Počas letnej sezóny sa Remetskými Hámrami premelú desaťtisíce turistov. Takzvaných jednodňových. Niektorí sa zastavia na kávu či obed v jednom z troch miestnych podnikov, posedia pri drevených stoloch lesníckeho tematického parku, obzrú si maketu parného rušňa, poslednej stopy po úzkokoľajke z minulého tisícročia, a potom zamieria do srdca milión rokov vyhasnutej sopky - k Morskému oku. Len zlomok z nich tuší, že sa začiatkom dvadsiateho storočia v údolí riečky Okny stal zázrak, ktorý trval takmer štyridsať rokov. Príbeh bohatej americkej dedičky Gladys, ktorá z dedinky stráženej Vihorlatskými vrchmi urobila premianta regiónu, ba v niektorých prípadoch celého Slovenska, zostal už len v srdciach domácich. Mladých dodnes fascinuje rozprávanie hŕstky pamätníkov o jej dobrých skutkoch, no tých je čoraz menej a ich spomienky sú čoraz bledšie. Ešte aj kronika, kde by sme mohli nájsť zmienku o tejto výnimočnej žene, sa pred časom stratila. Hovorí sa, že v nej boli zaznamenané udalosti z divokého konca druhej svetovej vojny, ktoré by niektorých ľudí nectili. Ale to sú zrejme len reči.
Lesy plné zveri
V Hámroch je vraj vždy o niečo chladnejšie než v neďalekých Sobranciach. Vianoce bez snehu sú tu neznámy pojem a keď tu v päťdesiatom šiestom druhýkrát horel veľký kaštieľ, hasičom v hadiciach zamŕzala voda. Tentoraz sa však biela zima neponáhľa. Nad strechami sa vznáša hmla, dážď strieda mrholenie, mrazivý vzduch preniká cez oblečenie a núti nás držať ruky vo vreckách. Ulice sú takmer bez života, len z priekopy pri ceste na nás zazerá líška, ktorá sa neochotne dvihne a odbehne, keď sa k nej blížime. Okolité lesy sú plné zveri a k stretnutiam s ňou tu dochádza pravidelne. Aj nedávno istý vodič nestihol dobrzdiť pred majestátnym jeleňom a bola z toho škaredá havária. Poľovníci nám vravia, že nemajú núdzu o vlky, jazvece, kuny, srny, rysy a objavia sa aj cezpoľné medvede.
„Gladys Vanderbilt? Samozrejme, na ňu sa nedá zabudnúť,“ zasype nás prívalom slov Vierka Medviďová, dáma akoby vystrihnutá z dávneho filmu. „Vidíte ten dom nižšie, naľavo? Tam bývala veľmi chudobná rodina a keď v nej mali svadbu, grófka im pred kostol prišla zablahoželať. Dala im aj peňažný dar. Ona obdarúvala každého. Hoci som ju osobne nepoznala, keď som bola ešte malé dievčatko, prišiel mi od nej z Ameriky vianočný darček. Mohérový sveter a pletená čiapka. Viete, aká som bola pekná?“ Vierka spomína na ťažké časy, ktoré tu však vďaka bohatej Američanke ľahšie znášali. Pomáhala všetkým, bez rozdielu. Aj keď nebola na Slovensku, spoza oceánu posielala chorým na tuberkulózu vakcíny. „Jej dcéra mala tiež dýchacie problémy, preto pri Morskom oku dala postaviť krásny kaštieľ, aby sa tam liečila v pokojnom prostredí s čistým horským vzduchom. Kaštieľ tam stojí dodnes.“
Láska na prvý pohľad
S historičkou Denisou Viňanskou sa zohrievame pri káve v penzióne na kraji dediny. V tejto budove žila židovská rodina Kleinovcov, ktorí obchodovali s drevom a starali sa o grófkin majetok, kým bola s manželom, maďarským veľvyslancom v USA. Na konci vojny skončili v Osvienčime, vystriedal ich ďalší nájomník, no po ňom desiatky rokov chátrala. V útulnom salóniku vyhrievanom pieckou sa vraciame do minulosti, keď sa všetko začalo. „Rodina Vanderbiltovcov patrila k najbohatším v Spojených štátoch, Gladys zdedila po otcovi 25 miliónov a po matke ďalších päť miliónov dolárov. To boli vtedy obrovské peniaze,“ spustí Denisa. Mala všetko, len titul jej chýbal, čo sa jej matka rozhodla napraviť. Osemnásťročnú tínedžerku zobrala na výlet po európskych kúpeľných centrách, kde sa stretli s mamou Lászlóa Széchenyiho, ktorého šľachtické korene siahali do konca 15. storočia. Dámy rýchlo našli spoločnú reč a dohodli mladým stretnutie na plese v Berlíne.
Všetko dopadlo lepšie, než si naplánovali. László a Gladys sa do seba zaľúbili na prvý pohľad a v januári 1908 mali honosnú svadbu v New Yorku. Čerstvým manželom gratuloval pápež, ktorý ich pozval na návštevu do Vatikánu, a Gladys bola na titulnej strane v nedeľnej prílohe New York Times. Celkom inak to videli v Uhorsku, kde tlač mladého Széchenyiho označila za zlatokopa a v novinách sa objavila i satirická báseň, podľa ktorej sa maďarská krv zmiešala s americkými dolármi. Pár neskôr narazil na múr odmietania na dvore vo Viedni či v Budapešti, ktorý sa dlho búral.
„Mladomaželia potom odišli na svadobnú cestu po starom kontinente a skončili v Strážskom, kde mala Lászlóova rodina majetky. Keď to hovorím svojim žiakom, zostanú v šoku. Medové týždne milionárky si predstavujú trochu inak,“ usmeje sa Denisa, ktorá na strednej škole v Sobranciach vyučuje dejepis. „Nasledoval výlet na neďaleké Morské oko a tamojšie prostredie Gladys natoľko očarilo, že rovno kúpila celú lokalitu. Štyritisíc hektárov lesov vrátane jazera a Remetských Hámrov.“
Myslela na ľudí i prírodu
Keď dážď trochu ustane, zamierime do veľkého parku, kde stál grófkin kaštieľ. Dnes už sú na jeho mieste len vysoké stromy. Za socializmu, keď sa z neho stala lesnícka škola, ktorýsi profesor zabudol vypnúť žehličku a takmer celý vyhorel. Zostali len dva kamenné oblúky, ktoré tvoria súčasť novej budovy detského domova. „Tam ďalej bola ľadovňa, kde sa uchovávali potraviny, poniže zdravotné stredisko, ktoré zriadila Gladys pre miestnych. Ešte nižšie je potom potok, kam sa chodilo panstvo, ale aj miestni kúpať,“ ukazuje nám historička. Sídlo lesnej správy zostalo takmer pôvodné, no kamenná budova na druhom konci, odkiaľ Hámrom ako jednej z prvých obcí na Slovensku dodávala prúd Kaplanova turbína, by rekonštrukciu potrebovala ako soľ. „Grófka pozdvihla obec technologicky i sociálne,“ pokračuje Denisa Viňanská. „Dala postaviť nielen elektráreň, ale i vodovod, ktorý slúži dodnes, pílu, kde mnohí našli živobytie. Popri tom dedinčanom poskytovala zamestnanie a starala sa o chudobných. Neboli to len darčeky na Vianoce. Deťom platila stravu v škole, miestne ženy učila ručné práce, aby si vedeli privyrobiť, financovala liečebňu, kam chodieval doktor zo Sobraneckých kúpeľov, dokonca otvorila účet v obchode, kde si obyvatelia mohli zadarmo zobrať, čo potrebovali. Okrem alkoholu a tabaku.“ Ako dodá, grófka sa aj k okolitej prírode správala šetrne a prispela k rozvoju cestovného ruchu. Svoje návštevy vozila vláčikom ťahaným koňmi až k Morskému oku a usporadúvala prechádzky po celom okolí. Mimochodom, časom vedľa konskej železničky pribudli ďalšie koľaje, kde vozne s drevom ťahala parná lokomotíva OTO. Z lesov pokračovala cez Hámre až do Michaloviec. Ani po nej už niet ani stopy.
Kontrola hrncov
Prax kupovania titulov americkými boháčmi nám potvrdzuje Peter Sabo, pracovník ochrany prírody, ktorý pripravuje publikáciu o výnimočnej zemplínskej lokalite. „Vtedy sa v tlači objavili celé zoznamy dám, ktoré urodzeným ženíchom platili milióny. Pokiaľ viem, Széchenyi dostal päť, čo možno predstavovalo desaťnásobok jeho pôvodného majetku.“
Prioritne sa Sabo zameriava na Morské oko, ktoré sa vďaka desaťročnému úsiliu jeho a kolegov z Lesoochranárskeho zoskupenia VLK stalo súčasťou deviatej najväčšej prírodnej rezervácie na Slovensku. Spomína na časy, keď bolo jazero plné rakov, ľudia ich lovili na vedrá a pripravovali priamo na brehu. Potom sa však niečo stalo a raky z roka na rok zmizli. „Nie je jasné, či bol príčinou mor alebo erózie spôsobené ťažbou dreva. Keďže však podľa nových pravidiel sa hospodárska činnosť v rezervácii skončila, je možné, že sa onedlho dočkáme návratu račieho raja.“
Peter sa pri príprave knihy zaoberá viacerými navzájom sa prelínajúcimi linkami a príbeh Gladys k nim neodmysliteľne patrí. Zbiera podklady z knižnice, internetu, navštevuje pamätníkov. „Jedna vec sa v ich rozprávaní neustále opakuje. Ako grófka každú nedeľu chodievala po domoch a pozerala dedinčanom do hrncov. Ak niekto nemal mäso, dala mu ho doviezť z kaštieľa. Pravidelne chudobných zásobovala potravinami, dokonca svojim zamestnancom, ktorí dosiahli vyšší vek, vyplácala dôchodky. Na rozdiel od svojho manžela, ktorý dedinu pokladal za svoj majetok, ona mala silné sociálne cítenie. Možno to bolo preto, že jej rodina patrila k takzvaným self-made milionárom. Vypracovali sa sami. Jej pradedo vybudoval mocnú firmu doslova z garáže.“
Postupom času Gladys zobrala na milosť aj uhorská šľachta. Nielen preto, že finančne podporila výučbu maďarského jazyka, ale aj zachovávala pravidlá, ktoré ctili, a hoci bola obklopená služobníctvom hovoriacim po anglicky, naučila sa po maďarsky. „Stala sa z nej pravá uhorská šľachtičná,“ chválila ju tlač.
Na svojich nezabudla
Gabo Priščák, bývalý lesník, patrí ku generácii, ktorá poznala skôr grófkinu dcéru Ferdinandinu, prezývanú Bubby. Tá v Hámroch vyrastala a aj keď sa neskôr vydala za rakúskeho grófa Alexandra von und zu Eltz, po revolúcii sa na Vihorlat pravidelne vracala. Istý čas vraj v Kapušanoch učila angličtinu. Gabo ju vtedy sprevádzal po miestach, ktoré poznala, zaviedol ju aj na chatu Zlom, ktorú dal postaviť jej otec.
O Gladys, ktorá na konci vojny sídlo opustila s ustupujúcou maďarskou armádou, počúval hlavne od rodičov. „Na svojich ani po odchode nezabúdala a vianočné darčeky posielala aj zo Spojených štátov. Môj brat sa narodil až v roku 1950 a ešte aj jemu sa ušlo.“
Od mamy sa dozvedel, ako grófka nakúpila obyvateľom české kozy bez rohov, aj o tom, ako fungovala jej ozdravovňa. „Dvakrát týždenne sem dala priviezť doktora Gabriela Russaya z kúpeľov, ktorý bezplatne liečil chorých a keď predpísal lieky, kočiš ich doniesol zo Sobraniec a odovzdal ľuďom zadarmo.“ Domáci vraj oceňovali i to, že sa nikdy nesprávala ako dáma z nóbl spoločnosti. Vždy bola ľudská, nikdy nikoho neodmietla a svojich päť detí viedla ku skromnosti. Ešte aj oblečenie mali poplátané tak ako ich rovesníci v obci.
Otec mu zas spomínal, že jej turbína zásobovala Hámre prúdom ešte počas socializmu. „Mali sme tu kino, kam sa schádzali diváci zo širokého okolia, no a keď výkon nestačil, vždy niekto vybehol za šéfom elektrárne Fischerom, aby trochu šťavy pridal,“ prehodí pobavene.
Strašidelná chata
Gabo je dnes už na dôchodku, ale stále sa cíti ako lesník spriaznený s okolitou prírodou. A so všetkým, čo patrilo k poľovačkám. Preto sa tiež ponoril do histórie zo svojho uhla pohľadu. V rozhovore sa vracia k chate Zlom, kde slúžil vyše dvadsať rokov, a mrzí ho, že už dlho chátra. „V minulosti sa panstvo vyviezlo vláčikom k Morskému oku a odtiaľ štyri a pol kilometra šliapali až k nej. Ale Gladys nikdy nespala vnútri. Vonku sa zababušila v spacom vaku pri ohni a strážená chlapcami z dediny strávila noc.“ Prečo? Nevie, môže to však súvisieť s tým, čo okúsil na vlastnej koži. Podľa neho totiž v Zlome straší. „Viem o troch prípadoch, keď sa diali podivné veci,“ spomína. „Technik z mestskej správy tam išiel na Sviatok všetkých svätých na poľovačku. Neskôr hovoril, že keď zaspal, niečo ho začalo dusiť a zvyšok noci vystrašený predriemal pri sviečke. Potom sme tam boli s mojou nastávajúcou, súčasnou manželkou. Vtedy mesiac osvetľoval celú miestnosť a ja som náhle videl, ako sa v spánku drží za krk. A ona mi potom povedala, že ju niečo škrtilo. No a nakoniec som sa sám presvedčil, že tam nie je všetko s kostolným poriadkom. Vybrali sme sa na Zlom aj s deťmi. Zobudilo ma, keď sa jedno strhávalo zo spánku, asi malo zlé sny. Ja som vtedy uvidel ducha na vlastné oči. Vysoký muž v bielom plášti. Doslova prešiel cezo mňa! V tej chvíli som bol celkom paralyzovaný, nevedel som zo seba dostať ani hláska.“
Veľké plány
Starosta Remetských Hámrov Marek Kondžura je počas našej návštevy v jednom kole. Ledva si na nás nájde chvíľu. Ale keď sa rozreční, práca musí počkať. Veď hovoríme o Gladys, ktorú podľa neho celé okolie vnímalo ako zemplínsku princeznú Dianu. „Môj nebohý dedo mi spomínal, že v Hámroch mala spočiatku len letné sídlo, no stále tu zostávala dlhšie a dlhšie. Možno aj kvôli chorľavej dcérke.“ Ako pokračuje, jej štedrosť bolo vidieť na každom kroku a bola azda prvou lastovičkou, ktorá sa v regióne nezištne podujala na sociálnu prácu. „Celkovo posunula obec na oveľa vyššiu úroveň. Na projekty, ktoré tu robila, volala rôznych odborníkov z cudziny a jeden čas sme tu mali asi pätnásť národností.“
Lázsló Széchenyi síce vnímal kontakt s tunajším prostredím trochu inak, bližšie mu boli poľovačky, víno a údajne i pekné dievčatá, ale v istom zmysle pomohol tiež oživeniu obce. Popri poľovníckej chate dal napríklad zriadiť zverinec, kam priviezol americké bizóny, muflóny či jelene sika. To bol skutočný unikát, ktorý sem lákal mnoho návštevníkov.
Skrátka, obec vďaka Széchenyiovcom prekvitala. „Preto v jednej z viliek, čo po nich zostali, chceme vytvoriť múzeum, kde budú mať Gladys a jej rodina čestné miesto. Aby sa celkom nezabudlo,“ hovorí starosta.
FOTO V GALÉRII ►►►
Nerád priznáva, že počet obyvateľov sa im od revolúcie rapídne znížil. Z vyše deväťsto na 565. Mladí poutekali za prácou. No situácia sa pomaly obracia a ľudia si u nich už nestavajú len chalupy na dovolenku, ale i rodinné domy, v ktorých zostávajú. „Je tu nádherné prostredie, množstvo možností na turizmus.“ Plánov je plno, no najreálnejšia sa javí bežkársko-turistická trasa k Morskému oku po pôvodnej trati úzkokoľajky. „Ideálne by bolo obnoviť prevádzku železničky, ale uspokojíme sa aj s cestným výletným vláčikom. To sú však zatiaľ len také tajné túžby,“ uzatvára Marek Kondžura.
