Vyšetrovacia väzba nie je náhradou trestu. A treba s ňou narábať mimoriadne opatrne. Ústavný súd (ÚS) už pritom zistil závažné pochybenia pri viacerých prípadoch. Za posledné dva roky Slovensko rieši niekoľko prípadov odškodnenia za nezákonnú väzbu a obvinenie. Exriaditeľ SIS Vladimír Pčolinský sa dokonca obrátil na Európsky súd pre ľudské práva. Vo väzbe strávil takmer šesť mesiacov a podľa vyšetrovateľa viedla jeho väzba k strate zamestnania, ale údajne aj k strate jeho vážnosti a reputácie v spoločnosti. Pčolinský zatiaľ vyčíslil stratu na zmarenom zisku, keďže mu každý mesiac nepípla na účet výplata, na viac ako 27-tisíc eur. Pčolinský sa dostal na slobodu až po tom, čo generálna prokuratúra označila väzbu za nezákonnú a využila paragraf 363.

So žiadosťou o odškodnenie sa prihlásil už aj finančník Jaroslav Haščák. Toho prepustil po mesiaci z vyšetrovacej väzby Najvyšší súd (NS). Obvinenie mu zrušila generálna prokuratúra. „Žiadame náhradu škody - ušlého príjmu a trov obhajoby - vo výške medzi 13 a 16 miliónov eur - a nemajetkovej ujmy vo výške 35-tisíc eur. Zároveň navrhujeme, že ak sa štát ospravedlní, pán Haščák sa vzdá všetkých peňažných nárokov,“ uviedol pre PLUS 7 DNÍ Haščákov advokát Peter Kubina.

Rozviazané ruky pri odhaľovaní korupcie ako keby išli ruka v ruke doslova s likvidáciou právnych zásad, ktoré musia platiť pri obmedzovaní človeka na slobode. Ľudí totiž nie je možné strkať do väzby preventívne, ide o obrovský zásah do života. A Ústavný súd SR už najmenej v trinástich politicky exponovaných prípadoch rozhodol, že sudcovia Najvyššieho súdu SR nerešpektovali práva obvinených na osobnú slobodu a do väzby ich poslali nezákonne. To je dosť veľa prípadov...

„Či už z horlivosti, alebo z iných dôvodov sa pri väzobných trestných stíhaniach dopustili jedného z dvoch základných typov chýb. Buď neurobili svoju prácu poriadne a dopustili sa procesných chýb, alebo, čo je ešte horšie, použili väzbu v prípadoch, v ktorých ju vôbec použiť nemali, čo by mohlo hraničiť s trestným činom zneužívania právomoci verejného činiteľa, ak by to bolo úmyselné,“ upozorňuje dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Eduard Burda.

Pozrime sa konkrétne na sudcov, ktorí rozhodujú mimo práva. V troch protiústavných rozhodnutiach senátu NS SR bol sudca Juraj Kliment. Odmietol sa napriek zaujatosti vylúčiť či už v prípade exšpeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, expolicajta Mariána Kučerku, alebo bývalého sudcu Richarda Molnára. Podľa Ústavného súdu tak porušil najvýznamnejšie ústavné právo na spravodlivý proces.

Pri ďalších štyroch prípadoch rozhodovali senáty so sudcami Pavlom Farkašom a Petrom Štiftom. V dvoch figuroval sudca Peter Hatala.
Samozrejme, sudcovia sú tak­isto len ľudia a človek je tvor omylný. No pri ich rozhodovaní by nemali byť nikdy a za žiadnych okolností motivovaní politickými názormi, prospechárstvom a podobne. Myslí si to aj dekan Burda: „Ide o indikátor, na základe ktorého by bolo vhodné preveriť, či predmetní sudcovia nezneužívajú svoje postavenie a či sa prípadne nedopúšťajú disciplinárneho deliktu či trestného činu.“