Stalo sa vám, že ste boli prítomní počas nejakého veľkého diplomatického faux pas, ktoré by nebodaj mohlo vyvolať vojnu?
(smiech) Vojnu nie, ale situácií, kde došlo k faux pas bolo veľa. Škoda, že zatiaľ nemôžem menovať, čo poniektorí povyrábali v Bruseli, lebo sú to stále žijúci ľudia. Niektoré problematické veci sú pre verejnosť nepochopiteľné. Aj mne sa stalo všeličo. Napríklad na jednom rokovaní mi vykĺzlo z úst „slovo“ Macedónsko. Na to sa môj grécky kolega na protest zdvihol od stola a opustil rokovaciu miestnosť. Táto krajina sa oficiálne volala Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko a až nedávno sa premenovala na Severné Macedónsko a vyriešil sa tak problém, ktorý dlhé roky zaťažoval vzťahy medzi dvoma štátmi.
Máte v rukáve aj niečo, čo nevyšlo z oblasti etikety?
No spomínam si veľmi dobre, ako sa jeden politik pokúsil kráľovi nasadiť klobúk, čo ozaj je absolútne neprijateľné. Všetci zdúpneli a pozerali sa do zeme. Kráľ to však zvládol s pokojom monarchu.
Nechal si vari nasadiť ten klobúk?
Nie, veľmi diplomaticky odmietol.
Povedali ste, že práca v diplomacii je služba pre štát, mnohí však veľvyslanecké fleky vnímajú ako protekčné miestečka a veľvyslancov ako karieristov. Ako ste sa vy dostali k prvej nominácii na ambasádu, koľko ste mali rokov?
Dostal som sa k nej až po tom, čo som si prešiel na ministerstve všetky stupienky. Od najnižšieho eléva diplomacie, ktorý nastúpil v roku 1992, cez referentské miesto, cez všetky ďalšie. Dokonca si myslím, že patrím k jednému z mála tých, ktorí prešli kompletne celou ministerskou hierarchiou už pred prvým veľvyslaneckým postom. Na ten som nastúpil v roku 2005, to znamená 13 rokov po nástupe na ministerstvo.
Celý rozhovor si prečítajte v týždenníku PLUS 7 DNÍ
Mohlo by vás zaujímať:
