Ťažko by sme si bez neho vedeli malebnú Spišskú kotlinu predstaviť. Týči sa na vysokom vápencovom brale ako nemá spomienka na našu minulosť. Keď je jasná obloha a na jeho pozadí sa črtajú štíty Vysokých Tatier, dostaneme dokonalý obrázok súhry nádhernej prírody a diela človeka. Z diaľky pôsobí, akoby nad ním zub času nemal žiadnu moc.
Nemenný, pevný, nezdolný. Žiaľ, opak je pravda. Napriek mnohým investíciám a rokom rekonštrukčných, nie vždy práve ukážkových odborných prác sa pomaly rozpadáva. Útočia naň živly, pred ktorými ho provizórne opatrenia už nedokážu chrániť. Podzemné priestory jeden po druhom uzatvárajú, pretože klenby už na viacerých miestach držia len silou vôle, z niekedy pevných hradieb sa sypú kubíky muriva.
Najvzácnejší Románsky palác z 13. storočia, ktorý je vlastne jedným z dôvodov, prečo je niekdajšie kráľovské sídlo zapísané v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, sa nebezpečne nakláňa k priepasti hlbokej desiatky metrov. Len naň treba niekoľko miliónov eur. Ani potom hrad nebude za vodou. Odhady spred niekoľkých rokov hovoria o tom, že celková suma všetkých opráv by presiahla dvadsať miliónov. Stojí za tie peniaze alebo padne?
Obraz skazy
Je síce už po prázdninovej sezóne, ale na malom parkovisku je plno. Autá, autobusy, množstvo hlavne starších výletníkov. Tí zvoľna zdolávajú párminútové stúpanie kamennou cestičkou až k hradnému nádvoriu. Občas sa zastavia, vydýchnu, namieria fotoaparáty na vysoké múry či okolitú krajinu zaliatu slnkom. Vízia nedobytného hradu sa za vstupnou bránou mení. Na každom kroku registrujeme stavebné práce, uzatvorené priestory, narušené steny.
Viac FOTO unikátneho Spišského hradu v GALÉRII >>
Dnes tu pracuje len partia horolezcov zavesená na lanách visiacich z okien gotických palácov, kde sa údajne narodil kráľ Ján Zápoľský. Horolezci pred pár mesiacmi spevňovali aj hradné bralo pod západnými palácmi, z ktorých nezadržateľne ubúda. Tie hlavné práce však čakajú. Posledná, takmer miliónová injekcia od štátu vystačila len na najnutnejšie opravy, inžinierske siete, prípravu na rekonštrukciu či inštaláciu aktívneho bleskozvodu.
S mladou sprievodkyňou Natáliou stúpame k vrchným podlažiam okolo ohradených priestorov, prechádzame dočasným dreveným tunelom, kde vraj onedlho budú nové toalety a informačné stredisko. Keď pootvoríme oplotenie lemujúce okraj chodníka, odhalí sa nám obraz skazy. „Toto sú východné paláce, kde niekedy boli hospodárske priestory, ubytovanie pre vojakov a služobníctvo. Dnes sú v dezolátnom stave a do podzemia už nesmú ani zamestnanci,“ prehodí Natália a vedie nás schodiskom k hornému nádvoriu.
Prvá slovenská parašutistka
Samozrejme, neprehliadneme devätnásťmetrovú dominantu hradu, obrannú vežu Nebojsa, z ktorej vraj pred stáročiami skočila sestra vtedajšieho hradného pána Filipa Hedviga. Podľa legendy nedokázala uchrániť jeho jedinú dcéru Barborku pred nástrahami poľského veľmoža prahnúceho po pomste. Ten počas Filipovej neprítomnosti Hedvigu zviedol, oklamal aj bedlivý zrak dvanástich najstatočnejších vojakov a dievča uniesol.
Po návrate hradného pána vojaci skončili v rukách kata, Hedviga sa zbláznila a vrhla sa z veže. Dodnes vraj jej duch blúdi po hradbách a hľadá stratenú Barborku. To je, samozrejme, len jedna verzia príbehu, ktorý sa možno nikdy nestal. K hradom však povesti patria a Spišský hrad ich zas tak veľa nemá. Panstvo tu viedlo na tie časy usporiadaný život, hoci ani ono sa zábave nebránilo. K bujarým radovánkam sa viaže príbeh, ktorý nám naša sprievodkyňa vyrozpráva.
Počas jednej z hostín prejavoval hradný pán Thurzo priveľa náklonnosti Dorke, dievčine zo Spišského Podhradia. Keď sa mu snažila uniknúť, spadla cez hradné múry. Hľadali ju celú noc, ale nebolo po nej stopy. Až na druhý deň vysvitlo, že prežila. „Pri páde sa jej roztvorila krinolína - veľká naberaná sukňa - a poslúžila ako padák. Takže práve tu sme mali zrejme prvú slovenskú parašutistku,“ dodá s úsmevom Natália.
Prechádzame malým múzeom, nazrieme do mučiarne, ktorá tu však s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nebola a slúži len ako výstava praktík dobových tortúr, do kuchyne, kde počas nočných prehliadok dievčatá v dobových odevoch podávajú návštevníkom medové a cesnakové posúchy, i do kaplnky, v ktorej sa príležitostne slúžia omše a pamätajú si v nej aj novodobú svadbu.
Rozpadávajúci sa palác
Pre Natáliu je hrad srdcová záležitosť. „Môžeme tu doslova čítať našu históriu, dejiny. Krásne je však celé okolie,“ pri jednom zo zábradlí sa nám naskytne pohľad na celé podhradie. „Pozrite, tam naľavo je travertínový kopec Dreveník, odkiaľ sa niekedy zvážali kamene na výstavbu hradu, rovno pod nami Spišská Kapitula, v minulosti sídlo prepošta a teraz spišského biskupa, trochu ďalej zase spišský Jeruzalem a keď sa vyjasní, v diaľke uvidíte Vysoké Tatry.“ Spomenie aj lákadlo pre deti, kolóniu zhruba dvoch stoviek sysľov, ktoré sa utáborili na dolnom nádvorí.
Pohrúžení do rozhovoru dôjdeme k okraju horného nádvoria, za ktorým sa čnie opustený Románsky palác. Práve ten je najvzácnejšia a najohrozenejšia súčasť hradu. Ako hovorí Natália, na celom svete sú len štyri také stavby, no táto je už roky pre verejnosť uzatvorená. „Časom sa v brale, na ktorom stojí, vytvoril zlom, čo ohrozuje jeho statiku.“
Pivničné klenby doteraz aspoň trochu chránilo provizórne prekrytie, ale už nedokážu odolávať poveternostným podmienkam. Galibu narobil aj blesk, ktorý do hradu pred rokmi udrel a spôsobil uvoľnenie niekoľkých kubíkov muriva. Hrozí, že bez zásahu stavbárov sa zosype nielen palác, ale celý hrad. To by bola škoda. Nielen podľa našincov, ale aj turistov, ktorí prichádzajú túto vzácnu pamiatku obdivovať zo zahraničia. Veď je už známy pomaly na celom svete.
Chýbal by
David a Izabela zo Španielska sa o ňom dočítali v známom medzinárodnom turistickom sprievodcovi (Lonely Planet). Práve naše hrady boli hlavným dôvodom, prečo na Slovensko zamierili. Prešli Smolenice, Devín, Oravský či Bratislavský hrad. Spiš je už šiesty v poradí a tvrdia, že najúchvatnejší. „Sme prekvapení jeho veľkosťou i zaujímavým príbehom,“ hovorí Isabel.„Naozaj škoda, že je v takomto stave.“ Podobne zmýšľa postaršia dvojica z čínskeho Pekingu. Ich prvá cesta hneď po Vysokých Tatrách mierila sem. „Je veľký, krásny, zaujímavý. Určite si zaslúži aj nákladnejšiu rekonštrukciu. Tak, ako to robia moderné krajiny. Veď je to vaše historické dedičstvo. Radi by sme ho potom znova videli. Pri našej ďalšej ceste po Európe sa tu istotne zastavíme.“
Cestou z horných podlaží nám pár slov povie aj stavbár z Myjavy Miko. Ten síce preferuje hlavne Tatry, ktoré má prechodené spredu aj zozadu, ale s manželkou radi prichádzajú i na hrad. „Naposledy sme tu boli pred štyrmi rokmi. Už vtedy bol vo veľmi zlom stave. Konečne vidieť, že sa tu niečo deje a dávajú to dokopy. Najvyšší čas. Veď je to náš najstarší a najväčší hrad. Myslím si, že vzhľadom na náročnosť stavebných prác cena vôbec nie je prehnaná.“
Samozrejme, zaznievajú tiež kritické hlasy. Návštevníci sa sťažujú na malé parkovisko, „vysokohorské prirážky“ v bufetoch, hoci zásobovacie vozidlá sa dostanú až k vstupnej bráne, či vysokú cenu vstupenky, keď je viacero častí uzatvorených. „Ale ak tie peniaze idú na obnovu, potom je to v poriadku,“ zhodnotí párik od Košíc.
Bohatý program
Napriek všetkým starostiam Spišský hrad naďalej žije svojím tradičným životom. Aspoň v rámci možností. V minulosti sa tu robili veľké festivaly a koncerty, ale dnes už z masových akcií upúšťajú a orientujú sa skôr na rodiny a deti.
Ako nám hovorí múzejná pedagogička Vanda Stašíková, v sezóne organizujú Leto na hrade s víkendovým programom. Prichádzajú sem divadelníci, hudobníci, šermiarske skupiny od nás i zo zahraničia, tanečníci, kaukliari s ohňom, robia nočné prehliadky, predvádzajú živé sochy osobností, s ktorými sa spájajú rôzne legendy, v rámci podujatí pre deti korunujú malé princezné.
„Každý druhý rok tu máme aj najväčší hradný festival v strednej Európe, kde nechýbajú rytierske zápasy a šermiari z celej Európy. Vtedy tu býva naozaj rušno,“ dodáva mladá pedagogička.
Bez miliónov to nepôjde
O havarijnom stave hradu nám hovorí aj riaditeľka Slovenského národného múzea v Levoči Mária Novotná. Neskrýva obavy, že ak sa niečo nezačne robiť, môže sa celkom rozsypať. Od sedemnásteho storočia, až na malú vojenskú posádku, prakticky nebol obývaný a po požiari v roku 1780 len chátral. Medzivojnové pokusy Československého klubu turistov o jeho záchranu vyšli naprázdno a hoci je od šesťdesiatych rokov minulého storočia vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a Pamiatkostav začal s rekonštrukciou, tá sa nedokončila.
Nehovoriac o tom, že ku koncu bolo viacero prác vykonaných neodborne alebo nekvalitne. Na samotný Románsky palác, ktorý by si zaslúžil najviac pozornosti, sa už nedostalo. Potichu sa rozpadáva už dvesto rokov. Atakovaný vodou, mrazmi a teraz trpí aj pre zhoršujúcu sa statiku.
„Keď sa v roku 1986 rekonštrukčné práce zastavili, vznikol v spoločnosti akýsi mýtus, že všetko bolo už prebádané a dokončené. Nie je to zďaleka pravda. Novšie výskumy dokazujú, že o dejinách hradu a jeho stavebnom vývoji nebolo povedané posledné slovo.“ Od ministerstva kultúry síce viackrát dostali dotáciu a údržbu dokážu pokrývať aj z vlastných príjmov, ale to nestačí. Len prvá fáza obnovy je vyčíslená na 4,8 milióna eur. Najväčšia časť tejto sumy má smerovať do Románskeho paláca a západných palácov s kaplnkou, ďalšie pôjdu na spevnenie plôch a sanáciu brala, na ktorom hrad stojí. Celkovú výšku nákladov, ktoré si hrad bude vyžadovať, si Mária Novotná ani nedovolí odhadnúť.
Turistický nápor
Rovnako ako návštevníci si riaditeľka myslí, že zachovanie hradu stojí za každé investované euro. Dokazuje to aj neustále sa zvyšujúci nápor turistov, ktorých sem prišli za tridsať rokov ich správy viac než štyri milióny. Počas poslednej sezóny vyše dvestotisíc. V hlavnej sezóne musia prijímať dvojnásobný počet zamestnancov a rozľahlé sídlo je v prevádzke desať hodín denne, sedem dní v týždni. V rozhovore reaguje aj na výhrady k osemeurovému vstupnému.
„V zahraničí sú hrady, v ktorých za každý objekt v podobných historických komplexoch platia návštevníci osobitne. Tu je všetko v cene. Parkovanie, audio aj živý sprievodca, aplikácia do mobilu, propagačné materiály, mapa, vstup do múzea aj možnosť malého občerstvenia. Navyše pobyt za hradnými múrmi nie je časovo obmedzený.“
Ako všetko dopadne, je stále vo hviezdach. Ak sa aj podarí získať skoro päťmiliónovú dotáciu a zachrániť najdôležitejšie súčasti hradu, stále bude vo vzduchu otázka, dokedy to bude stačiť. Kde sa nájde zhruba pätnásť miliónov na kompletnú opravu spišskej dominanty? A prijmú takúto vysokú štátnu investíciu pochybovači, ktorí už teraz volajú, že spišská ruina je pridrahá?
