Zhruba pred dvadsiatimi rokmi sa v hlave miestneho amatérskeho historika a člena Občianskeho združenia Korompa Stanislava Petráša zrodila pozoruhodná myšlienka. Spísal najväčšie historické klenoty a zaujímavosti svojej rodnej dediny neďaleko Trnavy a postupne sa ľudia v šírom okolí dozvedeli, že okrem siedmich divov sveta existuje sedem divov Dolnej Krupej: kaštieľ, park, kostol, mauzóleum, divadlo, ružová záhrada a umelý kopec. Mnohé z nich zďaleka nie sú len regionálnou záležitosťou, ale tvoria súčasť nášho kultúrneho dedičstva. Všetky však vznikli zásluhou mecenášstva šľachtických rodín, ktoré vlastnili tunajší kaštieľ - Brunsvikovcov a Chotekovcov. Domáci aktivisti aj podnikatelia úspešne nadväzujú na dve storočia slávy. Akoby sa duch pokrokových a láskavých grófov vznášal nad dedinou ruží, hudby a medoviny stále. A pritom sú to súčasníci, ktorí urobili z kedysi nenápadnej obce atraktívne miesto na európskej úrovni.
Brunsvikove divy
Dolná Krupá leží mimo hlavného cestného ťahu, na severozápade Podunajskej pahorkatiny, desať kilometrov od Trnavy.
Náhodou stretneme s robotníkmi pri práci starostu Mareka Dekana, ktorý ochotne zavolá farárovi, aby nám odomkol kostol. A služobník Boží nás trpezlivo nechá kochať sa krásou sakrálnej stavby. Miestni podnikatelia spolupracujú s historikom a ten sa zase stará o to, aby ďalšie generácie mohli v dávnej minulosti nachádzať krásu a inšpiráciu pre súčasnosť a budúcnosť.
VIDEO: Prvý div Dolnej Krupej
Dominantou obce je rozsiahle vidiecke sídlo, ktoré sa po rokoch chátrania spamätáva a postupne vďaka opravám získava svoj zašlý pôvab. „V celom Uhorsku sa nenájde kaštieľ a park takého výnimočného vkusu a krásy. Krupá bude triumfom umení a vied, ktorý ovenčuje vznešený rod Brunsvikovcov,“ vyhlásil pred dvesto rokmi rímsky architekt Anton Pius Riegel. Jeho zásluhou sa stavba v Dolnej Krupej stala jedným z najkrajších vidieckych panstiev v klasicistickom štýle. Súčasná podoba pochádza presne spred 200 rokov a spravuje ho Hudobné múzeum SNM.
Za väčšinu pamiatok, ktoré sa zachovali dodnes, môže obec vďačiť najvýznamnejšiemu majiteľovi kaštieľa Jozefovi Brunsvikovi de Korompa. Tajný radca cisára Jozefa II., taverník a krajinský sudca, sa postaral o to, aby jeho sídlo obklopoval rozsiahly park s jazierkami, mostmi, vodopádom či umelou jaskyňou. Okrem toho vybavil „dotáciu“ na stavbu farského Kostola svätého Ondreja. Sakrálna stavba v centre obce vyrástla v rokoch 1807 až 1811 na mieste staršieho gotického svätostánku a dnes sa pod oratóriom nachádza rodinná hrobka Brunsvikovcov. „To sú hneď tri divy Dolnej Krupej, ktoré súvisia s touto rodinou,“ dopĺňa historik Petráš.
Umelý kopec, ktorý práve prešiel revitalizáciou, zase podľa rozprávania ľudí vytvorili pre grófa vďační obyvatelia za to, že im v čase neúrody otvoril svoje sýpky. Dnes takéto nenápadné vyvýšeniny vidíme v mnohých mestách aj na sídliskách, ale dolnokrupský kopec má svoju históriu aj legendu.
Beethovenská tradícia
Hovoriť v tejto obci o divoch znamená vnímať súvislosti a fascinujúce historické príbehy, ktoré sa k tomuto miestu viažu a ovplyvňujú jeho život dodnes. V poradí piatym divom definovaným historikom Petrášom je šľachtické divadlo, po ktorom už dnes niet ani stopy. Podľa archívnych prameňov vzniklo po roku 1800. „Jediné takéhoto druhu na Slovensku sa zachovalo na zámku v Hlohovci, pochádza z roku 1802,“ upresní.
To dolnokrupské zbúrali v roku 1937, ale spomienky na éru, keď na javisku predviedli svoje umenie herci aj hudobníci, pretrvali. Jedným z účinkujúcich mohol totiž byť významný hudobný skladateľ Ludwig van Beethoven. „S ním súvisí aj beethovenovská tradícia v našej dedine. Sú indície, že Dolnú Krupú navštevoval v rokoch 1800 až 1806 a počas pobytu skomponoval aj Sonátu mesačného svitu. Vraj býval v domčeku vedľa kaštieľa, ktorý je teraz skladateľovým pamätníkom s muzeálnou expozíciou,“ vysvetľuje odborník na miestne dejiny.
Podľa legendy bol do kaštieľa v Dolnej Krupej adresovaný aj „list nesmrteľnej milenke“ Ludwiga van Beethovena. Dlhé roky si služobníctvo rodiny Brunsvikovcov rozprávalo príbehy o zasnenom umelcovi. „Rád vraj chodil na prechádzku do okolitej prírody a niekedy bol preč aj tri dni. Najprv sa vrátil kôň a skladateľ až o dva dni, lebo chytil inšpiráciu,“ dopĺňa Mária Kudláčová, ktorá svoje podnikanie prepojila s bohatou históriou rodnej dediny.
Mauzóleum a tajomné ruže
Život v obci však výrazne ovplyvnil aj ďalší šľachtický rod - Chotekovci. S nimi súvisí mauzóleum, ktorému Petráš prisúdil štvrté miesto medzi dolnokrupskými divmi. Stavba viedenského architekta Stanislava Hanuscha má svoje masívne krídlové dvere pre návštevníkov otvorené, stačí len vstúpiť. Unikátny objekt s trinásťmetrovou kupolou však dlhé roky zostával mimo pozornosti turistov aj pamiatkarov. Do roku 2010 sa využíval ako dom smútku. V súčasnosti slúži aj ako priestor na koncerty a výstavy.
V roku 1894 ho dal pre svoju manželku postaviť gróf Rudolf Chotek, jej pozostatky tam premiestnil o rok neskôr. „Možno poznal staroveký príbeh lásky až za hrob,“ usmeje sa historik. "V Halikarnasse dala vybudovať vdova po kráľovi Mausolovi Artemisia veľkolepú hrobku. Odvtedy všetky takéto stavby nesú meno mauzóleum,“ upresní.
Telo grófa previezli k manželke o osem rokov. Postupne tu pochovali aj jeho deti - Rudolfa Chote- ka II., Gabrielu Schönbornovú a Máriu Henrietu Chotekovú. „Práve meno poslednej z nich - slávnej ružovej grófky - predurčilo súčasný osud pamiatky aj celej obce,“ dodáva Petráš.
Ak popustíme uzdu fantázii, jedna z najväčších pestovateliek ruží v Európe na začiatku 20. storočia dáva o sebe vedieť aj dnes. „Pri jednom z výročí Slávností ruží sme sa zastavili pri jej hrobke a vplyvom vlhkosti sa na omietke objavili siluety týchto kvetov,“ hovorí dojato Mária Kudláčová. „Akoby sa nám chcela poďakovať.“
Rozárium európskeho formátu
Domáci ju volali Dušenka. „To preto, lebo bola veľmi milá, obľúbená a všetkých oslovovala duša moja. Keď niekto ochorel, nechala mu odniesť slepačí vývar, nie však taký, ktorý sa varil pre služobníctvo, ale z grófskej kuchyne. Tí, ktorí si ju pamätali, mali na ňu len tie najlepšie spomienky,“ opisuje Kudláčová.
VIDEO: Obľúbená ružová grófka
Poďme však po poriadku, pretože nám jej meno veľa nehovorilo, ale spomenuli sme si pri ňom na vojvodkyňu z Hohenbergu a manželku následníka trónu habsburskej monarchie Františka Ferdinanda d’Este Žofiu Chotekovú. „Boli prasesternice a naša grófka si užívala pocit, že patrí do rodiny následníka trónu,“ potvrdí naše úvahy Stanislav Petráš, autor knihy Ružová grófka a jej svet. Až neskôr sa nám prizná, že aj jeho pradedko u nej v ružovej záhrade slúžil.
Na svet prišla 24. novembra 1863 v Dolnej Krupej a vyrástla z nej krásavica s jemnými črtami a spôsobmi. Napriek tomu sa nikdy nevydala a svoje srdce venovala voňavému kvetu s tŕňmi. Jedna z legiend, ktoré sa o obľúbenej šľachtičnej tradujú, hovorí, že pre nenaplnený vzťah vypestovala čiernu ružu ako symbol nešťastnej lásky.
Jedinečná Ružová záhrada - rozárium grófky Márie Henriety Chotekovej - je šiestym divom Dolnej Krupej. Začala ju vytvárať okolo roku 1909 a najväčší rozmach zažívala do prvej svetovej vojny. „Často si ľudia myslia, že to bolo súčasťou parku. Ale ten vznikol na začiatku devätnásteho storočia a svoje obľúbené kvety tu začala Choteková pestovať o sto rokov neskôr,“ upresňuje odborník.
Voňavý farebný raj sa rozprestieral severozápadným smerom približne 250 metrov od kaštieľa. Priestor tvorili záhony a chodníky, tie viedli do stredu s altánkom a mariánskym stĺpom so sochou Panny Márie. V roku 1926 v záhrade rástlo päťtisíc ruží, za tri roky pribudla ďalšia tisícka. Odborníci považovali dolnokrupskú ružovú záhradu v čase kvitnutia za jednu z najväčších krás v krajine. V čase hospodárskej krízy však postupne upadala a od polovice tridsiatych rokov minulého storočia postupne zanikla. „Na Slovensku žiadne rozárium neprežilo svojho zakladateľa,“ povzdychne si Petráš. Na počesť zakladateľky z Dolnej Krupej bol v roku 1996 pomenovaný Medzinárodný Rosaclub M. H. Chotekovej.
Šiesty div po novom
Záhony plné farieb a vôní prichádzajú obdivovať ľudia z celého Slovenska, ba i zo zahraničia aj dnes. Manželia Peter a Mária Kudláčovci v roku 2019 nadviazali na dávnu tradíciu Dolnej Krupej a vybudovali nové Rozárium M. H. Chotekovej v Medolandii. S celým projektom im pomáhal vášnivý nemecký ružiar Johannes Kalbus, ktorému bol príbeh grófky Chotekovej dobre známy. „Krásne nám to celé navrhol a pri výsadbe nám pomáhal jeho syn. Máme ruže z celého sveta, medzi nimi aj historické. Najstaršia je z osemnásteho storočia,“ pochvaľujú si.
Majitelia sú hrdí najmä na odrodu, ktorá bola vyšľachtená na grófkinu počesť. Jej voňavé lupene dokonca používajú pri výrobe unikátnej ružovej medoviny. Nesie meno, ako inak, Mária Henrieta. „Krásne sa nám tu prepája ružiarstvo a medovinárstvo,“ tešia sa zo spoločného diela.
Kudláčovci do obnovenia tradície vložili nielen peniaze, ale najmä obrovské nadšenie a lásku. „Grófka používala porcelánové menovky, ktorými označovala každú ružu. Niektoré sa zachovali a my sme sa rozhodli také používať tiež,“ hovoria manželia, ktorí zasvätili život práci a rozvoju obce v Trnavskom okrese. „Je pre mňa veľkým príkladom, pretože bola šikovnou podnikateľkou. Svoje ruže aj predávala, dokonca mala vypracovaný katalóg,“ dodá pani Mária na adresu Chotekovej.
Sedíme na mieste, kde kedysi stáli grófske hospodárske budovy obľúbenej šľachtičnej. Dnes je tu reštaurácia, v ktorej sú zachované pôvodné stĺpy a stropné klenby a na stole rozvoniavajú čerstvé ruže. Atmosféru dotvárajú vitráže s týmito kvetmi na stenách a ich podobu majú aj kovové lampy. Dolnokrupská Medolandia nie je len kráľovstvom medoviny, ale aj ruží a ich mecenášky. Dokonca výnimočnej rodáčke zasvätili dobový salónik s jej portrétom.
FOTO V GALÉRII
„Aj slzy padali,“ dodá vychýrený včelár a medovinár Peter Kudláč, pre ktorého bolo ružiarstvo úplne nová parketa. „Keď som niesol záhradným architektom z Nemecka ružové frizzante, pozerám, veď oni plačú. Dojalo ich, že sa môžu podieľať na niečom takom krásnom, čomu zasvätili život,“ spomína. „Viacerí sme mali pri budovaní zimomriavky. Akoby bola Mária Henrieta stále s nami,“ doplní jeho polovička. „Je tu. Cítime jej energiu. Mala ťažký osud, sama rozvíjala svoje panstvo a možno sa tu niekde vznáša jej duch a teší sa z toho, že sme na jej dielo nezabudli,“ dodáva Kudláč.
