Aj v jednom z najchudobnejších regiónov Slovenska sa nájdu inovatívni ľudia. Napriek zažitým štandardom a chudobe regiónu sa rozhodli svoje podnikanie založiť na niečom inom a novom. Stavili na zdravý životný štýl, zdravé potraviny a čo najmenej produktov zasiahnutých chemickými látkami. Vo Vranovskom okrese tak nájdete včelára, ktorý vyrába mydlo z medu, i mladých manželov vyrábajúcich orechový či makový olej.
O niekoľko desiatok kilometrov ďalej podniká rodina s čokoládou. Ich dražé obaľované v čokoláde poznajú najmä východniari. Pod hradom Čičva v rodinnom biznise podniká bankárka, ktorá sa po desiatich rokoch v Sydney vrátila a pestuje ekozeleninu a ovocie, ktoré dodáva do miestnych škôl. Takisto ju pozná celý široký región vďaka samozberom, ktoré pravidelne organizuje. Vychytené je najmä oberanie jahôd.
Bankárka s víziami
„Už je tu čas, keď sú Slováci ochotní za miestne výrobky, teda za kvalitu, aj zaplatiť,“ vysvetľuje podnikateľka Renáta Vagaská z Merníka neďaleko Vranova nad Topľou. Jej cieľom je zjednotiť značnú časť lokálnych výrobcov a ponúkať produkty pod spoločnou značkou a tak sa presadiť aj v zahraničí. „Skutočne sa už zmýšľanie Slovákov značne zmenilo. Značná časť z nich dá pred striekanou lacnejšou dovezenou zeleninou a ovocím z Afriky či juhu Európy prednosť slovenským, čerstvým, aj keď o niečo drahším jahodám, hrášku či inému ovociu a zelenine priamo od pestovateľa, ktorého môžu reálne stretnúť a vidieť,“ konštatuje Renáta Vagaská.
Usmievavá blondína pracovala a žila v austrálskom Sydney ako investičná bankárka. Z veľkomesta s takmer dokonalou infraštruktúrou a komfortného života sa presunula na rodinnú farmu do Sedlísk. „Nebolo to jednoduché. Zavolal mi otec, ktorý farmárčil, a povedal, že je čas, aby som prevzala pomyselné žezlo. Bolo to v čase, keď tu nič nefungovalo a nebolo. Tu je čo vylepšovať a v čom podnikať. Tam bolo všetko a všetko bolo vyspelé,“ vysvetľuje. Jej plány sú veľkolepé a chce do nich zatiahnuť čo najviac drobných či väčších výrobcov a podnikateľov.
„Vytvoríme tržnicu vo Vranove. Bude hotová ku koncu roka a práve tu sa budú prezentovať všetci regionálni výrobcovia aj food festivaly vrátane kurzov varenia, biopestovania, vývoj naj produktov v spolupráci s obyvateľmi, napríklad vyhodnotenie najlepšieho miestneho džemu, ktorý bude prezentovaný ako vranovská regionálna značka. Deti tiež zapojíme do pestovania v školách na políčkach, potom džem uvaríme v jedálni a budeme varenie spoločne propagovať,“ objasňuje vízie a plány.
Na rodinnej farme pestuje všeličo od jahôd, malín, višní, sliviek či marhúľ až po zelený hrášok, kapustu či mrkvu a petržlen. V priebehu roka zamestnáva 20--30 miestnych ľudí, počas sezóny zberu aj päťdesiat. „Nerobíme rozdiely v etnickom pôvode, základ je chuť pracovať. Vieme využiť aj ľudí bez stredného či vyššieho vzdelania. Posielame ich napríklad zbierať huby či medvedí cesnak, ktorý budeme v budúcnosti spracúvať na pesto,“ upresňuje a dodáva: „Neuveríte, ale predáme napríklad 30 ton jahôd, z toho 10 ton vďaka samozberu. Ľudia k nám chodia z celého východu. Tak prečo to neskĺbiť s turistikou, veď je tu hrad Čičva. Treba urobiť napojenie na splav Ondavy, pripraviť cyklotrasy, ktoré spoja Vranov a Domašu. Cieľ je spropagovať náš región a vo farmárskych predajniach predávať produkty, napríklad aj tradičné uniformy zahrňujúce folklórne znaky,“ nedá sa odradiť. Vraj i kapusta je zaujímavý artikel, narezanej na jeseň vo svojom farmárskom obchode blízko polí predajú aj sto ton. Otvorene priznáva, že pri realizácii smelých plánov nie je problém ani tak zamestnať ľudí ako boj s úradmi a byrokraciou na Slovensku.
Láska po taliansky
V neďalekej dedine Žalobín nájdete výrobcu ekologicky spracovaných orechových a makových olejov lisovaných za studena. Mladí manželia Di Giacomovci začínajú v malom. Ročne spracujú pol tony až tonu miestnych surovín. Orechy majú z vlastnej produkcie, vlastných stromov či od regionálnych pestovateľov. Mak pochádza z nemenovaného družstva. „Môj dedko pestoval orechy tu v Žalobíne. Tak sme sa s manželom vrátili k tejto podstate,“ vysvetľuje Katarína Di Giacomo. Jej manžel je Belgičan s talianskymi koreňmi. Zoznámili sa zhodou okolností na študijnom pobyte na Sicílii.
„Ja som študovala jazyky, tlmočníctvo, Stéphane archeológiu. Zahľadeli sme sa do seba. Môj manžel si zamiloval nielen mňa, ale aj východné Slovensko. Oslovili ho miestne zvyky, ľudia, a tak nebolo čo riešiť a usadili sme sa tu,“ prezrádza Katarína. Rozmýšľali, čím sa živiť, čím osloviť ľudí. „Taliansko je známe výrobou kvalitného olivového oleja, preto sa manžel rozhodol, že skúsi ísť touto cestou. No z miestnych produktov. Vyvinul vlastnú technológiu a z vlašských orechov spotrebujeme všetko,“ upresňuje Katarína Di Giacomo.
Pri lisovaní teda vyrábajú aj orechové maslo, orechový olej a zo suchého odpadu mleté vlašské orechy odtučnené mechanickým lisovaním oleja. Tie totiž obsahujú ešte zhruba 60 percent oleja. „Obdivovala som manželovu odvahu podnikať v regióne, v ktorom som vyrastala a ktorý sa mi zdal ‚obyčajný‘, a pohľad na toto prostredie jeho očami ma inšpiroval, aby som ho podporila v myšlienke vyrábať zdravé, chutné a lokálne produkty,“ otvorene priznáva Katarína. Záujem o ich výrobky je veľký, a to napriek vyššej cene. „Ľudia si už zvykli produkty objednávať, navyše dodávame do bioobchodíkov a predávame ich na trhoch. Plánujeme ešte robiť olej z lieskových orechov a mandlí. Už je skutočne čas, keď si ľudia aj tu na východe radi zaplatia za kvalitu,“ konštatuje Katarína Di Giacomo.
Sladká čokoláda
V Nižnom Hrušove a najnovšie už aj v Sečovciach nájdete rodinu Hreháčovcov, ktorá sa roky zaoberá výrobou vlastnej čokolády a čokoládového dražé. „Firmu so svojím kolegom založil môj otec ešte v roku 1995. Prečo čokoláda? Obaja robili dlhé roky v čokoládovni v Trebišove, takže o čokoláde vedeli veľa,“ pousmial sa konateľ firmy Lukáš Hreháč. Postupom času vo firme pracovala i jeho mama, sestra a nakoniec aj on. Čokoládu robia podľa vlastných receptúr aj dražé či iné výrobky.
„Je logické, že čokoládu nevieme vyrobiť len z lokálnych výrobkov, pretože čokoládové bôby sa tu jednoducho nedopestujú, no cukor a mlieko sú číro slovenské. Aj mnohé sušené ovocie, ktoré následne obaľujeme. Najmä vlašské orechy,“ vysvetľuje Lukáš Hreháč. Stavil na vlastné receptúry a vývoj nielen pre vlastnú firmu, ale aj pre tie zahraničné.
Celú produkciu čokoládového dražé vedia predať na východe. „Mnohí zvažujú cenu. Keď si vezmú, že pár bonbónov v škatuli je len o málo lacnejších ako plné vrecúško sladkých čokoládových orieškov, siahnu radšej po našom výrobku,“ prezrádza podnikateľ v čokoládovom biznise. Vraj východniarom najviac chutia mandle obaľované v mliečnej čokoláde a škorici a brusnice obaľované v horkej čokoláde. Problém, ktorý však miestni podnikatelia majú, sú zamestnanci. Teda ich nedostatok. „Väčšinou zamestnávame mužov. Žiaľ, nájsť dnes dobrého a šikovného chlapa je už problém. Väčšina takých odišla za prácou na západ,“ uzatvára Lukáš Hreháč.
