Tip na článok
U menších to ide: Dynamika, radosť z hry a pohybu. Z našich škôl, hlavne vo vyšších ročníkoch, sa tento obraz pomaly vytráca.

Cesta do záhuby: Vyrastá nám generácia, ktorá je už pomaly unavená, aj keď sedí...

Kondícia detí klesá, nekontrolovane priberajú, niektorým chýbajú základné motorické schopnosti

Galéria k článku (5 fotografií )
U menších to ide: Dynamika, radosť z hry a pohybu. Z našich škôl, hlavne vo vyšších ročníkoch, sa tento obraz pomaly vytráca.
Zlý smer: „Do popredia sme stavali informačné technológie, ale zabudli sme na kalokagatiu - harmóniu duševnej a fyzickej stránky človeka,“ upozorňuje Marek Bartovič.
Dokedy?: Skok cez kozu deti baví, otázne je, dokedy budú mať učitelia odvahu nechať tento cvik v programe hodín telesnej výchovy.

Telocvičňou jednej z piešťanských základných škôl sa rozlieha detský krik, silný hlas učiteľa, ostrý zvuk píšťalky. Vzduchom lieta gumový kruh, ktorý sa jedenásť- či dvanásťročný drobizg nahodený do farebných dresov energicky pokúša dostať na stranu súpera. Vidieť, že ich hra baví. Štíhlych aj silnejších. Pri úspechu zaznie halou spontánne nadšenie, tlieskanie, na spotených tvárach sa zjavia úsmevy. „Zápasy“ trvajú krátko. Dve, možno tri minúty. Nie je cieľom deti vyčerpať, ale zabaviť, motivovať, naučiť ich radosti z pohybu, prebudiť v nich tímového ducha, nechať ich vychutnať si dobrý pocit víťazov, ale aj naučiť ich zvládnuť trpkosť prehry. Nič z toho si, samozrejme, zmiešané družstvá chlapcov a dievčat neuvedomujú. Ponorili sa do hry a neúnavne bojujú. Akoby varovné slová odborníkov a tragickej výkonnosti dnešnej mládeže neplatili. Lenže platia. „Nielen fyzická kondícia detí, ale aj prostá koordinácia pohybov išli rapídne dolu,“ hovorí skúsený telocvikár s vyše trid­saťročnou praxou Ladislav Lacko. „V prvých ročníkoch máme žiakov, ktorí sa nevedia rozbehnúť. A keď sa im to podarí, nedokážu zastať. Prosto narazia do steny. To je alarmujúce!“ Počas hodín telesnej výchovy musí byť neustále v strehu, sledovať hlavne silnejších alebo chudších, snaží sa dopredu rozoznať, koľko ešte znesú. „Kontrolujeme všetko, pokožku, či nemajú vpichy, modriny, sledujeme, či nie sú príliš červení v tvári, alebo sa prehnane nepotia, či sa im nepodlamujú nohy, dýchajú správne. Veď dnes niektorí skolabujú aj pri šesťdesiatmetrovom behu! Neraz ich radšej zastavím, hoci oni by radi cvičili ďalej. Museli sme vyradiť viacero disciplín, ktoré by deti nezvládli alebo by im šport znechutili.“

Nezáujem

Tragédia v Spišskej Novej Vsi, kde počas telesnej výchovy zhasol mladý život, otvorila mnoho otázok, ktoré už roky trápia odborníkov, pozornosti verejnosti však unikali. Nielen o tom, či sa dalo smrti 14-ročného chlapca predísť, či je vhodné žiadať od detí výkony v čase vysokých denných teplôt a či ich tlačiť známkovaním do fyzicky náročnejších činností. Ale aj o tom, čo vlastne môžu telocvikári od súčasnej „digitálnej“ mládeže očakávať, prečo je lekárska starostlivosť o deti mimo športových tried sporadická. Alebo ako žiakom zabezpečiť aspoň nejaký pohyb v situácii, keď školy nemajú ani telocvičňu či základné vybavenie. Čo sa s našou mladou generáciou deje? A prečo?

Hodnotenie: Ladislav Lacko a jeho kolegyňa Ita Vašeková nám vysvetľujú, že známkovanie je už iné ako kedysi. Bodovacie tabuľky sú u nich minulosť a hodnotí sa skôr snaha, progres, či ochota aktívne sa zapojiť do činností na hodine.
Hodnotenie: Ladislav Lacko a jeho kolegyňa Ita Vašeková nám vysvetľujú, že známkovanie je už iné ako kedysi. Bodovacie tabuľky sú u nich minulosť a hodnotí sa skôr snaha, progres, či ochota aktívne sa zapojiť do činností na hodine.
Peter Galan

Ladislav Lacko pracuje s deťmi už desiatky rokov. Ako tenisový tréner dal kvalitné základy nielen synovi Lukášovi, ale aj Dominike Cibulkovej. Pozná úskalia nezáujmu o pohyb nielen zo strany detí, ale aj rodičov. Spomína si na časy mladosti. „Nebolo treba nikoho do športu naháňať. Pohyb bol prirodzenou súčasťou našich životov. Vonku pri hrách i v škole. Dnes je situácia odlišná. Pre mladých sú na prvom mieste mobily, počítače, sociálne siete, na prechádzku v prírode či futbal s kamarátmi im nezostáva čas. Treba ich nútiť, aby vôbec niečo robili. Pred časom sme tu mali aktívnych športovcov - hádzanárov, atlétov, plavcov, futbalistov, hokejistov. To je preč. Teraz, keď máme vybrať niekoho, kto by reprezentoval školu, niet z čoho. Alebo ich musíme prosiť a neraz sa stane, že na súťaž neprídu. Lebo sa im nechce...“ Na tejto škole sú v porovnaní so slovenským štandardom vybavení veľmi dobre. Majú tri telocvične, niekoľko ihrísk, atletickú i bikrosovú dráhu. Riaditeľka zabezpečila verejné osvetlenie areálu a zakázala objekt zamykať. Aby si každý mohol prísť zašportovať. Zbytočne, ihriská väčšinou zívajú prázdnotou.

Opičia láska

„Tých najmenších sa nám darí motivovať, so staršími je to horšie. Ak aj nejakú aktivitu vyvíjajú, po odchode zo školy sa pre nich končí.“ Škola robí všemožné akcie, aby sa žiaci chceli hýbať. Ak zachytia nejaký talent, oslovia rodičov, komunikujú s klubmi. Ale... „Keď som robil trénera, deti chodili na tréningy peši či na bicykli, čo pre ne bola prirodzená záťaž na kĺby a kolená. Dnes ich rodičia vozia autami. Tak sa stane, že mladé talenty v štrnástich kariéru skončia. Opotrebovaní.“ Dospelo to tak ďaleko, že ak majú triedy ísť na kultúrne podujatie dvadsať minút pešo, mamičky sa pýtajú, prečo škola neobjednala autobus.

„Máme dievča, ktoré už v prvom ročníku vynikalo v mnohých oblastiach. Keď sme ho však chceli poslať na súťaž, mamička odmietla. Je škoda, že svoj talent nerozvíja. Deti treba podchytiť čo najskôr. Inak to dopadne tak, že na stredných školách necvičia vôbec.“

Do rozhovoru sa pridá aj riaditeľka Gizela Talačová: „Keď som bola pred dvadsiatimi rokmi v USA, boli tam krásne ihriská, trávniky, preliezačky. Divila som sa, kde sú mladí, deti, prečo ich nevyužívajú a radšej sedia doma. Dnes je to už realita aj na Slovensku. Žiaci si radšej vybavia potvrdenie od lekára, aby boli oslobodení od telesnej. Prečo? Veď drvivá väčšina pedagógov hľadá spôsoby, ako deti motivovať, volia formu hier. A ľudia sa predsa hrajú radi. Nie?“

Najdôležitejšia je známka

Telocvikár a hokejový tréner Marek Bartovic po pätnástich rokoch praxe vníma situáciu ešte horšie. „Deti preferujú vymoženosti modernej doby, o to menej sa však pohybujú. Nehovorím o športe, ale o pohybe vôbec. Často im chýbajú podnety v rodine, usmernenie. Potom je ťažké presvedčiť ich v rámci vyučovania o čomkoľvek.“ Aj on sa vráti do minulosti. „Nám stačila lopta, stromy, prašiaky, bežné detské hry vonku. Boli sme všestrannejší. Dnes, ak niekto nie je v športovom klube, okrem telesnej nerobí nič. Potom sa nemožno čudovať, že pribúda detí s nadváhou, poškodením kĺbov, srdcovo-cievneho systému.“ Myslí si, že sme sa vydali zlým smerom. Do popredia sme stavali informačné technológie, ale zabudli sme na ideál známy zo starého Grécka - kalokagatiu, harmóniu duševnej a fyzickej stránky človeka. „Výkonnostné tabuľky, ktoré som niekedy mal, sú dnes nepoužiteľné. Veď deti majú problémy aj s elementárnymi pohybovými činnosťami. Neurobia kotúľ, nemajú silu. Učím ôsmakov, i takých, ktorí aktívne športujú v kluboch. Nezvládnu kľuk ani zhyb a ich pohybový prejav je katastrofálny. Potrebovali by sa naučiť aj vzpriamene chodiť. A rodičia? Tým často viac záleží na známke než na tom, čo ich potomok dokáže. Ak nedostane jednotku, radšej mu zariadia oslobodenie od telesnej.“

Zlý smer:
Zlý smer: "Do popredia sme stavali informačné technológie, ale zabudli sme na kalokagatiu - harmóniu duševnej a fyzickej stránky človeka," upozorňuje Marek Bartovic.
Peter Galan

S dievčatami na vyššom stupni je to boj. Pravidelne si hľadajú dôvody, prečo necvičiť. „Nemôžem sledovať menštruačný kalendár každej a ony to dobre vedia. Nájdu sa také, ktoré si už ani výhovorky nehľadajú, je im jedno, či dostanú zhoršenú známku,“ prehodí. „Sedia na lavičke, ale ani spolu nehovoria. Len ťukajú do mobilov.“ Rešpekt k pedagógovi nemajú. „Zažil som absurdnú situáciu, keď žiaci robili reparát z telesnej. Nebolo kam ustúpiť. Mnohí kolegovia však radšej mávnu rukou a hľadajú cestu najmenšieho odporu.“

V rozhovore sa dostaneme aj k prípadu v Spišskej Novej Vsi. Sú situácie, ktorým učiteľ ani pri najvyššej opatrnosti nedokáže zabrániť. Spomínam si na žiačku so zdravotnými problémami, ktorá ani necvičila a na konci hodiny na lavičke skolabovala. Bol som taký šokovaný, že aj ja som bol zrelý na záchranku. Vtedy to dopadlo dobre, ale myslím si, že ak sa trend nezmení, takéto situácie nemusia byť v budúcnosti ojedinelé. Podľa neho je škoda, že lekárske prehliadky už nie sú povinné a vybaviť mimoriadne vyšetrenia alebo dostať lekára na nejaké športové podujatia je doslova vec známostí.

Marek má v zásobe aj niečo pozitívne. „Učím triedu, kde síce nie sú žiadne extra športové talenty, ale deti neuveriteľne chcú, bojujú, napriek neúspechom sa postavia a idú znova. Je to osviežujúce.“ Opačných príkladov je, žiaľ, neporovnateľne viac. „Máme v Piešťanoch nové multifunkčné ihrisko. Už sú tam rozbité reflektory a ak tam niekto športuje, sú to chlapi po tridsiatke, štyridsiatke...“

Hlavne bezpečne

Riaditeľ jednej z bratislavských škôl Ján Papuga poukazuje na paradox. Zatiaľ čo záujem detí o cvičenie klesá, ľudia sa k športu vracajú vo vyššom veku. Hlavný problém vidí v nastavení telesnej a športovej výchovy. „Štátny vzdelávací program je fajn, ale na mnoho vecí nemáme prostriedky. Na našej škole deti síce majú k športu skôr pozitívny prístup, ale notoricky necvičiacich nemáme šancu motivovať nijako. Rodičia vybavia. Okrem toho je vyučovanie postavené tak, že niet času na hygienu po telocviku. Starší adolescenti, najmä dievčatá nerady zostanú spotené. Nie všetky školy majú funkčné sprchy.“ V kontexte s tragickou udalosťou sa obáva, že teraz sa už učitelia budú báť robiť čokoľvek. „Vôbec sa nebudem čudovať, ak rezignujú na náročnejšie cviky. Naše bezpečnostné normy sú extrémne prísne. Nudná telesná však spôsobí, že deti stratia motiváciu. Pozrite si telocvične na západe - trampolíny, hrazdy, prekážkový beh, americký futbal... To robiť u nás sa rovná byť jednou nohou v kriminále. Už sa nevrhá guľou, nepoužíva medicimbal, vodné športy sa radšej odsúvajú.“

Za prekážku toho, aby deti zlákali na pohyb, pokladá aj slabo vybavené telocvične. Neraz deti cvičia na chodbách, kde sa pedagóg musí obmedziť na najjednoduchšie cviky ako vzpažiť, pripažiť, upažiť... „Paradoxné je, že sa zavádza povinné testovanie prvákov v podmienkach, aké teraz na škole máme. Za lepších podmienok by sa deti v kondícii a zdatnosti nelíšili od tých európskych.“

Dokedy?: Skok cez kozu deti baví, otázkou je dokedy budú mať učitelia odvahu nechať tento cvik v programe hodín telesnej výchovy.
Dokedy?: Skok cez kozu deti baví, otázkou je dokedy budú mať učitelia odvahu nechať tento cvik v programe hodín telesnej výchovy.
Peter Galan

Musia to zvládnuť

Roman Fano, športový lekár, ktorý sprevádzal našu reprezentáciu na šestoro olympiádach a staral sa aj o mládežnícke tímy, nám potvrdzuje, že u detí pribúda obezita, srdcovo-cievne choroby, choroby z preťaženia kĺbov... Pokladá to za fenomén dnešnej doby, ľudia sa vo všeobecnosti hýbu menej. Odmieta tvrdenia, že na všetko vrátane športu treba veľa peňazí. „Zahrať si futbal s kamarátmi alebo sa ísť prejsť do prírody predsa nestojí nič. A práve chôdza je pre zdravie človeka mimoriadne prínosná. Trénujete kardiovaskulárny systém, brušné aj chrbtové svaly, pľúca.“

Nároky kladené na žiakov počas telesnej výchovy musí podľa neho každé zdravé dieťa zvládnuť. „My sme behali tri kilometre do dvanásť minút, slabší štrnásť. Vyrastá nám generácia, ktorá je už unavená, aj keď sedí. Pritom aktívny pohyb pomáha nielen telu, ale aj mysli. Mozog lepšie pracuje, ľahšie sa učíte, ste svieži, šťastnejší.“

Aj on sa už stretol s prípadmi, keď od neho rodičia žiadali, aby potvrdil, že ich deti nemôžu cvičiť. „To prišli za tým pravým, hovorí so smutným úsmevom. Ak to nejde inak, prijal by aj model, kde by deti neboli za výkony na telesnej známkované. Nevidí v tom iný zmysel než ten, že ich aspoň niečo núti zapojiť sa."

Čo na to rodičia?

Je normálne, že vozíme deti do školy či na krúžky autom, - reaguje Jana, mamička s dvoma deťmi na parkovisku pred jednou z petržalských škôl. „Dnes je všetko inak, ako sme zažívali v minulosti. Viac áut, viac kriminality. Deťom sa snažíme pohyb vykompenzovať výletmi počas víkendov. Nesúhlasila by som však, aby sa do noci hrali vonku samy, ako sme to robili my.“ Viacero z mladých dám sa k téme nechcelo vyjadriť, preto sme zamierili na sociálne siete či fórum, kde sa stretáva azda najviac matiek – Modrý koník. Tu sa nám dostalo celé spektrum názorov. „V posledných ročníkoch na základnej som bola asi jediné dievča, ktoré normálne cvičilo. Väčšina mala každý týždeň menzes, bolenie hlavy, nesadol im obed alebo na hodinu ani neprišli,“ hovorí Trenčianka Tamara. Spomína na strednú, kde sa dievčatá vyhýbali i jednoduchému chodeniu po kladine. Radšej na lavičke čítali časopisy. „Určite sa nájde telocvikár tyran, ale pochybujem, že ich je väčšina. Dieťa však doma povie, že učiteľ od neho chce strašné veci, len aby rodičia napísali ospravedlnenku. Potom to vyzerá tak, že kopa pubertiakov chodí vykrivených, lebo sa hýbu akurát prstami po klávesnici.“

Petre z Bratislavy sa nepozdáva prístup rodičov. „Niektorí sú ‚odborníci‘ na všetko. Sami nešportujú, preto to nechcú ani od detí. Všade ich vozia, nosia im tašky, obskakujú ich, stravujú sa s nimi v ‚mekáčoch‘, lejú do nich sladké vody. Ja deti vediem k pohybu, chodia na športové krúžky, jeme poväčšine zdravo.“ Ďalšia poukazuje na zvyšujúci sa počet obéznych detí, strach telocvikárov žiadať od nich šplh, kotúle, skok do výšky... „Rodičia očakávajú jednotky automaticky. Bez výkonu.“ Niektoré z mamičiek nesúhlasia so známkovaním. „Kedysi ma učila telocvikárka, ktorá trénovala aj vrcholových športovcov. Rozdelila nás podľa hmotnosti a výšky. Menší a chudší bežali menej a keď videla, že žiak nevládze, už bola pri ňom a prikázala mu ľahnúť si na trávu. Zdatnejším, naopak, k behu pridala kľuky. Vtedy som ju považovala za extrémne prísnu, dnes sa na ňu pozerám ako na najzodpovednejšiu a najprofesionálnejšiu.“ Telesnú by neklasifikovala. „Nejde mi do hlavy, načo sa má dieťa tlačiť do nejakých výkonnostných tabuliek.“ Známkovanie považuje za zbytočné aj Bratislavčanka Veronika. Je alergická na tvrdenie, že by deti inak len sedeli na mobile. „Ak mám doma dieťa, ktoré dobrovoľne neodlepí zadok zo stoličky, určite ho na šport nebude motivovať vrieskajúca maniačka v teplákoch, ktorá odeň bude chcieť, aby bežalo 12 minút. Súhlasím s učiteľskou autoritou, ale neznášam podporovanie vlastného ega na úkor detí. Učitelia hodnotia ich schopnosti, ale nerozvíjajú, neinšpirujú. Rovnaké to je pri hudobnej či výtvarnej výchove. Neučíme deti nadchnúť sa pre čosi, kráse pohybu, rôznorodosti športu. Radšej ich tlačíme do hlúpych atletických tabuliek.“ Posledná z oslovených protestuje: „Moje deti chodia na nemeckú školu a výchovy sú tam hodnotené ako každý predmet - prísne. Stáva sa, že majster v džude či lyžovaní má trojku na vysvedčení, lebo nesplnil limity. Chvíľu trvá zvyknúť si, že dieťa, ktoré zvládne na bicykli 50 kilometrov, má zlú známku. Ale keď sa rodič naučí neriešiť známky, ale reálne výkony, je to v poriadku.“ Tvrdí, že v rodine presadzujú harmóniu ducha a tela a pohyb je pre nich rovnako podstatný ako vzdelávanie.

Myslí si, že práve v súčasnosti je telesná výchova dôležitá a na školách by mali pribudnúť športové dni, výlety do prírody, krúžky. „Som presvedčená, že polená neexistujú. Sú deti, ktoré to nebaví, ale hlavne tie, ktoré k pohybu nie sú vedené... Pritom práve výchovy sú pre ich budúcnosť najdôležitejšie. Učia ich starať sa o svoje telo, chápať morálku, získavajú zmysel pre krásu.“

VIDEO Plus 7 Dní