reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Radi sme sa tam ako chalani chodili hrávať. To nebolo hocičo, ale celá rozostavaná železničná stanica s&nbsp;kopou priestorov, ktoré sme mohli objavovať, - rozpráva Miloš Pažický, ktorý vo Svite prežil celý svoj doterajší život. Stavali ju neuveriteľných dvadsaťjeden rokov, začali v&nbsp;roku 1948 a&nbsp;skončili až v&nbsp;roku 1969, takže si tam chalani naozaj mohli prísť na svoje. Vôbec ich nezaujímalo, že ide zrejme o&nbsp;najdlhšie budovanú stanicu, ak nie na svete, na Slovensku určite. Mala smolu, začal ju stavať Baťa, potom ju znárodnili, zakonzervovali a&nbsp;dokončili až za Dubčeka. Lenže, to nie je jediná svitská rarita. Má aj také, o&nbsp;ktorých sa vie oveľa menej. Napríklad taká Kanada! Drevený Baťa. Hoci už s&nbsp;prvorepublikovou Baťovou firmou nemala nič spoločné, tá&nbsp;od roku 1949 niesla nový názov Závody 29. augusta, národný podnik vo Svite, zotrvačnosť nepustí. Stále je to - drevený Baťa.

„Bývali sme v centre mesta na Ulici Fraňa Kráľa, v dome, ktorý dal postaviť Baťa, rovnako ako všetko okolo nás. Ale nikto sa nesťažoval, vlastne všetko bolo poruke. A dom? Klasická baťovská ,štvorka‘, štyri domy za sebou opreté jeden o druhý, s malými verandami pri vchode a malými záhradkami za domom,“ pokračuje Miloš Pažický. Povie, že ten dom bol dobre riešený, že sa rátalo s tým, že v pivnici bude práčovňa a na poschodí sušiareň. Veľká miestnosť a kuchyňa na prízemí, dve izby - detská a spálňa plus kúpeľňa hore. Že mal hrubé múry, a teda držal teplo. „V každej miestnosti boli piecky, klubovky, ale tie sme neskôr vymenili za etážové kúrenie. Verandičku, hovorili sme jej gánok, sme zasklili, mala svoje čaro - tam sa pila káva, tam rodičia fajčili, cez sklo sa zhovárali so susedmi. Naozaj to nebolo zlé bývanie.“

Červená kolónia, tak sa tomu hovorilo. Napokon, stačí sa pozrieť na ktorékoľvek z&nbsp;Baťových miest, ktoré budovali jeho architekti, a&nbsp;vidíte, že onú povestnú červenú tehlu využili takmer všade. Nielen u&nbsp;nás, ale aj v&nbsp;zahraničí. „Koncom tridsiatych rokov minulého storočia sa výroba Baťových topánok rozbehla aj v&nbsp;Nemecku, Poľsku, vo Francúzsku, v&nbsp;Juhoslávii, Britskej Indii, Anglicku a&nbsp;Holandsku. Baťove pobočky pôsobili v&nbsp;tridsiatich troch štátoch sveta. V&nbsp;Československu zamestnával 42-tisíc ľudí, v&nbsp;zahraničí 23-tisíc a&nbsp;jeho výrobky si mohli kúpiť zákazníci v&nbsp;osemdesiatich dvoch krajinách sveta,“ rozpráva architekt Tomáš Haviar, ktorý baťovskej architektúre na Slovensku venoval samostatnú publikáciu.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/vizionar-bata-ako-dopadli-mesta-ktore-svete-zalozil-obuvnicky-kral/20" target="_blank" rel="noopener">V galérii si pozrite mestá, ktoré po svete staval Baťa.</a>

„Baťa mal vlastných architektov a&nbsp;vlastné stavebné závody, ktoré mu vyvíjali a&nbsp;stavali celé mestá. Svit vybudovali v&nbsp;prvej vlne rozširovania Baťových závodov za hranice&nbsp;Zlína, v&nbsp;polovici tridsiatych rokov minulého storočia. Má preto pomerne strohú architektúru - priemyselná časť, obytná časť, medzi tým spoločenská časť, teda dom kultúry, slobodárne...“ dodáva. Na rozdiel od Partizánskeho, kedysi Baťovian, ktoré stavali až po roku 1939 po tom, ako vypísali súťaž na dokonalé priemyselné mesto. A&nbsp;tak sa Partizánske dočkalo toho, čo Svit nemá - napríklad veľkého parku uprostred zástavby.

Lenže po druhej svetovej vojne bol extrémny nedostatok bytových priestorov. Nestačili ani štvor-, šesť- či osemdomy, čiže akési zlepence, domy podobné tomu, v akom vyrastal aj Miloš Pažický. „Projekt z roku 1943, ktorý využili vo Svite, stavali neskôr v meste Martfű v Maďarsku, kde tiež vyrábali Baťove topánky. Ale Svit Martfű predbehol.“ „V&nbsp;štvordome, logicky už podľa názvu, mali bývať štyri rodiny. Po vojne ich však rozdelili na osem bytov. Každý mal vlastnú izbu, ale spoločné kuchyne, toalety. Tak prerobili asi desať domov, no bytov bolo stále málo,“ hovorí Tomáš Haviar. „Vo Svite sa stretli hneď dva veľké problémy - bytová kríza a&nbsp;nedostatok miesta. Mesto narazilo na kataster okolitých obcí, museli teda začať stavať na severnej strane, v&nbsp;priestore Pod Skalkou, čo bolo síce mimo centra, za železnicou a&nbsp;rovno pod horou, ale znamenalo to lepšie klimatické podmienky. A&nbsp;hnal ich aj čas.“ Vtedy sa na scéne opäť objavil Sviťan Antonín Novotný, muž, ktorý sa v&nbsp;Zlíne vyučil za murára, vypracoval sa až na staviteľa, viedol stavebné oddelenie vo Svite a&nbsp;v&nbsp;rokoch 1939 až 1946 ho Baťa poslal do Kanady, kde mal viesť výstavbu mesta Batawa. Už asi tušíte, prečo majú vo Svite Kanadu.

„Staviteľ Novotný stavil na drevo. V&nbsp;Kanade ho bolo naozaj dosť. Začal budovať drevené domy na betónových základoch. Keď sa vrátil domov, chcel využiť rovnakú technológiu aj vo Svite. Bolo to v&nbsp;roku 1947,“ dodáva. Ulica, ktorá dnes nesie názov Tatranská, mala byť pôvodne drevená celá. Postavili však len prvé štyri domy a&nbsp;vôbec sa to nestretlo s&nbsp;úspechom. Ľuďom sa drevené domy, bungalovy, nepáčili a&nbsp;firma zistila, že príprava dreva na ne vonkoncom nie je lacná. Navyše, vtedajšie konzervačné prostriedky nedokázali ochrániť drevo tak dobre, aby čoskoro nezačalo chátrať. A&nbsp;tak zvyšné domy na Tatranskej ulici už boli murované, hoci celkom rovnaké ako tie dva drevené. „V&nbsp;každom prípade nám zostali dva pôvodné drevené domy, ktoré sú veľmi dobre zachované a,&nbsp;čo je na nich najcennejšie, jediné,“ hovorí Tomáš Haviar.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/foto-dreveny-pozrite-batov-architektonicky-unikat-svite" target="_blank" rel="noopener">V galérii si pozrite zábery zo "slovenskej" Kanady.</a>

„Pokiaľ ide o Sviťanov, v Kanade už bol každý,“ zavtipkuje si Miloš Pažický. „Kanada je len jedna ulica vo štvrti, ktorá sa volá Pod Skalkou. V šesťdesiatych rokoch tam síce nebol obchod a museli chodiť na nákupy do Svitu, ale aj tak sa táto štvrť pokladala za dobrú. Do Svitu chodievalo veľa ľudí z okolia za prácou, v slobodárni bývali aj takí, ktorí si radi vypili, ale v Kanade bol pokoj!“ A to bol zrejme dôvod, prečo v jej okolí v sedemdesiatych rokoch začali stavať vily majetnejší ľudia. „Určite mám aj starú fotografiu tejto ulice, len keby som vedela kde. Ako život beží, škatúľ s&nbsp;fotografiami pribúda a&nbsp;ja ich už mám požehnane,“ rozpráva Alžbeta Tokárová, ktorá v&nbsp;jednom z&nbsp;tých drevených domov žije. „Z&nbsp;pôvodných majiteľov tu nezostal už takmer nikto. My sme tu bývali prví, môj otec pracoval u&nbsp;Baťu ako elektrikár. Takže tu som vyrastala. Žila som v&nbsp;Košiciach aj v&nbsp;Bratislave, ale nakoniec som sa vrátila sem. Viete, je to príjemný dom, málo ho treba vykurovať, drží teplo. Mal hádam jedinú nevýhodu, brizolit odspodku, ale ten sme nahradili doskami. Inak sa drží. Napokon, bol prvý, ale zo všetkých najlepší, my máme aj lišty na bokoch hrubej stavby.“

Pozeráte sa na elegantnú budovu natretú dožlta, ktorá má vpredu veľkú verandu. Bola drevená ako na všetkých domoch, ale až na jedinú výnimku tie drevené vstupné markízy na všetkých domoch zmizli. A na tom poslednom vyzerajú, že zmiznú čoskoro. „Verandu sme si zasklili, vzadu sme pristavovali. Nielen my, medzičasom pristavovali a prestavovali takmer všetky domy na tejto ulici. Dávali sme tam aj nové okno, chceli sme, aby bolo rovnaké ako ostatné, obité drevom, lenže nikto nám to tak nevedel urobiť. Nakoniec sme majstrov našli až na Morave.“ Chvíľu hľadí do diaľky, hľadá spomienky a&nbsp;povie, že kedysi „to tu bolo také typické“. Že kdesi v&nbsp;tých škatuliach s&nbsp;fotografiami má aj jednu, ako šklbú sliepky, a&nbsp;že to k&nbsp;tomu koloritu pristalo. Krásny by bol aj obrázok, ako ona dnes stojí na priedomí a&nbsp;spomína, ale znova rázne povie: „Len ma nefotografujte!“ A&nbsp;tak odchádzame s&nbsp;vetou, ktorá by Baťu potešila: „Za panelák by som tento drevený dom nevymenila nikdy!“

Nemáš čo škrečkovať, nemáš čo pestovať, nemáš si čo odkladať, všetko, čo potrebuješ, si kúpiš v mojom obchode! Baťova taktika. Preto mnohé z jeho domov nemali skladovacie priestory ani pivnice, napriek tomu väčšina domov vo Svite podpivničená je. Baťa so svojou taktikou nepochodil, nestretla sa s pochopením. Podpivničené sú aj drevené domy. Ďalšia výhoda? No nie je úžasné, že Baťa staval drevené bungalovy? Aké moderné a drahé sú dnes! Hovorí sa, že sú aj zdravšie! A že lepšie, ako povedala aj pani Tokárová, držia teplo. Všetko pre človeka?

„V&nbsp;roku 1950 mala bývalá Baťova firma, vtedy už Tatrasvit, stavať dvesto bytov a&nbsp;podmienka bola, že musia stáť čo najskôr. Takže ťažko hovoriť o&nbsp;nejakých vyšších métach, ako je tepelná izolácia, podstatné bolo, čo v&nbsp;tomto prostredí bude lacnejšie a&nbsp;dá sa postaviť rýchlejšie,“ vysvetľuje Tomáš Haviar. „Baťa mal na stavebnú činnosť vlastných projektantov a vlastné firmy hádam na všetko, čo súviselo s výstavbou. Filozofia bola jednoduchá - toto sa osvedčilo, toto budeme tento rok stavať. V Partizánskom je napríklad štvrť domov, ktoré boli prototypy. Niektoré stavali ďalej, iné nie. Ak sa povedalo, tento rok robíme určitý druh drevených stropov, tak sa robili iba také. Ak rozhodli, že sa daný rok budú robiť takéto okná a&nbsp;takéto dvere, tak sa robili. A&nbsp;tie dva domy na Tatranskej ulici sú tiež prototyp. Hoci odskúšaný v&nbsp;kanadskej Batawe, ale na Slovensku novinka. Novinka, ktorá sa neujala.“

A čo je na nich také úžasné? „To, že stále stoja!“ skonštatuje Tomáš Haviar. Možno sa raz stanú národnou kultúrnou pamiatkou rovnako ako svitská železničná stanica. A&nbsp;možno sa Kanada objaví znova i&nbsp;na striebornom plátne, tak ako v&nbsp;roku 1949, keď režisér Ján Kadár, známy filmom Obchod na korze, nakrútil veselohru Katka. Kým stoja, všetko je možné.