Plus 7 dní

Mapka Slovenska je posiata bodkami. Jedna za druhou sú vyznačené na všetkých vodných tokoch. Pozerám sa na návrh koncepcie využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov.

Úrady všade naplánovali výstavbu malých vodných elektrární. Niekde aj štyri na úseku dvadsiatich kilometrov. Vraj aby sme mali ekologickú elektrinu z obnoviteľných zdrojov, čo chce aj Brusel. Do roku 2030 takto postavia 368 vodných diel - s nízkym výkonom, ale možno veľkým vplyvom na životné prostredie.

No je energia z nich skutočne „zelená“? Ľudia, ktorí sa spojili proti výstavbe priehrady v Eliášovciach na Malom Dunaji, sú presvedčení, že nie. Podľa nich ide skôr o biznis s eurofondmi.

Alexander Bögi je kovoobrábač. Nikdy by si nemyslel, že raz bude študovať úradné dokumenty a riešiť odvolania. Poľovnícke združenie Fehérág Nový Život, ktorého je predsedom, sa najvýraznejšie pustilo do boja proti výstavbe malej vodnej elektrárne. Poľovníci sú totiž presvedčení, že zámer investora zlikviduje prírodu na dvanástich riečnych kilometroch.

„Keď sme sa o výstavbe dozvedeli, zobral som si voľno a šiel som pozrieť do dokumentácie, čo je tam vlastne napísané. Samotná elektráreň by až tak nevadila, nezaberie viac než štyridsať árov. Ale treba zachytiť vodu.

Spád by mal mať 2,2 metra, čo predpokladá vzdutie na dvanástich riečnych kilometroch a potrebu vystavať hrádzu. V prvom projekte píše investor o štyridsiatich tisícoch kubíkov materiálu na výstavbu hrádze. V poslednom to už zredukoval, spomína len ,hrádzky‘ alebo ,úpravu územia‘. Na úradoch sa však ťažko hľadá pomoc.“

Investor, spoločnosť Prvá produkčná, totiž podľa úradov splnil všetky zákonné náležitosti. Od roku 2011 sa odohráva pingpong podaní, rozhodnutí a odvolaní medzi ňou a miestnymi, ktorí sú proti elektrárni.

Spočiatku sa stretávali aj osobne. Stretnutia s občanmi boli však také emotívne, že človek tam nepočul vlastného slova a situáciu museli upokojovať úradníčky.

Obyvatelia Nového Života, kam patrí aj časť Eliášovce, majú ťažké srdce hlavne na starostu a bývalé obecné zastupiteľstvo. Tí odhlasovali zmenu územného plánu.

Ešte v januári 2011 a bez vedomia občanov. Potom ho vyvesili na úradnú tabuľu, ale s tým, že ide o obec Holice, vzdialenú dvanásť kilometrov. Vraj preklep. No zákonné lehoty uplynuli a zmeny v územnom pláne prešli. „Predtým to investor skúšal v iných obciach, odtiaľ ho hnali lopatami,“ konštatuje Alexander Bögi.

Zaujímavé, že stavba nebola posudzovaná z hľadiska vplyvov na životné prostredie. Vraj tento posudok EIA mala dať urobiť obec ešte predtým, ako výstavbu malej vodnej elektrárne zaradila do svojho územného plánu. Neurobila tak a teraz niet úradu, ktorý by si ho vyžiadal.

Na Malom Dunaji už dve elektrárne stoja, ešte z čias socializmu. V Novej Dedinke a vo Veľkom Blahove. Rieku zabrzdili na dvoch-troch kilometroch. Eliášovská bude mať podľa projektovej dokumentácie vzdutie dvanásť riečnych kilometrov.

Okrem poľovníckeho združenia sa ohradilo aj poľnohospodárske družstvo, Slovenský rybársky zväz, organizovaní turisti a vodáci aj jednotlivci. Dokonca aj obec Nový Život, ktorá kedysi zmenu územného plánu odhlasovala.

V miestnom referende o elektrárni v máji 2012 však prišlo hlasovať iba štyridsaťdva percent oprávnených voličov. Bolo neplatné, hoci 683 ľudí sa vyjadrilo proti elektrárni a sedemdesiatosem bolo za.

Poľovníci argumentujú oveľa väčším zásahom elektrárne do prostredia, než investor deklaruje. Budú potrebné hrádze a cesty. To predpokladá vyrúbanie pásu lesa pozdĺž rieky.

„Investor ho síce sľúbil nahradiť, ale neexistujú pozemky, kde by ho vysadil. Keď nebude les, odíde aj zver. Hrádze sú navyše naplánované na súkromných pozemkoch - ale s ich vlastníkmi nie je nikto dohodnutý. Obávame sa aj vplyvu na spodnú vodu. Väčšina ľudí tu má studne. A priesakov do záhrad a pivníc,“ vysvetľuje Alexander Bögi.

Rybári argumentovali vplyvom na biotop rýb, ktorý sa obrovskou plochou stojatej vody namiesto prúdu rieky úplne zmení. Obecné zastupiteľstvo sa uznieslo, že Prvej produkčnej nepredá ani neprenajme žiadne obecné pozemky na vybudovanie prístupových ciest a ďalších potrebných zariadení na stavbu elektrárne.

Alexander Bögi postupne vyťahuje z hrubého fascikla dokumenty. Pripomienky a odvolania, ktoré poľovnícke združenie neustále posiela na úrady. Má za sebou vyhratý súd, ktorý v roku 2013 zrušil kladné rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia v Trnave a vrátil vec späť na nové konanie.

Odbor starostlivosti o životné prostredie Okresného úradu v Trnave stavbu v marci tohto roku opäť povolil. Občania a organizácie sa zas odvolali. A kolotoč sa začal odznova.

Za právne služby a súdne trovy zaplatili poľovníci z vlastného vrecka už okolo tisícpäťsto eur. „Les je stále nedotknutý a rieka tečie. Pre prírodu sa to oplatilo,“ konštatuje predseda.

Malý Dunaj je vodácky najvyužívanejšia slovenská rieka. Pár kilometrov od Bratislavy takáto divočina, nadchýnajú sa turisti. Pokojná voda si meandruje lesom a z loďky môžu pozorovať nielen vodné vtáctvo, ale občas aj srnky a diviaky pri brehu.

Malý Dunaj nebol tak výrazne regulovaný ako iné rieky. Jeho koryto si stále razí cestu lesom a nespútali ho do betónu. Cez letné víkendy je na rieke aj päťsto člnov. „Rozptýlia sa tak, že na seba ani nevidia,“ hovorí Laco Krchnyak.

Mladý muž žije s riekou. Prisťahoval sa kvôli nej zo Senca. Splavuje od pätnástich a odvtedy mal sen žiť pri Malom Dunaji a požičiavať člny. Už šiestu sezónu ukazuje krásy rieky turistom. Nemá rád hlučné partie, tešia ho skôr rodiny s deťmi; pokojná voda je vhodná aj pre najmenších.

Na lúke pri rieke chová včely. Cez týždeň robí na zmeny v bežnom zamestnaní, letné víkendy trávi v aute s mobilom na uchu, keď preváža ľudí a člny hore-dole. No skoro ráno si rád vyjde na rieku. Vtedy je to tam vraj najkrajšie.

Alebo v októbri, keď turisti už nechodia ani so včelami nie je toľko práce. „Našťastie, všetkým nám je tu zatiaľ prednejšia príroda než zisky,“ tvrdí. „Na 128 kilometroch Malého Dunaja sú len štyri kempy a pár reštaurácií.“

Laco dobre vie, čo s atraktivitou rieky urobí elektráreň. Aj teraz sú síce vodáci, ktorí sa na Malý Dunaj vyberú na celý týždeň a splavia ho od Bratislavy až do veľkého Dunaja, no väčšina splavuje úsek medzi dvoma elektrárňami. Aby nemuseli prenášať loďky.

„Vzdutie Eliášoviec má mať dvanásť kilometrov. To znamená dvanásť kilometrov pádlovania na stojatej vode. Pre vodákov to nie je atraktívne. Nad priehradami býva voda kalná, smrdí, tam by som sa nekúpal,“ hovorí Samuel Martiš.

Bratislavčan z vodáckej rodiny, ktorý na Malom Dunaji vyrástol, zastupuje v odvolacích konaniach Klub slovenských turistov a Turistický klub Rača. V marci rozbehol petíciu Zachráňme Malý Dunaj. Vyzbieral už viac ako päťtisíc podpisov. Vie, že vec horí.

Na ministerstve životného prostredia práve rozhodujú o odvolaní proti rozhodnutiu Okresného úradu v Trnave. Ak odvolanie zamietnu, Prvá produkčná môže koncom leta začať stavať elektráreň.

„Rozhodujú, či si zničíme ďalšiu rieku, alebo si zachováme aspoň to málo krásnej prírody, ktoré nám ešte zostalo. Od rôznych organizácií, aktivistov a miestnych ľudí dostali viac ako sto námietok.“

Samuel Martiš dáva za príklad Rumunsko. Aj tam vláda naplánovala na riekach jednu malú vodnú elektráreň za druhou. No ľudia začali protestovať a projekt zastavili. Stále verí, že to isté sa podarí aj u nás a nevyhrajú investori, ktorým ide o zisk a nevadí im, že pritom zničia prírodu. „Inak bude potenciál Malého Dunaja pre turizmus úplne stratený.“

Samozrejme, elektrinu potrebujeme všetci, ale nech ju vyrábajú inde. Keď sa zariadenie na jej výrobu má nachádzať za našimi humnami, to nám už prekáža.

„Ľudia vo väčšine prípadov kladú dôraz na problematiku ochrany podzemných vôd, možnosť rekreačného využitia a zachovania turistiky. Treba si však uvedomiť, že ide o využitie jedného z mála obnoviteľných zdrojov energie, čistých zdrojov energie.

Ak si toto spoločnosť neuvedomí, bude musieť likvidovať odpady z iných zariadení a vynakladať prostriedky na minimalizáciu znečistenia životného prostredia emisiami,“ reaguje na argumenty odporcov vodnej elektrárne konateľ Prvej produkčnej Martin Paták.

Projekt elektrárne podľa neho rieši aj ochranu podzemných vôd, aj možnosť rekreačného využitia Malého Dunaja. „V konaní to dokladáme posudkami a štúdiami renomovaných subjektov,“ dodáva s tým, že v hrádzi je naplánovaný prieplav pre člnkárov i rybochod a projekt sa nedotkne národnej kultúrnej pamiatky - vodného mlyna v Jelke.

Odmieta, že prehradenie vody by ovplyvnilo rieku až na dĺžke dvanásť kilometrov. Povoľovací proces na elektráreň sa ťahá roky. Patáka to ešte nedemotivovalo. Za ťažko akceptovateľné považuje akurát to, že do procesu vstupujú rôzne subjekty a kladú si nové a nové podmienky.

„Spochybňujú závery, posudky, stanoviská a vyjadrenia odborných a kompetentných subjektov len na základe nepodložených dohadov a domnienok,“ myslí si.

Projekt elektrárne väčšina úradov skutočne odobrila ako návrh, ktorý splnil všetky požiadavky. „Odporcovia projektu vychádzajú zo svojich pocitov, domnienok a iných súvislostí, ktoré sú spojené predovšetkým s cieľom zastaviť akýkoľvek rozvoj na lokálnej a regionálnej úrovni.

Kolektív projektantov pristupoval k projektu tak, aby zachoval charakter krajinného rázu. Pri jeho rešpektovaní nemôže dôjsť k obmedzeniu športových, rekreačných ani iných aktivít. Keď niekto hovorí o zničení rázu krajiny, vidím za tým skôr ekonomické záujmy určitých skupín.“

Martin Paták nemá obavy ani z ohrozenia životného prostredia. Veď dodrží všetky podmienky a požiadavky úradov, čo podľa neho zachová a možno dokonca aj zvýši rozmanitosť živočíšnych a rastlinných druhov a územie pre turistov a vodákov ešte zatraktívni.

„Žijeme v jednej veľkej ekologickej katastrofe a ani si to neuvedomujeme. Tak sme si na to zvykli, že sa nám to dokonca aj páči,“ konštatuje Tomáš Derka, ekológ vodných tokov z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského. Naráža tak na naše rieky, ktoré sú väčšinou zregulované do betónových korýt. Hovorí o sebe, že nie je fundamentalista, ktorý by bol proti všetkým zásahom do prírody.

„Malá vodná elektráreň nie je nič zlé, produkuje elektrinu, ktorú predsa všetci potrebujeme. Ale všetko je otázka miery, umiestnenia a spôsobu, akým sa postaví.“

Elektrárničku na rozumnom mieste s veľkým spádom vody a bez zásahu do širokého okolia nepovažuje za škodlivú. No 368 nových malých vodných elektrární, ktoré pretnú posledné ako-tak zachované úseky našich riek preto, aby vyrobili pár megawattov energie, ktorú vlastne ani nepotrebujeme, otvorene považuje v prvom rade za príležitosť investorov nabaliť si vrecká z dotácií.

Elektráreň v Eliášovciach má mať výkon 0,7 megawattu. Na Slovensku nemáme vyhlásené zóny, v ktorých by sa malé vodné elektrárne nemohli stavať.

Naplánované sú aj na chránených územiach či v rámsarských lokalitách, teda na ekologicky medzinárodne významných mokradiach a miestach zaradených do Natury 2000, sústavy chránených území európskeho významu.

Navyše, každú elektráreň posudzujú zvlášť, hoci za sebou vytvárajú vlastne jedno veľké vodné dielo, ktoré zmení ekosystém celej rieky. Vodné toky sú podľa ústavy vo vlastníctve štátu. A to je podľa Tomáša Derku hlavný dôvod, prečo investori pri výstavbe malých vodných elektrární prehradzujú celý tok betónom.

„Sú šetrnejšie možnosti, ako ich stavať,“ vysvetľuje. „Napríklad vybudovať derivačný kanál, akési rameno, ktoré odkloní časť vody z hlavného toku k turbíne elektrárne a potom ju privedie naspäť. To by však museli kupovať alebo prenajímať ďalšie pozemky.“

Iná možnosť sú elektrárne na spôsob plávajúcich mlynov, aké boli na našich riekach aj v minulosti. Pontónové zariadenie neovplyvní celú rieku. Podľa časti odborníkov sme energeticky sebestační a ďalších 368 elektrární s malým výkonom nepotrebujeme.

Ekologická energia v skutočnosti nemusí byť eko. V konečnom dôsledku ju dotujeme všetci. Veď jej výkupné ceny sú vyššie než výkupné ceny energií z neobnoviteľných zdrojov energie.

Elektrárne na Malom Dunaji: Ničenie prírody za peniaze z eurofondov?

Výber pre vás