Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy či problematiku pracovného trhu.

Peter Galan

Bohatá kultúra, úchvatný lesopark, zaujímavá história, ale aj vyčlenená komunita, prostitúcia či chátrajúca opacha bývalej pekárne pri hlavnej ceste. Trebišov rozhodne nie je čierno-biely. Hoci sa tá paralela núka. Je to mesto mnohých tvárí, z ktorých tvorcovia seriálu Iveta žiadnu nedokázali pretaviť do svojho projektu. Možno preto, že o nich nemali potuchy. Aj „umelecká fikcia“ by však mala vychádzať z reálneho základu, aby tvrdé a nekorektné žartíky nevyznievali samoúčelne a mali svoje čaro.

Žiaľ, Iveta má základ len v&nbsp;hlavách autorov a&nbsp;mizivý kontext so skutočným Trebišovom. Tvorcovia sa ponorili do&nbsp;ošúchaných stereotypov, čím sa im podarilo naštvať mnohých obyvateľov regiónu. „My sa snažíme naše mesto pozdvihnúť a&nbsp;nejaký Hřebejk s&nbsp;Kolečkom nám to sem prídu sabotovať,“ smutne si zažartuje trebišovský historik a&nbsp;archeológ Ján Chovanec. Podobne reagujú mnohí obyvatelia. Aká je však realita? Sú diváci z&nbsp;východoslovenského mesta prehnane úzkoprsí alebo seriál skutočne prekročil hranice vkusu?

Trebišov pôsobí trocha smutne a&nbsp;šedivo. Studené, sychravé počasie zredukovalo počet ľudí v&nbsp;uliciach, živšie je skôr nad našimi hlavami, kde sa na&nbsp;pozadí ťaživej oblohy zlietajú roje holubov k&nbsp;vrcholkom červených striech. Niekedy sa centrom tiahla dlhá zablatená cesta, po&nbsp;ktorej sa preháňali farmárske vozy. Teraz je z&nbsp;nej takmer päťkilometrová hlavná ulica s&nbsp;mixom historických a&nbsp;funkcionalistických budov, množstvom reklám, obchodov i&nbsp;kaviarničiek. V&nbsp;jednej si dávame stretnutie s&nbsp;držiteľom ceny Istvána Schönvisnera, ktorý prispel k&nbsp;záchrane Mauzólea grófa Júliusa Andrássyho v&nbsp;tunajšom parku. „Od&nbsp;čias, keď bol Trebišov poľnohospodárske mesto, sa veľa zmenilo,“ hovorí nám Ján Chovanec. „Oživila sa kultúra, množstvo budov bolo zrekonštruovaných, pribudlo kúpalisko, krytý bazén, štadión, športová hala, divadlo, jedno obdobie sme tu mali štyri kiná. Historických pamiatok je pomenej, ale tie, čo sú, lákajú turistov aj z&nbsp;cudziny. Naozaj nepotrebujeme, aby nám nejaký seriál dehonestujúcim spôsobom podporoval cestovný ruch, ako to tvrdí herec Milan Ondrík.“

Je presvedčený, že dielo českých filmárov Petra Kolečka a&nbsp;Jana Hřebejka očierňuje a&nbsp;zosmiešňuje nielen mesto, ale hlavne ľudí, ktorí v&nbsp;ňom žijú. „Je už taký folklór baviť sa na&nbsp;účet východu Slovenska, ale nerozumiem, prečo nezvolili fiktívne mesto, prečo si vybrali práve Trebišov a&nbsp;vykreslili ho, akoby to bol posledný zapadákov. Tento pohľad mohli mať možno chlapci z&nbsp;Česka, keď tu v&nbsp;minulom tisícročí absolvovali vojenskú službu. Dávno je všetko inak a&nbsp;od&nbsp;sedemdesiatych rokov sa tu počet obyvateľov zvýšil o&nbsp;viac než tretinu. Asi tu teda nebude tak zle.“

Budova Mestského kultúrneho strediska stojí pár krokov od&nbsp;hlavnej cesty. Nie, nie je tu krčma ani bordel. Ten tu ani nikdy nemali. Vedúci strediska a&nbsp;spisovateľ Ľubomír Mičko sa do&nbsp;rozhovoru o&nbsp;Ivete nehrnie. Myslí si, že keby sa dielu nevenovalo toľko pozornosti, nenarobilo by toľko škody. Mlieko sa však rozlialo, a&nbsp;tak nám predsa pár slov povie. „Výkony mladých hercov v&nbsp;seriáli považujem za&nbsp;podpriemerné a&nbsp;v&nbsp;porovnaní s&nbsp;nimi sú ochotníci v&nbsp;našom Divadle G na&nbsp;profesionálnej úrovni,“ hodnotí. „No najviac ma zarazil nárečový Babylon. Zaznie takmer každé nárečie okrem rýdzo zemplínskeho, akým sa u&nbsp;nás hovorí. Tragikomicky vyznieva, keď sa tam stretnú traja Trebišovčania a&nbsp;každý z&nbsp;nich používa iný dialekt.“

Ako vedúci pokračuje, kultúra v&nbsp;ich meste výrazne napreduje a&nbsp;v&nbsp;tomto smere patria k&nbsp;lídrom regiónu. Na&nbsp;tamojších festivaloch sa schádza mnoho známych umelcov a&nbsp;rodáci z&nbsp;celého sveta si berú dovolenky, aby sa na&nbsp;nich mohli zúčastniť. „Všetky tie narážky, ktoré sa dookola až násilne objavujú, mi pripadajú účelové. Akoby niekomu naše úspechy na&nbsp;kultúrnom poli prekážali. Každému, kto sem niekedy prišiel, musí byť jasné, že ten seriál je blud.“ Nevyhne sa ani rómskej problematike. „Určite tu preto nebujnie kriminalita. S&nbsp;mnohými Rómami spolupracujeme, podieľajú sa na&nbsp;príprave akcií, na&nbsp;úprave prostredia, údržbe komunikácií. Naučili sme sa s&nbsp;nimi existovať a&nbsp;život v&nbsp;meste tak plynie celkom pokojne.“

Rozsiahly mestský park z&nbsp;18. storočia, rozprestierajúci sa na&nbsp;vyše šesťdesiatich hektároch, je najväčší v&nbsp;strednej Európe a&nbsp;patrí aj k&nbsp;najkrajším. Dreviny sem boli privezené z&nbsp;viacerých krajín a&nbsp;stal sa oázou pokoja. Aj teraz v&nbsp;zime pôsobí majestátne, špecifickú náladu zvýrazňujú impozantné historické objekty. Či už Mauzóleum Júliusa Andrássyho, kaštieľ, zrúcanina hradu Parič, jediného na&nbsp;Slovensku postaveného z&nbsp;tehál, fontána či jazierko, na&nbsp;ktorom sa v&nbsp;lete návštevníci člnkujú. Na&nbsp;spleti cestičiek stretávame len niekoľko domácich, ktorí sa ochotne rozrečnia. O&nbsp;tom, ako je tu v&nbsp;lete nádherne, o&nbsp;divom cesnaku, záplave kvetov. Až kým na&nbsp;nich nenamierime objektív. V&nbsp;tomto období nechcú byť s&nbsp;mestom spájaní. „Trebišov nebol vykreslený pozitívne, zábery sa mi zdali ako odniekiaľ z&nbsp;Uzbekistanu,“ hovorí nám mladá mamička Jaroslava. „Ale nemá zmysel sa urážať. Chápem, že si filmári nejaké mesto museli vybrať. Strašne to bolo pritiahnuté za&nbsp;vlasy, moje ego to však prežije.“

Ostrejšie slová použije staršia dáma na&nbsp;prechádzke s&nbsp;vnukom. „Stačili mi upútavky a&nbsp;to, čo som si prečítala. Neviem si predstaviť, že by sa k&nbsp;niečomu takému znížili legendy ako Kvietik, Dočolomanský, Machata, skrátka celá stará garda. To boli páni herci. Je dobré, že sa náš primátor ozval.“ Hnevá sa aj preto, že mesto má dosť problémov. „Bola tu Frucona, cukrovar, mäsopriemysel, vagónka, Tesla. Všetko je preč a&nbsp;práce málo. A&nbsp;teraz nás idú ešte zosmiešňovať.“

Ďalšia mamička, s&nbsp;ktorou sa dáme do&nbsp;reči, je vychovávateľka v&nbsp;družine. Aj ju seriál rozčaroval. „Máme tu veľa pekných vecí, ktoré sa v&nbsp;ňom mohli objaviť. Namiesto toho sme si pozreli budovy ako zo socializmu, sliepky pred bytovkami, krčmu rovno pri strednej škole. Nič z&nbsp;toho nie je pravda. A&nbsp;k&nbsp;tomu nárečie, ktoré trhalo uši. Aj v&nbsp;Bratislave je dosť hercov z&nbsp;východu, určite by to zvládli lepšie,“ myslí si Galina. Slovenské seriály má rada a&nbsp;herecké výkony v&nbsp;Ivete sa jej páčia. Zavádzanie tvorcov ju však mrzí. „Krčmy, ako je tá v&nbsp;seriáli, už ani nemáme, možno ich nájdete niekde na&nbsp;dedine. Zubárov máme tiež dosť. Nehovoriac o&nbsp;tom, že v&nbsp;našej nemocnici je celé stomatologické oddelenie. Trebišov je skrátka pekné, bezpečné mesto, kde máme všetko, čo potrebujeme.“

Oslovujeme mladých i&nbsp;starších, názory zaznievajú rôzne. Niektorí sa nad plytké, prvoplánové hlášky povzniesli a&nbsp;miestami sa i&nbsp;pobavili. Iní hovoria o&nbsp;drzosti, urážke, trápnej fraške. „Mám rád satiru, humor, aj ten čierny. Ale toto bolo prehnané, dotieravé,“ zhodnotí dielo dvadsiatnik Miro v&nbsp;jednom zo sídliskových podnikov. Mladá barmanka k&nbsp;tomu dodá, že sa teraz hanbí prezradiť, odkiaľ pochádza. Skupinke chlapcov a&nbsp;dievčat, krátko za&nbsp;hranicou dospelosti, zase vadia klamstvá, no samotný príbeh sa im páči. „Už odvčera o&nbsp;tom neustále počúvam, až ma mrzí, že som žiadny diel nevidel,“ zaznie jedna z&nbsp;reakcií. „Že to nie je pravdivé? Nevadí. Keď v&nbsp;televízii spomenú Trebišov, vždy mám radosť.“

Gabo takisto patrí k mladšej generácii. Do mesta sa z neďalekej dediny prisťahoval pred desiatimi rokmi a tvrdí, že ak má človek prácu, žije sa tu dobre. „Doma sme sa na Ivetu tešili, no zostali sme zarazení. Len zopár ukážok mesta a zvyšok sa nakrúcal úplne inde. Chvíľami to bolo trochu trápne, smiešne, no napriek tomu si pozrieme ďalšiu časť. Na&nbsp;samotný príbeh sa dá pozerať, ale aj na&nbsp;pekné herečky.“

Rómska komunita je súčasťou Trebišova od&nbsp;18. storočia. V&nbsp;centre jej členov stretávame sporadicky, sústreďujú sa hlavne na&nbsp;kraji mesta a&nbsp;pri neďalekom supermarkete. Tam na&nbsp;„nádvorí“ vraj v&nbsp;teplejšom období doslova stanujú a&nbsp;lacné devy v&nbsp;jeho podzemí predávajú svoje telo. V&nbsp;uličkách pri osade stretávame hlúčiky, bizarne pôsobí pohľad na&nbsp;sotva päťročné chlapča s&nbsp;cigaretou v&nbsp;ústach. Po&nbsp;návrate Rómov z&nbsp;Anglicka sa tu vytvorila istá kasta zbohatlíkov, no chudoba stále razí do&nbsp;očí. Na&nbsp;hlinených cestách, pri polozrútených bytovkách sa hrajú deti, skupina dospelých postáva pred obchodom s&nbsp;potravinami. Gejza tu žije desiatky rokov a&nbsp;pamätá lepšie časy i&nbsp;menší pretlak. „Teraz sa počet ľudí v&nbsp;osade blíži k&nbsp;siedmim tisíckam. Niečo sa narodilo, niečo prisťahovalo, priženilo.“ No hlavne sa zmenili pomery. Niekedy tu podľa neho žili ľudia, ktorí pracovali, študovali, zastávali aj vyššie posty. Teraz prekvitá úžera a&nbsp;drogy. „Mladí fetujú rovno v&nbsp;uliciach, od&nbsp;lepidla až po&nbsp;tvrdé drogy. Potom kradnú a&nbsp;robia problémy.“ Rasizmus pre neho nie je téma. „Máme plno bielych kamarátov, neodťahujú sa od&nbsp;nás.“ A&nbsp;Iveta? Seriál sa tunajším obyvateľom páči. Sú radi vždy, keď sa Rómovia objavia v&nbsp;televízii. „Cigánske filmy sme nevideli roky, preto aj keď išli Ružové sny, všetci sedeli pri obrazovkách. Teraz to navyše vnímajú pozitívne. Veď Iveta je schopná, múdra aj pekná,“ zažartuje Gejza. Vedia, že príbeh má s&nbsp;realitou málo spoločné, no v&nbsp;rozhovore predsa zrnko pravdy nachádzame. „V&nbsp;minulosti sem chodili pasáci a&nbsp;lákali dievčatá na&nbsp;prácu v&nbsp;zahraničí. Niektoré im predali samotní rodičia, za&nbsp;nejakých dvetisíc korún. Skončili v&nbsp;nevestincoch v&nbsp;Česku, Nemecku, Anglicku. Tam boli zatvorené v&nbsp;jednej miestnosti ako zvieratá v&nbsp;zoo, určené len na&nbsp;to, aby zarábali peniaze.“

Časom sa niektoré oslobodili alebo s&nbsp;pribúdajúcim vekom prestali byť pre pasákov zaujímavé. Tým však prišli aj o&nbsp;minimálne zabezpečenie a&nbsp;niektoré sa preto zase vybrali do&nbsp;zahraničia, teraz už na&nbsp;vlastnú päsť alebo ponúkajú sexuálne služby priamo z&nbsp;osady. A&nbsp;pridávajú sa k&nbsp;nim nové, aj tie, ktoré ešte nemajú občiansky preukaz. S&nbsp;klientmi sa dohovárajú cez telefón alebo internet a&nbsp;tí si ich chodia vyzdvihnúť k&nbsp;starej pekárni. Za&nbsp;päť-desať eur. „Neraz v&nbsp;drahých autách, možno za&nbsp;sto i&nbsp;viac tisíc. Tieto dievčatá už pasákov nepotrebujú,“ uzatvára Gejza.

Miniséria Iveta od začiatku zasiahla takmer milión univerzálnych divákov. Pri prvých epizódach prekonala seriálové novinky uplynulých rokov. Ale prečo Trebišov? „Vybral si ho autor scenára Petr Kolečko,“ vysveľuje Katarína Procházková z PR oddelenia TV JoJ. „Seriál nie je dokument o konkrétnom meste. Príbeh začína síce v Trebišove, no nie v reálnom, ale televíznom.“ Ako diplomaticky pokračuje, Iveta je umeleckou výpoveďou, z ktorej nevyplýva, že východ Slovenska je horší ako západné veľkomesto a že morálne hodnoty ľudí závisia od toho, v ktorom regióne žijú.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/divna-iveta-su-trebisovcania-prehnane-uzkoprsi-alebo-serial-skutocne-prekrocil-hranice-vkusu" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Dôvodom, prečo sa epizódy z&nbsp;Trebišova nenakrúcali v&nbsp;Trebišove podľa nej je, že v&nbsp;príbehu hrá dôležitú úlohu miestny bordel, grécko-katolícky kostol, ktorý má vyzerať presne tak, ako si ho režisér predstavuje, krčma s&nbsp;veľkými otvorenými oknami do&nbsp;ulice, čo v&nbsp;Trebišove nenájdeme. „Ak Trebišovčania svoje mesto v&nbsp;seriáli nepoznávajú, je to preto, že nie je o&nbsp;nich, je o&nbsp;nás.“ Nesúhlasí s&nbsp;výhradami v&nbsp;súvislosti dialektom. „Naša jazyková koučka, ktorá pracovala s&nbsp;hercami, je odborníčka a&nbsp;rodáčka z&nbsp;Trebišova. Nárečie je však v&nbsp;seriáli používané ako výrazový prostriedok. Jeho úlohou nebolo naučiť divákov hovoriť dialektom, ktorým sa rozpráva v&nbsp;Trebišove. Sám režisér nechal scénu, ktorá vznikla mimovoľne pri skúškach, kedy sa viacero východniarskych hercov sporilo, ako majú správne zniesť niektoré slová – a&nbsp;nezhodli sa. Jazyk v&nbsp;príbehu charakterizuje jednotlivé postavy a&nbsp;je prezentovaný tak, aby im rozumelo celé Slovensko.“