Vyštudovala odbor filozofia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Články z oblasti kultúry písala pre tlačovú agentúru aj rôzne týždenníky a mesačníky. V PLUS 7 DNÍ pracuje od roku 2002. Venuje sa kultúrnym, sociálnym a historickým témam a pripravuje reportáže z domova aj zo zahraničia. V roku 2002 získala druhé miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity, v rovnakom roku druhé miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Tiché miesto v&nbsp;lesoch v&nbsp;blízkosti moravsko-slovenských hraníc neďaleko Starej Turej dodnes vyvoláva zimomriavky. Pamätník pripomína hrdinstvo protifašistického odboja a&nbsp;osamelé, roztrúsené kamenné stĺpy s&nbsp;menami niekdajších obyvateľov osudy jednotlivcov. Malá osada Nárcie pod rukami nemeckých vojakov vzbĺkla v&nbsp;plameňoch. A&nbsp;s&nbsp;ňou zaživa zhorelo niekoľko partizánov.

Hoci centrom Slovenského národného povstania sa takmer pred osemdesiatimi rokmi stala Banská Bystrica, v&nbsp;boji proti nemeckým okupačným jednotkám vyhasli životy mnohých partizánov aj civilistov z&nbsp;okolia Starej Turej. „Po&nbsp;vojne sa hovorilo, že Turiec a&nbsp;podjavorinská oblasť boli miesta, kde v&nbsp;každej stodole či dome boli zbrane,“ spomína historik Juraj Krištofík z&nbsp;Múzea Slovenských národných rád SNM v&nbsp;Myjave, ktorý sa histórii odboja v&nbsp;podjavorinskom regióne venuje už niekoľko rokov.

V&nbsp;oblasti Veľkej Javoriny velil 2. Stalinovej brigáde Iľja Danielovič Dibrov. Staroturania, ktorí boli poväčšine evanjelici, sa ne­zmierili s&nbsp;Tisovým autoritatívnym slovenským štátom, gardistami a&nbsp;nemeckými jednotkami, ktoré vtrhli do&nbsp;ich mesta. Okolité lesy obsadili partizáni a&nbsp;nejedna rodina vysileným,&nbsp;neraz aj zraneným bojovníkom ochotne pomáhala. Príbehy o&nbsp;vojnových či popravených hrdinoch sprevádzajú staroturiansku mládež už desaťročia, ich mená označujú ulice, napríklad Dibrovova či Uhrova. Jedna z&nbsp;mála, na&nbsp;ktorej ešte stoja staršie rodinné domy, dostala názov podľa statočného učiteľa na&nbsp;meštianskej škole Stanislava Hlubockého. Počas SNP vo svojej rodine ukrýval amerického letca Jamesa Kirchhoffa a&nbsp;svojho švagra partizána Ondreja Chorváta. Po&nbsp;prezradení ho uväznili v&nbsp;Novom Meste nad Váhom a&nbsp;29. decembra 1944 popravili v&nbsp;Trenčíne na&nbsp;Brezine. „Jeho manželka Bohuslava po&nbsp;vojne svedčila proti vládnemu komisárovi Júliusovi Tomkovi, katolíkovi a&nbsp;vedúcemu predstaviteľovi slovenského štátu v&nbsp;obci. Starú Turú síce zveľadil, ale pozval do&nbsp;mesta nemeckých vojakov, lebo vedel o&nbsp;partizánoch v&nbsp;okolitých lesoch. Po&nbsp;vojne mu to zrátali,“ vysvetľuje historik Juraj Krištofík.

Život na&nbsp;staroturianskych kopaniciach bol veľmi ťažký. Obyvatelia domov roztrúsených v&nbsp;blízkosti hôr sa museli poriadne obracať, aby mali čím nakŕmiť svoje deti. V&nbsp;Hlavine, malej osade na&nbsp;kopci, kam dnes chodia najmä chalupári, stojí pamätník rodine Kostelných, ktorých pomoc partizánom stála život.

Ako sa o&nbsp;nich Nemci dozvedeli? „V&nbsp;neďalekej osade U&nbsp;Mikulcov skrývala Emília Gregorová Židov. Jánovi Jansovi z&nbsp;tej istej osady sa však sťažovali, že sa o&nbsp;nich žena zle stará, preto si ich vzal k&nbsp;sebe. To sa Gregorovej nepáčilo, a&nbsp;tak Jansa udala. Nemeckí vojaci ho s&nbsp;rodinou aj so Židmi odvliekli na&nbsp;Myjavu. Jansa o&nbsp;nejaký čas prepustili a&nbsp;hovorilo sa, že sa dal nahovoriť na&nbsp;spoluprácu s&nbsp;Nemcami,“ vysvetľuje Juraj Krištofík. Jedna verzia teda tvrdí, že rodinu Kostelných zradila buď urazená Gregorová, alebo ustráchaný Janso, druhá, že ich prezradil mučený zajatec. „Nemci chytili jedného z&nbsp;pomocníkov zásobovača z&nbsp;partizánskeho oddielu Hurban. Odrezávali mu prsty na&nbsp;rukách dovtedy, kým nepovedal mená tých, ktorí pomáhali partizánom,“ opisuje historik z&nbsp;myjavského múzea.

Pár mladých Nemcov 2. marca 1945 vtrhlo do&nbsp;Hlaviny.   V&nbsp;dome Kostelných našli otca Martina so synom Pavlom a&nbsp;zastrelili ich pri susednej lipe, ktorá tam stojí dodnes. Zapálili stodolu, od­vliekli koňa. „Zachránili sa dvaja synovia, jeden z&nbsp;nich bol neskôr mojím susedom v&nbsp;Starej Turej,“ hovorí Božena Mikulcová, ktorá si tragédiu pamätá z&nbsp;rozprávania svojho nebohého otca.

„Tam v&nbsp;tom dome bývali, už tam stojí iný. Aj moja babka utekala pred Nemcami,“ spomína Miloš Miklánek, ktorému po&nbsp;starých rodičoch zostala v&nbsp;Hlavine už len stodola. „U&nbsp;nás doma sa o&nbsp;tom nehovorilo. Ľudia mlčali, možno len farárovi niečo povedali. Tu sa len robilo, ťažký život bol na&nbsp;kopaniciach,“ prizná.

Na&nbsp;pamätníku, ktorý stojí v&nbsp;Hlavine pri ceste, sa však spomína aj tretie meno. O&nbsp;život prišiel i&nbsp;Michal Medňanský, ktorý chcel Nemcom ujsť, ale strelili ho do&nbsp;brucha. Ťažkým zraneniam podľahol v&nbsp;piešťanskej nemocnici.

Iľja Danielovič Dibrov prišiel do&nbsp;kraja pod Veľkou Javorinou 5. či 6. októbra 1944 a&nbsp;jeho    2. Stalinova partizánska brigáda mala pod sebou dvanásť oddielov. Najaktívnejší bol šiesty oddiel Hurban na&nbsp;čele s&nbsp;lubinským rodákom Milošom Uhrom. „Predviedli  najviac vojenských operácií proti Nemcom. A&nbsp;najviac príslušníkov Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy (POHG) padlo práve počas bojov s&nbsp;podjavorinskými partizánmi. Také niečo nebolo ani v&nbsp;povstaleckej oblasti,“ upresňuje Krištofík. Miestni gardisti sa na&nbsp;Židoch obohacovali. „Sľúbili im, že nepôjdu do&nbsp;koncentráku, keď zaplatia, a&nbsp;ani tak slovo nedodržali. Ľudový súd po&nbsp;roku 1945 to takýmto ľuďom zrátal,“ pripomína.

„Traduje sa, že Dibrov bol medzi ľuďmi veľmi obľúbený a&nbsp;hovorili mu Baťko. Lenže tak dlho tu nepôsobil, aby si dokázal získať sympatie miestnych ľudí. Navyše sa ukrýval v&nbsp;lesoch. Zastrelili ho 13. októbra 1944 pri kopci Čupec v&nbsp;Bielych Karpatoch na&nbsp;moravsko-slovenskej hranici,“ opisuje historik smrť, ktorá vyvoláva viacero otáznikov. Najznámejšia verzia hovorí, že padol počas prestrelky s&nbsp;nemeckou pohraničnou strážou. Niektoré správy zase tvrdia, že za&nbsp;jeho vraždou stojí Miloš Uher, iné že išlo o&nbsp;prácu vtedajšej NKVD, štátneho orgánu Sovietskeho zväzu, ktorý riadil bezpečnosť, špionáže aj tajné operácie. „Mnohé svedectvá dokazujú, že Uher a&nbsp;Dibrov si rozumeli,“ dodáva Krištofík.

V&nbsp;každom prípade koncom februára 1945 nebolo Nemcom všetko jedno. „Uvedomovali, že sa blíži front, a&nbsp;chceli si prekliesniť ústupovú cestu na&nbsp;Moravu. Nemohli pripustiť, aby im niekto strieľal do&nbsp;chrbta. No keďže v&nbsp;okolí Starej Turej bolo partizánske hnutie pomerne aktívne, potrebovali to tu spacifikovať. Preto tu bola v&nbsp;tom období zvýšená nemecká aktivita,“ objasňuje náš sprievodca.

V&nbsp;lesoch na&nbsp;konci osady Topolecká, ktorá patrí k&nbsp;Starej Turej, je jedno z&nbsp;najsmutnejších miest na&nbsp;Slovensku. „Každoročne si pripomíname vypálenie šiestich domov tunajších obyvateľov nemeckými jednotkami,“ spomenie Juraj Krištofík, keď sa ocitneme uprostred krásnej prírody ďaleko od&nbsp;obydlí. Kedysi v&nbsp;osade Nárcie žili rodiny, ktoré museli zo dňa na&nbsp;deň opustiť svoje domovy. „Neďaleko v&nbsp;lesoch bol partizánsky bunker, ktorý slúžil ako lazaret. Nemci sa však o&nbsp;ňom dozvedeli. Zranení partizáni, ktorí sa mohli trochu hýbať, sa presunuli do&nbsp;ďalšieho bunkra v&nbsp;neďalekom Vetešovom jarku. O&nbsp;tom nepriatelia netušili.   Keď nemeckí vojaci lazaret obsadili, našli v&nbsp;ňom nielen partizánov, ktorí sa nemohli hýbať, ale, čo je veľmi zaujímavé, aj medika Alfréda Wetzlera, známeho aj ako Jozef Lánik,“ spomenie meno muža, ktorý spolu s&nbsp;Rudolfom Vrbom v&nbsp;roku 1944 utiekol z&nbsp;Osvienčimu. Ako jeden z&nbsp;prvých v&nbsp;Európe napísal správu o&nbsp;tomto koncentračnom tábore a&nbsp;neskôr aj román Čo Dante nevidel.

Nemci ho teda v&nbsp;lesoch pod Javorinou spolu približne s&nbsp;desiatimi partizánmi zajali a&nbsp;previezli do&nbsp;meštianskej školy v&nbsp;Starej Turej. „Všetkých okrem neho a&nbsp;jedného partizána zastrelili. Nevieme, akým spôsobom sa mu podarilo zachrániť, nikde to nespomínal,“ zamýšľa sa historik.

Samozrejme, Nemci vedeli,&nbsp; kde je nemocnica, určite sa nájdu aj nápomocní domáci, ktorí zraneným partizánom poskytli jedlo či úkryt. „Ako prvý 8. marca 1945 zapálili dom Zuzany Jansovej. Hovorí sa, že obyvatelia Nárcie dostali o&nbsp;pripravovanej akcii avízo od&nbsp;nemeckého vojaka poľského pôvodu. Zobrali, čo mohli, a&nbsp;ušli. Na&nbsp;ďalší deň prišli Nemci znovu, ale namiesto obyvateľov tam našli 9 oddychujúcich partizánov, ktorí netušili, čo sa chystá. Reťazami ich priviazali k&nbsp;domom a&nbsp;zaživa upálili. Žandárska správa ani iné písomné pramene o&nbsp;nich však nehovoria, takže istí si byť nemôžeme,“ priznáva Krištofík.

Z&nbsp;domovov Zuzany Jansovej, Martina Jansa, Jána Škriečka, Anny Jansovej, Kataríny Beňovej a&nbsp;Kataríny Mikulcovej zostali len trosky. Dnes sú na&nbsp;ich miestach pamätné kamene s&nbsp;tabuľkami. Uprostred ako trpká spomienka stojí vysoký pamätník obetiam protifašistického odboja.&nbsp;

Partizáni, ktorí prežili, zvykli hovoriť, že v&nbsp;staroturianskom boji padlo 136 nemeckých vojakov. „Podľa mňa ich však bolo oveľa menej. Nechcem znevažovať protifašistický odboj, bol naozaj výrazný, ale mali by sme sa pridržiavať faktov. Partizáni potrebovali mať svoju činnosť podloženú číslami. A&nbsp;do&nbsp;Ústredného štábu partizánskeho hnutia v&nbsp;Kyjeve sa často posielali bombastické cifry. Napríklad sa v&nbsp;ich hláseniach písalo, že do&nbsp;Starej Turej prišlo 800 nemeckých vojakov, ale iné správy hovoria, že ich bolo asi 150,“ uvádza veci na&nbsp;správnu mieru historik.

Okrem toho upozorňuje na&nbsp;ďalší dôležitý fakt. Nie každý partizán bol komunista. „Kapitán Miloš Uher mal sociálne cítenie, ale marxizmus mu nič nehovoril. Obyčajní ľudia nepoznali myšlienky leninizmu či stalinizmu ani nad nimi nepremýšľali. Chceli sa mať lepšie a&nbsp;ľavicová politika im dávala nádej. Ale mnohí mali potom s&nbsp;režimom problém,“ dodáva historik.