Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Centrum Bratislavy zíva prázdnotou. Rovnako miesta, kde ešte pred rokom vládol čulý ruch. Dnes sú kaviarenské stoly pokryté prachom. Ak sa chce niekto osviežiť, pristaví sa pri kávovom vozíku a&nbsp;uspokojí sa s&nbsp;pochlipkávaním kávičky v&nbsp;plastovom tégliku. Ako Bratislavčan Marek. „Áno, riešim to teraz takto. Ale chýbajú mi kaviarne, rád som si tam prečítal noviny či porozprával sa s&nbsp;niekým face to face,“ priznáva.

Vôňa aromatického horúceho nápoja sa na&nbsp;prašných uliciach rýchlo vytratí. O&nbsp;to viac sa vynárajú spomienky. Na&nbsp;časy pred koronou aj tie dávno minulé, keď sa v&nbsp;legendárnych bratislavských kaviarňach stretávali umelci a&nbsp;intelektuáli, písali básne, pripravovali politické prejavy či len ticho pozorovali pouličný život. Väčšina z&nbsp;nich už zostala len v&nbsp;spomienkach pamätníkov.

Keď predseda SaS Richard Sulík na jar hovoril o otváraní kaviarní a terás, majiteľom išlo o&nbsp;živobytie, ale aj kávičkári mali pochopenie pre jeho nasadenie. Kaviarenská kultúra je súčasťou života mnohých európskych miest. Nie je to len také obyčajné miesto. Napokon, za&nbsp;vlády strany Smer sme od&nbsp;jej lídra Roberta Fica často počúvali o&nbsp;bratislavskej kaviarni, ktorá však nepredstavovala konkrétne miesto, ale týmto termínom výsmešne označoval liberálnejšie zmýšľajúcich veľkomestských intelektuálov.

Nechajme však Ficove fantázie bokom. Kaviarne sa v&nbsp;Bratislave objavili v&nbsp;polovici 18. storočia a&nbsp;život obyvateľov mesta spríjemňujú už viac než štvrť tisícročia. „Za&nbsp;ten čas zažili obdobia rozkvetu aj úpadku,“ spomína etnológ Peter Salner, ktorý sa s&nbsp;týmto prostredím zoznámil už v&nbsp;útlom detstve. „Prakticky každú nedeľu som bol nútený chodiť s&nbsp;rodičmi do&nbsp;Carltonu. Oni sa s&nbsp;priateľmi skvele bavili, ja ako jediné dieťa v&nbsp;spoločnosti som sa pri ich klebetení a&nbsp;vtipkovaní dokonale nudil,“ priznáva.

V&nbsp;študentských rokoch sa však jeho vzťah k&nbsp;týmto inštitúciám zlepšil, pretože ich navštevoval so spolužiakmi. „Mali sme o&nbsp;čom hovoriť, ale skutočné čaro kaviarní som objavil až neskôr. Začiatkom osemdesiatych rokov som ako etnológ začal skúmať spoločenský život mesta v&nbsp;medzivojnovom období a&nbsp;pri tom som nemohol obísť bratislavské kaviarne. Vďaka tomu sa predo mnou zrazu otvoril prekrásny nový svet, zásadne odlišný od&nbsp;socialistickej sivosti, v&nbsp;ktorej sme vtedy žili. Práve dvadsiate a&nbsp;tridsiate roky 20. storočia predstavujú totiž zlatý vek ich existencie,“ vysvetľuje odborník z&nbsp;Ústavu etnológie a&nbsp;sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied (UESA SAV).

Kaviarne v&nbsp;tých časoch neponúkali len obľúbený nápoj. „Večerným lákadlom pre návštevníkov bol umelecký program. Väčšinou išlo o&nbsp;hudbu do&nbsp;tanca alebo na&nbsp;počúvanie. Prevládali rómske kapely, inde stavili na&nbsp;moderný džez, v&nbsp;Muzejke alebo Redute zas ponúkali kabaretné vystúpenia, v&nbsp;ktorých vystupovali populárni herci,“ dodáva s&nbsp;tým, že v&nbsp;pestrej ponuke si každý, kto mal čas, záujem a&nbsp;peniaze, mohol nájsť to svoje.

Kaviarne a&nbsp;ich návštevníci boli v&nbsp;permanentnom pohybe. „Ale v&nbsp;období, ktoré ma najviac zaujímalo, teda v&nbsp;dvadsiatych a&nbsp;trid­siatych rokoch 20. storočia, sa umelci koncentrovali do&nbsp;niekoľkých centier, pričom podľa nálady a&nbsp;momentálnej situácie sa v&nbsp;priebehu dňa presúvali z&nbsp;jedného miesta na&nbsp;druhé,“ opisuje Peter Salner.

Neraz sa stalo, že pútnici nedorazili do&nbsp;plánovaného cieľa, pretože sa zastavili v&nbsp;niektorej z&nbsp;početných a&nbsp;obľúbených viech. „Toto bratislavské špecifikum predstavovalo silnú konkurenciu kaviarní. Kaviarnici tvrdili, že ročný zisk viecharov dosahuje až miliardu korún československých, pričom veľkú časť tejto sumy vraj získali na&nbsp;úkor kaviarní. Údajne porušovali licenčné predpisy, nedodržiavali prikázané otváracie hodiny do&nbsp;22.00, ponúkali varenú stravu, najmä však lacné a&nbsp;kvalitné víno. Kaviarnici nie vždy úspešne bránili svoje práva aj súdnou cestou,“ pripomína etnológ.

V&nbsp;tridsiatych rokoch bolo v&nbsp;meste 35 veľkých kaviarní. V&nbsp;Metropolke na&nbsp;Krížnej ulici sedávali básnici Laco Novomeský a&nbsp;Ján Poničan. Kaviareň Bláha na&nbsp;Šafárikovom námestí, známu aj ako Baroška či neskôr Krym, navštevovali umelci Emo Bohúň s&nbsp;priateľmi, neskôr maliar Štefan Bednár. V&nbsp;legendárnom Grande, ktorý sídlil na&nbsp;prvom poschodí&nbsp;domu známom ako Manderlák, trávil v&nbsp;50. rokoch veľa času aj básnik Emil Boleslav Lukáč, niekedy v&nbsp;spoločnosti Janka Alexyho.

Umelci však vyhľadávali aj Astorku, Carlton na&nbsp;Hviezdoslavovom námestí, Muzejku v&nbsp;objekte Slovenského národného múzea na&nbsp;brehu Dunaja, Redutu či Štefánku. Dnes stoja zväčša len budovy. V&nbsp;bývalom Grande je herňa, ale najväčšou opachou je Luxor. Cez poschodie, kde bývala legendárna kaviareň, je natiahnutá reklama a&nbsp;celý objekt s&nbsp;firmami už ani zďaleka nepripomína staré časy.

Azda najviac slávnych mien sa dodnes spája s&nbsp;kaviarňou Štefánka. Sídli v&nbsp;dome, ktorý v&nbsp;roku 1897 postavili podľa projektu významného prešporského architekta a&nbsp;staviteľa Alexandra Feiglera. Majiteľkou bola Rosa Fleischmannová, ktorá prízemie domu prenajala kaviarnikovi Mezeyovi. V&nbsp;roku 1904 sa majiteľom kaviarne stal Béla Hackenberger a&nbsp;jeho rodina podnik prevádzkovala až do&nbsp;roku 1945. Béla poprosil vdovu po&nbsp;následníkovi rakúsko-uhorského trónu princovi Rudolfovi o&nbsp;zvolenie, aby kaviareň mohla niesť jej meno. S&nbsp;jej súhlasom sa kaviarni začalo hovoriť Štefánia a&nbsp;po&nbsp;vzniku ČSR Štefánka. Po&nbsp;obľúbenej princeznej pomenovali aj ulicu Stephaniengasse.

Priestory a&nbsp;atmosféra tohto podniku učarovali básnikom Jánovi Smrekovi, Pavlovi Horovovi, Jožovi Nižňánskemu, Štefanovi Žárymu, Emilovi Boleslavovi Lukáčovi, Ľudovi Ondrejovovi aj Ľubomírovi Feldekovi. „V&nbsp;roku 1954, keď som prišiel študovať do&nbsp;Bratislavy, býval som v&nbsp;podnájme na&nbsp;Gunduličovej ulici - na&nbsp;skok od&nbsp;Štefánky. Ráno cestou do&nbsp;školy som sa v&nbsp;nej zastavil na&nbsp;kávu a&nbsp;často sa mi už potom škola zdala veľmi ďaleko,“ spomína známy básnik a&nbsp;prekladateľ na&nbsp;obdobie štúdia na&nbsp;vysokej pedagogickej škole.

V&nbsp;kaviarni neraz uviazol až do&nbsp;večera. „V&nbsp;Štefánke totiž vládla generačná rovnoprávnosť. Hoci som mal len osemnásť, mohol som si posedieť v&nbsp;jednom boxe aj s&nbsp;takými básnikmi ako Ján Smrek alebo Emil Boleslav Lukáč, hoci oni mali už vyše päťdesiatky. Obaja boli vtedy v&nbsp;nemilosti, dnes by sme povedali, že to boli disidenti, no vtedy sa to slovo ešte nepoužívalo. Lukáč prichádzal na&nbsp;rannú kávu s&nbsp;červenými očami rovno zo šichty - robil nočného korektora v&nbsp;nejakej tlačiarni. Jánovi Smrekovi dovolili vtedy vládnuci stalinisti aspoň prekladať,“ opisuje dávne časy Ľubomír Feldek.

Podelí sa s&nbsp;nami aj o&nbsp;jednu vtipnú príhodu. „Smrek práve prekladal pre Mladé letá Jiráskov román Proti všem&nbsp;a&nbsp;zažil som, ako sa ho jeho priatelia zas a&nbsp;znova vypytovali: Ako si ďaleko s&nbsp;prekladom toho Jiráska, Janko? Smrek vždy odpovedal: Už mám preložený názov! Ako si ho preložil? pýtali sa oni, hoci už dopredu vedeli, čo odpovie. A&nbsp;on ich vždy znova pobavil odpoveďou: Proti všiam.“

V&nbsp;deväťdesiatych rokoch sa do&nbsp;budovy z&nbsp;19. storočia nasťahovala čínska reštaurácia a&nbsp;mnohí bývalí štamgasti Štefánky ťažko znášali takúto degradáciu. V&nbsp;roku 2011 oprášila zašlú slávu a&nbsp;tak je to dodnes, hoci pred troma rokmi zmenila majiteľov. „Tešili sme sa, že toto miesto ľudia opäť objavili, že stará bratislavská legenda ožila. Ale teraz? Vidíte...“ ukazuje na&nbsp;prázdne priestory spolumajiteľ Andrej Gogola.

Zopár ľudí do&nbsp;Štefánky zavíta aj teraz, v&nbsp;ťažkých epidemických časoch. Cez obed si vyzdvihnú jedlo a&nbsp;okamžite opúšťajú krásne priestory ozdobené dobovými obrazmi či veľkým portrétom princeznej Štefánie. Medzi nimi aj Marián Slovák. „Bývam blízko, tak sem často chodím. Sú tu dobrí majitelia aj obsluha. A&nbsp;architektúra, ktorá pripomína staré časy,“ vymenováva známy herec, ktorého sme v podniku zastihli v čase obeda s igelitkou naplnenou jedlom. Do&nbsp;Štefánky chodieval aj pred pádom železnej opony. „A&nbsp;ešte do&nbsp;Luxoru a&nbsp;Metropolu. Škoda, že mnohé staré kaviarne zanikli,“ povzdychne si.

Aj krátko pred koronou podnik hostil mnohých súčasných umelcov. Rád si tu posedel nielen Marián Slovák, ale aj Pavol Hammel, Rasťo Piško či Boris Filan. Ľubomíra Feldeka teší, že noví majitelia udržujú v&nbsp;povedomí aj jej slávnu minulosť. „Po&nbsp;jej zrenovovaní usporiadali slávnostné &nbsp;znovuotvorenie a&nbsp;mňa a&nbsp;moju ženu pozvali za&nbsp;jej kmotrov. Aj to je jeden z&nbsp;dôvodov, prečo&nbsp;Štefánka ostala mojou najobľúbenejšou kaviarňou až dodnes,“ priznáva známy básnik.

Okrem kvalitnej kávy, domácich zákuskov, rozmanitých nápojov a&nbsp;bohatého sortimentu domácich či zahraničných novín a&nbsp;časopisov staré bratislavské kaviarne návštevníkom ponúkali slušnú obsluhu, príjemnú atmosféru, pohodlie, svetlo a&nbsp;teplo. „Bolo to dôležité, pretože doma mnohým podobný luxus chýbal. Treba pripomenúť, že po&nbsp;rozpade monarchie a&nbsp;vzniku Československa v&nbsp;roku 1918 sa Bratislava enormne rozrástla. Noví obyvatelia boli často nútení uspokojiť sa s&nbsp;drahým a&nbsp;nie vždy primerane vybaveným podnájmom. Aj táto skutočnosť zvýšila popularitu kaviarní a&nbsp;iniciovala otváranie ďalších podnikov,“ vysvetľuje Peter Salner.

Kaviarne teda nevyhľadávali len umelci a&nbsp;bohéma. „V&nbsp;skutočnosti tvorili len časť pravidelných návštevníkov. Funkcie podnikov a&nbsp;spektrum ich hostí totiž boli pestré a&nbsp;obmieňali sa v&nbsp;priebehu dňa. Prví návštevníci sa zastavili na&nbsp;kávičku a&nbsp;čerstvé noviny už cestou do&nbsp;zamestnania, iní, najmä umelci, žurnalisti, ale napríklad aj právnici, obchodníci či študenti využívali kaviarenské priestory počas dňa ako svoju kanceláriu, pracovňu, študovňu. Tu tvorili, čítali, študovali, schádzali sa s&nbsp;obchodnými partnermi,“ vysvetľuje etnológ a&nbsp;dodáva, že právnici mali svoje centrum v&nbsp;Grande v&nbsp;známom Manderláku. „Ako mi prezradil bývalý hlavný, rekord bol 42 právnikov naraz. Mnohé spolky nemali vlastné priestory a&nbsp;zvolávali svojich členov do&nbsp;kaviarní,“ objasňuje odborník.

Samozrejme, tie lepšie kaviarne neboli lacné. „Mnohí vtedajší študenti však spomínajú, že mohli presedieť v&nbsp;kaviarni celý deň pri jednej káve a&nbsp;suchom rožku. Ale aj umelci sa niekedy na&nbsp;kratší či dlhší čas ,ocitli na&nbsp;suchu‘. Najjednoduchším, ale ťažko opakovateľným riešením nepríjemného problému bol útek bez platenia. Niektorí skúšali dostať úver od&nbsp;známych čašníkov, kým iní sa obracali na&nbsp;kaviarenských hostí. Maliar a&nbsp;bohém Štefan Bednár vo svojich memoároch spomína, že bol v&nbsp;takom prípade vždy ,zásadový‘. Ak mu dakto, od&nbsp;koho vyžadoval päťdesiatku, ponúkol 30 či 20 korún, odmietol a&nbsp;poďakoval s&nbsp;tým, že potrebuje práve päťdesiatku. K&nbsp;bežným technikám patrilo, že potenciálnych mecenášov neoslovovali osobne, ale posielali im po&nbsp;obsluhe lístočky so žiadosťou,“ spomenie Peter Salner.

Etnológa z SAV fascinovalo, keď v&nbsp;memoároch komunistických politikov a&nbsp;umelcov opakovane čítal, ako v&nbsp;medzivojnovom období v&nbsp;kaviarňach búrlivo diskutovali so svojimi názorovými protivníkmi. „V&nbsp;osemdesiatych rokoch sa predstava takýchto verejných politických polemík pohybovala medzi snom a&nbsp;trestným činom,“ pripomína.

Momentálne by si ľudia aj povedali, čo majú na&nbsp;srdci, len nemajú kde. A&nbsp;mladšie ročníky by už častejšie posedávali pri káve so smartfónmi v&nbsp;ruke, než by si vychutnávali živú debatu. Zmenila sa spoločnosť aj jednotlivci. A&nbsp;kaviarne tiež. Stále sú však obľúbenou súčasťou nášho života.

Čím sa líšili kaviarne zo začiatku 20. storočia od&nbsp;povojnových a&nbsp;súčasných? „Najjednoduchšie by bolo povedať, že všetkým. Nebola by to však celkom presná odpoveď, pretože niektoré si vďaka interiéru či starším členom personálu, ktorí nezabudli na&nbsp;staré časy, zachovali zvyšky bývalého dekóru. Ale pamätníci sa zhodovali, že ,už to nebolo ono‘, a&nbsp;mnohí z&nbsp;nich kaviarne prestali navštevovať,“ vysvetľuje Peter Salner.

A&nbsp;vráti sa k&nbsp;tej „svojej“ kaviarni. „Vtedy sa volala Krym, starší ju poznali pod menom Baroška či Bláha, po&nbsp;novembri 1989 sa názvy menili ešte častejšie. Dnes je to opäť Krym, nie však kaviareň, ale reštaurácia. Mala výhodnú polohu medzi univerzitou a&nbsp;mojím dnešným pracoviskom, solídny a&nbsp;solidárny personál. Chodil som tam so spolužiakmi a&nbsp;neskôr so spolupracovníkmi, takže som toleroval nižšiu kvalitu vína či zalievanej kávy,“ opisuje miesto na&nbsp;Šafárikovom námestí.

Viac FOTO bratislavských kaviarní v GALÉRII &gt;&gt;

To v&nbsp;týchto náročných časoch, tak ako mnohé ďalšie, zíva prázdnotou. „Je to iné, keď počujete hlasy ľudí, cinkot tanierov, ako sa tu krája a&nbsp;pripravuje jedlo. Verím, že sa na&nbsp;konci roka všetko vráti do&nbsp;normálu a&nbsp;budeme fungovať v&nbsp;neobmedzenom režime,“ vyjadruje pocity všetkých majiteľov gastrozariadení Andrej Gogola.

Prvá kaviareň na svete bola pravdepodobne otvorená okolo roku 1550 v&nbsp;Istanbule, iné pramene uvádzajú ako najstaršiu parížsku kaviareň Le Procope. Otvoril ju v&nbsp;roku 1686 Francesco Procopio dei Coltelli a&nbsp;chodili do nej svetoznámi filozofi 18. storočia Denis Diderot, Jean-Jacques Rousseau, Voltaire, ale aj americký štátnik a&nbsp;spisovateľ Benjamin Franklin. Paríž sa nám dodnes spája s&nbsp;kaviarňami, v&nbsp;ktorých si viac než dvesto rokov podávali kľučky umelci z&nbsp;celého sveta.

Po francúzskej metropole začali otvárať prvé kaviarne vo Viedni. Kávu treba vedieť piť. Vychutnať si každý hlt&nbsp;v&nbsp;prostredí, ktoré zážitok z&nbsp;konzumácie povýši na malú oslavu. Aj preto bola v novembri 2011 viedenská kaviarenská kultúra oficiálne začlenená do Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Navyše, radi si ju vychutnali aj Bratislavčania, stačilo sadnúť na električku. Naši susedia sa pýšia podnikmi ako Café Hawelka, Café Central&nbsp;na Herrengasse či kaviareň&nbsp;Landtmann&nbsp;pri Burgtheatri, kam chodieval Sigmund Freud, Marlen Dietrichová, Romy Schneiderová, ale kávičku si tam vychutnali aj Hilary Clintonová a&nbsp;Paul McCartney. Jednou z&nbsp;najstarších je Café Sperl neďaleko známej Mariahilferstrasse a&nbsp;bola miestom stretnutí umelcov aj politikov

Na dne: Kedysi sa kaviarnici súdili s viecharmi, dnes bojujú o prežitie kvôli pandémii

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Výber pre vás

Na dne: Kedysi sa kaviarnici súdili s viecharmi, dnes bojujú o prežitie kvôli pandémii

Monika Mikulcová

Súvisiace články

Hrdina Joe: Prežil vojenské misie, za pomoc na covidovom oddelení zaplatil životom

Na Slovensku máme až 91 hradných zrúcanín. Pajštún je poslednou, o ktorú sa nik nestará

Čo bude s našimi hradmi? Nová vláda na nich pozabudla. Plačú nezamestnaní i združenia

Legenda z garsónky: Stretol sa so Schwarzeneggerom aj Kennedyovou a zahral si s Adamovičom

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Výber pre vás