Vyštudovala odbor filozofia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Články z oblasti kultúry písala pre tlačovú agentúru aj rôzne týždenníky a mesačníky. V PLUS 7 DNÍ pracuje od roku 2002. Venuje sa kultúrnym, sociálnym a historickým témam a pripravuje reportáže z domova aj zo zahraničia. V roku 2002 získala druhé miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity, v rovnakom roku druhé miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Zhruba pred dvadsiatimi rokmi sa v hlave miestneho amatérskeho historika a člena Občianskeho združenia Korompa Stanislava Petráša zrodila pozoruhodná myšlienka. Spísal najväčšie historické klenoty a zaujímavosti svojej rodnej dediny neďaleko Trnavy a postupne sa ľudia v šírom okolí dozvedeli, že okrem siedmich divov sveta existuje sedem divov Dolnej Krupej: kaštieľ, park, kostol, mauzóleum, divadlo, ružová záhrada a umelý kopec. Mnohé z nich zďaleka nie sú len regionálnou záležitosťou, ale tvoria súčasť nášho kultúrneho dedičstva. Všetky však vznikli zásluhou mecenášstva šľachtických rodín, ktoré vlastnili tunajší kaštieľ - Brunsvikovcov a Chotekovcov. Domáci aktivisti aj podnikatelia úspešne nadväzujú na dve storočia slávy. Akoby sa duch pokrokových a láskavých grófov vznášal nad dedinou ruží, hudby a medoviny stále. A pritom sú to súčasníci, ktorí urobili z kedysi nenápadnej obce atraktívne miesto na európskej úrovni.

Dolná Krupá leží mimo hlavného cestného ťahu, na&nbsp;severozápade Podunajskej pahorkatiny, desať kilometrov od&nbsp;Trnavy.

Náhodou stretneme s&nbsp;robotníkmi pri práci starostu Mareka Dekana, ktorý ochotne zavolá farárovi, aby nám odomkol kostol. A&nbsp;služobník Boží nás trpezlivo nechá kochať sa krásou sakrálnej stavby. Miestni podnikatelia spolupracujú s&nbsp;historikom a&nbsp;ten sa zase stará o&nbsp;to, aby ďalšie generácie mohli v&nbsp;dávnej minulosti nachádzať krásu a&nbsp;inšpiráciu pre súčasnosť a&nbsp;budúcnosť.

Dominantou obce je rozsiahle vidiecke sídlo, ktoré sa po&nbsp;rokoch chátrania spamätáva a&nbsp;postupne vďaka opravám získava svoj zašlý pôvab. „V&nbsp;celom Uhorsku sa nenájde kaštieľ a&nbsp;park takého výnimočného vkusu a&nbsp;krásy. Krupá bude triumfom umení a&nbsp;vied, ktorý ovenčuje vznešený rod Brunsvikovcov,“ vyhlásil pred dvesto rokmi rímsky architekt Anton Pius Riegel. Jeho zásluhou sa stavba v&nbsp;Dolnej Krupej stala jedným z&nbsp;najkrajších vidieckych panstiev v&nbsp;klasicistickom štýle. Súčasná podoba pochádza presne spred 200 rokov a&nbsp;spravuje ho Hudobné múzeum SNM.

Za väčšinu pamiatok, ktoré sa zachovali dodnes, môže obec vďačiť najvýznamnejšiemu majiteľovi kaštieľa Jozefovi Brunsvikovi de Korompa. Tajný radca cisára Jozefa II., taverník a krajinský sudca, sa postaral o to, aby jeho sídlo obklopoval rozsiahly park s jazierkami, mostmi, vodopádom či umelou jaskyňou. Okrem toho vybavil „dotáciu“ na stavbu farského Kostola svätého Ondreja. Sakrálna stavba v centre obce vyrástla v rokoch 1807 až 1811 na mieste staršieho gotického svätostánku a dnes sa pod oratóriom nachádza rodinná hrobka Brunsvikovcov. „To sú hneď tri divy Dolnej Krupej, ktoré súvisia s touto rodinou,“ dopĺňa historik Petráš.

Umelý kopec, ktorý práve prešiel revitalizáciou, zase podľa rozprávania ľudí vytvorili pre grófa vďační obyvatelia za&nbsp;to, že im v&nbsp;čase neúrody otvoril svoje sýpky. Dnes takéto nenápadné vyvýšeniny vidíme v&nbsp;mnohých mestách aj na&nbsp;sídliskách, ale dolnokrupský kopec má svoju históriu aj legendu.

Hovoriť v&nbsp;tejto obci o&nbsp;divoch znamená vnímať súvislosti a&nbsp;fascinujúce historické príbehy, ktoré sa k&nbsp;tomuto miestu viažu a&nbsp;ovplyvňujú jeho život dodnes. V&nbsp;poradí piatym divom definovaným historikom Petrášom je šľachtické divadlo, po&nbsp;ktorom už dnes niet ani stopy. Podľa archívnych prameňov vzniklo po&nbsp;roku 1800. „Jediné takéhoto druhu na&nbsp;Slovensku sa zachovalo na&nbsp;zámku v&nbsp;Hlohovci, pochádza z&nbsp;roku 1802,“ upresní.

To dolnokrupské zbúrali v&nbsp;roku 1937, ale spomienky na&nbsp;éru, keď na&nbsp;javisku predviedli svoje umenie herci aj hudobníci, pretrvali. Jedným z&nbsp;účinkujúcich mohol totiž byť významný hudobný skladateľ Ludwig van Beethoven. „S&nbsp;ním súvisí aj beethovenovská tradícia v&nbsp;našej dedine. Sú indície, že Dolnú Krupú navštevoval v&nbsp;rokoch 1800 až 1806 a&nbsp;počas pobytu skomponoval aj Sonátu mesačného svitu. Vraj býval v&nbsp;domčeku vedľa kaštieľa, ktorý je teraz skladateľovým pamätníkom s&nbsp;muzeálnou expozíciou,“ vysvetľuje odborník na&nbsp;miestne dejiny.

Podľa legendy bol do&nbsp;kaštieľa v&nbsp;Dolnej Krupej adresovaný aj „list nesmrteľnej milenke“ Ludwiga van Beethovena. Dlhé roky si služobníctvo rodiny Brunsvikovcov rozprávalo príbehy o&nbsp;zasnenom umelcovi. „Rád vraj chodil na&nbsp;prechádzku do&nbsp;okolitej prírody a&nbsp;niekedy bol preč aj tri dni. Najprv sa vrátil kôň a&nbsp;skladateľ až o&nbsp;dva dni, lebo chytil inšpiráciu,“ dopĺňa Mária Kudláčová, ktorá svoje podnikanie prepojila s&nbsp;bohatou históriou rodnej dediny.

Život v&nbsp;obci však výrazne ovplyvnil aj ďalší šľachtický rod - Chotekovci. S&nbsp;nimi súvisí mauzóleum, ktorému Petráš prisúdil štvrté miesto medzi dolnokrupskými divmi. Stavba viedenského architekta Stanislava Hanuscha má svoje masívne krídlové dvere pre návštevníkov otvorené, stačí len vstúpiť. Unikátny objekt s&nbsp;trinásťmetrovou kupolou však dlhé roky zostával mimo pozornosti turistov aj pamiatkarov. Do&nbsp;roku 2010 sa využíval ako dom smútku. V&nbsp;súčasnosti slúži aj ako priestor na&nbsp;koncerty a&nbsp;výstavy.

V&nbsp;roku 1894 ho dal pre svoju manželku postaviť gróf Rudolf Chotek, jej pozostatky tam premiestnil o&nbsp;rok neskôr. „Možno poznal staroveký príbeh lásky až za&nbsp;hrob,“ usmeje sa historik. "V Halikarnasse dala vybudovať vdova po kráľovi Mausolovi Artemisia veľkolepú hrobku. Odvtedy všetky takéto stavby nesú meno mauzóleum,“ upresní.

Telo grófa previezli k&nbsp;manželke o&nbsp;osem rokov. Postupne tu pochovali aj jeho deti - Rudolfa Chote-­ ka II., Gabrielu Schönbornovú a&nbsp;Máriu Henrietu Chotekovú. „Práve meno poslednej z&nbsp;nich - slávnej ružovej grófky - predurčilo súčasný osud pamiatky aj celej obce,“ dodáva Petráš.

Ak popustíme uzdu fantázii, jedna z&nbsp;najväčších pestovateliek ruží v&nbsp;Európe na&nbsp;začiatku 20. storočia dáva o&nbsp;sebe vedieť aj dnes. „Pri jednom z&nbsp;výročí Slávností ruží sme sa zastavili pri jej hrobke a&nbsp;vplyvom vlhkosti sa na&nbsp;omietke objavili siluety týchto kvetov,“ hovorí dojato Mária Kudláčová. „Akoby sa nám chcela poďakovať.“

<div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
 <div class="icon">
 &nbsp;
 </div>
 <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="d7eb476a-8011-4f23-b66f-bf1182515c80">
 &nbsp;
 
 Medzi elitou: Prvý Slovák v prestížnom filatelistickom klube, členkou je aj kráľovná Alžbeta
 </div>
 <div class="icons">
 &nbsp;
 &nbsp;
 &nbsp;
 </div>
 </div>

Domáci ju volali Dušenka. „To preto, lebo bola veľmi milá, obľúbená a&nbsp;všetkých oslovovala duša moja. Keď niekto ochorel, nechala mu odniesť slepačí vývar, nie však taký, ktorý sa varil pre služobníctvo, ale z&nbsp;grófskej kuchyne. Tí, ktorí si ju pamätali, mali na&nbsp;ňu len tie najlepšie spomienky,“ opisuje Kudláčová.

Poďme však po&nbsp;poriadku, pretože nám jej meno veľa nehovorilo, ale spomenuli sme si pri ňom na&nbsp;vojvodkyňu z&nbsp;Hohenbergu a&nbsp;manželku následníka trónu habsburskej monarchie Františka Ferdinanda d’Este Žofiu Chotekovú. „Boli prasesternice a&nbsp;naša grófka si užívala pocit, že patrí do&nbsp;rodiny následníka trónu,“ potvrdí naše úvahy Stanislav Petráš, autor knihy Ružová grófka a&nbsp;jej svet. Až neskôr sa nám prizná, že aj jeho pradedko u&nbsp;nej v&nbsp;ružovej záhrade slúžil.

Na&nbsp;svet prišla 24. novembra 1863 v&nbsp;Dolnej Krupej a&nbsp;vyrástla z&nbsp;nej krásavica s&nbsp;jemnými črtami a&nbsp;spôsobmi. Napriek tomu sa nikdy nevydala a&nbsp;svoje srdce venovala voňavému kvetu s&nbsp;tŕňmi. Jedna z&nbsp;legiend, ktoré sa o&nbsp;obľúbenej šľachtičnej tradujú, hovorí, že pre nenaplnený vzťah vypestovala čiernu ružu ako symbol nešťastnej lásky.

Jedinečná Ružová záhrada - rozárium grófky Márie Henriety Chotekovej - je šiestym divom Dolnej Krupej. Začala ju vytvárať okolo roku 1909 a&nbsp;najväčší rozmach zažívala do&nbsp;prvej svetovej vojny. „Často si ľudia myslia, že to bolo súčasťou parku. Ale ten vznikol na&nbsp;začiatku devätnásteho storočia a&nbsp;svoje obľúbené kvety tu začala Choteková pestovať o&nbsp;sto rokov neskôr,“ upresňuje odborník.

Voňavý farebný raj sa rozprestieral severozápadným smerom približne 250 metrov od&nbsp;kaštieľa. Priestor tvorili záhony a&nbsp;chodníky, tie viedli do&nbsp;stredu s&nbsp;altánkom a&nbsp;mariánskym stĺpom so sochou Panny Márie. V&nbsp;roku 1926 v&nbsp;záhrade rástlo päťtisíc ruží, za&nbsp;tri roky pribudla ďalšia tisícka. Odborníci považovali dolnokrupskú ružovú záhradu v&nbsp;čase kvitnutia za&nbsp;jednu z&nbsp;najväčších krás v&nbsp;krajine. V&nbsp;čase hospodárskej krízy však postupne upadala a&nbsp;od&nbsp;polovice tridsiatych rokov minulého storočia postupne zanikla. „Na&nbsp;Slovensku žiadne rozárium neprežilo svojho zakladateľa,“ povzdychne si Petráš. Na&nbsp;počesť zakladateľky z&nbsp;Dolnej Krupej bol v&nbsp;roku 1996 pomenovaný Medzinárodný Rosaclub M. H. Chotekovej.

Záhony plné farieb a&nbsp;vôní prichádzajú obdivovať ľudia z&nbsp;celého Slovenska, ba i&nbsp;zo zahraničia aj dnes. Manželia Peter a&nbsp;Mária Kudláčovci v&nbsp;roku 2019 nadviazali na&nbsp;dávnu tradíciu Dolnej Krupej a&nbsp;vybudovali nové Rozárium M. H. Chotekovej v&nbsp;Medolandii. S&nbsp;celým projektom im pomáhal vášnivý nemecký ružiar Johannes Kalbus, ktorému bol príbeh grófky Chotekovej dobre známy. „Krásne nám to celé navrhol a&nbsp;pri výsadbe nám pomáhal jeho syn. Máme ruže z&nbsp;celého sveta, medzi nimi aj historické. Najstaršia je z&nbsp;osemnásteho storočia,“ pochvaľujú si.

Majitelia sú hrdí najmä na&nbsp;odrodu, ktorá bola vyšľachtená na&nbsp;grófkinu počesť. Jej voňavé lupene dokonca používajú pri výrobe unikátnej ružovej medoviny. Nesie meno, ako inak, Mária Henrieta. „Krásne sa nám tu prepája ružiarstvo a&nbsp;medovinárstvo,“ tešia sa zo spoločného diela.

Kudláčovci do&nbsp;obnovenia tradície vložili nielen peniaze, ale najmä obrovské nadšenie a&nbsp;lásku. „Grófka používala porcelánové menovky, ktorými označovala každú ružu. Niektoré sa zachovali a&nbsp;my sme sa rozhodli také používať tiež,“ hovoria manželia, ktorí zasvätili život práci a&nbsp;rozvoju obce v&nbsp;Trnavskom okrese. „Je pre mňa veľkým príkladom, pretože bola šikovnou podnikateľkou. Svoje ruže aj predávala, dokonca mala vypracovaný katalóg,“ dodá pani Mária na&nbsp;adresu Chotekovej.

Sedíme na&nbsp;mieste, kde kedysi stáli grófske hospodárske budovy obľúbenej šľachtičnej. Dnes je tu reštaurácia, v&nbsp;ktorej sú zachované pôvodné stĺpy a&nbsp;stropné klenby a&nbsp;na&nbsp;stole rozvoniavajú čerstvé ruže. Atmosféru dotvárajú vitráže s&nbsp;týmito kvetmi na&nbsp;stenách a&nbsp;ich podobu majú aj kovové lampy. Dolnokrupská Medolandia nie je len kráľovstvom medoviny, ale aj ruží a&nbsp;ich mecenášky. Dokonca výnimočnej rodáčke zasvätili dobový salónik s&nbsp;jej portrétom.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/divy-dolnej-krupej-vynimocny-kastiel-mauzoleum-lasky-rozarium-zil-tu-aj-beethoven" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

„Aj slzy padali,“ dodá vychýrený včelár a&nbsp;medovinár Peter Kudláč, pre ktorého bolo ružiarstvo úplne nová parketa. „Keď som niesol záhradným architektom z&nbsp;Nemecka ružové frizzante, pozerám, veď oni plačú. Dojalo ich, že sa môžu podieľať na&nbsp;niečom takom krásnom, čomu zasvätili život,“ spomína. „Viacerí sme mali pri budovaní zimomriavky. Akoby bola Mária Henrieta stále s&nbsp;nami,“ doplní jeho polovička. „Je tu. Cítime jej energiu. Mala ťažký osud, sama rozvíjala svoje panstvo a&nbsp;možno sa tu niekde vznáša jej duch a&nbsp;teší sa z&nbsp;toho, že sme na&nbsp;jej dielo nezabudli,“ dodáva Kudláč.