Zoriana bude mať 4. apríla sedem rokov a už dopretekala. Onedlho by ju mali prvýkrát pripustiť. Pocestuje kvôli tomu do Střelíc v Českej republike. A začne si plniť materské povinnosti šampiónky. Pri výnimočných koňoch sa predpokladajú výnimoční potomkovia. Zorianin majiteľ, Poľnohospodárske družstvo Senica, dúfa v ďalšiu generáciu úspešných koní.

Päťdesiatkiloví jazdci

Aj Zorianina trénerka je výnimočná. Zuzana Kubovičová. Niekoľkonásobná trénerka roka, kone pod jej vedením trikrát vyhrali slovenské derby, raz maďarské derby a získali sedem titulov koňa roka na Slovensku. Výcvik nezastavila ani pandémia koronavírusu. V Senici sa štyria ľudia starajú o dvadsaťšesť koní. Zuzana Kubovičová dvadsaťjeden z nich pripravuje na dostihy.

Je sobota, osem hodín ráno. V stajniach majú za sebou už dve hodiny roboty. Štandardne chodia na šiestu. Skontrolujú kone, nasypú im prvú dávku jedla a vyčistia boxy. Na všetkých koňoch treba postupne jazdiť. Najprv je však na programe váženie a pri najmladších aj meranie. Potom jazdci berú kone na lúku hneď vedľa areálu družstva. Tieto dni veľa prší. Pôda je rozmočená, všade je blato. V Senici nemajú krytú halu. Staršie kone jazdia v prírode, najmladšie na dráhe priamo v areáli. „Toto počasie je nepríjemné pre kone aj pre ľudí,“ konštatuje Zuzana Kubovičová. Bola by oveľa radšej, keby trénovali v čistučkom snehu. Ale nič sa nedá robiť. Kone potrebujú pohyb. Anglické plnokrvníky sršia výbušnou energiou. Keď trénerka vyberá z boxu Zorianu, kobylke hrajú všetky žilky na tele. „Boli vyšľachtené na rýchlosť, na preteky,“ hovorí Zuzana Kubovičová. „Vidíme to aj vo výbehu. Už najmladšie koníky tam medzi sebou úplne prirodzene pretekajú.“

FOTO z tréningu dostihových koní v GALÉRII>>

S čistením boxov a koní pomáhajú mladí dobrovoľníci, ktorí tieto zvieratá milujú. Zuzana Kubovičová však hovorí, že neskúseného jazdca na tieto pretekárske kone nemôže posadiť. Je v nich priveľa ohňa. Jedna jazdkyňa však po páde z koňa skončila so zlomeným rebrom, druhý jazdec je v karanténe pre koronavírus. Našťastie, džokejovi Štefanovi Budovičovi, ktorý okrem iného vyhral Slovenské derby na Zoriane, dnes prišiel pomôcť jeden z najúspešnejších slovenských jazdcov Zdeno Šmida. Koňa si sedlá aj Dušan Šarabok. Jedného sám vlastní a v Senici ho má v tréningu. „Na profesionálne jazdenie mám zhruba dvadsať kíl nadváhy,“ smeje sa. Budovič a Šmida sú nízki a šťúpli, vážia len niečo málo nad päťdesiat kíl.

Zamilovaná do koní

Zuzana Kubovičová prišla prvýkrát ku koňom, keď mala štrnásť. Senické družstvo - vtedy ešte JRD 9. mája - chovalo pár ťažných koní na prácu a niekoľko polokrvníkov. Najprv len pomáhala a pozerala sa. Samozrejme, túžila aj jazdiť. Tak ju raz vysadili na ťažnú kobylku Fečku. „Nebola zvyknutá na jazdca, ja som bola neskúsená, tak ma hneď zo dva-trikrát zhodila,“ smeje sa trénerka. „Ale nevzdala som sa. Potom družstvo kúpilo pár plnokrvníkov a začalo budovať dostihovú stajňu.“ Zuzana začala aj pretekať. No na súťažiach sa jej veľmi nedarilo, nemá klasickú fyziognómiu jazdca a na tento šport bola priťažká.

Po gymnáziu chcela ísť naplno ku koňom. Robiť manuálnu prácu. Zvieratá milovala a nič iné ju nelákalo. Rodičia ju však presvedčili na Vysokú poľnohospodársku školu do Nitry. V stajniach však bola každý víkend. Sledovala správanie koní aj prácu trénerov. Dnes hovorí, že hoci čítala nejakú literatúru, najcennejšie poznatky o tréningu získala praxou. Veď je s koňmi dennodenne od rána do večera. „Inšpirovali ma aj knihy, ktoré napísali rôzni športovci. Napríklad Martina Moravcová. Prekvapilo ma, koľko trénovala. Denne odplávala viac, než zabehnú naše kone.“

Najprv pracovala ako zootechnička. Potom išla na kurz trénera dostihových koní a od roku 1999 robí svoju prácu snov. Hoci mala v tréningu aj pár prekážkových koní, vždy ju najviac bavilo rozvíjať u koní rýchlosť, teda rovinové dostihy. „Na trénovaní je pekné, že vidíte, ako mladý koník naberá silu, ako sa zlepšuje, napreduje, jeho výkonnosť stúpa. Ako sa adaptuje na to, čo od neho chceme. Stále žijete v nádeji, že z mladého koňa vychováte šampióna,“ hovorí trénerka. Kone do tréningu najčastejšie nakupuje na dražbách v nemeckom Baden-Badene alebo v Deauville vo Francúzsku. Vyberá ich podľa rodokmeňa a podľa toho, ako sa jej priamo na mieste pozdávajú.

So Zorianou to bolo inak. Zuzana Kubovičová žiadneho koňa nevlastní. Chce mať všetkých svojich zverencov rovnako rada a nechce ani podvedome niektorého uprednostňovať len preto, lebo by bol jej. No majitelia družstva jej povedali, nech si na päťdesiatku nejakého koňa vyberie. „Po dražbe zostala nepredaná. Bola pekná, papierovo dobrá. Ani som si ju nedala vyviesť a neprezrela som ju. Kúpila som ju za sedemtisíc eur. Keď mi dali do ruky pas, uvedomila som si: Ej, tu nie je niečo v poriadku, kobyla má rok a pol a sme už štvrtý majiteľ.“ Zoriana išla z ruky do ruky.

Šaman z Rakúska

Zuzana Kubovičová rýchlo zistila prečo. „Bola svojská. Nedotklivá. Veľmi kopala. Aj podkuť ju bol problém. Nechcela vliezť do štartovacích boxov. Zažili sme s ňou všelijaké extempore. Zoriana ma možno nemá úplne v láske. Na­trápila som sa s ňou, všelijako som ju lámala.“ Nakoniec k nej Zuzana zavolala konského šamana z Rakúska. Volá ho „naprávač koní“. „Takí šamani sa veľmi dobre vyznajú v psychike zvierat. Keď je kôň pokazený, dokážu ho zo psychickej stránky napraviť. Pokazený znamená, že k nemu ľudia zle pristupovali. Aj Zoriana bola pokazená. Preto kopala do ľudí.“

Šaman Zuzane zostrojil umelú imitáciu ruky. Tou mala Zoriane prechádzať po zadných nohách. Kobylka si na dotyk postupne zvykala. Potom sa učila na dotyk ľudskej ruky. Teraz nemá už žiadny problém. „Je výnimočná. Najvýnimočnejší kôň, akého som trénovala. Veľmi som sa s ňou natrápila a ona mi potom všetku tú obetu a trpezlivosť vrátila.“ Ako dvojročná vyhrala dvoje dostihy a vyhlásili ju za najlepšiu dvojročnú kobylu. Ako trojročná vyhrala Slovenské derby. Štartovala medzi trinástimi žrebcami ako jediná kobyla. „To bolo veľké zadosťučinenie,“ dodáva Zuzana.

Keď jazdci postupne odcválajú určený čas so všetkými staršími koňmi, sedlajú ročky, teda mladé koníky. Tie zatiaľ trénujú iba na dráhe. Zuzana ich sleduje pohľadom. „Zdeno Šmida sedí na tom koníkovi prvýkrát a aj tak je najlepší,“ konštatuje. Džokej vraj dokáže jazdiť akéhokoľvek koňa. V Anglicku, kde sa behajú dostihy denne, môže mať jazdec na voľnej nohe angažmán každý deň pre inú stajňu. Hoci je Zuzana Kubovičová trénerka koní a nie jazdcov, veľmi zvažuje, koho na ktorého koňa posadí. Lebo kone aj ľudia majú rôzne povahy. Cholerický kôň nemôže dostať cholerického jazdca. To nebude fungovať. Cholerický kôň potrebuje pokojného, flegmatického jazdca. A flegmatickému koňovi pomôže temperamentný jazdec.

Na Slovensku však máme jazdcov nedostatok. „Slávny český džokej Josef Váňa hovorí, že tento šport zakape na ľuďoch. Lebo nebudú jazdci. Mladí nám chýbajú. Pracovať s koníkmi je drina. Sú to živé tvory, potrebujú opatrovať každý deň, ráno, večer. Človek im musí zasvätiť celý život. Tento šport je náročný, čo sa týka obety aj financií. Dobrí jazdci radšej odídu do zahraničia, vysvetľuje Zuzana. „V Anglicku či vo Francúzsku majú s ľuďmi takisto problém. Dobrí jazdci z Česka a zo Slovenska sa tam dokážu uplatniť.“

Súťažiť s radosťou

Zuzana Kubovičová je známa ako prísna trénerka, ktorá koňom nič nedaruje a necháva ich veľa pracovať. Dopoludnia trénujú, popoludní trávia voľne pustené vo výbehoch. Majú z trénovania a zo súťaženia radosť? Alebo sú aj rovinné dostihy trápenie či až týranie zvierat? „Nie je to pre kone trápenie,“ je presvedčená Zuzana. „Sú šľachtené na to, aby súťažili. Pretekajú samy od seba aj vo výbehu. Je to v nich. Som zástanca toho, že koníky netreba biť. Súťažiť majú s radosťou a samy od seba. A to je aj cieľom môjho tréningu.“ Tréning je síce náročný a súťaženie na dostihoch tvrdé, no to je prirodzená selekcia. Vhodné kone zostanú, ostatné to nevydržia.

Majiteľom, ktorí si chcú koňa kúpiť kvôli tomu, aby im zarábal víťazstvami na dostihoch, trénerka odkazuje, nech to nerobia. Aj tento šport, ako každý iný, treba v prvom rade dotovať. Je len čerešnička na torte, ak kôň na seba zarobí. Tak, ako sa to podarilo napríklad v prípade Zoriany. Podľa oficiálnych tabuliek zarobila počas svojej kariéry viac ako stotisíc eur.

FOTO z tréningu dostihových koní v GALÉRII>>

Kone, ktoré má Zuzana Kubovičová v tréningu, najčastejšie pretekajú na petržalskej dostihovej dráhe, v Česku, Maďarsku, Taliansku a Nemecku. Rok ako vlaňajší ešte dostihový svet nezažil. Pandémia spôsobila, že hoci kone potrebovali rovnakú starostlivosť a tréning ako predtým, súťažilo sa veľmi málo. „Bola to katastrofa,“ potvrdzuje Zuzana. „Nevedeli sme, čo máme robiť, či sa bude súťažiť. Česi začali skôr a bez divákov. V Bratislave bolo vlani len osmoro dostihov. Pre krízu sme museli cestovať na súťaže až do Karlových Varov. To bolo trošku kruté - 430 kilometrov tam, 430 naspäť. Medzitým dostihy. Hotely boli pozatvárané, prespať sa tam nedalo. Myslím, že my ľudia sme boli unavení viac ako kone. Prepravné boxy sú dnes pohodlné. Kone v nich majú komfort. Keď stoja, neunavia sa. Ich šľachový aparát je prispôsobený na to, aby postojačky aj spali. Sú kone, ktoré si v živote neľahnú.“