rovnakých mien. A tie sa rozšírili po celom Slovensku.

Na hriňovských lazoch: Drevená kolíska, drevený dom, drevená brána, drevený kríž…
Na hriňovských lazoch: Drevená kolíska, drevený dom, drevená brána, drevený kríž…
Július Dubravay

Bolo to v roku 1992, keď tunajší hrobár Jozef Kulišiak položil zásadnú otázku, čo so starými krížmi. Časy, keď cintorín vyzeral ako les, jeden drevený kríž vedľa druhého, boli v nenávratne, pribúdali kamenné náhrobky. Tie niekdajšie sa vlastne už ani nevyrábali a čo zostalo, šlo do depozitára. „A práve vtedy sme spolu so švagrom Mikulášom Purdekom vyrobili repliku kríža pri Kňazovom moste. Hoci vzdelaním i celoživotnými skúsenosťami som mal ďaleko od stolárstva, čosi som sa o tom ako tínedžer napriek odporu k drevu dozvedel, pretože môj otec stolár bol,“ dodáva.

Potom so švagrom vyrobili ďalšie štyri. Keď sa ho spýtate, koľko ich bolo doteraz, dostanete neurčitú odpoveď - Veľa. Príklad? Replika stodesaťročného kríža na Sliačskej Poľane. Päťmetrový, dvesto hodín roboty. Ale - replika? Zaváňa to niečím novým, čo chce vyzerať ako staré, a to nie vždy robí dobrotu. „Keby som ho mal opraviť, musel by som ho najmenej o centimeter zo všetkých strán zmenšiť, aby som ornamenty vyrezal hlbšie,“ hovorí a vy si predstavíte, ako sa ten kríž pri každej renovácii stráca. Ale aj tak - replika? „Ide o to, aby sa ten nový čo najviac podobal na starý. Preto si najskôr robím šablóny. Starý, zvetraný patrí do múzea.“ Ak vám to stále nejde do hlavy, vysvetlenie je veľmi jednoduché.

Miniatúry: Milan Malček nielenže reštauruje staré kríže, podľa pôvodných vzorov vyrába aj zdrobneniny.
Miniatúry: Milan Malček nielenže reštauruje staré kríže, podľa pôvodných vzorov vyrába aj zdrobneniny.
Július Dubravay

Práve preto, že sa táto tradícia vďaka Jozefovi Krnáčovi aj asi tridsiatim majstrom zachovala dodnes, zapísali na sklonku minulého roku drevené vyrezávané kríže na Podpoľaní do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Tak, ako sa jedny zabárajú do zeme, tak vyrastajú nové. Nielen na hroboch, ale aj pri cestách. Tradícia. Nie kríž, ale tradícia, ktorá prežila, je nehmotné dedičstvo.

Od kolísky po hrob

Hovorí sa, že Detvan sa narodil do maľovanej kolísky, celý život vyrábal z dreva takmer všetko, čo potreboval, potom urobil z dreva vyrezávanú bránu a nakoniec ho pochovali pod pekným dreveným maľovaným krížom. „Vyučil som sa za zámočníka, ale čoskoro ma v Podpolianskych strojárňach poverili, aby som sa venoval propagácii. Stal sa zo mňa kultúrny referent a to sa už so mnou nieslo celý môj pracovný život. Založil som tunajší klub mládeže, robil som v Dome kultúry Andreja Sládkoviča a keď sa ma pred dôchodkom spýtali, či by som nevyčistil a znova nenamaľoval dva kríže na cintoríne, samozrejme, povedal som áno,“ rozpráva Milan Malček. Nakoniec z dvoch bolo dvadsaťsedem, ktoré sa jeho zásluhou ocitli pri detvianskej kalvárii. Kým Jozef Krnáč vyrábal nové kríže a repliky, Milan Malček opravoval tie staré. Ani jeden z nich nezabudne pripomenúť, kto všetko im pri tom pomáhal, ale menoslov by bol veľmi dlhý. „Pôvodne tunajšie kríže asi maľované neboli, len vyrezávané. Možno sa to ľuďom nepáčilo, keď sčerneli, preto ich nafarbili, ale kto to už dnes vie?“ Staré miznú, nové pribúdajú. „Zato na farbách a motívoch si dávam záležať. Farebnosť vychádzala z piatich základných farieb - biela, červená, žltá, modrá a zelená. Motívy? Kvetinové, sakrálne a geometrické.“

V depozite: Tu sa ocitli kríže, ktoré čakajú na svoje vzkriesenie.
V depozite: Tu sa ocitli kríže, ktoré čakajú na svoje vzkriesenie.
Július Dubravay

Pokiaľ ide o kvetiny - čo ženy vyšívali, to muži vyrezávali do dreva. Napríklad tulipány. Kalichy, monštrancie, ale aj sviečka, najčastejšie reprezentujú cirkevné ornamenty, ale tiež vinič, ktorého na Podpoľaní veľa nevypestujú. „To nie je o víne, ale o Biblii - Kristus premenil vodu na víno,“ vysvetlí Milan Malček. Nuž a potom sú to geometrické ornamenty. Slnečná rozeta, Perúnov kruh, znak slnovratu. Nezabudnime na kovovú striešku s ostňami, ktorá nielenže mala chrániť kríž pred dažďom a snehom, ale je to tiež symbolika tŕňovej koruny. Kde sa to všetko vzalo v Detve?

„Nikto vám to nepovie s istotou. Jedni tvrdia, že je za tým valaská kultúra, iní, že to súvisí s príchodom írskych mníchov, ktorí používali veľmi podobnú výzdobu,“ konštatuje Milan Malček.

Kríže pri cestách, kríže na cestách

„Detva vznikla v roku 1638 a kríže sa sem dostali určite so šírením kresťanskej viery. Prícestných máme okolo stopäťdesiat, ale výskum zďaleka nie je ukončený,“ hovorí Renata Babicová, riaditeľka Podpolianskeho múzea v Detve.

Zrejme najstarší z nich pochádza zo Štolianska, je z prelomu 19. a 20. storočia. Do múzea sa dostal v roku 1998, keď na jeho mieste osadili nový. Nekonečný cyklus, „nehmotné dedičstvo“. Pominuteľnosť, ktorá sa vracia. „Čo Detvan chytí do ruky, to spraví,“ chváli riaditeľka miestnych už dávno vyslovenými slovami dejateľa Karola Medveckého, autora prvej slovenskej monografie Detva, a vysvetľuje, že v tunajších podmienkach, na lazoch, ľudia jednoducho museli byť šikovní. Sebestační. Kolíska, hračky, dom, brána, nábytok, hospodárske náradie či hudobné nástroje, ale aj kríž... Na jeho okázalosti a farebnosti a bohatej ornamentálnosti má podľa jej slov zásluhu umenie baroka a klasicizmu. Čo videli, to sami stvárňovali. Tak, ako vedeli. A noví majstri rezbári? Zachoval sa proces, zachovali sa ornamenty, hoci každý zo súčasných majstrov má svoj vlastný rukopis, každý inovuje, ale len v rámci tradičných hodnôt.

Detva v Tatrách: Kríž Jozefa Krnáča na Symbolickom cintoríne pri Popradskom plese.
Detva v Tatrách: Kríž Jozefa Krnáča na Symbolickom cintoríne pri Popradskom plese.
Július Dubravay

„Používam výhradne dub,“ hovorí Jozef Krnáč a vysvetľuje, že iné drevo by sotva prežilo detvianske podnebie. „Musel by som ho dať do pary alebo ho naimpregnovať a to by už bolo o inom. To predkovia nerobili.“ Aj on však inovuje, medzi jeho ornamenty pribudol napríklad slovenský štátny znak či logo TANAP-u. Dva jeho kríže sú na tatranskom Symbolickom cintoríne a štátny znak by sa zrejme objavil aj na kríži, ktorý chcú americkí Slováci, ak sa podarí vyriešiť dva problémy - ako dostať do USA päťmetrový kus dreva, keď sa drevo do štátu voziť nesmie, a ako sa nenechať deportovať z USA, keď tam pricestuje s výrobnými nástrojmi, aby ho vyrezal z amerického dreva.

S Amerikou súvisí príbeh, ktorý nám porozprával Milan Malček. Je to príbeh kríža, ktorý stojí pri detvianskej železničnej stanici. „Žila tam rodina horára, ktorému sa stratil syn. Nikto o ňom nič nevedel, až matka na jeho pamiatku dala urobiť kríž. O dva roky sa im ozval zo Spojených štátov. Alebo kríž v Skliarove. Stál pred základnou školou a komunisti rozhodli, že ho treba zlikvidovať. Tak ho ľudia preniesli na krížne cesty, je tam dodnes a ja som ho reštauroval.“

Jozef Krnáč má certifikát, že vyrába regionálny produkt z Podpoľania a kríže, ktoré stvárnil, nájdete aj na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. Šesťdesiatcentimetrový kríž od Milana Malčeka má zase pápež František. „Pred cestou do Vatikánu si ho u mňa objednal Andrej Danko a Béla Bugár. Vyrobil som ho z orechového dreva a so snímateľným podstavcom. Odvtedy si u mňa Andrej Danko objednal ešte dva kríže. Jeden môj dostal aj pápež Ján Pavol II., keď bol v Badíne, v kňazskom seminári. Tam som opravoval detviansky kríž a keď som sa dozvedel, že má prísť, nechal som mu ho u cirkevných hodnostárov. Nuž a o mesiac som dostal list s poďakovaním z Vatikánu.“

Keby ste chceli krížik aj vy, povedzme nástenný, dnes už to nie je problém. Vyrábajú ich obaja majstri v rôznych veľkostiach. Či je aj to duchovné dedičstvo, k tomu by sa museli vyjadriť odborníci. Aj tie menšie a celkom malé vyzerajú ako tie veľké. Len sú - menšie.

VIDEO Plus 7 Dní