Milan Žitný

Jedenásteho januára 1999 sa mala popoludní v Bratislave uskutočniť tlačová beseda, na ktorej mali novinári dostať informácie, týkajúce sa ekonomických aktivít v Slovenskom plynárenskom priemysle (SPP) za posledné obdobie. To bola v tom čase veľmi horúca téma. Nový minister hospodárstva Ľudovít Černák odvolal generálneho riaditeľa SPP a nariadil rozsiahlu kontrolu ekonomickej agendy podniku pre podozrenie zo závažného porušovania zákonov. Tri výstrely z pištole krátko pred trinástou hodinou, ktoré ukončili život exministra Jána Duckého však spôsobili, že tlačová beseda sa nekonala.

Na prízemí bytového domu na Bajzovej ulici zostal ležať bývalý riaditeľ SPP a niekdajší minister hospodárstva Ján Ducký, ktorý mal tlačovku zvolať. Z vraždy bol o pár týždňov obžalovaný Ukrajinec Oleg T. Krajský súd v Bratislave v roku 2000 však trestné stíhanie zrušil, ani nevytýčil hlavné pojednávanie. V prospech alibi Olega T. totiž hovorilo viacero faktov. Súdny znalec z oboru telekomunikácií uviedol, že na mobilný telefón Olega T. prišiel hovor okolo dvanástej hodiny a telefón sa nachádzal v tej chvíli v lokalite Ivanka pri Dunaji.

Od Bajzovej ulice bol vzdialený dvanásť kilometrov. Teoreticky mohol stihnúť prísť včas na miesto činu, ale nemohol vedieť, kde sa obeť v tej chvíli nachádza, či je dom,a lebo kedy má prísť atď. Ján Ducký bol práve vtedy v hoteli Nivy na stretnutí s kuriérom, ktorý mu priviezol z popradského podniku Naftoprojekt akési dokumenty. Vo vchode domu na Bajzovej ulici sa zatiaľ podľa viacerých svedkov od deviatej hodiny zdržiaval neznámy muž, ktorý zjavne na niekoho čakal. Svedčilo o tom aj množstvo cigaretových ohorkov, ktoré sa povaľovali po jeho zmiznutí v prízemí domu. Oleg T. tam ale nemohol v rovnakom čase čakať. Mal potvrdené okrem technických pracovnikov istej súkromnej firmy aj dvomi príslušníkmi polície, že sa celé dopoludnie nachádzal v istom rodinnom dome v Ivanke, kde organizoval a dozeral na inštaláciu bezpečnostných zariadení.

Dvaja utajení svedkovia, ktorí ho mali usvedčovať, že sa im priznal k vražde, boli neskôr sami usvedčení z krivej výpovede a odsúdení. Išlo o Olegovho partnera v podnikaní, ktorý ho v marci 1999, dva mesiace po vražde, najprv obvinil, že mu uniesol syna a vydieral ho. Obvinenie potvrdila aj družka Olegovho partnera. Za tento skutok bol Oleg T. vzatý do väzby a neskôr mu pridali obvinenie z vraždy na objednávku. Problém s uneseným dieťaťom bol, ako sa však neskôr zistilo, celý vymyslený. A aj keď obaja kriví svedkovia boli súdne potrestaní, napriek tomu Oleg T. bol ďalej stíhaný pre trestný čin vraždy Jána Duckého.

Diali sa aj iné zvláštnosti vo vyšetrovaní. Pri opoznávaní Olega T. bola istá svedkyňa inštruovaná príslušníkom polície, pod akým čislom medzi viacerými figurantmi je práve Oleg T.: <em><strong>"Číslo päť je teraz číslo jeden."</strong></em> Právny zástupca obvineného túto nezákonnú inštrukciu počul a žiadal prerušiť opoznávanie, aby mohli byť figuranti vymenení a prezlečení. Potom svedkyňa Olega T. už ani raz neopoznala. Tieto skutočnosti boli zaznamenané v príslušných protokoloch, z ktorých je citovaná veta o "čísle päť", prokuratúra však sťažnosť obhajcu Olega T. zamietla ako neodôvodnenú.

Ďalší nepresvedčivý výsledok práce pri vyšetrovaní našiel súd vo výpovediach svedkov z Bajzovej ulice, ktorí sa nijako nedokázali zhodnúť na vzhľade a oblečení muža z vchodu domu. A tak by sa dalo pokračovať. Mnohé fakty, súvisiace s vyšetrovaním, navodzovali dojem, že niekto v pozadí usmerňuje vývoj tak, aby bol Oleg T. odsúdený. Pritom obžaloba si nerobila ťažkú hlavu z toho, že nemá odpoveď na otázku, aký mal byť motív vraždy. Krajský súd v Bratislave sa v odôvodnení svojho rozhodnutia o zastavení trestného stíhania pozastavil aj nad tým, prečo sa vyšetrovanie vôbec nevenovalo veľmi zvláštnemu správaniu kuriéra z Popradu, ktorý bol posledný, kto videl Jána Duckého živého, keďže ho odprevádzal z hotela až domov. Kuriér hneď potom, ako bol Ducký zastrelený, nezavolal políciu, ale zatelefonoval svojmu šéfovi do popradského Naftoprojektu a okamžite odcestoval domov do Popradu.

Až druhý deň sa prihlásil polícii. Táto okolnosť nebola vyšetrovateľovi nijako čudná, rovnako ani fakt, že kuriér vo výpovedi nevedel vierohodne vysvetliť, prečo ušiel z miesta činu. Oleg T. hneď potom, ako súd zrušil obvinenie a bol prepustený z väzby, povedal, že neverí slovenským vyšetrovateľom a odcestoval na Ukrajinu. Tam si zmenil meno. Zdalo by sa, že prípad sa tým skončil. Lenže o nejaký čas bolo trestné konanie na Slovensku obnovené a Oleg T. bol opäť obžalovaný. Spis bol odstúpený ukrajinským orgánom s odôvodnením, že Oleg T. odmieta prísť na Slovensko. Tam sa prakticky nič, čo by viedlo k nejakému záveru, nedeje.

Čas plynie a pred nami je stále kľúčová otázka: prečo nikoho z príslušných orgánov na Slovensku netrápilo a zdá sa, že netrápi ani dnes, aký mal byť motív vraždy? Takzvané Duckého zmenky, ktoré mal generálny riaditeľ podpísať vo väčšom množstve a v nemalých sumách, vrátane bianco zmeniek, na ktoré mohla byť vypísaná akákoľvek, hoci i multimiliardová suma, nie sú s vraždou spojené nijakým dôkazom. Len špekulácie v mediálnych vodách nestačia. Objasnenie motívu by ukázalo na skutočné pozadie vraždy. Boli by sme bližšie k odpovedi, kto mal záujem na likvidácii významného politika z 90.rokov. Týmto smerom vyšetrovanie neviedlo. A tak zostáva visieť vo vzduchu iná otázka: máme si myslieť, že tu mal niekto mimoriadny záujem na neobjasnení vraždy? Alebo že tento záujem trvá aj dnes, po uplynutí dvadsiatich rokov?