Ťažiskom jeho práce sú fotografické obrazy, sondy do tajomného sveta pod vodou, do súkromia živočíchov vo vode, na zemi i v povetrí a pohľad do krajiny, ktorá mení svoju podobu.
Peter Áč sa venuje potápaniu už päťdesiatsedem rokov. Ponory prestal rátať po päťtisícom. Keď začínal, nebola k dispozícii žiadna výbava. Potápačské okuliare, obleky, ale aj podvodné puzdro na fotoaparát si s kamarátmi vyrábali na kolene. Neskôr sa potápal v mnohých svetových moriach a oceánoch. No stále ho najviac fascinuje Dunaj. Žije priamo na brehu jedného z ramien jeho vnútrozemskej delty a fotografuje príbehy zvierat pod vodnou hladinou. Je autorom siedmich kníh a na Slovensku a v okolitých krajinách mal 38 výstav.
Keď filmárske tímy legendárneho Jacqua Yva Cousteaua či rakúskej produkčnej spoločnosti Universum potrebovali sprievodcu Dunajom, spolupracovali práve s Petrom. Rieku totiž pozná. Hoci on sám tvrdí, že stále je iba na začiatku a vie o nej veľmi málo.
Príbeh hada
V posledných mesiacoch uskutočnil Peter Áč šesťdesiat hodinových ponorov v priesakovom kanáli Vodného diela Gabčíkovo. Fotografuje užovky fŕkané, ktoré sa dokážu ponoriť aj do trojmetrovej hĺbky, splynúť s dnom a loviť odtiaľ rybky.
„Nezaujíma ma fotka hada, ale jeho príbeh,“ vysvetľuje. „Jednou rovinou príbehu bol had - lovec. Fotografoval som, ako chytá ryby. Druhou spoločenstvo ostriežov, ktoré tam žijú. V prírode neplatí žiadna empatia, cieľom je prežiť a vynaložiť pritom čo najmenej námahy. Keď užovka chytí rybku, nemôže ju len tak zhltnúť. Chvíľu to trvá. Musí si ju otočiť a pomaly prehltnúť. Ostrieže sa naučili, že najjednoduchší spôsob, ako sa dostať k potrave, je chytiť pritom hada za hlavu. On rybu vypustí a ostrieže ju môžu zožrať. Tri ostrieže pritom spolupracujú. Mám fotografiu, na ktorej had ešte drží svoju korisť a ostriež zas hadovu hlavu. Také fotografie nevzniknú, keď sa ponoríš len raz.“
Pre Petra Áča sú dunajské ramená domovom, odkedy ho sem otec ako pätnásťročného chlapca zobral na ryby. Vodné dielo Gabčíkovo ešte nestálo. „Do Gabčíkova viedla len štrková cesta, autobus chodil raz za deň. Obchod bol otvorený dve hodiny. Bola to poľnohospodárska krajina, každý pracoval na poli, predavačka by tam zbytočne sedela celý deň,“ spomína Peter.
FOTO Nádherné zábery Petra Áča spod hladiny Dunaja nájdete v GALÉRII >>
Amazonské dobrodružstvá na Dunaji ho bavili. Vtedy to bola divoká rieka. Každú chvíľu sa menila. Zvýšená hladina a lokálne povodne sa striedali s jesennými a so zimnými minimami prietoku vody. „Staré koryto Dunaja, to bola rieka života. Tak som nazval aj svoju prvú knižku.“
Chcel vidieť život pod hladinou, tak sa začal potápať. „Krajina okolo Dunaja je na štrkových naplaveninách. To je úžasný filter. Voda, ktorá sa zo starého koryta pretlačila do ramien, sa prefiltrovala cez štrk a bola síce studená, ale krištáľovo čistá.“
So skutočným potápaním začal v bazéne na Tehelnom poli. Tam mu prvýkrát požičali masku dovezenú odniekiaľ zo Západu. Lebo tu sme nemali nič. „Moderné potápanie vo svete sa začalo po roku 1943,“ hovorí. „A kým sa k nám dostala nejaká výbava, prešlo ešte veľa času.“
Na nádych
Prvú masku si vyrobil z duše z automobilovej pneumatiky. Vlepil do nej tesnenie na okná a plexisklo. Neskôr používal lepené autosklo. Šnorchel bol z trubice spartakiádneho kruhu, tá sa dala ľahko ohnúť. Prvé plutvy? Tenisky zo spartakiády, na ktoré namontoval linoleum. „Skoro som sa s nimi utopil, nedalo sa v nich plávať,“ smeje sa dnes.
Izolačné obleky neexistovali. V chladnej vode Peter a jeho kamaráti mrzli ako psy. „Niekde som čítal, že nejaký muž sa pri pokuse preplávať Lamanšský prieliv natrel lojom. Nepomohlo to. Okrem toho sme smrdeli. A nechceli sme vodu znečisťovať niečím, čo tam nepatrí. Začali sme používať hrubé svetre z ovčej vlny. Tie nás aspoň čiastočne odizolovali. Aj keď namokli, udržali trochu nášho telesného tepla.“
Jeden kamarát z partie pracoval v Matadorke, závode na výrobu gumy. Z penovej gumy si Peter ušil prvý izolačný oblek, ktorý vzdialene pripomínal dnešné neoprény. Z oboch strán ho oblepil gumenými plachtami, ktoré sa v tom čase používali s plátennými detskými plienkami. „Bol to zázrak. V ľadovej vode sme s tým vydržali trištvrte hodiny,“ spomína. „O čosi neskôr sa nám dokonca podarilo vyrobiť skutočné suché obleky, pod ktoré sa obliekala teplá spodná bielizeň.“
Stále sa však potápali len na nádych. Potom prišiel z východného Nemecka prvý dýchací prístroj. „S partiou kamarátov, bolo nás osem, sme založili Skupinu pre výskum pod vodou a Zväzarm sme obišli. Cieľom skupiny bolo objavovať pomocou potápania nové svety. Malo to aj praktický význam. Jeden z nás, ichtyológ Eugen Balon, neskôr emigroval do Kanady a pôsobil tam ako univerzitný profesor. Druhý, geológ Ján Seneš, skúmal sedimenty s cieľom predikcie výskytu nerastných surovín.“
Nový svet
S dýchacími prístrojmi sa Petrovi otvoril úplne nový svet. „K prvým etologickým pozorovaniam som sa dostal na jazere Lion pri Číčove. Je to jeden z pôvodných, nedotknutých biotopov. Prvýkrát som tam videl napríklad slnečnicu pestrú, rybičku pôvodne zo Severnej Ameriky, ktorá sa udomácnila v našich vodách. Je zaujímavá spôsobom života. Očistí si dno a urobí hniezdo. Po párení v ňom samec stráži ikry a veľmi agresívne od nich každého odháňa. Skúmali sme teritorialitu - ako ďaleko od seba musia mať hniezda, aby sa nepozabíjali. Tam, medzi slnečnicami pestrými, som sa rozhodol študovať prírodné vedy.“
Hlavným impulzom však boli pre Petra filmy. Svet ticha od Jacqua Yva Cousteaua, výskumníka života pod vodou, ktorý skonštruoval nezávislý dýchací prístroj akvalung, a tým odštartoval éru voľného potápania. Ďalej filmy jeho rivala, rakúskeho biológa Hansa Haasa.
FOTO Nádherné zábery Petra Áča spod hladiny Dunaja nájdete v GALÉRII >>
Peter vtedy nemohol ísť takmer nikam. Za socializmu boli hranice zatvorené. „Dobrodružstvá som zažíval na Dunaji. V ramenách bolo plno rýb. Stále sme však nemali všetku techniku, ktorú sme potrebovali. S kamarátmi sme začali robiť špeciálne práce pod vodou. Napríklad sme betónovali studne, robili údržbu a opravy vodných diel. Raz nás zavolali na Nové Košariská. Ťažili tam vtedy štrk. Na noc zabudli lyžicu bagra v ťažobnom kráteri a zasypalo im ju. Zo štrku trčali len laná. Mali sme ich nadpojiť, aby mohli lyžicu vytiahnuť. Bolo to v hĺbke štyridsať metrov. Pre dekompresiu sme mohli byť vo vode len jedenásť minút. Bola noc, tma, okolo zvírený kal. Ako keby sme sa potápali v tuši.“
Do plesa s dáždnikom
Za zarobené peniaze sa partia mohla vybrať k moru. V roku 1959 do Juhoslávie. Peter si zbalil spací vak a slaninu. Na mesiac života mal dvadsať mariek. „Zarábali sme vyťahovaním odtrhnutých pascí na langusty,“ spomína.
Ale hlavne fotografoval pod vodou. Mal už na to systém - vlastnoručne vyrobené podvodné puzdro z preglejky a zo skla, prilepeného syntetickým lepidlom. Jediným ovládacím prvkom bola spúšť, na jej stlačenie slúžilo kvapkadlo. Do puzdra vložil Peter fotoaparát Fokaflex, dekel zagitoval. Vošiel do vody. Raz stlačil spúšť a musel vyjsť von, puzdro rozobrať, pretočiť film, opäť poskladať, zagitovať. A mohol si ísť po ďalší záber pod vodu.
V 60. rokoch sa ešte nikto nepotápal v tatranských plesách. Skupina pre výskum pod vodou bola prvá. Vybrali si Hincovo pleso. Najprv však museli vyriešiť problém s dekompresiou. Pri mori v nadmorskej výške nula sú prepočty jednoduchšie. No vo vyššej nadmorskej výške s redším vzduchom sa nedá automaticky povedať, ako dlho je ešte bezpečné zostať pod vodou a koľko má trvať vynáranie.
„Napísal som vtedy list priamo Cousteauovi. Ľudia z jeho tímu mi poslali prepočtové koeficienty. Takže sme sa mohli v Tatrách bezpečne potápať,“ spomína Peter Áč.
Bolo to špeciálne. Viditeľnosť tridsať metrov - taká v sladkej vode inak neexistuje. V hĺbke trinásť metrov uložili vodotesnú kapsulu s menami účastníkov ponoru a odkazom pre ich nasledovníkov. Zostúpili však ešte oveľa hlbšie.
Ako sa však vrátiť nahor, keď je potápač vo výstroji so stúpajúcou hĺbkou ťažší ako na hladine? Kompenzačné vesty ešte neexistovali. „Dáždnik,“ vysvetľuje Peter. „Ako sme vydychovali vzduch, niesol nás nahor. Doslova nás vytiahol. Malér bol, ak bol nekvalitný. Človek sa teší, že ide nahor ako vo výťahu a dáždnik sa naraz preklopí a ty zahučíš naspäť do hĺbky.“
Krása a farby
Skupina jachtárskych nadšencov zvarila v závode Duslo Šaľa za socializmu železnú jachtu. Trinásťmetrovú kovovú rakvu. Namiesto lodného motora tam namontovali motor z traktora. Prvá slovenská jachtárska expedícia sa vybrala na dvaapolročnú cestu okolo sveta, ktorú úspešne zavŕšila. Vtedy to bol doslova hrdinský čin. Doteraz to žiadni Slováci nezopakovali.
Petra zavolali, či by bol ochotný pricestovať za nimi na Fidži a urobiť fotografie. „Strčil som do toho všetky svoje úspory a kúpil si letenku. Expedícia nemala takmer žiadne peniaze. Denný prídel jedla bola napríklad jedna konzerva paštéty, pol cibule a dve sušienky. A ryby, ktoré sme ulovili. Ale keď ťa niečo naozaj zaujíma, také veci ti nevadia. Bolo to sedem týždňov absolútneho dobrodružstva. Potápal som sa v najkrajšom mori, keď sa mi zachcelo, stretával som domorodcov a najmä fotografoval.“
Neskôr, po páde socializmu, sa Peter dostal do svetových morí a oceánov. No tvrdí, že ho ich krása a farby postupne zahltili. Po čase mal morí dosť. No Dunaj sa mu nezunoval nikdy.
Najprv pracoval na virológii, potom 36 rokov prednášal etológiu zvierat pre študentov psychológie na Univerzite Komenského. Popri tom neustále fotografoval pod vodou. Zachytil všetky zmeny dunajského ramenného systému. Život, aký tu bol kedysi, výstavbu Vodného diela Gabčíkovo, jej katastrofálne dôsledky aj pomalý návrat prírody na zničené miesta.
„Pri výstavbe vodného diela som bol od prvého zabagrovania,“ hovorí. „Zažil som absolútnu katastrofu, keď odrazili vodu. Ramená vyschli. Svoju päťdesiatku som oslavoval na dne dunajského ramena, na štrku. Voda nebola, ryby a ďalšie vodné živočíchy dostali veľmi zabrať. Bola to katastrofa. Ďalšiu sezónu si kompetentní uvedomili, že sem musia pustiť viac vody. Ale príroda stále živorila.“
Dodnes to nie je rovnaké a nikdy ani nebude. „Teraz sa hovorí o umelých záplavách. Ale tie nevykompenzujú prirodzený kolobeh prírody. V ramenách totiž postavili priečne hrádze, aby z ramenného systému voda rýchlo neodtekala,“ vysvetľuje Peter Áč. „Voda sa síce bude valiť vrchom, ale neprepláchne a nevyčistí dno. Pomalá voda tu sedimentuje. Ani pri zvýšenom prietoku vody sedimentmi nepohnú. Na to by bolo treba odstrániť hrádze.“
Návrat života
V prírode sa však vždy niečo skončí a niečo nové sa začne. Životné podmienky pre jednotlivé druhy sa úplne zmenili. Namiesto čistej vody je v ramenách stojatá. Zmizol zubáč, rozmnožil sa sumec a kapor. „Steny vodného diela vyasfaltovali a vtáky tam už nemohli hniezdiť. Vytvorili preto umelý vtáčí ostrov. Mal som to šťastie, že som mohol sledovať jeho postupné osídľovanie. Objavil sa tam nový druh, čajka čiernohlavá,“ rozpráva Peter.
V dunajských ramenách pozoroval päť nových druhov býčkov. „Vznikli aj nové biotopy. Napríklad v priesakovom kanáli s čistou vodou. Mohol som sledovať, ako tú úplne sterilnú štrkovú ryhu začali postupne osídľovať vodné organizmy. Teraz to tam žije.“
Mení sa aj krajina okolo ramien. Urbárnici ťažia drevo, časť lesov prenajímajú poľovníkom. Pribudli rampy, obmedzenia pohybu. K starému korytu Dunaja sa pomaly nedá dostať. Rýb je oveľa menej ako kedysi.
„V prírode nič nie je čierno-biele. Ak jej niečo chceme prikázať, naspäť dostaneme zaucho. Tu niektoré druhy zmizli, ale prišli iné. Hoci nie sú ekonomicky zaujímavé, sú to živé organizmy. Žijem dosť dlho, 57 rokov si lámem krky pod vodou, ale stále to nestačí, aby som komplexne pochopil dynamiku tohto systému. Mám pocit, že stále neviem vôbec nič, že som len na začiatku.“
