<p>Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje</p>


Veronika Cosculluela

Stalo sa vám, že ste boli prítomní počas nejakého veľkého diplomatického faux pas, ktoré by nebodaj mohlo vyvolať vojnu?

(smiech) Vojnu nie, ale situácií, kde došlo k faux pas bolo veľa. Škoda, že zatiaľ nemôžem menovať, čo poniektorí povyrábali v Bruseli, lebo sú to stále žijúci ľudia. Niektoré problematické veci sú pre verejnosť nepochopiteľné. Aj mne sa stalo všeličo. Napríklad na jednom rokovaní mi vykĺzlo z úst „slovo“ Macedónsko. Na to sa môj grécky kolega na protest zdvihol od stola a opustil rokovaciu miestnosť. Táto krajina sa oficiálne volala Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko a až nedávno sa premenovala na Severné Macedónsko a vyriešil sa tak problém, ktorý dlhé roky zaťažoval vzťahy medzi dvoma štátmi.

Máte v rukáve aj niečo, čo nevyšlo z oblasti etikety?

No spomínam si veľmi dobre, ako sa jeden politik pokúsil kráľovi nasadiť klobúk, čo ozaj je absolútne neprijateľné. Všetci zdúpneli a pozerali sa do zeme. Kráľ to však zvládol s pokojom monarchu.

Povedali ste, že práca v diplomacii je služba pre štát, mnohí však veľvyslanecké fleky vnímajú ako protekčné miestečka a veľvyslancov ako karieristov. Ako ste sa vy dostali k prvej nominácii na ambasádu, koľko ste mali rokov?

Dostal som sa k nej až po tom, čo som si prešiel na ministerstve všetky stupienky. Od najnižšieho eléva diplomacie, ktorý nastúpil v roku 1992, cez referentské miesto, cez všetky ďalšie. Dokonca si myslím, že patrím k jednému z mála tých, ktorí prešli kompletne celou ministerskou hierarchiou už pred prvým veľvyslaneckým postom. Na ten som nastúpil v roku 2005, to znamená 13 rokov po nástupe na ministerstvo.

Celý rozhovor si prečítajte v týždenníku PLUS 7 DNÍ

<strong>Mohlo by vás zaujímať:</strong>