Pri rozprávaní Petra Jóba o zážitkoch z misie v Afganistane, kde sa sťaby dobrovoľník Francúzskej légie fotil s odtrhnutou hlavou v ruke, má človek problém udržať výbuch smiechu. S takýmito rozprávkami chce spraviť na niekoho dojem?! Ale potom si prečíta bezpočet novinových článkov, ako Peter Jób z Banskej Bystrice organizoval hentaké pátranie po nezvestnom či koordinoval tamtú záchrannú akciu, ako navštívil desiatky materských škôl, a už mu do smiechu veľmi nie je. Príliš veľa ľudí naletelo tomuto akože hrdinovi a údajnému záchranárovi, ktorý má na konte odsúdenie za prečin krádeže, za prečin poškodzovania cudzej veci, za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky a za prečin nebezpečného vyhrážania.

Francesko s tromi firmami

„Stačí zavolať na číslo…“ citujú médiá Petra Jóba, čo si počať, keď náhle zmizne nejaká osoba, a zverejňujú telefónne číslo na záchrannú službu Astec. „Čím skôr nás ľudia zavolajú a požiadajú o pomoc, tým väčšia pravdepodobnosť je, že osobu v krátkom čase nájdeme. Sme asi jediná záchranná zdravotná asistenčná služba, ktorá neprestane pátrať, pokým to má zmysel. Sme tu pre ľudí, robíme to bezplatne a robíme to najlepšie, ako vieme,“ využíval Jób medializáciu pátrania po nezvestnom Ladislavovi Zlevskom v máji tohto roku na balamutenie ďalších nešťastníkov. Aj nám porozprával, že polícia je neschopná a on so svojimi ľuďmi potom musí zachraňovať svet. Hľadať starcov a psychicky chorých ľudí, ktorí nevedia trafiť domov, pátrať po detičkách, ktoré ušli pre zlé známky, dokonca aj väzňov na úteku musia stopovať Jóbove psy. Lebo, však viete, polícia má pátracích psov málo.

Informácie o tom, ako sa k záchranárstvu dostal, treba z Jóba ťahať ako z chlpatej deky. Na Facebooku má profil so svojou fotografiou pod menom Pipen Kraken Francesko. Uvádza tam, že študoval na San Francisco State Univerzity, že pôsobil vo Francúzskej légii, že bol majiteľom a konateľom firmy Autodetailing Brezno, je vraj majiteľom a konateľom firmy Záchranná zdravotnícka asistenčná služba Astec, v ktorej pôsobí aj ako zdravotnícky záchranár, a ešte by mal byť majiteľom a konateľom firmy Astec Security.

Každá z troch uvádzaných firiem má vlastnú facebookovú stránku s telefónnym číslom, na ktorom si možno objednať ponúkané služby. Ibaže ani jedna z tých firiem oficiálne neexistuje. Jób nikdy žiadnu firmu nevlastnil. V decembri minulého roka, teda nedávno, si zriadil živnosť na údržbu motorových vozidiel a na dopravnú zdravotnú službu. Dopravná zdravotná služba zabezpečuje odvoz pacientov, ktorí nie sú v ohrození života ani nepotrebujú sprievod lekára, len sa z rôznych dôvodov, napríklad pre zlomenú nohu, nedokážu inak dostať na vyšetrenie do nemocnice. Jób však v skutočnosti poskytuje hlavne iné „služby“.

Má to dobre vymyslené: Pri pátracích akciách polícia nemôže odmietnuť súčinnosť ani vtedy, keď o ňu požiada osoba so zlým kreditom.
Zdroj: Ľudmila Lacková

So zapnutými majákmi

„Na Babinej chovám kone. Na predaj. Obchodujem s autami. Dohadzujem rôzne zákazky. Poznám veľa ľudí v parlamente. Marian Kotleba bol môj sused, jeho strane som robil reklamu nápismi nalepenými na sanitke. S Borisom Kollárom som sa zoznámil na Donovaloch, tam som spoznal aj Mariana Kočnera,“ uškŕňa sa a spúšťa monológ o tom, ako by Kotleba s Kollárom a Harabinom konečne spravili na Slovensku poriadok, lebo teraz štát pomáha len mi­grantom a Cigánom.
Nás zaujíma viac to, ako sa Jób dostal k záchranným autám s výstražnými modrými majákmi. „Začínal som pred deviatimi rokmi ako psovod, odvtedy som zdravotný záchranár. Záchranárske akcie za pomoci vycvičených psov, dronov, terénnych áut a štvorkoliek robím zadarmo. Autá a ľudí financujem z toho, čo zarobím inak. Zabezpečujem povinný zdravotný dozor na rôznych podujatiach, špecializujem sa na športové akcie. Tam sa dá pekne zarobiť. Roky som to robil načierno aj so záchranárskymi autami - sanitkami a tak. V poslednom čase kdekto do mňa rýpal, tak som si vybavil živnosť. Nemám zamestnancov ani žiadne sídlo, len telefón. Keď mi zavolajú, že treba niekoho hľadať alebo zdravotne zabezpečiť podujatie, dám dokopy zhruba tridsaťčlenný tím. Ľudí z celého Slovenska sťahujem na akcie ako brigádnikov. Aj lekárov. Ktorých konkrétne, to vám neprezradím, oni majú aj tak zakázané o našej činnosti hovoriť. Dal som im to do zmlúv. Rôzne autá vrátane špeciálnych záchranných vozidiel som nakúpil ako súkromná osoba, momentálne ich vlastním dvanásť. Majáky, samozrejme, občas využijem. Keď sa ponáhľam k rodičom, ktorým zmizlo dieťa, nebudem sa predsa šuchtať v kolóne áut.“

Autolakovač v akcii

Jób veľmi neochotne priznáva, že po skončení základnej školy sa vyučil za autolakovača. Nejako „popri“ si vraj spravil aj strednú zdravotnú školu. Má len dvadsaťosem rokov, do práce nastupoval už vo ôsmich spoločnostiach, ale nikde dlho nevydržal. „Ja si nenechám skákať po hlave, vyhovuje mi, keď som sám sebe pánom,“ hovorí. To, čo nazýva pozíciou psovoda, bola v skutočnosti práca v súkromnej bezpečnostnej službe. „Nepoviem vám názov tej esbéesky, to nie je podstatné. Jednoducho mi pridelili psa a dostal som sa do kontaktu s členmi kynologickej záchrannej služby. Ich práca ma motivovala. Niečo som od nich odkukal a spravil som si akoby konkurenciu.“ Skutoční záchranári nad Jóbovou predstavou o konkurencii krútia hlavou. Videli, ako psa doviezol na akciu v kufri auta a zviera v teréne nerobilo nič iné, len pobehovalo hore-dole. Policajti si zase nedokážu spomenúť, ktorú hľadanú osobu sa podarilo nájsť vďaka Jóbovi, a pokiaľ ide o ním vykonávaný zdravotnícky dozor na športových akciách, stačí nechať hovoriť samotného Jóba.

Medializované pátranie: Jób pátral aj po nezvestnom L. Zlevskom, na fotografii.
Zdroj: Ľudmila Lacková

„Mali sme jednu takú vážnu vec. Na motokrosových pretekoch En­duro v Brezne pred dvomi rokmi spadol z motorky mladý chalan Adam Vichra. Vyzeralo to zle, volali sme k nemu záchranku. Z Banskej Bystrice sa rozhodli poslať vrtuľník. Rýchlo som si spočítal, koľko trvá, kým vrtuľník vzlietne, kým doletí a pristane. Hrozilo, že chalan neprežije. Bolo mi jasné, že do breznianskej nemocnice ho dostaneme oveľa skôr. Naložili sme ho do tereniaka a uháňal som s ním do nemocnice. V nemocnici v Brezne boli z toho hotoví, pozerali sa, načo sme ho tam doviezli. Chalan bol dlho v kóme, ochrnul, ale pokiaľ viem, tak už sa trochu preberá,“ opisuje tragický prípad Jób, akoby on spravil všetko, čo bolo v jeho moci, ale zázraky robiť nevie.  „On že si spočítal, za aký čas by prišiel vrtuľník? On nevie rátať ani do troch! Bol som tam, videl som, čo robili. Nemali ani nožnice, ani fixačný golier. Keby som ich nebol zhučal… Mali volať vrtuľník, to bol veľmi ťažký úraz. Ale nie, ja sa k Jóbovi vyjadrovať nebudem. Bolo by to veľa hriechu, keby som povedal, čo si myslím,“ rozčúlil sa otec zraneného Adama Vichru.

Vo vyjadreniach o Jóbovi k tomuto konkrétnemu prípadu profesionálni záchranári poriadne pritvrdzujú. Podozrievajú ho, že nemá patričné vzdelanie, že porušuje nielen pravidlá, ale aj zákon, že zraneným ľuďom sám pichá analgetiká a ktovie čo ešte, hoci nič také robiť nesmie, a zjavne mu chýba úsudok. Hrá sa na hrdinu, ale môže narobiť viac škody ako úžitku. Svojvoľne naložiť pacienta do auta namiesto čakania na vrtuľník s lekárom je hazardovanie so životom zraneného. Najbližšia nemocnica totiž nemusí vedieť poskytnúť takú starostlivosť, ktorá pacienta zachráni.

Zlodej a násilník

Prezident Slovenskej komory zdravotníckych záchranárov František Majerský tvrdí, že o žiadnom záchranárovi s menom Peter Jób doposiaľ nepočul „a my ľudí v tejto oblasti poznáme“. Z Jóbovho letáka sme mu prečítali, že Astec zabezpečuje zdravotnú asistenčnú službu, dopravnú zdravotnú službu, vodnú záchrannú službu, pátraciu záchrannú službu, monitoring pomocou dronu a ukážky prvej pomoci. Majerský sa schuti zasmial a ironicky skonštatoval: „Asi je multifunkčný.“
Ďalší nami oslovení ľudia hovoriť o Jóbových praktikách buď odmietli, alebo si dali podmienku, že nezverejníme ich mená. Obávajú sa, či tento dvadsaťosemročný muž nie je psychopat, a úplne jasno majú v tom, že ide o človeka bez morálnych zábran so sklonom k agresii. Neustále konflikty s ním riešia obyvatelia Hiadeľa, kde Jób momentálne žije, políciu na neho volali nedávno po napadnutí miestnej ženy. O zlých skúsenostiach hovoria aj v ďalších okolitých obciach. Dôkazom Jóbovho hanebného správania sú tri odsudzujúce rozsudky za spáchanie viacerých trestných činov.

„Bol som odsúdený, ale to nebola moja chyba. Ja som vystupoval ako policajný agent, len policajti to pokašľali. Nechali ma v tom. Keby nie, keby to takto nedopadlo, určite je dnes zo mňa policajt. To bol môj sen od detstva,“ snaží sa Jób vyviňovať. Až po opakovaných otázkach, za čo ho vlastne odsúdili, pripúšťa, že niečo predsa len spáchal: „Kradol som naftu. A kopol som psa.“  Odsúdený za kopnutie psa? To vážne?! „Hej, kopol som psa,“ trvá Peter Jób na svojom. Podľa právoplatného rozsudku z roku 2016 však napadol dvoch ľudí. V oblečení vzbudzujúcom zdanie, že je policajt, prišiel k záhradnej chatke, opakovane vystrelil na jej obyvateľov plynovou pištoľou, pričom jednému zasiahol oči a vyhrážal sa im zabitím. V strachu pred ním ušli k susedovi. Jób sa dobýjal aj k nemu. Rozkopal drevený plot, po susedovi hodil kameň.

Už len z uvedeného je zjavné, že za normálnych okolností by Peter Jób nemal prejsť psychotestmi podmieňujúcimi používanie modrých majákov v autách. Ani dočasné odobratie vodičského preukazu za ohrozovanie pod vplyvom návykovej látky nevyzerá ako vizitka vodiča akéhokoľvek záchranného vozidla. Opakované odsúdenie za úmyselné trestné činy diskvalifikuje Jóba aj ako zdravotnícky dozor v detských táboroch či predvádzača prvej pomoci pred deťmi v materských školách. Vo svetle všetkých skutočností vyzerá aj nezištné organizovanie pátracích akcií ako dobre fungujúca reklama, ktorá síce iba sekundárne, zato veľmi účinne prináša Jóbovi množstvo dobre platených kšeftov.