Na Hrone majú tento rok skvelú sezónu. Veľa ľudí uprednostnilo dovolenku na Slovensku pred zahraničím. Radšej splavujú rieky. Na hornom Hrone to funguje dobre. Vodáci si užívajú prírodu, vodu, prespávajú v kempoch a táboriskách, zastavujú sa v krčmičkách na brehu. No nižšie rieku spútalo priveľa priehrad. Na Hrone postavili dvadsať malých vodných elektrární (MVE) a naplánovaných je ďalších štrnásť. Celkovo máme na Slovensku asi dvesto MVE. Na výrobe elektrickej energie sa podieľajú približne piatimi percentami. Aby aktivisti z iniciatívy Za živé rieky poukázali na problémy, ktoré so sebou prinášajú, plavili sa celý týždeň dolu tokom. Okrem toho na brehu diskutovali, argumentovali a navrhovali dobré riešenia.
Nekončí sa okresom
Martina Paulíková sa ako študentka odboru ochrana prírody a krajiny vo Zvolene dostala s pedagógmi do údolia rieky Slatina. Bolo to pred dvadsiatimi siedmimi rokmi. A už vtedy bola na Slatine plánovaná priehrada. Presnejšie, v roku 1954. Dokonca sa kvôli nej vysťahovali ľudia. Kontroverzné vodné dielo nakoniec pravdepodobne pre odpor časti verejnosti nepostavia.
To je nádhera! V GALÉRII si pozrite úchvatné zábery rieky Hron>>
„Začali sme sa týmto problémom zaoberať. Postupne sme zisťovali, že takých Slatín je na Slovensku viac. Že problémom nie je jeden projekt, ale celá koncepcia, stratégia, prístup k využívaniu riek a vôd,“ hovorí Martina Paulíková, ktorá zakladala občianske združenie Slatinka za záchranu rieky Slatina a v súčasnosti je expertkou organizácie WWF. Približuje, že jeden z účelov priehrady Slatinka mal byť nadľahčovanie prietokov Hrona. Z Hrona údajne existuje toľko odberov, že v prípade sucha by to rieka nemusela uniesť. „Zistili sme však, že štát nemá register platných povolení na odbery vôd ani iných vodoprávnych povolení, napríklad na vypúšťanie či hydroenergetické využívanie vôd. Dlho ich vydával každý okresný úrad pre svoje územie. Až teraz začínajú na ministerstve životného prostredia vážne debaty o informačnom systéme Voda, v ktorom by tieto dáta boli k dispozícii nielen úradníkom, ale aj verejnosti, samosprávam, komukoľvek.“
Rieka sa však nekončí okresom. Je to jeden živý, fungujúci organizmus. Ak ho narušíme hoci len na jednom mieste, potrebuje dlhé kilometre, aby sa z toho pozbierala. A ak posúdime vplyv na ekosystémy a životné prostredie jednej konkrétnej malej vodnej elektrárne, ale už neberieme do úvahy, že ich má byť tridsaťštyri za sebou, takýto posudok nezodpovedá tomu, čo sa s riekou skutočne stane.
Vráťte sa do jaskýň
Stavebný boom MVE sa začal na Slovensku približne pred pätnástimi rokmi. Hoci napríklad Francúzi už živo diskutujú o tom, či sa elektrická energia získaná takýmto spôsobom naozaj oplatí vzhľadom na škody na životnom prostredí a dve MVE tam už dokonca zlikvidovali, u nás sa zatiaľ stavajú ďalej. Aktivisti z iniciatívy Za živé rieky splavovali Hron prvýkrát v roku 2015. „Vtedy bežali povoľovacie konania na niekoľko MVE. Počas splavu sme sa zastavili za starostom Hronského Beňadika, kde postavenie elektrárne stále hrozí. Len jeden jediný človek, zástupca verejnosti, bol ochotný odolávať starostovi, ktorý na nás a naňho kričal, aby sme sa vrátili do jaskýň,“ spomína Martina Paulíková. „Časť občanov spísala petíciu proti vodnému dielu. Starosta bol však presvedčený, že ak ho postavia, bude mať obec elektrinu zadarmo a možno mu prispejú aj na školu. Myslím, že takéto veci už samosprávy prekukli. Posun pozorujem aj v zmýšľaní úradníkov na okresných úradoch, ministerstve životného prostredia alebo v Slovenskom vodohospodárskom podniku. Aj verejnosť je citlivejšia.“
Od roku 2015 spustili do prevádzky len jednu MVE, v Želiezovciach. „Odvtedy Hron držíme. Dali sme sa dokopy - aktivisti, verejnosť, rybári, samosprávy. Podarilo sa nám dosiahnuť vyhlásenie chráneného územia na strednom toku Hrona medzi Žiarom nad Hronom a Hronským Beňadikom. MVE v Psiaroch sa stavať nebude. O MVE Hronský Beňadik sme nedávno vyhrali súd a konanie sa musí opakovať. Som hrdá na ľudí od Hrona, že sa dokázali proti neriadenej výstavbe elektrární spojiť.“
To je nádhera! V GALÉRII si pozrite úchvatné zábery rieky Hron>>
Za bývalých vlád sa k nájomným zmluvám a profilom na výstavbu MVE dostali rôzni súkromní investori. Keďže vodné dielo vyrába ekologickú energiu, štát investorovi garantoval jej výkup za zvýhodnenú cenu na určitý počet rokov. Investor mohol navyše žiadať na výstavbu dotáciu z eurofondov. Zelená elektrina sa považovala za verejný záujem. Nikto však už neskúmal, ako výstavba takéhoto zariadenia ovplyvní prírodu a ekosystém rieky. A či je to skutočne ekologické. Nikto sa nezaoberal ani vplyvom celej kaskády elektrární, ktoré na rieke vyrástli jedna za druhou. Napríklad v Želiezovciach klesla po vybudovaní MVE hladina podzemnej vody takmer o 90 centimetrov, nad priehradou v Šalkovej zas zaplavuje pivnice.
Tretíkrát na súde
Samozrejme, sú aj dobré príklady vodných elektrární. Martina Paulíková uvádza Lopej - Dubovú. V Lopeji sa časť vody odrazí a vedie päť kilometrov umelým korytom až do Dubovej a elektrickú energiu potom elektráreň vyrába stometrovým spádom vody do hlavného toku Hrona. Na hornom Hrone je niekoľko derivačných vodných elektrární, teda postavených mimo hlavného toku. Stoja tam už niekoľko desaťročí. Tie nezahatali cestu rybám a iným vodným organizmom a nespôsobujú usádzanie sedimentov. Martina Paulíková upozorňuje, že niektoré elektrárne sedimenty raz za čas vypustia. Sú také jemné, že zadusia ryby v rieke.
Verejná mienka sa za päť rokov posunula a čoraz viac ľudí si uvedomuje nielen prínosy, ale aj negatíva prehradenia riek. Preto chcú aktivisti tohtoročným splavom otvoriť ďalšiu tému - či nie je načase diskutovať o odstraňovaní malých vodných elektrární. Ich argumenty si priamo na Hron prišiel vypočuť aj minister pôdohospodárstva Ján Mičovský a životného prostredia Ján Budaj. „Myslím, že pre mnohých ľudí to bolo zadosťučinenie,“ hovorí Martina Paulíková. „Tým, ktorí proti elektrárňam bojovali a investori ich demagogicky obviňovali, že aj oni používajú elektrinu a kde ju chcú zobrať, teraz ministri poďakovali, že sa o Hron starali aj v časoch, keď to nebolo populárne.“
Ako vyzerá boj za nespútanú rieku? Treba sledovať úradné tabule, chodiť na rokovania, zapájať sa do konaní, dávať pripomienky, vysvetľovať. Martina Paulíková upozorňuje, že to nie je na rok ani na dva. „Napríklad pri MVE Iliáš riešime už tretíkrát to isté. Už sme súd vyhrali, začalo sa nové konanie, skončilo sa rovnako ako predošlé, opäť sme to dali na súd, vyhrali sme ho a začalo sa nové konanie. Úrady zvyknú vydávať tie isté rozhodnutia a naše pripomienky neberú vážne. Takže pôjdeme na súd tretí raz.“
Voda ako púšť
Hydrobiológ Miroslav Očadlík vysvetľuje nevyhnutnosť riečneho kontinua. Celá rieka od prameňa po ústie funguje ako jeden ekosystém. Na prudšom hornom toku doň vstupuje organická hmota v podobe rastlinných tiel. Vodné organizmy ich spracujú na menšie čiastočky. Voda ich odnáša so sebou ďalej. Po vodnom toku migrujú aj ryby, aby sa mohli neresiť. Postavenie bariéry, ktorá tieto prirodzené pochody zabrzdí, robí z rieky doslova púšť.
„Kontinuum je prerušené. Ľudia si myslia, že keď sa postaví rybochod, hrádza je prechodná a všetko je v poriadku. To však nie je pravda. Rybochody nie sú účinné na sto percent a investori často nepoužijú ani vhodný typ rybochodu. Ďalším negatívnym dôsledkom prehradenia je, že organická hmota sa zastaví na bariérach a znižuje kvalitu vody. Okrem organických čiastočiek hrádza zachytáva anorganické sedimenty. Tie sú pre rieku tiež dôležité. A po tretie, nad bariérou sa vytvorí úsek, v ktorom voda neprúdi, a pod ňou zas vypúšťajú do rieky príliš chladnú vodu. Voda nad bariérou sa zahrieva, čo má zlý vplyv na vodné organizmy a vyhovuje inváznym druhom.“
V úsekoch, kde sa rieka nemôže obnovovať sama a ryby pre bariéry už neplávajú na svoje neresiská, funguje život hlavne vďaka rybárom, ktorí Hron neustále zarybňujú.
Takmer šesťtisíc vedcov, medzi nimi aj vedci zo Slovenska, napísalo vlani v decembri list Európskej komisii. Upozorňovali v ňom, že sladkovodné ekosystémy patria medzi najohrozenejšie na planéte. Ich ochrana je pritom zásadná vzhľadom na klimatické zmeny, ktoré spôsobujú obrovské sucho. Podľa smernice Európskej únie o vodách musia členské štáty dosiahnuť dobrý stav vôd najneskôr do roku 2027. Podľa zistení odborníkov však až 60 percent európskych riek nie je v dobrom stave. Pre znečistenie, ale aj preto, ako ľudia ich prirodzený tok zmenili reguláciami či výstavbou bariér. Správa o stave slovenských vôd bude k dispozícii koncom roka. Uvidíme, ako na tom sme.
