Požiadali sme poslancov, ktorí boli v auguste ´68 tinedžermi alebo mladými dospelými, aby sa s čitateľmi Plus 7 dní podelili o svoje príbehy z dňa, kedy na územie Československa prišli "spriatelené vojská". Toto je tretí diel.

Augustová turistika

Miroslav Mikolášik, europoslanec za KDH

V roku 1968 mal 16 rokov a jeho udalosti prežil na Orave

Europoslanec Miroslav Mikolášik
Europoslanec Miroslav Mikolášik
Zdroj: Mária Jakušová

S mojím bratom medikom Dušanom, starším o šesť rokov, sme už dávnejšie naplánovali, že urobíme kompletnú hrebeňovku Západných Tatier. Vstali sme o piatej ráno a išli sme na „Orávku“, ktorý nás mal odviezť z Dolného Kubína do Podbieľa. Odtiaľ autobusom na chatu Zverovka a potom už celodenná túra. Prešli sme sedem vrcholov hrebeňovky.

Hneď ako sme nastúpili do vlaku, môj brat naladil tranzistorové rádio, že si pustíme nejakú dobrú hudbu. Namiesto hudby hlásateľ oznamoval, že Československú republiku napadli sovietske vojská a vojská „spriatelených armád“. Zostali sme šokovaní. Zatiaľ čo nás vlak unášal za naším cieľom, zvažovali sme, či sa vrátiť domov, alebo predsa len podniknúť plán - ísť do Roháčov. Nakoniec brat povedal - „Kým nejakí Rusáci dorazia do Kubína, my už budeme dávno späť doma!“ Tak sme nakoniec túru urobili.

Na Zverovke sme skupine lesných robotníkov hovorili, že „sú tu Rusi“. Zaujímavá bola ich spontánna prvá reakcia, keď povedali - „Ženy budú mať po chlebe!“ - narážajúc na zážitky z prechodu osloboditeľskej sovietskej armády za druhej svetovej vojny Slovenskom. Prirodzene, okupácia postupne ničila výdobytky pražskej jari. Bolo to cítiť všade. Zase sa dostali k slovu idelológovia, kádrováci. Komunisti, skrátka, pritvrdili. Moji rodičia nemali nejaké významné postavenie v práci, a tak nemôžem povedať, že by sa vplyvom okupácie bolo niečo zmenilo.

Sovietsky zväz de facto anektoval Československo vojenskou silou. Prekážalo mi i to, že tu ochotne vtrhli aj maďarské, poľské a bulharské vojská. Nemali tu čo hľadať! Slovenskí pätolizači boli na koni a podľa toho vyzerala celá spoločnosť. Bolo bežné väzniť ľudí s iným názorom. Aj na osobe samotného Dubčeka, ktorého otec bol zakladajúcim členom komunistickej strany a ktorý sám študoval v Sovietskom zväze, vidieť, že komunista, hoci takzvaný reformný, stále len zostane komunistom. Dubček v kľúčových chvíľach v roku 1968 sa Rusom nedokázal postaviť na odpor a vlastne politicky i ľudsky zlyhal.